"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Je výnosnejšie a pohodlnejšie byť novinárskou hyenou ako novinárom s odvahou
V živote som stretol len niekoľko novinárov, ktorí nezapredali svoju novinársku česť tým, ktorí ich platili. V drvivej väčšine prípadov im to, samozrejme, značne komplikovalo život a boli nútení zmeniť zamestnávateľa. Tým šťastnejším sa podarilo osamostatniť – ak mali k tomu vhodné podmienky a potrebnú dávku šťastia.
Najmä od čias goebbelsovskej propagandy, kedy sa stokrát opakovaná lož stávala pravdou, sa táto nacistická prax preberala prakticky každým režimom, nevynímajúc ani súčasných demokratov, ktorí cenzúru rafinovane nahradili tzv. politickou korektnosťou vymedzenou nespochybniteľnými dogmami stanovenými víťazmi II. svetovej vojny a ich dodržiavanie bolo zabezpečené v niektorých štátoch Európy represiou trestnoprávneho postihu. Za týchto podmienok akákoľvek verejná diskusia na tému vymedzených dogiem hrozila nástupom do väzenia.
Sloboda slova je iluzórnou – tak, ako bola cisára Františka Jozefa, je aj dnes. Zmena spočíva len v označení kritikov systému. Nacisti prenasledovali komunistov a židoboľševikov, ktorí sa stali synonymom zla a komunisti im to po vojne neostali nič dlžní, urobiac z každého, kto bol pre režim nepohodlný, nacistu, fašistu, ľudáka, neonacistu alebo nepriateľa ľudovodemokratického zriadenia.
Po prevrate v novembri 1989 sme s vervou prebrali kapitalistické maniere v žurnalistike a tri zásadne pravidlá.
Prvé: ochrana demokracie pred extrémizmom Novinár, ktorý chce prežiť v tejto brandži musí byť lojálny svojmu chlebodarcovi a musí hľadať nepriateľov systému, ktorých musí onálepkovať, najlepšie podľa osvedčenej šablóny ako extrémistov, neonacistov, fašistov a antisemitov. Týmto je vopred spoločenský určené, kto má byť akceptovaný ako ten dobrý a kto je ten zlý a súčasne je potenciálnou hrozbou pre demokraciu.
Druhé: paparacizmus a honba za senzáciami Správny novinár musí vysnoriť čo sa dá na tzv. celebrity a na verejnosti známe osobnosti. Čím je získaná správa pikantnejšia a o čo viac zasahuje do súkromia záujmovej osoby, tým väčší zisk je zabezpečený pre vydavateľa a majiteľa daného periodika.
Tretím nepísaným pravidlom je byť politicky korektným voči predstaviteľom finančnej oligarchie, ktorí stoja na vrchole pyramídy prepojenia vysokej politiky s ekonomicko-politickým zločinom, ktorý nesmie byť označený ako "mafiánska demokracia".
Z uvedeného vyplýva, že lojálny slovenský novinár sa podobným témam musí zbabelo vyhýbať ako čert krížu. Neoficiálne je presne určené o aké témy a osoby ide. Osoby, ktoré chronicky poukazujú na prepojenie vysokej politiky s ekonomicko-politickým zločinom prostredníctvom internetu, ktorý zatiaľ ešte nie je úplne pod kontrolou mafiánskej demokracie, musia byť označené podľa prvého pravidla ako extrémisti a neonacisti, a ak to – vzhľadom na ich minulosť a aktivity nie je možné – musia byť izolované od prístupu k médiám a pre verejnosť akoby teda fyzicky neexistovali.
Vzorom tohto postupu bol prvý robotnícky prezident Gottwald, ktorý nechal vyretušovať zo spoločnej fotografie ním popraveného ministra Slánskeho. Obdobným spôsobom sa mediálne „retušujú“ nežiaduci kritici mafiánskej demokracie ako napr. bývalý signatár Charty 77, účastník sviečkovej manifestácie v roku 1988 a dlhoročného súdneho sporu s Mečiarom Vladimír Pavlík, Rudolf Vaský a iní.
Uvedeným videom názorne demonštrujem, kam sú schopné niektoré novinárske hyeny v honbe za ziskom zájsť. Na nebohého slovenského herca Michala Dočolomanského, v čase jeho choroby doslova robili poľovačku a bezohľadne porušovali jeho právo na súkromie.
O čo viac disponujú títo novinári cynickým a neľudským hyenizmom, o to menej im chýba novinárska odvaha, ak ide o mimoriadne závažné kauzy ekonomických zločincov prepojených a chránených ich komplicmi z vysokej politiky. Pričom o týchto kauzách na Slovensku vďaka internetu už čvirikajú aj vrabce.
Vážení občania Slovenskej republiky, slovenské novinárske hyeny a ich média Vás denno - denne kŕmia balastom zo života tzv. smotánky, o ich silikónových kozách, kto koho a kedy pretiahol a koľko nemanželských detí má ten, alebo onen finančný oligarcha. Nezastavia sa ani pred honom na smrteľne chorého človeka a sú schopní vliezť aj mŕtvemu do rakvy.
Nikdy sa však od nich nedozviete ani slovo o kauze Diamantová baňa v JAR, ktorá sa ťahá už vyše 20 rokov a ktorú dedia a vedia o nej všetci slovenskí politici a pracovníci zastupiteľských úradov. Podrobnosti nájdete na webovej stránke http://necenzurovane.sk/diamantovabana/index.html
Rovnako sa od nich nič nedozviete o mafiánovi menom Peter Sýkora, ktorý sa vďaka svojim politickým konexiám vysmieva z celého právneho systému SR a je prvým nesolventným multimilionárom, ktorý nemá ani na právnika a na alimenty, ak ide o to, aby pripravil svoju rodinu po rozvode o nárok na to, čo by jej malo patriť zo zákona v každom civilizovanom štáte. Podrobnosti nájdete v seriáli Svedectvo bývalej mafiánovej svokry na webovej stránke http://necenzurovane.sk/mafia/mafia1.html .Je zarážajúce, že do gatí v tejto kauze pustil aj vyfabrikovaný „gorilobijec“ Nicholson, ktorý nenašiel v sebe ani toľko slušnosti, aby vrátil dokumenty, ktoré mu dotyčná rodina zaslala.
A nikdy sa od nich tiež nedozviete, prečo majú taký panický strach z Vladimíra Pavlíka, ktorý – ako potvrdzujú videonahrávky na webe – vystúpil s príhovormi na viacerých protestných akciách po celom Slovensku a napriek stovkám prítomných svedkov o jeho účasti média vždy zbabelo mlčali.
Touto cestou sa ospravedlňujem tým novinárom, ktorí o týchto kauzách vedia a mali aspoň toľko osobnej statočnosti, že otvorene priznali, že nemôžu z existenčných dôvodov a kvôli svojim rodinám za súčasnej politickej situácie písať o uvedených skutočnostiach. Každý človek má právo na strach a toto právo musíme rešpektovať.
Nemožno však akceptovať novinársky hyenizmus, ak ide o prípad nebohého Michala Dočolomanského v porovnaní s prístupom tých istých novinárov ku kauze Diamantová baňa v JAR, k mafiánovi Petrovi Sýkorovi a „mediálnemu retušovaniu“ novinára Vladimíra Pavlíka.
Na záver ubezpečujem týchto tzv. nezávislých žurnalistov, že v súčasnom globalizovanom svete Slovensko nie je a už nikdy nebude izolovaným ostrovom a už dávno neplatí, že čo sa doma navarí, to sa doma aj zje. V zahraničí žijúci občania podnikli patričné kroky a o uvedené kauzy prejavili záujem britskí novinári z nezávislých novín zaoberajúcich sa ekonomickými zločinmi a kauzami.