D. Machala: Sociálna sopka čoskoro vybuchne (2. časť)
http://artur.blog.pravda.sk/2014/01/02/d-machala-socialna-sopka-coskoro-vybuchne-2-cast/
2. január 2014 03:00, Prečítané 4 729x, Artur Bekmatov, Nezaradené
Ktoré periodiká na Slovensku považujete za kvalitné, za také, ktoré sa oplatí prečítať?
Nie sú nijaké! SME je žoldniersky protislovenský kontajner, financovaný zo zahraničia. Kto číta SME, získa za rok iba žalúdočné vredy. Sú to vyslovene jednostranné noviny, zbytočne strácať čas! Ich zámer je jediný rozkladať slovenskú rodinu a integritu slovenskej spoločnosti.
Kto si myslí, že Pravda má niečo do činenia s ľavicou, tak je na veľkom omyle. V Pravde je najbiednejšia kultúra na celom Slovensku, píšu hlúposti o výklade slovenských dejín, keď hlavným expertom na slovenskú históriu je Vladimír Jancura- večný poskok mocných. Ľudia si Pravdu kupujú zo stereotypu, ale najmä zo zúfalstva, lebo niet čo čítať. My, čo sme tam robili do prevratu, sme chceli po roku 1989 zmeniť názov na ten pôvodný PRAVDA CHUDOBY. To by bola bomba, lebo potom by ten názov obmedzoval novinárov a museli by písať aj brániť chudobných. Ale potom súdruhovia toto výnosné periodikum s vysokým nákladom predali a odvtedy sa Pravda ako žobrák potuluje od majiteľa k majiteľovi. Dnes nemá v spoločnosti kredit, raz je pri pravom, raz pri ľavom mantineli. Pracuje v ňom stádo, ktoré kam majiteľ a šéfredaktorka zaženie, pri tom hrante sa bude mľaskať a písať komentáre na objednávku majiteľa.
Dnes ako huby po daždi rastú pružní, dynamickí novinári: najmä bez chrbtovej kosti! Všetky tie Šarmy, Životy, Plus sedem dní – to je iba číry bulvár… Na Slovensku nemáte čo čítať. Všetko je tu zbulvarizované. Mierne sa zlepšila Slovenka, o niečo sa pokúša Extra plus, ale tiež to má výkyvy. Potom sú tu ešte Literárny týždenník, ktorého kredit nedávno zničili a Slovenské národné noviny, ktoré sú na môj vkus robené málo profesionálne. Veľmi uhladené, nechcú ísť do konfliktov. Tak prečo by si ich ľudia kupovali, keď nemajú na potraviny.
Ako vidíte budúcnosť tlačených periodík v súčasnosti, v čase, kedy sa vďaka internetu prenos informácií zrýchľuje?
Mohli by prežiť, keby robili dobrú publicistiku a keby písali o problémoch, ktoré sa ľudí dotýkajú alebo o víziách Slovenska – kam pôjde poľnohospodárstvo, prečo chodia naše deti do Západnej Európy utierať zadky miesto toho, aby pracovali doma a obrábali polia a pestovali zdravé potraviny…
Noviny sa môžu zachovať a byť zaujímavé vtedy, ak budú vyjadrovať názory a cítenie ľudí. Keď budú revolučné v tom zmysle, že budú chcieť zmeniť skutočnosť. V súčasnosti však noviny nič neovplyvňujú a už vôbec nie skutočnosť. Ako by ju teda mohli meniť? Skutočnosť mení tvorcov novín, ktorí len ohýbajú chrbty a prispôsobujú sa. Nijaké slovenské noviny nemajú šancu byť bunkou, zárodkom zdravého, nezávislého uvažovania.
Čo novinár a angažovanosť v politike – Ide to dokopy?
Dnes sa hovorí o demokracii, slobode presvedčenia, ale médiá sú uzavretá skupinka ľudí. Novinárov šéfredaktori najímajú ako nádenníkov, ktorým presne zadávajú domáce úlohy, čo ako, kedy a akým spôsobom majú napísať a ak toto splnia tak potom dostanú nejaké euríčko. Toto je pre slovenskú žurnalistiku najhoršie obdobie aké tu kedy bolo. Intelektuálna a mravná Sahara! Rád by som bol mladým človekom, ale potom si poviem, že vlastne ani nebol. Veď by som si nenašiel prácu, živoril by som, nemohol by som si kúpiť knihy, ktoré by som chcel čítať, nemal by som na počítač.
Navonok všetko vyzerá slobodné a dostupné, pritom sme monitorovaní mobilmi a kartami ako myši. Ruský spisovateľ Jevgenij Zamjatin napísal roku 1920 román MY, a je to celkom o nás. Dorástli sme do skutočnosti, čo on pred sto rokmi vymyslel len ako bujnú fantáziu. A pán Orwell len románom 1984 od neho ukradol celý pôdorys námetu. Tak je to vždy. V Rusku vždy vlasteneckí intelektuáli niečo vymyslia a súdruhovia z Británie a z Ameriky im to ukradnú a hneď to vydávajú za svoje… Dosť smutné. Toto, čo žijeme je jedno z najhroznejších období, lebo z diaľky to vyzerá ako skutočnosť, a pritom sú to len Potemkinovské dediny. Naša skutočnosť je len vylepšený ruský Gulag. Navonok môžete robiť a vykrikovať čo chcete, ale pritom vás všade paraziti ekonomicky pridusia. Cenzúra za bývalého režimu – to bola hotová selánka… Spomínam na ňu s láskavým sentimentom.
Môže teda politicky angažovaný novinár písať objektívne?
Bude to trošku obmedzujúce, podľa toho aké má presvedčenie. Ale nik mu nemôže siahať do svedomia, ak je to jeho slobodné rozhodnutie. Žiaľ, u nás je zvykom uplatňovať dvojaký meter. Na názorového súpera sa používa dvojaký meter. Takže, ak mám odpovedať na otázku, tak môže. Môžete ako ľavičiar, ako komunista písať a usilovať sa písať objektívne, len Vám to nedovolia nikde inde, len v novinách, ktoré sa volajú Kroky.
Skončil sa rok 2013. Rok, v ktorom samostatné Slovensko oslávilo dvadsiate výročie samostatnosti. Mohli by ste toto obdobie zhodnotiť?
Získali sme samostatnosť a nielen pocit, ale aj skúsenosť, že si vieme vlastný štát riadiť. Vznik štátu je ako získať občiansky preukaz, preukaz dospelosti. Už sa nemôžeme vyhovárať na Čechov a na Maďarov. Naše víťazstvá sú slovenské víťazstva a naše omyly sú čisto naše slovenské omyly. Už sa z toho nevykrútime. Získali sme aj skúsenosť, akí sme slabučkí vo vedení a spravovaní štátu, aké slabučké elity vychovávame, aké máme biedne školstvo, ako zanedbávame slovenskú kultúru.
Nevieme pripraviť ľudí pre verejnú správu a politici u nás ani nerastú spôsobom ako napríklad v Rakúsku. Tam najprv politik vstupuje do miestnej a potom do regionálnej politiky, musí sa ukázať ako starosta a primátor, či vie dobre spravovať veci verejné. Ale u nás to funguje spôsob, že do politiky sa dostanete podľa toho, kto koho pozná a cez nejaké poznania sa odrazu dostanete do takých vysokých štruktúr, až sa vám z toho zakrúti hlava. Niet nijakých mravných ani odborných kritérií ako sa stať politikom. To je len o kamarančaftoch.
Ako zhrnúť hodnotenie tých 20 rokov? Nesporne vznik samostatného štátu bolo veľmi dobré rozhodnutie. Naučilo to slovenských občanov zodpovednosti samých za seba. No za tých 20 rokov sme nevytvorili ideu ani koncepciu ako ten nezávislý štát spravovať. Preto vládnutie tak naráža do mantinelu k mantinelu. Štát vznikol na želanie ľudí zdola, ale politici tú šancu nevyužili. Ale slovenská spoločnosť úž mohla pôsobiť aj konať oveľa kompaktnejšie. U mňa však vždy zvíťazí pocit, že založením nezávislého štátu, sme urobili dobrý krok. A vlastne za tých 20 rokov takmer dobiehame Čechov a relatívne sme v Európe získali slušný kredit.
Vezmime si teraz ako príklad Rusko. Ľudia sú k vlastenectvu vedení prirodzene, zatiaľ čo u nás, ako keby sa hrdosť k národu prejavovala iba počas úspechov v hokeji. Dokázali sa Slováci za týchto 20 rokov dostatočne stotožniť s vlastnou samostatnosťou?
Protislovenské médiá vedome rozbíjajú a ničia sebavedomie Slovákov. Na Slovensku sa systematicky nepracuje na budovaní vlastenectva. V Rusku sa vlastenectvo ako cit cení vysoko. Rusi vychovávajú ľudí nie k bezbrehému obdivu k vlasti, ale ku kritickému vnímaniu vlasti, k tomu, ako to krásne napísal Kamil Peteraj: „Vlasť je sieť, do ktorej sme chytení a pri tom sa v nej cítime bezpečne“. Ale keď tu niet priestoru, keď sa všetky médiá sa vysmievajú zo Slovákov, tak ľudia sú potom takí vystrašení, že to cit vlastenectva radšej skrývajú. Alebo sa dokonca zaň ticho hanbia… Lenže toto existuje, to je typické najmä pre národne vlažnú Bratislavu, ktorá je ako laserom ožiarená vysielaním protislovenských médií. Lenže zájdite kúsok za Bratislavu – do Bystrice, Brezna – tam žijú normálni, suverénni Slováci, ktorí si radi spievajú, ktorí majú Slovensko (nie túto krajinu). Slovákov zastrašujú vlastné (majiteľsky vlastne cudzie!) médiá, aby sa obávali prejavovať vlastenecky. To nemáte nikde na svete, iba na Slovensku.
Je to tak preto, že veľká väčšina ľudí, ktorí bojovali proti slovenskej nezávislosti- ako boli Bútora, Porubiak, Štrasser, Zajac… sú na obrazovkách pečení varení, ale do diskusného súboja s matičiarmi a slovenskými vlastencami sa ísť boja. Slovákov večne spochybňujú, ale sú to vykorenenci, ktorí sami nevedia, kam patria. večne sa vyčleňujú zo slovenského národa, ale pritom sa nehanbia písať proti Slovákom básne a literatúru slovenským jazykom. Zvláštna mravná úchylka… Zneužívať jazyk národa, ktorý nenávidím. Vykoreneného človeka, číže duchovného bezdomovca nikdy nenaučíte, že niekam patrí, lebo taký človek sa musí vymedzovať. Človek bez koreňov je človek bez vlasti, je to len taký tulák, ktorý nemá na tomto svete miesta. Preto je vždy pripravený niekomu, pri ohni ktorého sa ohreje alebo dostane zdarma tanier polievky – slúžiť do roztrhania tela. Prečo v reláciách typu Nikto nie je dokonalý vyberajú a ukazujú len otrhaných, zašmudlaných, špinavých pripitých Slováčikov, v roztrhaných kabátoch, akoby to bola vzorka národa… ? Alebo kontajnerových ľudí zo suterénu spoločnosti, a tým dávajú otázky, aby ich zosmiešnili a aby sa Slovákom vysmievali, akí sú hlúpi.
Vezmite si v Čechách tú istú reláciu u Krampola, kde vyberú desať ľudí, z toho sú 2-3 hlúpi, dvaja nevedia na otázku odpovedať, ale piati to vedia. Tam vyberajú normálnu sociologickú vzorku, ale na Slovensku to Vacvalová s Andrášim robia zjavne naschvál, že vyberajú najhlúpejších a najväčší odpad spoločnosti, aby ich vydávali div že nie za reprezentatívnu vzorku slovenského národa. Takto zámerne pľujú ľuďom do ksichtu a podkopávajú sebavedomia národa.
Nedávno Vás zvolili do predsedníctva Matice slovenskej. Ako vidíte úlohu tejto inštitúcie v súčasnej spoločnosti?
Matica má uchovávať národné tradície, budovať vlastenectvo, starať sa o zachovávanie a moderné rozvíjanie kresťanských a národných tradícií. Pripomínať si roky – zorganizovali sme rok Bernoláka, teraz bude rok Svätopluka, na budúci rok bude rok Ľudovíta Štúra. Matica má povinnosť obnovovať pamäť ľudí, lebo Slováci nemôžu žiť zo dňa na deň! Musíte Slovákov učiť o predkoch, ktorí tu boli pred nimi pred 15. storočiami, lebo toľko žijeme na tomto území v strednej Európe. Obnovovanie pamäte je čítanie, uctievanie, v dobrom slova zmysle, tých veľkých vzdelaných mužov národa, ktorí ho viedli, trpeli zaň a nedali sa zlomiť.
Chceme, aby mladí ľudia rozumeli tomu, čo je to kontinuita života, že tu boli ľudia pred nami a aj my máme povinnosť tým, čo prídu po nás zanechať humanizmus, pocit súdržnosti, ochotu k svojpomoci, ľudskú schopnosť vzájomne si pomáhať, teda solidaritu, ochotu konať spravodlivo a čestne. Toto je cieľ súčasného vedenia Matice a to sa aj podarí. Pôsobenie Jozefa Markuša na poste predsedu MS je najčiernejšia kapitola v 150-ročnej histórii Matice. Matica bola mravnejšia aj za najhoršej maďarizácie, nie za človeka, ktorý zradil všetky mravné ideály Francisciho, Moyzesa aj Kuzmányho, hoci sa ako kazateľ v každom prejave na ich myšlienky odvolával. Aby potom rozkradol národný poklad, na ktorí sa Slováci zozbierali… Smutné! Peniaze sa dajú znova zhromaždiť, ale ten morálne blato, ten močiar čo po Markušovi zostal – to je tragédia! Hlavné, že každý svoj prejav končil slovami: Tak nám Pán boh pomáhaj! Nové vedenie na čele s Mariánom Tkáčom má celkom prozaické ambície. V 38 člennom výbore je 21 mladých ľudí do 30 rokov. A preto som povedal: „Žoldnieri so SME, odkazujem vám – stala sa veľká vec, dobré počúvajte: Matica mladne! Môžete sa tešiť!“, lebo títo žoldnieri len šírili paniku, že v Matici sú len samí starci, ktorí keď skončia, spolu s nimi skončí aj Matica.
Vašou parketou bude pravdepodobne aj kultúra. Kam sa slovenská kultúra (ne)pohla za posledných 20 rokov?
V kultúre sa za 20 rokov neurobilo nič. Nič sa nepostavilo. Za 20 rokov socializmu sa postavilo osem divadiel, stovky kultúrnych domov po celom Slovensku, domy odborov, ani nezrátate. Okrem toho rokovacie sály a prednáškové posluchárne desiatok vysokých škôl, ako napríklad nádherná auta lekárskej fakulty Jána Jesénia v Martine. Ale pýtam sa už po stý raz: Aký čas to žijeme, že ani jediná vláda, NIČ ale zhola NIČ nepostavila a nič nevybudovala. Čo je to za hluchý čas, ktorý sme za dvadsať rokov prežili. A teraz keď idete po Slovensku… nič. Aby som bol spravodlivý, ľudia si na dedinách aspoň opravili súkromne domy. Ale tie megalomanské pevnosti rýchlokvasených zbohatlíkov? Ani tie ich neochránia pred hnevom ľudí…
Choďte sa pozrieť na začiatok Limbachu, domy presne ako v Zamjatinovoom románe MY s vysokými múrmi. už len chýbajú priekopy a strelci na hradbách… Roku 1986 sme skupina Vzduch našich čias vydali jedno vyhlásenie, v ktorom sme písali, že štát bez kultúry nemá zmysel. Lenže, žiaľ, Slovenská republika je štát bez kultúry. A ja som takýto štát nechcel! V SR sa takmer nič nepodporuje, tu sa len prežíva. Podporujú sa herci a ich inscenácie, ktoré stoja milióny a po piatich reprízach ich stiahnu, lebo na ne nik nechodí. Ja viem, treba uplácať hercov, lebo to sú tí, čo “urobili nežnú revolúciu” tak si ich treba dopredu kupovať. Herci, komedianti to boli vždy iba pajáci kultúry, iba reprodukovali myšlienky, ktoré napísali spisovatelia a dramatici. Dobre to o nich napísal Ľubomír Feldek v básni Herci: BEDA NÁRODU, KTORÉMU MYSLITEĽOV NAHRADILI HERCI!
Patríte medzi národne orientovaných dejateľov. V poslednej dobe sa však národné hnutie štiepi. Z SNS odišla Anna Malíková, po posledných voľbách odstúpil Ján Slota, no SNS je stále mimo parlamentu. Čo si myslíte o súčasnom stave tejto časti politického spektra?
Je to veľká škoda, lebo SNS, najmä od založenia, ale osobitne neskôr, keď bol predsedom Martin Rázus, bola vplyvná strana preplnená intelektuálmi – boli v nej spisovatelia, básni, právnici, lekári, umelci – J.G. Tajovský napísal na prelome 19. a 20. storočia vlastnou rukou Stanovy SNS a bol tajomníkom SNS. Rázus bol predsedom SNS. V prvých rokoch po revolúcii – 1991-1993 to ešte trochu doznievalo, ale po Prokešovi a Černákovi, žiaľ bohu… Slota – hulvát, hlupák a absolútne nevzdelaný človek, Malíková zase pani učiteľka, ktorá každého poučovala a na každého stále vykrikovala. V SNS sa združili takí „huráslováci“. A, žiaľbohu, Andrej Danko, škoda hovoriť. SNS je ako strana veľmi potrebná. Len by sa mala starať o slovenské národné a štátne záujmy, ak to niekto okrem Ela Rafaja v dnešnej SNS vôbec vie. Slovenská národná strana by mala mať vlastnú originálnu koncepciu Slovenska – ekonomickú, kultúrnu, zahraničnopolitickú..
Súčasná kríza prehlbuje rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Po celom svete nespokojní ľudia protestujú, len na Slovensku je akosi ticho. A to aj napriek tomu, že zárobky sú nízke a ceny vysoké. Čím si vysvetľujete túto neaktivitu Slovákov?
My sme sa vždy báli. My Slováci sme takí vystrašenci. Vždy sme prežili preto, lebo sme sa ohli ako tráva. Prešiel veľký voz a potom sme sa vystreli a žili sme ďalej. To je skúsenosť prežitia Slovákov v Uhorsku. Ale mali aj máme aj veľké svetlé okamihy: prvé Slovenské povstanie 1848 – 1849 a druhé Slovenské národné povstanie 1944. A dozrieva čas na tretie Slovenské národné povstanie: vred už je nazbieraný aj dozretý, len vytlačiť hnis… Potom prišla akože revolúcia 1989, ktorá ľudí trošku narovnala. A prišli na čo? Že sloboda prejavu síce je, ale nie je sloboda ekonomická. Keď máte iný názor a keď sa chcete zastať vlastného presvedčenia, tak vás vyhodia z práce. Za socializmu bola síce obmedzená sloboda prejavu, ale ľudia sa mali ekonomicky dobre. Dnes sa to otočilo – ľudia kvôli tomu, aby mali prácu sú nútení potlačiť svoje presvedčenie. Radšej nikam nepôjdu, nebudú do toho rozprávať, nebudú sa angažovať, budú si žiť svoj malý súkromný život. A búchať v krčmách do stola a pajediť sa…
V prechádzajúcich otázkach sme spomínali, že ste tvorili aj počas obdobia normalizácie. Aké spomienky vyvoláva vo Vás táto doba, obdobie socializmu?
Nesporne bol socializmus oveľa lepší, pretože bol spravodlivejší. Mal svoje chyby – chýbala väčšia miera slobody prejavu, režim žiaľ, ohraničoval aj slobodu presvedčenia, slobodu cestovania. To bol ten večný paternalizmus, keď “súdruhovia” chceli všetko riadiť a sami nedorástli na vážnu dobu, ktorej mali veliť. Ľudia sa v novembri 1989 ukázali byť múdrejší ako ich politici. Ale k tomu istému stavu sme dnes dospeli aj po štvrťstoročí liberálneho kapitalizmu. Ľudia opäť neveria ani tzv. demokracii, ani tzv. slobode a ani tzv. politikom. Nemyslím si, že táto naštvanosť a celkový zlý psychický stav spoločnosti vydrží dlho. Mne sa vidí, že sme presne v tej situácii ako roku 1988, keď každý na všetko nadával a nikto nevedel východisko. Ale ani to nikto nečakal a režim sa zosypal ako kôpka karát. To isté príde aj teraz. Už sa to vezie…
Počas obdobia socializmu pôsobili aj viacero slovenských politikov – Vladimír Clementis, Gustáv Husák, Laco Novomeský, Vladimír Mináč a ďalší. Väčšinou z nich ste sa stretli aj osobne. Akí to boli ľudia?
Úžasní. Laco Novomeský mal nesmierne briskné myslenie, bo, to mimoriadne koncepčný človek, dobrý básni, publicista, ale aj vo výkone moci vynikajúci povereník osvety a kultúry. Ako človek aj politik bol aj veľmi vtipný, pritom nemilosrdne veľmi uštipačný, ak sa mu do cesty priplietol nejaký stranícky blb. Preto ho nemali natvrdlí súdruhovia v strane veľmi radi, bol vtipný a sarkastický, preto nebol priveľmi obľúbený. Aj preto skončil o väzení. No skrátka “váhavý intelektuál”. nebol u všetkých obľúbený. Novomeský bol teda veľký talent ako básnik a jedinečný ľavicový intelektuál. Máme troch básnikov, ktorí by mohli dostať Nobelovu cenu – Novomeského, Válka a Rúfusa.
Mal som aj to šťastie, že som robil u ministra kultúry SSR Miroslava Válka. Jednak to bol jedinečný, bystrý a nesmierne briskný mozog, talentovaný básnik a okrem toho aj výborný manažér slovenskej kultúry. Taký minister kultúry sa na Slovensku už nenarodí. Novomeský bol takým ministrom – povereníkom pre osvetu a kultúru a Válek ho miloval a presne to, čo sa u neho naučil, tak robil, keď bol ministrom. Mal geniálne myslenie, úžasnú schopnosť formulovať veci. Trošku sa mu priblížil minister kultúry SR Ivan Hudec.. .Keď Válek vystúpil, tak si vždy dovoľoval, napríklad aj voči ideológovi Ľudovítovi Pezlárovi. Tí dvaja boli večne v spore – Válek ako človek kultúry a Pezlár ako ideológ, ktorý všetko okresával. Raz mu dokonca Válek povedal: „Súdruh tajomník, vy ste taký výborný človek. Len keby ste vo svojej hlave nemali ten zotrvačník“. Tak po tomto výroku ho Pezlár už Válka dokonale neznášal.
S Clementisom som sa nestretol, zato s jeho manželkou Lídou Pátkovou-Clementisovou viackrát. Stretol som sa s Gustávom Husákom v redakcii Kultúrneho života. Husák bol taký trošku prísnejší, rigoróznejší. Mal menej kultúrneho rozletu oproti Clementisovi a Novomeskému, Oni obaja Vlado aj Laco si na tom, že sú kultúrni politici dosť zakladali. Clemetnis povedal: „Dajte si pozor na slovenského politika, ktorý nerecituje ani necituje ani sa nedovoláva slovenských básnikov“. Čiže Clementisovi záležalo na tom, aby bol politik kultúrny. A Novomeskému ešte viac. Gusto Husák bol predsa len právnik, a teda aj tvrdšej povahy mal tie chorvátske korene. Ale mal rovnako nesmierne bystré myslenie. Mal rád kultúru, ale nebol to vyslovene politik kultúry.
Alexander Matuška – veľký chlap, mysliteľ. Pestoval kritické myslenie Slovákov. Večne nám sekal po šľachách. Učil ľudí zlepšovať, zušľachťovať sa.
Čo Mináč?
To bol Matuškov žiak. Mináč bol druhý najväčší chlapík ako žijúci ľavicový intelektuál. Esejista – briskné myslenie, úžasný analytik, vtipný, výborný spoločník, ľavičiar telom i dušou. ľavičiar, ktorý miloval slovenský národ. To by sa súdruhovia s SMERE-SD mali naučiť, lebo ich ten internacionalizmus, tá svetoobčianska bezduchosť, ktorú teraz predvádza zase prizabije a ľudia ich opustia. Ľavičiar bez národného rozmeru – to je cesta do pekla! Mináč bol komunista, ktorý bol vlastenec. Nezapredal sa ani po roku 1989. Zostal sám sebou. Aj mi raz v súkromnom rozhovore povedal: “Chcem patriť už iba sebe!”
Sú podľa Vášho názoru myšlienky socializmu, tie idey, ktoré hájili vyššie spomenutí páni aktuálne aj dnes?
Nielenže sú aktuálne, ale úplne sa pýtajú späť do života. Lebo chvíľočku sme začali pochybovať o tom, či majú idey socializmu vôbec šancu, ale odrazu všetci vidíme, ako Amerika čoby žandár sveta túto úloha nezvláda a ide po krivke dolu, ako doznieva. Americký svet sa končí podobne ako sa skončila sláva Rímskej ríše. To je presne o tom istom. Nedá sa nič iné vymyslieť, lebo všetko dobré už bolo vymyslené, len tentoraz treba idey socializmu zrealizovať pokojne a s ohľadom na záujmy a potreby ľudí. Ponechať veľký priestor demokracii a slobode, no najmä nebáť sa nikdy viesť s ľuďmi dialóg. Kto na toto zabudne, tak ho ľudia opustia. Bolo nešťastie, že socializmus sa odskúšal práve vo feudálnom Rusku a potom vo feudálnom ZSSR. Keby sa socializmus odskúšal v Nemecku, tak socializmus by bol vďaka nemeckej dôslednosti aj precíznosti a zodpovednosti voči ideám už dnes rozšírený po celom svete.
Politická zmena je na spadnutie a nastane preto, lebo mladí ako nastupujúca generácia nemajú nijakú perspektívu ani východisko. Nemajú kde pracovať, strácajú zmysel života, ani víziu a zmysel tvorivej práce, lebo ich vlečú udalosti. Mladí udalosti neovplyvňujú ani neformujú, ale udalosti ich len vlečú. Nestíhajú sledovať, v takom trysku nasleduje jedna udalosť za druhou. Mladí ľudia dakedy vôbec nevedia čo majú robiť, preto sa iba životom pretĺkajú… Utekajú do cudziny, lebo majú pocit, že sa ich vlasť nevie o nich postarať. Utekajú tak ako utekali naši predkovia z Uhorska do Ameriky. Večne za prácou, Sme veční emigranti a exulanti, utečenci… Mladí nevedia ako a najmä prečo majú žiť.
Cítim, že Európa je tehotná nejakým sociálnym výbuchom. Urobia to Francúzi alebo Nemci – tam to buchne. Mladí vylezú na ulice ako v Paríži roku 1968 a potom to už nik nezastaví. Ale tentoraz to nebude to nijaká nežná revolúcia. Tentoraz sa milí zbohatlíci vo svojich pevnostiach pred hnevom chudoby nikam neskryjú. Tentoraz to pôjde podľa toho ako to povedal Adam Mickiewicz, že krv je olejom dejín. Žiaľ, bude to kruté rátanie.
Rozhovor publikovaný v mesačníku KROKY
Artur Bekmatov
http://artur.blog.pravda.sk/2013/12/27/rozhovor-s-drahoslavom-machalom-clovek-by-mal-byt-ako-pevnost-ktory-sam-seba-buduje-aj-sam-seba-chrani/
|
