Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

Mal istý bývalý slovenský premiér pravdu?             

K napísaniu tohto článku ma primälo vyjadrenie istého bývalého slovenského premiéra v médiách, že za jeho vlády nebol perzekvovaný žiadny novinár. Keďže niekdajší jeho najbližší spolupartajník tvrdil, že pán premiér používa lož ako pracovnú metódu, dalo by sa teoreticky pochybovať, či to tak naozaj bolo.

V čase ich vládnutia som vydával v Topoľčanoch malý lokálny občasník TŔŇ, v ktorom som si dovolil napísať ja alebo i iní pisatelia čo-to o spôsoboch ich vládnutia so zameraním najmä s dopadom na náš región. Môj priateľ a pomerne úspešný podnikateľ tam napríklad uverejnil svoj názor na privatizáciu závodu na výrobu a opravu poľnohospodárskej techniky. Dvaja privatizéri toho závodu sa z  článku cítili tak dotknutí na svojej ctihodnosti, že nemohli spávať, a tak zažalovali autora za morálnu ujmu a finančnú satisfakciu. Pani okresná sudkyňa súcitila s dotknutými privatizérmi a odsúdila autora článku na pokutu dvakrát stotisíc korún. To nebolo všetko. Keďže podnikateľ sa vzpieral a podnikal všelijaké protiakcie, v súčinnosti súdnych orgánov, úradných a bankových inštitúcií znemožnili kedysi úspešnému podnikateľovi podnikať a bol odsúdený na ešte prísnejší a nepodmienečný trest, až musel nakoniec zdrhnúť do Čiech. Dnes žije kdesi vo Švédsku, kde mu bol udelený azyl. Švédska vláda odmietla ho vydať na súdny postih, lebo tam veľmi dobre vedia, jak ten výkon spravodlivosti u nás funguje. Zo Švédska kedysi úspešný podnikateľ teraz vypisuje na internete ohnivé články o tej samostatnej republike a výkone  moci v nej. Jak keby to malo nejaký význam, ale kto má záujem, tak trebárs: necenzurovane.sk/martos/svedectvo.html

Aj keď spomínaný podnikateľ nebol doslova profesionálny novinár a s prižmúrením očí by sme mohli dať za pravdu tomu istému bývalému slovenskému premiérovi, ale mnohí si pamätajú ako sa vtedy sem-tam prihodilo, že nejakému novinárovi zhorelo auto pred barákom, dostal nakladačku od neznámych ľudí, vychádzali vybielené stránky novín len s veľkým nápisom ZNEPOKOJENIE. Písali sa zákony na postih neposlušných novín a vydavateľov a nejaký Wiliam Orme posielal všelijaké demarše a Výbor na ochranu novinárov umiestnil toho istého bývalého slovenského premiéra do prvej desiatky nepriateľov tlače v šírom svete. To je len malá pripomienka pre tých, ktorí majú enormne vyvinutú časť mozgu, kde sa sústreďuje krátkodobá pamäť a pán istý bývalý slovenský premiér sa spolieha vo svojich vyhláseniach na takých. Aby som však nepísal svoj blog len o veciach, ktoré sú všeobecne známe, napíšem niečo aj o mne a mojom prípade.

V roku 1997 bol na mne vykonaný komplot zo strany našich demokratických štátnych orgánov a ja som bol obvinený, že som tlačil falošné zahraničné bankovky. Stalo sa tak na základe mojej výpovede, že tie bankovky som tlačil ja osobne. Pred mojou výpoveďou mi vyšetrovatelia ukázali zápisnicu s výpoveďou riaditeľa jednej reklamnej agentúry Jara Krivana. (Meno nie je autentické kvôli ochrane osobných údajov.) S Krivanom som sa poznal, dával mi nenáročné zákazky a pomáhal mi aj pri redigovaní mojich novín. Ja som sa rozhodol po uvážení s jeho zápisnicou stotožniť a svojou výpoveďou som sa sebaobvinil v zhode s jeho výpoveďou. Urobil som tak preto, že Krivan nahovoril určitých ľudí, aby mu pre jeho zahraničného zákazníka vyrobili falzifikáty. Medzi nimi bola i osoba mne rodinne blízka a nechcel som, aby ona i ostatní mladí ľudia, ktorí sa na výrobe falzifikátov podieľali v réžii niekoho mocného od polície a cez nastrčeného Krivana, išli do väzenia. Až neskôr som sa dozvedel, že Krivana prichytili pri platení falošnou päťstokorunačkou v obchode a po dohode s policajtmi sa podvolil urobiť na mňa komplot s prísľubom, že ho z toho vysekajú.

Tak som sa dostal do vyšetrovacej väzby spolu s Krivanom a niekoľkými komplicmi, ktorých Krivan zatiahol na pokyn polície do distribúcie falzifikátov. Podľa pôvodného obvinenia som bol vyšetrovateľom označkovaný ako šéf organizovaného falšovateľského gangu, hoci som jej členov nepoznal a nikdy som s nimi neprišiel do kontaktu. Pridali mi aj tie Krivanove päťstokorunačky a zopár obvinení, ktoré so mnou neboli vôbec prediskutované a nemal som možnosť sa k nim vyjadriť, len ma postavili pred hotovú vec.

Vyšetrovacia kolúzna väzba trvala tri roky (vtedy to viac nebolo možné) a vyznačovala sa tým, že sa nekonalo žiadne vyšetrovanie ani konfrontácie a ja som nemal tú česť sa zoznámiť do konca väzby ani s členmi môjho gangu. Vyšetrovací spis bol uzavretý až po vyše mesiaca, čo som sa dostal z väzby a samozrejme s takmer pôvodným nezmyselným obvinením zo začiatku vyšetrovania. Odsúdený som bol až po ôsmich rokoch po vypustení z väzby, čo je zaujímavé najmä z toho hľadiska, že sa znovu dostala do vlády garnitúra, ktorá tu vládla v čase spáchania komplotu. Zdržovalo sa to všemožným spôsobom, ale len ja som dostal pokutu za neúčasť, keď som sa nemohol zúčastniť jedného pojednávania, pretože som bol v tom čase chorý a doložil som to potvrdením z nemocnice. Odvolací súd v uznesení potvrdil, že ja som sa na zdržiavaní nepodieľal a mal som naopak snahu tú frašku ukončiť súdnym rozhodnutím, pretože som neveril, že by som mohol byť odsúdený za skutok, ktorý som dokázateľne nemohol spáchať a ani som ho nespáchal. U našich dobrých slovenských súdoch však také maličkosti, ako je dokazovanie viny vyplývajúce zo zákona, neberú do úvahy, hoci ja som na tom neustále trval, ale načo by to robili, keď som sa priznal, naše výpovede s Krivanom sa zhodovali, tak kakaja raznica by povedal tovarišč Višinskij za čias Stalina, ktorý bol presvedčený, že osobné priznanie je najlepší dôkaz.

Jaro Krivan sa súdnych jednaní ani raz nezúčastnil a bol odsúdený v neprítomnosti. Vo svojom odvolaní na Najvyšší súd niekoľkokrát zdôraznil, že ja som falzifikáty netlačil, ani som ich so svojimi technickými možnosťami nemohol tlačiť, lebo ako môj zákazník bol s nimi oboznámený a k svojej výpovedi proti mne bol donútený policajnými vyšetrovateľmi, keď mu predložili hotovú zápisnicu a on ju mal len podpísať. Tak to bolo doslova napísané v tom odvolacom spise. Profesionálni sudcovia na najvyššom súde skonštatovali, že to vyhlásenie, ktoré napísal vo svojom odvolaní, a ktoré ma fakticky zbavovalo viny, nemožno brať do úvahy, lebo Krivan stihol asi mesiac pred odvolacím pojednávaním šikovne umrieť a nemôže už svoje tvrdenie potvrdiť, hoci to tvrdenie bolo podané prostredníctvom jeho advokáta a ten živý bol a mohol by to tvrdenie potvrdiť on. Ale načo? Kakaja raznica!

Zaujímavé na tom úmrtí bolo, že ja som s tou mŕtvolou ešte po jej úmrtí telefonoval a nikto jej nebol z rozvetveného príbuzenstva na pohrebe, nikto nedostal smútočné parte a nikto nevie, kde by mala byť tá mŕtvola pochovaná. Ale to by jeden mohol kukať, čo sa medzi nebom a zemou v tej našej dobrej republike môže udiať.

Ja som, samozrejme, podnikol množstvo opatrení, aby sa tie metafyzické záhady objasnili, ale nemalo to vôbec žiadny účinok. Inicioval som napríklad obnoviť konanie, ale na pojednávaní, ktoré malo o Obnove konania rozhodnúť sedela v porote sudkyňa, ktorá ma odsúdila. Aby som bol presný, ona tam nesedela, ale nechala sa zastupovať kolegom alebo niekým príbuzným, keď tam vládnu také perfektné príbuzenské vzťahy, aby ma snáď nenapadlo podať protest proti zaujatosti poroty. Ale keď som dostal záporné súdne rozhodnutie, pani sudkyňa figurovala v zozname poroty hneď za predsedom senátu. Kto chce môže hádať, ako sa takýto senát rozhodol. Nie je to ťažká úloha.

Obrátil som sa aj na Ústavný súd SR, ale tam mali na mňa paragrafy, prečo nemôžu v môj prospech nič urobiť. Napísal som aj do Štrasburgu ale tam zas mali na mňa článok 35 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, podľa ktorého sa nemôžu so mnou zaoberať, lebo som nevyčerpal všetky vnútroštátne opravné prostriedky, ale možno aj tam majú naši sudcovia a sudkyne svojich kolegov a príbuzných. Chcel som napísať ešte aj na Lampáreň, ale tú vraj už zrušili a písať do Klubu insitných hráčov na fujare by asi tiež nemalo nejakú kladnú odozvu. Využil som ešte jednu zákonnú možnosť, ktorú som mal na zrušenie nespravodlivého súdneho rozhodnutia a napísal som Žiadosť o mimoriadne dovolanie, v ktorej som rozviedol fakty a dôkazy, že ja som nemohol inkriminovaný skutok spáchať, neboli rešpektované moje zákonné práva na obhajobu a dokazovanie skutku. Mal som predstavu, že na verejnom pojednávaní a za prítomnosti pozvaných médií budem môcť opísať skutok, ako sa v skutočnosti stal a ako súdne orgány manipulujú s občanom, ktorý si len chcel plniť svoje základné ľudské právo vysloviť svoj názor na neprávosti, ktoré sa páchali na občanoch. Vo februári tohto roku som však dostal Uznesenie, kde mi verejný proces bol odmietnutý. Pán predseda Najvyššieho súdu SR JUDr. Harabin mi oznámil, že dokazovanie nebolo potrebné, keď sa tak nižší súd rozhodol a dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Neviem potom, na akú inštitúciu sa mám obrátiť, keď chcem dosiahnuť zrušenie a nápravu nespravodlivých rozhodnutí nižších súdov zvlášť, keď ma pán predseda najvyššieho súdu záverom jeho Uznesenia poučil, že proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok. Napadlo ma, že by som sa mohol obrátiť ešte na brunejského kráľa, ale jednak nepoznám jeho PSČ a jednak platí asi ten zákaz opravného prostriedku od pána predsedu najvyššieho súdu i v tomto prípade.

Obrátil som sa písomnou formou i na inštitúcie, ktoré majú dodržiavanie zákonných práv v pracovnej náplni a sú za to aj ich zamestnanci platení, ale buď mi odpovedali, že oni s dodržiavaním práv občanov nemajú čo robiť, na to sú súdy, alebo väčšinou mi vôbec neodpovedali. Obrátil som sa aj na politikov a mnohých investigatívnych novinárov, a sú to zvučné mená v našej žurnalistike a doteraz som si ich veľmi vážil, ale až na pár výnimiek tiež mi neráčili ani len odpovedať na môj email. Asi sú veľmi zaneprázdnení rôznymi dôležitejšími politickými kauzami, alebo jednoducho oni s kriminálnikmi nechcú mať nič spoločného.

Dnes už viem, že výsledok súdnych rozhodnutí pri tých našich dobrých súdoch a v tej našej dobrej republike nezvrátim, ale som presvedčený, že ten môj prípad by nemal byť odložený len tak do naftalínu, a preto, keď som nepochodil u tých slávnych novinároch, napísal som o tom všetkom knihu. Zatiaľ je len v elektronickej forme a má názov „Baťo“. Kto chce a má záujem sa dozvedieť, ako to v skutočnosti mohlo byť, môže si ju stiahnuť na portáli www.1000knih.sk/obchod/nezaradene/bato1#.

P.S.: Kto chce, môže si na uvedenom portáli zadarmo stiahnuť aj dve čísla vtedajších inkriminovaných novín TŔŇ http://www.1000knih.sk/obchod/nezaradene/trn


www.dano17.wz.sk

    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka