"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Zamyslenie Dávida Romaňáka             

           

RANENÁ BREZA
Mária Rázusová - Martáková

Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“

Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj ... umieram!“

„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“

Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“

Mesiačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.

Na prvý pohľad nevinná detská báseň, ktorú sa žiaci učia na základnej škole. Obsah tejto básne by sa však dal pokojne alegoricky (obrazne) preniesť aj na dianie u nás, na Slovensku.

Slovensko, respektíve Československo, bývala krajina, ktorá bola, nebojím sa to povedať mocnosťou svetového formátu. Obával sa jej aj samotný Hitler, a preto NAŠU SPOLOČNÚ KRAJINU roztrhol. Po ňom sa na nás povozili komunisti, kde sme síce boli významnou krajinou, ale ovládanou Kremľom. Po vybojovaní akej-takej slobody sa tu objavili kapitalisti a našu krajinu, tú ,,najkrajšiu v chotári“, opäť roztrhli, bez vyhlásenia referenda, na podnet jedného človeka, ktorý týmto len naplnil svoju požiadavku po takmer neobmedzenej moci a my Slováci sme si ho držali takmer celé desaťročie. Dokonca v kuloároch sa stále spomína ako otec nášho národa avšak pritom nás z globálneho hľadiska oslabil, (článok o rozdelení je aj na Indymédií).

Západu to samozrejme vyhovovalo, pretože naša spoločná krajina nemohla predstavovať ani pri najmenšom konkurenciu tým ,,najlepším“ a ,,najdemokratickejším“ západným mocnostiam, lebo by to samozrejme pre nich znamenalo pokles životnej úrovne,  život akým žijeme my teraz. Od výplaty ku výplate, skromne a opäť pod diktatúrou. Tento krát je však riadiacim centrom Brusel.
Keď spomínam Brusel a s ním spojenú EÚ, ktorej ,,úder“ znamenal pre naše teraz už  rozdelené krajiny bod, kedy začali potiť krv a preto musím skonštatovať, že EU pod krásnou víziou demokracie, nového života, blahobytu nám systematicky vštiepili myšlienku, že vo svete nemáme čo povedať. My sme im to zhltli a teraz sa nezmôžeme na akýkoľvek prejav odporu, pretože táto myšlienka je už zasiata príliš hlboko v našich srdciach a bude veľmi ťažké toto ,,jarmo“, tento nátlak prekonať.

Nedávno ma zarazil rozhovor s jedným mojím priateľom, ktorý mi hovoril o skvelom živote ľudí v Nemecku. Podľa jeho slov, tam Slovák dokáže zarobiť a povedal aj vetu, ktorá ma zarazila, preto sa ju budem snažiť parafrázovať: ,,Mne stačí, ak mi v Nemecku dajú viac ako u nás, ubytovanie zadarmo, potom sa u nás na Slovensku budem mať lepšie. Pre Nemcov sme aj tak my Slováci len lacná pracovná sila, keďže Nemci majú oproti Slovákom pracujúcim v Nemecku rádovo niekoľkonásobne vyššie platy.“
Moja hrdosť sa vtedy ocitla na bode mrazu a nezmohol som sa ani na  slovo. V podstate mal pravdu v tom, že  vo svete Slovák znamená len lacnú pracovnú silu. To je tá naša pomalá smrť, kedy sme sa ocitli vo víre lží, zavádzajúcich štatistík EÚ, sladkých rečí, ako nám všemocná EÚ pomohla, koľko pracovných miest nám ponúkla, koľko miliárd dotácií do nás natlačila, ale to že sme sa vo svete stali lacnou pracovnou silou, ľuďmi z krajiny, ktorú väčšina sveta pozná ako krajinu, kde sa pasú ovce a v ich predstavách žijeme ako zvieratá, kde naši politici sú len tí, ktorí nám oznamujú ich ďalšie a ďalšie nezmyselné nariadenia a popritom sa snažia odtrhnúť si čo najväčší kus pre seba, bez akéhokoľvek súcitu, s nulovým  náznakom spolupatričnosti s nami, bežnými občanmi, občanmi Slovenska.

Vychádza mi z toho jediné. Sme doslova vlečený cestou, ktorá vedie k tej metaforickej teplej nedeli ,kedy skutočne ako národ, ako ľudia, jedinečné osobnosti umrieme a staneme sa otrokmi vo vlastnej krajine bez nároku na zmenu.
Viem, mnohým sa lepšie žije v ilúzií, aj keď pravda je zreteľná, jasná a kričí, ale pocit dlhodobo vštepovanej bezmocnosti je aj tak silnejší. Pokiaľ sa však vzoprieme, verím, že dokážeme vybudovať vlastnú spoločnosť, spravodlivejšiu, lepšiu, budeme môcť byť na seba hrdý a vo svete nás nebudú považovať za pastierov, ktorí sú len lacná pracovná sila. Bez odvahy to však nejde. Preto obdivujem ľudí, ktorí urobia správnu vec, vystúpia z radu aby pomohli ostatným, aj keď to so sebou nesie istú mieru rizika. Niečo také vytvoril aj tým Indymedia, dal nám priestor vyjadriť  a spojiť sa. Tak prečo ho nevyužiť, prostredníctvom našich názorov sa spojiť a nenechať Slovensko dočkať sa tej metaforickej ,,teplej nedele“.

,,Vykonať vec, ktorej sa bojíme, je prvý krok k úspechu. (M. Gándhí)“

http://img.cas.sk/img/4/full/816785_mapa.jpg

         Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka