"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

MATIČIARSKY HYENIZMUS V MENE ŠTB?             

Majetkový prevrat v roku 1989 vyvolaný sionistickým neoliberalizmom zabezpečil zrušenie bipolarity sveta a reinkarnáciu raného kapitalizmu a feudalizmu. Týmto dosiahol mýtizovaný Západ celosvetový návrat ku kolonializmu, vykorisťovaniu, otrokárstva a likvidácie celých národov.
Kolaboráciou západom vybraných skupín v  jednotlivých štátoch bol zabezpečený brachiálny celosvetový chaos a  anarchia s  tragickými následkami. Prirodzene to malo dosah na rúcanie dejinných udalostí s pred viac ako 150  rokov a  povojnových  udalostí  predovšetkým v Európe.
Takto  dostali  novodobí  revizionisti  šancu  rozbíjať  zavedené  konvencie.
Netreba sa nateraz zaoberať hospodárskymi a legislatívno-právnymi aspektami  týchto procesov v jednotlivých štátoch.

Zostaňme na Slovensku na nižšej než celoštátnej úrovni s analýzou najslovenskejšej národnej ustanovizne Matici slovenskej, aj keď to má s celoštátnou hospodárskou a politickou úrovňou  neodňateľný  a  priamy  súvis.
Etalón poslania Matice slovenskej v retrospektíve jej historického vzniku a jej národnostného napredovania v nových časoch vysvetlil vo svojom článku Prečo ešte ľudia veria Matici prvý ponovembrový predseda Matice slovenskej Viliam Gruska.
Z prečítaného je zrejmé, že Matica sa pretransformovala na protinárodnú hyenistickú organizáciu s  absorbovaním maďarského iredentizmu a revizionizmu do svojich radov. Tento uznávaný slovenský intelektuál vysvetluje okrem iného nástup Jozefa Markuša v  Maďarsku narodeného (vtedy ešte kalvína p.p.) Postupne sa Jozefovi Markušovi podarilo vybudovať s  pričinením kalvínskej osi Tökös, Orbán, Csáky iredentistické hniezdo vo vnútri Matice slovenskej a  mať maďarského biskupa na Slovensku. Za svoje neuveriteľné 20 ročné fungovanie dokázal ako džentrík, či maďarské knieža niekoľkokrát precestovať celý svet, rozkradnúť Slovenský národný poklad, vykradnúť Neografiu a  okradnúť tisícky vkladateľov svojich celoživotných  úspor  v  PDSI.  Slušný  výkon  iredentistu.

Jeho nástupca tiež eštebák a vraj roduverný Slovák mu zložil poklonu a zabezpečil kontinuitu jeho veľkolepého diela, čo sa mu podarilo pričinením parazitov z radov eštebáckych a  iredentistických fukcionárov Matice, ktorých si po nástupe do funkcie zabetónoval, povýšil a prijal nových. Veľkodušne exhibicionizoval svoje predstavy o riešení deficitov, čo sa  však  za  tri  roky  ukázalo ako najhlbšia faloš a podvod. V tomto duchu sa  viedla  aj  jeho  nová  voľba  na  Valnom  zhromaždení  18. 10. 2013.
Je naprosto evidentné, že nechcel zistiť a určiť skutočných rozkrádačov Slovenského pokladu, rozkrádačov vkladov z PDSI, rozkrádačov Neografie. Nechcel očistiť Maticu o iredentistov z  najrýdzejšej slovenskej národnej ustanovizne.

Pekne to dokumentujú viacerí skutoční roduverní Slováci od Viliama Grusku, Dezidera Kóňu, Petra Hanica, Miroslava Demka, Michala Holováča ... vo svojich  príspevkoch tohto listu.
Je nesporné, že títo na súčasnú eštebácku dobu odvážni znalci a pisatelia poukazujú  na  na  nevyvrátiteľné  fakty.
Ako vyplýva z  viacerých dokumentov Petra Hanica Franz list a  metainterpretácie z  Hudobného života, o  ktorom písomne informoval už v  októbri 2010 viacerých vedcov hudobného života, členov Matice, spisovateľov a  historikov, je vidieť, že svojvoľne eštebáci Tkáč, Machala a iredentisti vylúčili Miroslava Demka z účasti na výstavách, koncertoch a podujatiach k jubileu výročia Franza Liszta aj napriek tomu, že bol prezidentom  Gašparovičom  určený  ako  gestor.

Na Valnom zhromaždení boli prítomní okrem iných aj emeritný arcibiskup Sokol, známy z rozkrádania cirkevného majetku so svojím eštebákom a ako mohli diváci televízie vidieť, sedel hneď vedľa iredentistu Mulíka. Aj to naznačuje, že keď bol Sokol eminenciou v úrade trnavského arcibiskupstva, vybral si za svojho zástupcu maďarského kandidáta Oroscha aby sa splnil Csákyho a  Orbánov sen po jeho odchode, že budú mať maďari na Slovensku  svojho  biskupa. Zrejme iba nedopatrením nastúpil na úrad pohodový  Bezák, ktorého  maďaróni  František Mikloško a  Štefan Hríb tak vymotivovali, že ho pomocou spolupráce eštebáka Zvolenského a  jeho maďarského  zástupcu  Haľka  de facto  zbavili  úradu. Maďarský sen trvá.

Ak je pravdou, že M. Tkáč nechce definovať finančné toky pre jednotlivé osoby v  Neografii, v  PDSI a  rozkrádačov Slovenského národného pokladu, ako aj to prečo dal Jozefovi Markušovi 1. mil. Sk, po jeho odchode a  prečo  nevymýtil  iredentu  z  Matice  slovenskej a skorumpoval voliteľov  na  Valnom  zhromaždení, majú roduverní  matičiari len niekoľko   možností.

1.) Vytvoriť vyšetrovaciu komisiu z radov MO, ktorých súčasťou nesmú byť žiadni volitelia z VZ ani z vedenia odborov a predsedníctva Matice.
2.) Donútiť Tkáča aby takáto komisia mala mandát konať a zabezpečil jej financovanie  právnych  a  ekonomických  analýz.
3.) Vyčistiť  celú  Maticu  od  iredentizmu.
4.) Ak nebude daný požiadavkám súhlas a priestor na konanie zostávajú všetkým MO posledné možnosti. Buď ich ropustenie alebo odchod väčšiny členov z  Matice slovenskej tak, že v nej zostane iba jadro parazitov a iredentistov.
5.) Takto Matica zanikne a  vytvorí sa priestor na jej nové založenie s pohľadávkami,  záväzkami  a  všetkým  majetkom  jej  prislúchajúcej.

Prečo ešte ľudia veria Matici?Lebo viera sa dedí

Milan Čupka, Pravda  19.10.2013 07:00

Prvý ponovembrový predseda Matice slovenskej Viliam Gruska si nemyslí, že by po voľbách získala späť spoločenskú autoritu, ktorú za posledné dve desaťročia úplne stratila. Dokonca pripúšťa, že aktivity Matice postupne celkom prevezmú nadšenci, ktorí sa národným veciam už intenzívne venujú.

Matica slovenská (MS) tento rok oslávila svoje 150. výročie. Kedy podľa vás naposledy plnila svoju pôvodnú úlohu, teda „v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zveľaďovaní pracovať“?

To je ťažko povedať. Plnila, zjavne aj skryte, aj keď vždy bola zaťažená dobou. A zakaždým inak. Či už išlo o vyrovnávanie sa s čechoslovakizmom za prvej republiky, neľahké pôsobenie v  čase socializmu, ktorý zdôrazňoval internacionalizmus  či  úpadok  za  posledných  23 rokov.
Na počiatku poslednej 23-ročnej kapitoly ste ako hlavná postava stáli aj vy. Kam ste chceli Maticu ako jej prvý porevolučný predseda nasmerovať?

Predovšetkým: nebol som pri tom sám. K  Matici sa vtedy prihlásili rôzni špičkoví vedci, umelci, videli v nej jedno z východísk novej spoločenskej situácie. V spolupráci s nimi vznikli výnimočné projekty - SICAS, Prieskum školstva na južnom Slovensku. Bolo treba ich len dotiahnuť. Nestalo sa. Niektorí jednotlivci sa k Matici vtedy utiekali aj preto, že mali strach zo svojej minulosti. Z komunistov sa stali národniari. Mnohí z nich sa v nej pevne udržali dodnes. Práve preto som po šiestich mesiacoch abdikoval. Keď som odstupoval, predniesol som príhovor, v ktorom som naznačil svoju víziu: všetko zlé, čo sa v Matici udeje v nasledujúcich rokoch, sa udeje zvnútra, nie zvonka. A to sa aj naplnilo.

Ako ste sa vlastne dostali k tejto funkcii, ktorú ste prevzali po Vladimírovi Mináčovi začiatkom roka 1990?
Skôr  to  bola  náhoda.  Ešte  6. decembra 1989 som  predniesol  na zhromaždení v  Matici, kde som bol ako hosť, improvizovaný príhovor o  jej poslaní v budúcnosti. Bol kritický. Pripísal som jej mnohé povinnosti, a to ostalo niektorým ľuďom v pamäti. Aj vďaka tomu ma oslovili. V tých časoch som nevedel odhadnúť, ako sa veci vyvinú, a tak som sa poistil. Pred prijatím návrhu, aby som sa stal predsedom Výboru MS, som si dal podmienku, že túto funkciu prijmem, ale len ako neplatenú. Keď som zistil, že sa nedá zmeniť nič z toho, čo bolo skutočne potrebné, otočil som sa na opätku a abdikoval.

Po vás Matici dlhé roky šéfoval Jozef Markuš, ktorého v roku 2010 vystriedal Marián Tkáč. Matica pod vedením oboch priam systematicky strácala na vážnosti v spoločnosti. Táto inštitúcia sa však tvári, akoby  to  nevidela.  Prečo?

Jozef Markuš po voľbách v júli 1990 nemohol ostať v  novej vláde, lebo neprešiel lustráciami. No za predsedu Výboru MS bol navrhnutý, ešte k tomu v neprítomnosti. A bez toho, aby valné zhromaždenie vedelo, kto to je, bez vyhláseného programu! Niečo také absurdné sa môže stať len vtedy, keď sa s takou početnou masou, ako je valné zhromaždenie manipuluje. Podstatná časť vtedajšej inštitučnej zložky Matice bola usadená v Martine, kde má svoje sociálne zázemie. Ak sa objavila kritika na jej adresu zvonku, tak sa vždy zdvihli rozhorčené hlavy a  hlasy: „Neberte nám Maticu!“ To je zaklínadlo, ktoré roky funguje.

V čom vidíte dôvody stagnácie Matice?

Nedostatok vízií a, ako sa ukázalo, iné záujmy pána predsedu a  ďalších členov vedenia. Za celé roky Markušovho pôsobenia sa v Matici nevytvoril jediný koncept prekračujúci skostnatené, staré. Okrem udeľovania ocenení významným osobnostiam slovenskej kultúry - umenia a vedy. Hoci ich výber bol v rukách vedenia Matice, vážnosť a  vznešenosť im dodala spoločenská realizácia - viac ako desaťročia to bolo koncepčne v rukách Vladimíra Kysela a  jeho diela - Občianskeho združenia Prebudená pieseň. No tieto aj iné tvorivé aktivity Kysela vytváral pre Maticu ako služby. Akoby si ľudia v Matici neuvedomili, že mnohé jej úlohy, povedzme historický alebo literárny výskum fungujú na inej základni - vo vedeckých ústavoch. Namiesto toho, aby sa upriamila pozornosť na to, čo vyžaduje súčasnosť, valnému zhromaždeniu sa predkladali  rok  čo  rok  tie  isté  nekonkrétne  a  prežité  ciele.

Spomínali ste len Markuša. Je to podľa vás za Tkáča lepšie?

Dotýkal som sa len začiatku neuveriteľných 20 rokov! Tkáčove aktuálne platné a zverejnené základné dokumenty o poslaní Matice sú kompiláty nesúrodých fráz. Bolestivé je, že Matica je aj spolková organizácia stoviek miestnych odborov a mnohí čestní ľudia, matičiari na vidieku, toto všetko citlivo vnímajú a spôsobuje im to bolesť a traumu. A to nehovorím o finančných škandáloch, ktoré organizáciu sprevádzajú celé roky. To je stále Markušovo maslo na hlave Matice. A kysne. Stovky ľudí, dnes žijúcich na hranici biedy, dali Matici celoživotné úspory, ktoré sa kdesi stratili. A tí, ktorí Maticu riadia, to neriešia. Je to však prirodzené, lebo na  jej pracoviskách sedia ľudia, čo to spôsobili. Pokiaľ všetci skompromitovaní neopustia poslednú stoličku v orgánoch a  na pracoviskách Matice, na vyčistenie, obrazne povedané, Augiášovho chlieva v prítomnosti tých, čo ho znečistili, sa nemôže objaviť žiaden Herkules.
Prečo sa k takejto organizácii potom hlásia tí čestní ľudia?
Pretože viera sa dedí. Možno to prevzali po svojich rodičoch. U niekoho je to ako vzťah k rodisku. Spolková báza Matice, na ktorej to všetko stojí, bola síce za socializmu dosť potláčaná, ale ako vidno - pretrvala. Tá viera v jej silu a  potrebu má v rôznych miestach Slovenska rôzny význam a  opodstatnenie. Jej pestovatelia sú hodní obdivu. A potrebujú tú vieru. V zrelom veku konvertujú len vypočítavci.
Spomínate, že Matica nevenuje pozornosť tomu, čo si vyžaduje súčasnosť. Čo by to malo byť?
Najrôznejšie témy, ktoré sú pre Slovensko životne dôležité. Napríklad: sledovať, ako sa napĺňajú zámery v riešení problémov okolo rómskej menšiny. Mapovať stav: koľkým deťom chýbajú matky a staré matky, pretože robia ošetrovateľky v zahraničí. Robiť oponentúru mnohým národným a osvetovým iniciatívam, ktoré sa dejú živelne, nemajú žiadne zastrešenie. Zaniká slovenská skultúrnená krajina. Zaplavujú ju bilboardy. Na najúrodnejšej pôde sa stavajú veľkosklady. To sú, samozrejme, len príklady, ktoré by sa mohli naozaj realizovať iba v prípade, ak by v Matici pôsobili rešpektovaní a rozhľadení odborníci, výber ktorých by sa riadil princípmi rodovej a regionálnej blízkosti.

Vidíte šancu, že by sa ku kormidlu dostali takíto odborníci?

Musím povedať, že nemám žiadne očakávania. V matičných domoch držia dávno  opraty  noví, servilní riaditelia. Pod vedením Imricha Sedláka sa zase konala medzinárodná konferencia o Matici slovenskej, dômyselne rozdelená do tematických sekcií tak, že sa informácie o kvase v MS spod pokrývky nedostali. Dráma rozčesnutia MS na Slovenskú národnú knižnicu a na Maticu s ústavmi, odbormi a spolkovou časťou, zatĺkanie dverí, to všetko takmer zašlo do stratena. Umožnilo to napríklad, že jeden z hlavných aktérov tohto rozčesnutia, Peter Cabadaj, po prepustení zo Slovenskej národnej knižnice sa v tomto roku stal znovu zamestnancom Matice. A  hneď  vedúcim  Informačného  ústredia.

Čo na to hovoria nadšenci z regiónov?

Mnohí z nich si za tie roky navykli na pomery, aké v Matici panujú. Poviem vám príklad. Bol som iniciátorom podujatia Posolstvo piesní Slovensku a svetu. Po celej republike som ľudí pritiahol k spievaniu v prírode ako poďakovanie Cyrilovi a Metodovi. Dali sa získať. Na 51 vrchoch a pahorkoch spievali skoro tri tisícky ľudí. Využil som svoje osobné, rokmi nadobudnuté kontakty a ľudia neváhali, či to bude mať zmysel. Oslovil ich niekto, komu verili, tak to vyšlo. Ale jedna riaditeľka matičného domu z  Považia prihlásila na spievanie 12 zoskupení a sama sa ponúkla ako ich organizačný garant. Keď došlo k fáze, že každé prihlásené zoskupenie sa muselo písomne prihlásiť a potvrdiť, že prijíma podmienky účasti  - bez politických agitácií, s plnou konfesijnou toleranciou,  naučiť  sa  celý  súbor piesní, ísť na miesto spievania z vlastnej vôle a  na  vlastné  náklady,  odstúpilo  od  úmyslu  všetkých 12 prihlásených. Na Vršatci sa nespievalo. Ľudia sú zvyknutí na plný servis pri matičných podujatiach  a  ešte  sem - tam  aj  na  honorár.

Nie je práve toto najlepší dôkaz, že Matica je prežitá inštitúcia? A že aktivity, ktoré vznikajú prirodzene a živelne od ľudí, ktorí majú zdravý vzťah  k  národu,  ju  plnohodnotne  nahradia?

Myslím si, že k  tomu dôjde čoskoro. Dnes však ešte takáto spontánnosť mnohým, ľudsky nízkym jedincom, prekáža. Stále hľadajú: čo je za tým skryté? Nechce sa im veriť, že by niekto z vnútorného presvedčenia a viery venoval  toľko  času  nejakej  aktivite,  z  ktorej  niet  zisku.

Prirodzený vzťah k národu a jeho symbolom tu však jestvuje, dokonca fascinuje aj mladých. V rámci projektu Slovak National Anthem Remix sa súčasná mladá generácia hudobníkov „hrala“ so slovenskou hymnou. Dizajnérka Michaela Bednárová navrhuje rôzne oblečenie s motívom slovenského znaku. A tak ďalej. Ide pritom o členov generácie, ktorí sa z  Matice  už  ani  len  nesmejú.  Je  im  úplne  ľahostajná.

Tých aktivít je veľa a sám sledujem, že ak sa to v deťoch za mlada podporuje, má to význam. Najmä vtedy, keď vzťah k rodnej krajine je pestovaný aktivitou. Všimol som si napríklad, že v posledných rokoch pôsobí na nich fenoménom pešej a  cyklistickej turistiky. Keď som sa vybral jednu nedeľu do Prosieckej doliny, bola priam zatarasená ľuďmi. Dospelými aj deťmi. Už bolo skoro potrebné postaviť policajta, aby tam riadil „peších“. Nikto však tejto putujúcej mase nestavia takmer nič do cesty, k chodníkom. Koľko poznania sa tam môže šíriť! Aj turizmus, nový fenomén 20. storočia, by nemal uniknúť pozornosti Matice. Ona sa však svojím rozmachom nevie odpútať od kníh, novín a  podobne tlačeného slova.
Ale pri súčasnom stave Matice je otvorený prístup k vlastnej krajine skôr utópiou…

Je, ale nejde o nezvrátiteľný stav. Keď je v organizácii úpadok, na ktorom sa tak trochu každý podieľal, prečo ju nedať vyhodnotiť niekomu cudziemu? Vŕtanie sa v starých ranách, to sa na Slovensku nenosí. Pýtal som sa raz storočnej Margity Senkovej, prečo sa u nich v dedine nikdy nespravili poriadky s tými, čo im násilne brali pozemky, vyberali kontingenty. Ona na to: „To sa nemôže spraviť. Za tie roky sa všetko tak prekrížilo, spríbuznilo, že by to vyvolalo len ďalšie zlo.“ S faktom, že sme malá krajina, kde každý každého pozná, vopred rafinovane počítajú ľudia, ktorí to zneužívajú.

Vy ste národne cítiaci človek. Neprekáža vám, že aj kvôli Matici znie slovo „národniar“ takmer pejoratívne?

Nevnímam sám seba ako národniara, skôr ako vlastenca - s úctou ku každému inému vlastenectvu. Opovrhujem ľuďmi, ktorí na svoju krajinu, keď je malá, slabá (a to my ešte sme) hľadia zvrchu a  zosmiešňujú ju, a keď je veľká, tak jej kvality bagatelizujú. V obidvoch prípadoch majú takíto ľudia niečo spoločné. Keď dôjde k historickým zlomom, prví sa derú do popredia a usilujú sa získať pre seba čo najviac. Z nežičlivcov Slovenska sa stávajú kandidáti na úrad prezidenta. No prisudzovanie pejoratívneho významu slovu národniar je podľa mňa aj trochu programové. Keď národniarov médiá prezentujú práve cez Maticu, alebo napríklad cez niektorých ľudí, ktorí pokazili meno SNS. Istým ľuďom vyhovuje, že obraz národniarov sa vulgarizuje. Dávam to za vinu aj novinám. Akoby s radosťou uverejňujú reakcie vulgárnych a  primitívnych ľudí, ktorých by si ani nemali všímať.
Vystupovali tak čelní predstavitelia kedysi parlamentnej a istý čas dokonca vládnej strany či Matice, do ktorej prúdia obrovské peniaze od daňových poplatníkov. Takže priestor dostať iste mali. Ale národniarom nepomáhajú ani hysterické reakcie na vonkajšieho nepriateľa. Ako nedávno, keď sa priam alergicky ozývali proti po česky spievanej slovenskej hymne. Nepatrí táto paranoja do minulých storočí a zrkadlo by sme si mali nastavovať skôr vzťahmi vnútri štátu, ktorý už píše 20-ročnú históriu?

Opakujem, nemyslím si, že negatívna prezentácia národniarov ide sama od seba, úplne samospádom. Ale je pravda, že zrkadlo nasmerované do vnútra spoločnosti by o nás prezradilo asi viac ako riešenie vecí zvonka. Naším dokonalým zrkadlom sú pritom Rómovia.

Ako?

Sledujete, čo sa deje v bankovom sektore? Nadávame na rómskych úžerníkov. Pritom v čom je rozdiel? V percentách? Ďalší príklad. Úplatnosťou lekárov. Veľká časť rómskej populácie je kvalifikovaná za invalidných dôchodcov. To je predsa viac náš obraz ako nich. Čo sa robí s Rómami už v detskom veku. Koľkí z nich sú neprávom, no schválne zle posúdení a zaradení do osobitných škôl? Ide pritom o to, že v osobitnej škole môže byť len obmedzený počet detí na jednu učiteľku, a preto má zrazu v obci či meste viac učiteliek isté pracovné miesto. Je to výpoveď skôr o väčšinovej spoločnosti. Absolventi osobitých škôl nemôžu maturovať!           15-roční odchádzajú na invalidný dôchodok. A koľkí sú tam zaradení neoprávnene?

Vy ste sa problémom Rómov začali venovať nezvyčajne skoro. Už 8. januára 1990, keď sa riešili úplne iné spoločenské otázky, ste zvolávali na rozpravu o  Rómoch, pretože ste „cítili povinnosť začať splácať dlh humanizmu  voči  nim“.  Čo  vás  k  tomu  vtedy  viedlo?

Už v roku 1986 som robil výskum, scenár, scénografiu a réžiu scénickej fresky Rodokmeň zeme VI - Ľudia z rodu Rómov pre Folklórny festival Východná. Takže som vedel čo-to o problémoch Rómov. Dnešnou rečou mladých: bol som v obraze. V roku 1990 ma k tejto rozprave priviedol smutný incident, ktorý sa stal v Chminianskej Novej Vsi, kde vraždil Róm z Chminianskych Jakubovian. V tej obci som žil ako chlapec - moju matku tam preložili učiť - takže som sa hrával s miestnymi Rómami. A zrazu jeden z nich, z tých rodín, ktoré som poznal, vraždil. Osobne ma to zasiahlo a aj preto som v piatok po veľkej rozprave v košickej televízii napísal pozvánku, hneď v pondelok sme odoslali listy a už v nasledujúcu sobotu sme sedeli spolu s 80 ďalšími Rómami aj Nerómami na Rozprave v Zlatej niti v Matici. Bola rušná aj užitočná. A bola v Matici! A tento fakt sa už aj medzinárodne zamlčuje.

Už  v  roku 1987  ste v  Slovenskom národopise publikovali rozsiahlejší materiál o prognózach týkajúcich sa rómskeho etnika. Boli až pozoruhodne výstižné.

Niekedy až žasnem, že naozaj dodnes platia. Na druhej strane mi je to aj ľúto, keď vidím, ako každá nová vládna garnitúra, prichádza s „novým“, „lepším“ riešením problémov rómskej menšiny, ktoré však stále iba opakuje a reštartuje to, čo som napísal pred viac ako štvrťstoročím. Vlani ma zaujali dvaja etnografi, ktorí prezentovali veľmi zaujímavú knihu z vlastného výskumu toho, akým spôsobom vplývajú na Rómov rôzne cirkvi na Slovensku a čo dosahujú. Ale všetky tieto veci už mali byť dávno zmapované, keby to niekto vo vedení štátu s Rómami myslel naozaj seriózne.

Keď sme s kolegom vlani písali reportáž o dedinách, v ktorých sa Rómovia dobre integrovali, prišli sme na to, že lepšiemu spolužitiu s rómskou menšinou by skôr pomohlo viac šírenie inšpirácie z  týchto dedín ako akákoľvek  centrálna  stratégia. Čo si myslíte vy?

Jeden môj priateľ agronóm, keď sa v roku 1945 vrátil z Podkarpatskej Rusi do obce Chanava pri Rimavskej Sobote, pritiahol tam s kolegom do práce mnoho miestnych Rómov. Keď sa do obce vrátil aj po 35 rokoch (bol som vtedy s ním), vítali ho ako boha. A on mi povedal: „Každá obec má takých Cigánov, akých si vychová.“ Takže - určite tam, kde to v dedine s Rómami vedia, treba sa inšpirovať. Druhá základná vec - dať im prácu. Nezamestnanosť v mladosti je vlastne prípravka na basu, alebo iné zlyhanie v neskoršom živote.

Spomínate mnohé slovenské dediny. Vraj ste prešli až päť stoviek obcí, pričom v mnohých z nich máte dobré osobné kontakty. Ako ste si ich budovali, získavali  si  dôveru  miestnych?
Vždy som hľadal takzvaný pevný bod. Jedného človeka v dedine, ktorý nemá žiadne maslo na hlave. Ako cudzinec to ľahko nerozpoznáte. Ale keď sa vám to podarí, vyhrali ste. Máte pred sebou človeka, ktorého ostatní akceptujú, ktorému miestni bez ohľadu na prebiehajúce zvady dôverujú.

Ste aj zberateľom ich príbehov. V jednom rozhovore ste napísali, že život každého z nich by stačil na vlastnú knihu. Nie je to len preto, že to boli ľudia narodení v prvej polovici 20. storočia, a teda každý z nich zažil také turbulencie  dejín, že  ich  príbehy  sa  napísali  akosi  samy?

Nemyslím si, že by to bolo len v tom. Podľa mňa vďaka literatúre bola naša generácia vnímavejšia. Knihy totiž podporujú obrazotvornosť, fantáziu. Ľudia, ktorí čítajú, vedia lepšie vnímať a následne aj popísať, čo videli a zažili. Často som sám seba pristihol pri tom, že dar mojich respondentov vyrozprávať vlastný príbeh bol taký silný, že som ho preberal spolu s ich príhodami. Dával som rovnako pauzy, dôrazy… Naša generácia totiž vydržala prečítať aj prvých štyridsať strán z  Balzaca, na ktorých opisoval len izbu. Dnes to dávam študentom  ako  cvičenie.

Budú raz vedieť súčasní študenti rovnako fascinujúco rozprávať svoje príbehy?

Ako by mohli, keď niektorí vysokoškoláci sa mi priznajú, že za život prečítali päť kníh? Ale snažím sa ich k tomu inšpirovať. Robím jedno zadanie, v ktorom chcem, aby sa rozprávali so svojimi starými rodičmi. Jedna moja študentka mala napríklad starú mamu z lazov. Tak som jej poradil, nech sa jej opýta, ako to bolo v povojnových rokoch s obliekaním. Ako prenikalo mestské oblečenie do ľudového. A vrátila sa s tým, že objavila nový svet.

V dnešnej chladnej skratkovitej dobe by to mohlo byť vari aj povinné cvičenie…

Je to podľa mňa schodná a lacná cesta ako zušľachťovať človeka. A opäť - takéto spoznávanie je nastavenie zrkadla nám samým. Často som, napríklad, rozmýšľal, ako by môj nebohý otec reagoval v rôznych situáciách, keďže som si myslel, že viem o všetkých jeho vlastnostiach. Keď tu zrazu som v maminom archíve našiel jeden fascikel nazvaný Posledná vášeň Jána Grusku. Bolo tam niečo o ovocných stromoch. Zisťoval som viac a dozvedel som sa, že objemný fascikel založil 6. januára 1956, keď mu na vyšetrení u lekára povedali, že má rakovinu pľúc. Hneď v ten deň sa vydal do Ružomberka, vybavil si legitimáciu do knižnice a požičal si množstvo ovocinárskych kníh. Neskôr si prenajal pôdu, ktorej vzorku predtým poslal na rozbor a do konca leta vysadil veľkú záhradu ovocnými stromami. Chcel po sebe niečo zanechať. Napokon takmer presne o rok zomrel.

Čo ste z toho zistili o sebe?

Keď sme si to s bratom čítali, zistili sme, ako sme ho vlastne nepoznali. Bol výborný matematik, no o ovocinárstve nič nevedel. A že uspel, v tom bola iba jeho pedantnosť a programovosť, nič iné. Odrazu sme začali viac rozumieť tomu, ako sa v nás odráža, čo sme po ňom zdedili. Aby sme mohli spoznávať iných, mali by sme najskôr poznať seba a svoje okolie. A to nie je ľahká úloha.
Viliam Ján Gruska scénograf, pedagóg, scenárista a režisér

  1. Narodil sa v  Ružomberku v  roku 1936, vyrastal v učiteľskej rodine v Rabčiciach, vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave.
  2. V 60. rokoch viedol Odbor scénografie v Slovenskej televízii, neskôr bol architektom v  Slovenskej filmovej tvorbe, dnes je scénickým výtvarníkom v slobodnom povolaní a pedagógom Katedry scénografie Divadelnej fakulty VŠMU.
  3. Bol členom súborov Lúčnica, autorsky spoluvytváral mnohé folklórne festivaly, medzi inými aj FF Východná; bol architektom vo viacerých slovenských filmoch (Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Sokoliar Tomáš, Cinka Panna a ďalšie). Za dvojdielny dokument Koly v plote získal cenu Telemúza (r. 1993).
  4. Je autorom kníh Cesta a ozveny diela Milana Rúfusa, Milo Urban - Velikán spod Babej hory, Cesty hudby či spoluautorom publikácie Neznáme Slovensko, ktorá získala ocenenie najkrajšej knihy v Česko-Slovensku za rok 1991.
  5. V roku 1990 bol na šesť mesiacov prvým ponovembrovým predsedom Výboru Matice slovenskej; v roku 2007 si prezval od prezidenta SR Pribinov kríž III. triedy; od roku 2012 je členom Rady vlády pre kultúru, kde  zastupuje  kultúrny  a  spoločenský  život.

Zamyslenie pred Valným zhromaždením Matice slovenskej  

Nedávno odznela v rádiu Lumen beseda s predsedom Matice slovenskej Ing. Mariánom Tkáčom a ďalšími funkcionármi Matice o situácii pred valným zhromaždením. Mňa zaujalo vyjadrenie pána Tkáča,  že časť majetku Matice, resp. Nadácie, v ktorej je uložený Národný poklad, na ktorý prispeli stovky matičiarov, ale aj nečlenov Matice, bolo vraj uložených  do  maličkej  nebankovky,  ktorá  skrachovala.

Z diskutujúcich p. Roman Michelko poopravil pána Tkáča, že šlo o Podielové družstvo Slovenské investície, ktoré v roku 1990 založili prevažne  členovia  Matice  pod  heslom “investície srdca a  rozumu“ s logom  Kriváňa.
Vedenie družstva tvorili funkcionári Matice v na čele s Jozefom Markušom, ktorý  bol  člen  č.1  a  bol  podpredsedom  až  do  krachu  družstva.
Podstatné je to, na čo upozornil pán Michelko, že družstvo malo svoj prospekt investícií, ktorý imschválil Úrad pre finančný trh a spoločnosť, ktorý riadil ich portfólio.  Capital invest mal licenciu na obchodovanie s cennými papiermi priamo od Národnej banky Slovenska. Teda nebola  to „akási mala nebankovka“, ale licencovaný subjekt, v  ktorom NBS vykonala dohľad  v rokoch 2007-2008 a zistila vážne nedostatky, ktoré vyústili  až  do  odobratia  licencie  v  marci  2010.
Teda banka nesie morálnu zodpovednosť za  nešťastie  vyše 3200 rodín, z ktorých najmenej  2000 bolo členmi Matice, alebo akcionármi Matičného fondu. V roku 2000 už boli väčšinou v dôchodkovom veku a dnes vyše 80 roční umierajú  s  pocitom krivdy, že predstavitelia Matice sa nesnažia o urýchlené  prinavrátenie  vkladov.

Názor predsedu Matice Ing. M. Tkáča totiž je, že netreba žalovať NBS za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale požadovať náhradu 26 miliónov €  od  predstaviteľov družstva.
Prezrel som desiatky družstevných  časopisov Podielnik, v ktorých člen PDSI  pán M. Tkáč, dnes predseda MS, v odborných článkoch  informoval o histórii finančníctva u  nás, ale hlavne o dôveryhodnosti  zmeniek, ktoré družstvo celý čas ponúkalo  členom,  v  zmenke je „ukrytá“ aj časť národného pokladu! Dnes však práve tieto zmenky, ktoré majú všetky náležitosti, neuznáva  správca  konkurznej podstaty JUDr. M. Letkovský. Je  smutné, že dnes  pán  Ing. M. Tkáč  nepripomína  správcovi,  tak,  ako to písal  kedysi, že všetky zmenky sú v  súlade so zákonom o zmenkách, ktorý  je u  nás  platný  od  roku  1950.

Pred niekoľkými mesiacmi skupina veriteľov PDSI založila Združenie veriteľov PDSI, ktorého jedným z cieľov je napomáhať zjednocovaniu spoločného postupu všetkých advokátskych kancelárii, ktoré sú do problematiky riešenia situácie zainteresované.  Žiaľ,  ani advokátska kancelária  Matice  slovenskej neprejavila záujem o  spoločný postup  zastáva názor pána Tkáča, že netreba žalovať NBS za zanedbanie povinnosti vyplývajúcich  z  dohľadu  nad  kapitálovým trhom, ale hľadať nejaké centy  na „zalepenie očí“  dvom  tisíckam  matičiarov a  ich rodinným  príslušníkom.  
Nie  sme proti vyvodeniu  trestnoprávnej zodpovednosti voči tým, ktorí majú podiel na krachu družstva, ale v prvom rade nám ide o náhradu škody, ktorú  sme  utrpeli  nie  naším  pričinením.

V čele Matice slovenskej musia stáť osobnosti, ktoré budú  obhajovať záujmy nás, členov, ale musia vidieť ďalej ako len na finančnú časť národného pokladu. Dnes ide o konkrétne sumy celoživotných úspor, ktoré nám mali slúžiť v  dnešných ekonomicky ťažkých časoch. Žiaľ, pre nejednotnosť minulého aj súčasného vedenia Matice sa nevieme dočkať, kedy tá,  už niekoľkoročná trauma, skončí. Verím, že delegáti  Valného zhromaždenia   Matice  slovenskej   posúdia,  kto  sa  ich  efektívne zastane a  vyrieši  ich problémy a  nebude  zohľadňovať len svoje osobné vzťahy k NBS  - ako svojmu bývalému a možno aj budúcemu zamestnávateľovi. 

Dezider Kóňa,  člen Matice slovenskej a člen Rady veriteľov PDSI.

   

Matica slovenská je dotovaný anachronizmus
Píše básnik a prekladateľ Marián Hatala

Matica slovenská môže sotva niečím prekvapiť. Aj nedávne oslavy 150. výročia jej založenia sprevádzali trápnosti a nevkusné akty. Išlo o ďalšiu oslavu na úrovni oslávenca. Máme vlastný štát, nech už je kvalita demokracie a kvalita pre ňu rozhodujúcich inštitúcií akákoľvek. Máme vlastný jazyk, nech už ho používame akokoľvek negramotne. Ani na štát, ani na jazyk nám nik „kradmou rukou“ nesiaha. Mohlo by sa teda zdať,          že národnooslobodzovací boj je uzavretá kapitola, že dôvody naň pominuli.                       
anachronizmus - kladenie udalosti, myšlienok, osoby do obdobia, do ktorého nepatria; prežitok; anachronický, anachronistický - nevhodný              do daného obdobia                                                                                                      
Ťažko skrývané sympatie k extrémistom  
Princípy budovania občianskej spoločnosti, ku ktorým má Matica tradične macošský vzťah, sa u nás presadzujú ťažšie aj vinou porúch v národnej identite a prirodzenom národnom sebavedomí. A tak sa dôvodmi na pokračovanie onoho zápasu ľahko stávajú rôzne fóbie, dedené predsudky, militantná intolerancia, zápecnícka kultúrnosť či komplexy menejcennosti matičných staromilcov a ich dorastencov školených na adorácii slovenského štátu. Jedni i druhí ťažko skrývajú sympatie k extrémistickým a krajne pravicovým skupinám. Stalo sa už pravidlom, že Matica sa od ich akcií a  od účasti vlastných funkcionárov a členov na nich dodatočne dištancuje,          no vzápätí recidivuje. Napriek tomu dostáva od štátu nemenné zadanie: „rozvíjanie slovenského vlastenectva, prebúdzanie a umocňovanie národného povedomia Slovákov a prehlbovanie ich vzťahu k slovenskej štátnosti“. Tieto ciele a úlohy má plniť s dotáciou 1,5 milióna eur, hoci je inštitúciou s nulovým spoločenským vplyvom, ktorá sa viac než kultúrno-osvetovému poslaniu venuje politike, výchove kádrovej rezervy SNS a so sebou si nesie spreneveru národného pokladu, krach Podielového družstva Slovenské investície a iné ekonomické kauzy. Pritom spomínané ciele a úlohy kedysi rešpektovanej ustanovizne dnes môže hravo prevziať každá mimovládna organizácia, ktorá z grantov udelených vo verejnej súťaži a          za rovnakých podmienok pre všetkých žiadateľov bude vydávať pôvodnú umeleckú tvorbu, angažovať sa v rozvoji regionálnej kultúry, v revitalizácii objektov kultúrneho dedičstva a v podpore spoločenskovedného bádania v regiónoch. Nevidí nikto na Slovensku ako mimovládne organizácie dokázali vyčerpať zo štátnych zdrojov od roku 1995 cca 1, 2 miliardy  korún na vyriešenie  cigánskej  otázky  a  s  akým  pozitívnym  výsledkom? 
Iba takáto prax by zodpovedala poslaniu Matice v zmenených politických           a spoločenských podmienkach. Namiesto toho Matica ako anachronizmus 21. storočia zostáva verejnoprávnou štátnou rozpočtovou organizáciou, a  to v čase, keď niet peňazí na zdravotníctvo, školstvo, kultúru či vedecký výskum, no pracovníci jej literárneho či historického ústavu revidujú nálezy  Slovenskej  akadémie vied.      
                                                                                                         

Šance na prežitie

A tak si Matica naďalej vyhadzuje z kopýtka. Okrem príspevku zo  štátneho rozpočtu, na ktorý sa rok čo rok vyzbierajú stovky daňových poplatníkov, vlastní tlačiareň Neografia – dar tatu národa Mečiara. Disponuje pobočkami v devätnástich mestách a má predsedu, ktorého funkcia nepodlieha verejnej kontrole, presnejšie - on ani ním vedený  spolok nemusí občanom skladať účty. Mariánovi Tkáčovi sa dokonca           darí zúčtovať aj s vlastnou minulosťou. Vo zväzkoch ŠtB síce figuruje ako agent Riman či Krajan, ale to ho v našich podmienkach nediskvalifikuje. Taký Drahoslav Machala s krycím menom Pamír nadobudol podobnú kvalifikáciu a predsa ráčil byť poradcom premiéra. Robert Fico sa nemýli, ak so zmyslom pre čaro nechceného paradoxu tvrdí, že význam Matice je dnes aktuálny práve preto, že nášmu mysleniu a konaniu chýba mravnosť.
Áno, chýba. Inak by nemohla oceňovať Ďuricu, Mečiara, Kružliaka a Harabina, Klausa. Matica slovenská bude prežívať úmerne s našou úctou           k tradícii a s naším chabým záujmom o veci verejného priestoru, v ktorom sa citeľne prejavuje nedostatok nekompromisne prejavených postojov.                                                                               
Ján Filc si matičné ocenenie neprevzal, lebo už sľúbil účasť na charitatívnom golfovom turnaji. Nie preto, že „Mečiar môže za lúpež storočia  na  tomto  národe“, ako  povedal.  
Michal Kováč si po cenu neprišiel, lebo mu to neumožnil zdravotný stav. Nie pre dôsledky Mečiarovho režimu, ktoré so svojou rodinou tak kruto pocítil. Aj takéto vyjadrenia pomáhajú odďaľovať historickú chvíľu,            keď matičiari naposledy preskočia vatru, zaspievajú si slovenskú hymnu           a  s  neminutými  zásobami  naftalínu  sa  poberú  do  minulosti.

utorok 13. 8. 2013 17:19  Marián Hatala

 

 

Pri neužitočných idiotoch Slovenska sa tmolia aj vyznávači fašizmu, arizácie a holokaustu.24. September 2013 09:03, Prečítané 1 947x, pavolkaplan,

Človek dostane iba to, čo sám vyznáva.
Aké šťastie pochopiť, že zem, na ktorej stojíš, nemôže byť väčšia, než čo zakrývajú obe chodidlá.
V slovenskej občianskej spoločnosti, cúvajúcej od svojej primitívnej formy do ficovskej otrokárskej, slová Franza Kafku sa dostanú tak akurát do uší mučeníkom na kríži. Ich nohy sa zeme nedotýkajú. V krajine, kde kandidát na úrad prezidenta kropí „živou vodou“ nostalgiu za časom pochodujúcich čiernych, kde mnoho cirkevných hodnostárov podnes opatruje relikvie tej doby, na Slovensku, kde predseda vlády uplatňuje princípy starej marxistickej školy zo začiatku minulého storočia z pera Gyorgy Lukácsa - „treba zničiť staré hodnoty a vytvoriť nových revolucionárov“ - niet div, že zo slovenského kresťanského kríža ušiel Ježiš Kristus a zostali iba dvaja lotri. S istou dávkou sarkazmu, členov strany imitujúcej „sociálnu demokraciu“.
V krajine, kde „ľavičiar z povolania“ Roman Michelko, sa nevzoprie poslancovi za Smer-SD, Jánovi Podmanickému, potom, čo sa prevalí jeho spochybňovanie tradícií antifašizmu, jeho oslava Jozefa Tisa i poetické velebenie ľudáctva a ďalej mu robí poslaneckého asistenta, dáva priestor presvedčeniu, že noví socialisti prevzali učenie Gottwaldových poradcov.
Učenie sovietov, ktoré Reagan svojho času charakterizoval, ako „privlastnenie  si  práva  na  lož,  krádež  a  podvod“.
Prečítal som si rozhovor v Literárnom týždenníku s ľavičiarom Romanom Michelkom. Kandidátom na post predsedu Matice slovenskej, ktorému odporúčanie napísali marxisti zoskupení okolo dr. Jána Bobáka, bývalého pracovníka Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS. A  aby sarkazmus postavičiek zo zločineckej KSČ dosiahol magický bod výsmechu všetkým jej obetiam, Ján Bobák nejaký čas pracuje na Ústave pamäti národa.
Zoskupenia komunistov, ktoré voľne prešlo do SDĽ a Smer-SD, aj dnes deštruuje občiansku spoločnosť spochybňovaním západnej kultúry, demokracie, kresťanstva, tradícií, morálky, aby vyvolalo pesimizmus, beznádej či zúfalstvo. Napriek tomu, že sú to práve „oni“, ktorí žijú v blahobyte  na  úkor  občanov.
Napísať, ľavičiar Michelko, že Matica zmobilizovala desaťtisíce ľudí na obranu jazykového zákona v roku 1990, je nič iné, ako pokus o „socialistický realizmus“, ktorému sa v slušnej spoločnosti hovorí klamstvo.
Prvá kapitola - Lož :
V tom čase som bol prítomný v štúdiu, kde sedeli dvaja protagonisti k debate o jazykovom zákone - Vladimír Mečiar a Jozef Markuš. A ešte dvaja ďalší, Anna Nagyová a Jan Ruml.
Minister vnútra Ruml sedel na tom istom mieste, no po chvíli ticho chrápal ako zarezaný napriek tomu, že prišiel chrániť predsedu vlády pred atentátom. Ako tvrdil.
V štúdiu boli v tom čase už dvaja zarezaný.
Aj Jozef Markuš, lebo lavína argumentov Vladimíra Mečiara by zvalcovala aj väčšie rétorické kalibre antického sveta.
Bol to najznámejší televízny dialóg. O jazykovom zákone, v ktorom stáli proti sebe dva princípy a jeden národ. Písali denníky z Čiech aj Slovenska.
Po otázke - Pán premiér, koho ste mysleli tým falošným kazateľom? - prišla smršť:
V. Mečiar: Toho, kto považuje slovenský národ za opustený a za úbohý, toho, kto dlhý čas manipuloval verejnú mienku spôsobom úplne neprípustným.
Kto v ten októbrový štvrtok vydržal až do neskorých nočných hodín neľutoval. Bol to zážitok, ktorý sa už nezopakoval. Bol to vnem, ktorý predurčil mnohé udalosti po Novembri.
Bonusom navyše bol fakt, že Mečiar odišiel zo štúdia veselý a zdravý, Markuš pripomínal zbitého psa a ministra vnútra sa podarilo zobudiť až keď bolo po všetkom.
O šesť dní na to, napísal Mečiar abdikačný list, zabalil sa a odišiel po prvý krát „na medvede“.
„Ako takí hlupáci sme postávali pred premiérovou vilou a prosili ho, aby stiahol  demisiu.“
Bol to Fedor Gál, ktorý takto okomentoval osobnú aktivitu, aby viedla k nájdeniu „duševnej rovnováhy“ a aj návratu Vladimíra Mečiara k moci.
Bol to začiatok prvej etapy, kedy Mečiar dokázal obludne naplniť to, proti čomu brojil - že „slovenský  národ  je  opustený  a  úbohý“.
„To je hra o fazuľky ? Alebo je to hra o moc“ ?
Keď si človek vypočuje odpoveď Jozefa Markuša, musí po obraze štátu, spoločnosti  i morálky  politikov, dostať  záchvat:
Jozef Markuš : „Kto tú hru hrá ? Tú hru hrá ľud. Moc patrí ľudu“.
Odpoveď na otázku vtedajšieho predsedu Matice slovenskej je ľahká a tak príznačná tej dobe. Bola to pravá ruka predsedu vlády, ktorý si jazykový zákon  napokon  upravil  do  svojej  podoby.
Ani Vladimír Mečiar, ani vy, ľavičiar Michelko, ste nedvihli svoj hlas proti Jozefovi Markušovi. Vtedy, ani do konca jeho predsedovaniu Matice slovenskej.
Najenergickejšia osobnosť novembrových dní, spoločenstvo ľudí, s rovnakou historickou skúsenosťou rozhodujúcich okamihov, ochromila vlastného Ducha a zmocnila sa ho nerozhodnosť. Až neskôr, keď už o „nič“ nešlo, dostala informácie o obchode, kde oni, ľudia a ich túžba po slobode, boli zobchodované. Diktátori minulosti poznali analógiu dejín i  ten povestný bod,  kedy  sa  odvaha  u „demokratov“ budúcnosti  vytráca.
Kapitola druhá - Krádež:
Pokiaľ zlodeji národného pokladu nebudú za mrežami, pokoja nebude.  Tak to vidia Slováci žijúci v civilizovaných krajinách západnej kultúry. Zabudli, že krádež, dalo by sa povedať svätokrádež, tu je nielen vstupenkou do spoločnosti podnikateľov, ministrov, poslancov a mafiánov v bielych golieroch, tu na Slovensku je nosená na obdiv.
Kapitola tretia - Podvod:
Výzva  na  „morálnu očistu“ kultúrnej ustanovizne ma dojala. Práve tu by si spravodlivosť našla meno blízke zmiznutému národnému pokladu i krachu Podielového družstva. Keď som si prečítal zoznam jej signatárov môžem povedať, že rátajú nielen so slepou a hluchou spravodlivosťou, ale aj so „slabou“ pamäťou ľudí. Dostanem sa k ním, no najprv niekoľko slov k pozadiu a motívom „očistného procesu“.
Pozerám na oznam pre veriteľov Podielového družstva Slovenské investície a oči sú presvedčené o tom, čo vidia, no myseľ vzdoruje.
Družstva, ktoré bolo personálne prepojené s  Maticou slovenskou. Podpredsedom PDSI bol Jozef Markuš, áno ten istý, ktorý stál na čele Matice Slovenskej. Zdeněk Jurica bol jeho predsedom a  hlavným predstaviteľom  CI Holdingu,  personálne  prepojenou  s  družstvom.
Dnes, po dlhých rokoch, je rozhodujúcim správca konkurznej podstaty. Píše žaloby,  ktorými  sa  voči  PDSI  domáha:
Vrátenia investícií PDSI do personálne prepojených spoločnosti vo výške najmenej  10  miliónov  eur.
Náhrady škody voči členom predstavenstva PDSI z poistky vo francúzskej poisťovni Chartis 8, 29 miliónov eur.
Vrátenia výberov z PDSI v poslednom období vo výške 2 milióny eur.
Vrátenia sumy 210 tisíc eur vyplatenej advokátskej firme.
Vrátenia akcií personálne prepojených spoločností PDSI na projektoch v Tatrách a Bratislave.
Spočítané, ide o sumu minimálne 20 miliónov eur, kde punc dôveryhodnosti investovania dodávala Matica Slovenska. Inštitúcie málokedy znetvorujú našu povahu.
Ľudia z bývalého vedenia Matice slovenskej môžu, spolu s tými ktorí podvod spáchali, pokojne „spávať“, lebo tlak mocných na vyparenie sa tohto  podliactva  silnie.
Prečítal som si víziu Romana Michelku a všetky jeho verejne dostupné blogy. Nikde som sa nedočítal, že by za viac ako dvadsať rokov mal výhrady k Jozefovi  Markušovi, k  problému ukradnutého národného pokladu, či  podvodu  v  Podielovom  družstve. 
Musíme získať intelektuálnu a morálnu elitu znie názov rozhovoru, čo je zároveň  krédo  ľavičiara  Michelku.
Podivuhodná výzva pre intelektuálov a moralistov, ktorí už majú dosť čestného života, aby prijali ponuku a svojim menom zahladili stopy po klamstvách,  svätokrádežiach  i  podvodoch. 
pre Adninistrátora :  
TRI dni nie ste v stave, pane, nájsť vhodný dôvod môjho zablokovania na Pravde. Zato s “chladnokrvnosťou” prizeráte porušovaniu pravidiel Debaty. Vedený  osobný  útok,  navyše  plný  klamstva !!! 
Keď Mečiar prvýkrát „odišiel za svojimi medveďmi“, čo neskôr opakoval vždy, keď trucoval, Fedor Gál ho prosil, aby sa vrátil. Myslíte, že keby ho vtedy nikto neprivolal naspäť, tak by bol od neho neskôr pokoj a dal by politike zbohom?

Matica slovenská a jej otvorený list ministrovi Lajčákovi ohľadom kontroverznej “Stratégiezavádzania  nových  ľudských  práv  do  spoločnosti”.
 Dokument celoštátnej Stratégie je vo finálnej fáze

Dnes sa koná záverečné zasadnutie expertnej skupiny, ktorá má definitívne uzavrieť kontroverzný dokument na implementáciu nových práv do spoločnosti pod názvom “Stratégia ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku” a posunúť vláde na schválenie.
Hoci Slovensko k tejto stratégii nezaväzuje žiaden medzinárodný dokument, Stratégia je obsahovo závažného charakteru a má za cieľ vyrovnať sa európskym trendom v oblasti nových ľudských práv a vytvoriť akési podhubie pre tvorbu či zmenu zákonov na Slovensku. Toto smerovanie potvrdil aj sám minister na svojom blogu slovami: “je už načase zbaviť sa zafixovaných stereotypov, ktoré nám bránia v smerovaní dopredu”.
Západné a severské krajiny však už prešli takýmito stratégiami a tie sa uplatnili pri redefinovaní kľúčových tradičných pojmov a hodnôt v spoločnosti, a v nastolení zákonov, ktoré, ako sa ukázalo, sú totalitného rázu a diskriminujú väčšinu.
Otvorený list Matice Slovenskej ministrovi pripomína, v akých absurdnostiach skončili krajiny napĺňajúce plán Stratégie a žiada, aby nesiahal na morálne dedičstvo Slovanov.
Herečka a čestná predsedníčka Matice slovenskej, Eva Kristínová
Boj proti “stereotypom” sa v iných krajinách neskončil dobre, píše v liste Eva Kristínova, čestná podpredsedníčka Matice Slovenskej a upozorňuje na ne:
- tolerovanie incestu v Nórsku a tamojšej praxe pedofilného zneužívania detí vo vlastných rodinách,
- švédsky experiment výchovy, kde sa zakazujú tradičné rozprávky a nahrádzajú sa detskou od škôlky povinnou gender literatúrou, v ktorej princ hľadá princa, aby si ho vzal za muža,
- britský citovo chladný odchov detí, kde sa vysoko spoločensky cení dávať deti od 8 rokov na výchovu do internátnych škôl a stretať sa s nimi len na Vianoce a cez prázdniny,
- sexuálna výchovu zavedenú do škôl dokonca aj škôlok (na základe práva na vzdelanie a informácie) v mnohých západných štátoch (napr. v Nemecku), ktorá vedie deti k tomu aby sa sami seba intímne dotýkali a uspokojovali (právo na komplexný rozvoj dieťaťa ako sexuálnej bytosti), aby sa na prvom stupni škôl vzájomne dotýkali a učili sa používať antikoncepčné prostriedky atď., a to všetko so zapracovaním gender ideológie, čo vedie k mechanickému vnímaniu lásky a partnerstva a k sexu ako športu, k výchove umelých LGBTI ľudí, čím sa dehonestuje a nivelizuje človek, hĺbka ľudskej bytosti a najmä k deťom sa dostávajú predčasne a hrubo informácie, ktoré narušujú ich celomúdrie – teda čistotu duše i tela – ktorú v sebe skrýva tento tradičný slovanský, už takmer zabudnutý pojem;
- udeľovanie 40 dňového trestu odňatia slobody a 1 000 eurových pokút v Nemecku matkám, ktoré odmietnu účasť svojich detí na vyučovaní takejto sexuálnej výchovy,
- nemecké úvahy o odporúčaní sledovania pornografických filmov ako vhodnej súčasti výchovy a vzdelávania detí,
- trendy z viacerých západných štátov po homosexualite tolerovať aj pedofíliu (súd v Holandsku dovolil pôsobenie pedofilnej organizácie, trend v niektorých štátoch uzákoniť manželstvá s deťmi), zoofíliu (stať o zoofílii v občianskom kódexe Fínska, verejné domy pre zoofilov v Nemecku) a ďalšie „netradičné“ správanie, čo sa premieta do faktu, že učebnice sexuálnej výchovy, oficiálne materiály a výchovné odporúčania preberajú pedofilnú ideológiu, definujúc dieťa ako sexuálnu bytosť s právom „užívať si“ a „rozvíjať“ fakticky od narodenia tento „osobnostný rozmer“ atď.

Ďalej matičiari upozorňujú, že „reflektovať nový vývoj problematiky ľudských práv nemusí vždy znamenať pokrok a treba zvažovať, či nastúpený trend je rozvojom alebo úpadkom ľudskej civilizácie. Je čas zastaviť sa, zvážiť a posúdiť. Ak sa hovorí o potrebe rozširovania ľudských práv pre homosexuálne a iné gender vzťahy, uvedomme si, že sa týmto obmedzujú ľudské práva tradičnej rodine a ľuďom, ktorí si želajú vychovávať deti v zdravom tradičnom hodnotovom systéme bez ohrozenia cudzorodými vplyvmi, ktoré podľa tradičných systémov môžu nezvratne poškodiť dušu dieťaťa.” Všímajú si tiež, že takto sa v krajinách nenastolil sociálny pokoj, práve naopak, “nenávisť voči LGBTI sa násilným presadzovaním ich údajných práv len vyhrocuje a to, čo spoločnosť predtým potichu tolerovala, začína nahlas odmietať”.

Znepokojujúcou je špeciálna kapitola stratégie–“6. strategická otázka: Práva LGBTI ľudí”, kde sa “zostruje dikcia tohto bodu v neprospech citlivého prístupu s ohľadom na celú spoločnosť oproti prvotnému návrhu”, a zarážajúci je najmä:
- diktátorský tón
- definovanie práv pre ďalšie skupiny s obavou o stupňujúce sa nároky
- stupňovanie požiadaviek a definovanie takých požiadaviek, ktoré potenciálne ohrozujú ľudské práva väčšiny spoločnosti
- hrozba aplikácie legislatívy umelo implementovanej podľa zahraničných vzorov, nám cudzorodej a vyvolávajúcej vnútorné spoločenské napätie
“Preto ak sa v Stratégii konštatuje, že „všetky verejné politiky by mali dôsledne vychádzať z rešpektovania zásad ľudskej dôstojnosti, rovnosti (rovnosti pred zákonom i rovného zaobchádzania v zmysle zákazu priamej a nepriamej diskriminácie), osobnej slobody a nezávislosti, spravodlivosti, práva zúčastniť sa na verejnom živote, osobitne pri rozhodovaní o otázkach bytostne ovplyvňujúcich vlastnú dôstojnosť, identitu a integritu“, musí to platiť aj pre tradičnú rodinu a tradičný spôsob výchovy, nie len pre menšiny, ako sú LGBTI ľudia.”

Matica na záver žiada “v súvislosti s deklarovaným trendom ratifikovať Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním z 25. októbra 2007, ktorý Slovenská republika podpísala 9. septembra 2009, aby SR tento dohovor neratifikovala, lebo podľa jeho 2. kapitoly sa pod rúškom zákazu diskriminácie podľa sexuálnej orientácie otvára priestor na násilné propagovanie homosexualizmu a podľa 6. kapitoly by sa musela povinne zaviesť sexuálna výchova od predškolského veku.” Upozorňuje tiež, že výzva stratégie, aby SR do svojej legislatívy zahrnula zákaz domácich telesných trestov detí, je nebezpečná, a je treba “citlivo rozlišovať mieru telesného trestu, keďže v západných štátoch dochádza z dôvodu malicherných prehreškov v tomto smere k brutálnemu a trvalému odobratiu detí z rodín, či dokonca k obchodovaniu s deťmi, kedy takýto pohyb detí prináša zisk jednotlivcom alebo inštitúciám.
Signatári, ktorí chcú podporiť tento list, môžu zasielať svoje mená na túto e-mailovú adresu: matica.moba1@gmail.com
MK SR

Vec: Otvorený list k Stratégii ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike

Vážený pán minister,  
v roku osláv 1150 výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda ako členovia kultúrno-historickej inštitúcie, ktorá si hlboko ctí tradičné hodnoty po stáročia uctievané našimi predkami, so znepokojením sledujeme nastupujúci trend dehonestácie rodiny, neetické zásahy do výchovy a vzdelávania detí a ďalšie tendencie, ktoré k nám prenikajú zo Západu a, žiaľ, premietli sa aj do návrhu nového strategického programového dokumentu pre oblasť ľudských práv. Kriticky vnímame aj zloženie pracovnej skupiny vypracovávajúcej tento dokument, kde neobvykle vysoký (spoločensky neproporčný) počet ľudí – minimálne jedna tretina – zastáva práve spomínaný úpadkový západný hodnotový systém.

Treba si uvedomiť, že západná kultúra s jej revidovanými morálnymi princípmi, dávno v mnohom smeruje k úpadku. My, Slováci, sme ešte iní, duchovne zdravší, ctíme si ešte zatiaľ iné hodnoty. Správne na tento rozpor nedávno upozornil ruský prezident Vladimír Putin, keď sa vyjadril, že vzhľadom k iným tradíciám a kultúre Rusko nebude preberať západné trendy, lebo sú im cudzorodé. Takýto suverénny postoj si Vám, ako významnej politickej osobnosti a reprezentantovi Slovenska, dovoľujeme dať za príklad ako vhodný aj pre Slovensko, ak nemá neprimerane narásť vnútorné spoločenské napätie.

Slovensku, ako slovanskému Rusku, sú tiež cudzorodé západné tradície, pri ktorých sa v niektorých štátoch pestuje trend odtrhnutia dieťaťa od rodiny, kde deti od malička opatrujú cudzí ľudia, alebo internátne školy a potom z takýchto detí vyrastajú bytosti rodinne chladné, nenaplnené, nešťastné, čo sa premieta aj do porúch rodinného života a experimentovania v partnerských vzťahoch. Iste Vám, ako svetaskúsenému diplomatovi, je známe, ako ďaleko postúpil rozklad v oblasti rodiny a výchovy detí v niektorých západných štátoch a aké brutálne sú tam trendy. Pripomeniem aspoň:
- tolerovanie incestu v Nórsku a tamojšiu prax pedofilného zneužívania detí vo vlastných rodinách,
- švédsky experiment výchovy, kde sa zakazujú tradičné rozprávky a nahrádzajú sa detskou od škôlky povinnou gender literatúrou, v ktorou princ hľadá princa, aby si ho vzal za muža,
- britský citovo chladný odchov detí, kde sa vysoko spoločensky cení dávať deti od 8 rokov na výchovu do internátnych škôl a stretať sa s nimi len na Vianoce a cez prázdniny,
- sexuálnu výchovu zavedenú do škôl dokonca aj škôlok (právo na vzdelanie a informácie) v mnohých západných štátoch (napr. v Nemecku), ktorá vedie deti k tomu aby sa sami seba intímne dotýkali a uspokojovali (právo na komplexný rozvoj dieťaťa ako sexuálnej bytosti), aby sa na prvom stupni škôl vzájomne dotýkali a učili sa používať antikoncepčné prostriedky atď., a to všetko so zapracovaním gender ideológie, čo vedie k mechanickému vnímaniu lásky a partnerstva a k sexu ako športu, k výchove umelých LGBTI ľudí, čím sa dehonestuje a nivelizuje človek, hĺbka ľudskej bytosti a najmä k deťom sa dostávajú predčasne a hrubo informácie, ktoré narušujú ich celomúdrie – teda čistotu duše i tela – ktorú v sebe skrýva tento tradičný slovanský, už takmer zabudnutý pojem;
- udeľovanie 40 dňového trestu odňatia slobody a 1000 eurových pokút v Nemecku matkám, ktoré odmietnu účasť svojich detí na vyučovaní takejto sexuálnej výchovy,
- nemecké úvahy o odporúčaní sledovania pornografických filmov ako vhodnej súčasti výchovy a vzdelávania detí,
- trendy z viacerých západných štátov po homosexualite tolerovať aj pedofíliu (súd v Holandsku dovolil pôsobenie pedofilnej organizácie, trend v niektorých štátoch uzákoniť manželstvá s deťmi), zoofíliu (stať o zoofílii v občianskom kódexe Fínska, verejné domy pre zoofilov v Nemecku) a ďalšie „netradičné“ správanie, čo sa premieta do faktu, že učebnice sexuálnej výchovy, oficiálne materiály a výchovné odporúčania preberajú pedofilnú ideológiu, definujúc dieťa ako sexuálnu bytosť s právom „užívať si“ a „rozvíjať“ fakticky od narodenia tento „osobnostný rozmer“ atď.
Verejnosti síce nie je známy detailný obsah kontraverznej učebnice, ktorú Vaše ministerstvo podporilo čiastkou 15 000 eur, ale obávame sa, že spomínané trendy už do nej prenikajú a kontaminujú našu mládež.

Vážený pán minister,  
V pripravovanej Stratégii sa píše, že „nový strategický programový dokument pre oblasť ľudských práv by mal komplexne analyzovať, zhodnotiť, revidovať doterajší vývoj vrátane pomenovania dlhodobých trendov. Súčasne by mal reflektovať nový vývoj problematiky ľudských práv vo svete, na európskej regionálnej úrovni ako aj v rámci EÚ.“

Iste si uvedomujete, že „reflektovať nový vývoj problematiky ľudských práv“, nemusí vždy znamenať pokrok a treba zvažovať, či nastúpený trend je rozvojom alebo úpadkom ľudskej civilizácie. Je čas zastaviť sa, zvážiť a posúdiť. Ak sa hovorí o potrebe rozširovania ľudských práv pre homosexuálne a iné gender vzťahy, uvedomme si, že sa týmto obmedzujú ľudské práva tradičnej rodine a ľuďom, ktorí si želajú vychovávať deti v zdravom tradičnom hodnotovom systéme bez ohrozenia cudzorodými vplyvmi, ktoré podľa tradičných systémov môžu nezvratne poškodiť dušu dieťaťa. Dôkazy nám sprostredkúva samotný zdravý rozum. Ale ak by bolo treba, existujú už aj vedecké dôkazy, že deti vychovávané homosexuálnymi pármi majú podstatne vyšší sklon k samovraždám, k užívaniu drog atď.
Ďalej sa v pripravovanej Stratégii píše: „Blížiace sa predsedníctvo SR v EÚ v roku 2016 je historickou príležitosťou prezentovať Slovenskú republiku ako vyspelú krajinu, pre ktorú sú politiky zamerané na presadzovanie ľudských práv, rodovej rovnosti, rešpektovanie multikulturality a nediskriminácie neoddeliteľnou súčasťou vnútornej aj zahraničnej politiky.“ Vážený pán minister, prax ukazuje, že slová „rodová rovnosť“ (v zmysle LGBTI komunity a gender ideológie) a „nediskriminácia“ nemajú miesto v jednej vete, pretože presadzovanie jedného automaticky prináša so sebou diskrimináciu tradičnej rodiny, tradičnej výchovy a celomúdria duší našich detí a mládeže. To znamená, že aproximácia nových umelých, vymyslených a lobisticky presadzovaných ľudských práv, ohrozí tradičné ľudské práva väčšiny občanov a zasiahne do ich rodinného života, výchovy a vzdelávania detí. Videli ste, čo tieto trendy narobili vo Francúzsku: vyhnali do ulíc milióny ľudí a rozpútali občiansku vojnu medzi národom a jeho „demokratickou reprezentáciou“, ktorá proti hlasu vlastného národa uplatnila brutálny policajný zásah a parlament proti vôli občanov odhlasoval pre väčšinu Francúzov neprijateľný zákon o homosexuálnych manželstvách. Myslíte, že sa tým vo Francúzsku nastolil sociálny pokoj? Nenávisť voči LGBTI ľuďom sa násilným presadzovaním ich údajných práv len vyhrocuje a to, čo spoločnosť predtým potichu tolerovala, začína nahlas odmietať.

Iste ste zaregistrovali aj občiansku vzburu proti zavedeniu sexuálnej výchovy v Chorvátsku - tam, našťastie aspoň ústavný súd prejavil zdravý úsudok a zastavil násilné implementovanie cudzorodého prvku do spoločnosti.

Vážený pán minister, iste nechcete rozpútať na Slovensku občiansku vojnu podobnú francúzskej, či chorvátskej. Veď vám iste nemôže byť ľahostajná vlna nevraživosti voči vláde, ktorá začne aplikovať v praxi bod: „6. strategická otázka: Práva LGBTI ľudí.“ Proti obsahu tohto bodu máme vážne výhrady a negatívne vnímame i fakt, ako sa v rámci procesu tvorby zostrila dikcia tohto bodu v neprospech citlivého prístupu s ohľadom na celú spoločnosť oproti prvotnému návrhu. Znepokojuje nás najmä:

- diktátorský tón („…pre rešpektovanie a uplatňovanie práv LGBTI osôb nie je v SR doteraz prijatý žiadny koncepčný dokument, napriek tomu, že tejto téme sa v ostatných rokoch venuje náležitá pozornosť na pôde Európskej únie, Rady Európy i OSN…“),

- definovanie práv pre ďalšie skupiny s obavou o stupňujúce sa nároky („…V poslednej novele Trestného zákona z roku 2013 (sa)...nezahrňuje však problematiku nenávisti k transrodovým a intersexuálnym ľuďom…“) 

- stupňovanie požiadaviek a definovanie takých požiadaviek, ktoré potenciálne ohrozujú ľudské práva väčšiny spoločnosti („…Pokiaľ ide o ďalšiu legislatívu, týkajúcu sa … slobody prejavu … vzdelania… je žiaduce aktualizovať ju tak, aby … najmä zohľadnila potreby a záujmy LGBTI osôb, medzi ktoré patrí spolužitie osôb rovnakého pohlavia, právna úprava spolužitia osôb rovnakého pohlavia, právna úprava zmeny pohlavia a pod. Je potrebné, aby sa príslušné orgány v najbližšom období naďalej programovo a vážne venovali tejto oblasti, pripravili príslušné legislatívne a administratívne riešenia vrátane akčného plánu pre práva LGBTI osôb…“)

- priama diskriminácia tradičného, napr. kresťanského, alebo aj nedávneho morálneho socialistického, pohľadu na rodinu a ľudských práv takýchto rodín. Zasievanie nevraživosti do spoločnosti. („…Užívanie ľudských práv LGBTI ľuďom výrazne sťažuje fakt, že po stáročia boli, a naďalej sú vystavení homofóbii, transfóbii, a iným formám neznášanlivosti a diskriminácie… marginalizácie, sociálnej exklúzie … a teda sú potrebné určité cielené opatrenia na zabezpečenie plnohodnotného užívania ľudských práv týmito osobami….Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva princíp, že kultúrne, tradičné, ani náboženské hodnoty, ale ani iné normy „dominantnej kultúry“ nemôžu ospravedlniť prejavy nenávisti alebo akúkoľvek inú formu diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, alebo rodovej identity…“)

- hrozba aplikácie legislatívy umelo implementovanej podľa zahraničných vzorov, nám cudzorodej a vyvolávajúcej vnútorné spoločenské napätie (… Navrhujeme, aby Slovenská republika svoje progresívne postoje prezentované v oblasti práv LGBTI ľudí na fórach medzinárodných organizácií uplatnila aj vo svojich vnútorných politikách….)

Preto ak sa v Stratégii konštatuje, že „všetky verejné politiky by mali dôsledne vychádzať z rešpektovania zásad ľudskej dôstojnosti, rovnosti (rovnosti pred zákonom i rovného zaobchádzania v zmysle zákazu priamej a nepriamej diskriminácie), osobnej slobody a nezávislosti, spravodlivosti, práva zúčastniť sa na verejnom živote, osobitne pri rozhodovaní o otázkach bytostne ovplyvňujúcich vlastnú dôstojnosť, identitu a integritu“, musí to platiť aj pre tradičnú rodinu a tradičný spôsob výchovy, nie len pre menšiny, ako sú LGBTI ľudia.  
V súvislosti s deklarovaným trendom ratifikovať Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním z 25. októbra 2007, ktorý Slovenská republika podpísala 9. septembra 2009, vás žiadame, aby SR tento dohovor neratifikovala, pretože lebo podľa jeho 2. kapitoly sa pod rúškom zákazu diskriminácie podľa sexuálnej orientácie otvára priestor na násilné propagovanie homosexualizmu a podľa 6. kapitoly by sa musela povinne zaviesť sexuálna výchova od predškolského veku.  
V súvislosti s výzvou Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien, ktorý vo svojom záverečnom stanovisku SR vyzýva, aby o.i „do svojej legislatívy zahrnula zákaz domácich telesných trestov detí“, upozorňujeme, že treba citlivo rozlišovať mieru telesného trestu a podčiarkujeme, že v západných štátoch dochádza z dôvodu malicherných prehreškov v tomto smere k brutálnemu a trvalému odobratiu detí z rodín, ktoré prinášajú obrovské nešťastie do života dieťaťa i rodičov, dokonca sú indície, že dochádza o.i. ku komerčnému obchodovaniu s deťmi, kedy dieťa prináša zisk jednotlivcom alebo inštitúciám.

Vážený pán minister, 
na záver Vás žiadame o zásadné prehodnotenie Stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike v zmysle vyššie uvedených pripomienok.

Precíťte, prosím, že aj Vy sám ste synom tejto zeme a hodnotový systém, rodinné vzťahy, tradície v oblasti výchovy a vzdelávania, v ktorých ste vyrastali, Vám pomohli rozvinúť sa vo významnú osobnosť, ktorá teraz reprezentuje Slovensko a má voči svojej vlasti aj dlh snažiť sa uchovať jej hodnoty aj pre nasledujúce generácie. Prečo nedopriať dnešným deťom rozvíjať sa v rovnako bezpečnej rodinnej atmosfére, v akej ste mali možnosť vyrastať Vy? Kto z nás má právo siahať na toto morálne dedičstvo?
Ďakujeme za Váš čas a veríme že pozorne zvážite uvedené argumenty.

V mene členov I. Miestneho odbor Matice slovenskej Bratislava 1 Vás pozdravuje a veľa síl v zodpovednej práci Vám praje

Eva Kristinová, čestná predsedníčka I. MO MS BA1  

    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka