"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Štrajk, učitelia a vyššie platy, alebo zlatá stredná cesta?              

Myslím, že posledné dni poznačené protestnými akciami učiteľov nám v plnej kráse predvádzajú našu typickú slovenskú povahu. Slovenskí pracujúci sa nevedia zjednotiť a to napriek tomu, že sa evidentne snažia o to isté- lepší život na Slovensku. Bohužiaľ, každý z nich kope iba sám za seba: učitelia, živnostníci, sestričky, poľnohospodári, robotníci, zamestnanci justície, autodopravcovia, vrátane všetkých okrádaných Slovákov.
Aká je ale pravda? Ako urobiť Slovensko lepším?

V priebehu historického vývoja sa ľudská spoločnosť stretla s rôznymi typmi ekonomických modelov. Čo sa týka trhového ekonomického systému jedná sa len teoretický pojem, ktorý dnes pravdepodobne ani v čistej forme neexistuje. Všetky moderné ekonomiky majú skôr charakter zmiešanej ekonomiky, kde dochádza k zásahom štátu.
Pokiaľ však ide o prerozdeľovanie ziskov a majetok, história nám už dávno ukázala, že najdôležitejšou zložkou fungujúceho štátu je prosperujúca stredná vrstva, pričom každý iný extrém je škodlivý.

Extrémne kapitalistky prístup dnes napríklad Slovákom v dôsledku maximalizácie ziskov a egoizmu niektorých podnikateľov (znižovanie mzdových nákladov) spôsobuje , zhoršenie kúpyschopnosti a celkový pokles spotreby.
Nakoľko základom prosperujúceho štátu musí byť práve kúpyschopná stredná vrstva, jej postupná likvidácia má za následok šírenie chudoby, nezamestnanosť a celospoločenský úpadok. Mnohí slovenský podnikatelia si vôbec neuvedomujú, že práve z tohto dôvodu majú potom problémy s odbytom vlastných výrobkov, pričom poľnohospodárska výroba a mzdy ešte viac klesajú.

Obdobne môže spôsobovať ekonomické problémy a posilňovať nespravodlivosť extrémne socialistický prístup, keďže stavia na rovnakú úroveň pracovitých a zodpovedných s hlupákmi a lenivcami.

Rovnostárstvo v odmeňovaní znižuje pracovnú motiváciu schopnejších, čím v konečnom dôsledku klesá výkonnosť celej ekonomiky.
Na niektoré problémy kolektivizmu v minulosti ľudstvo upozorňoval už Aristoteles, ktorý v diele Politica (2009, s. 56) napísal:„Najmenej starostlivosti sa venuje tomu, čo je spoločné veľmi mnohým; ľudia sa totiž najväčšmi starajú o vlastné, menej už o spoločné, alebo len pokiaľ sa to týka jednotlivca. Každý zanedbáva spoločné okrem iného preto, lebo sa spolieha na to, že sa o to postará druhý...“
Pri správe a riadení kolektívneho majetku je tiež veľmi dôležitá maximálna ochrana pred korupciou. Činnosť všetkých vedúcich pracovníkov musí byť dôsledne sledovaná, aby mohli byť za svoje nezodpovedné konanie čo najprísnejšie potrestaní.

Za najdôležitejší prvok zaisťujúci spravodlivosť(rovnováhu) a ekonomickú prosperitu spoločnosti možno pokladať strach elity z hnevu ľudu. Presne tak, ako má väčšina z nás obavu porušiť pravidlá určené vládnucou elitou, musí sa aj elita obávať našej odvety za svoje chyby.

Po rozpade socialistického bloku väčšina z neoliberálnych politikov a ekonómov hlásala, že plánované hospodárstvo zlyhalo a len totálna liberalizácia trhu dokáže vyriešiť vzniknuté ekonomické problémy. S odstupom času sa však ľudstvu pravda opätovne ukázala. Vidíme, že prevedené zmeny ekonomického a politického systému nie sú pre Slovensko zárukou prosperity.

Politikmi sľubovaná vyššia kvalita života pre poctivo pracujúcich neprichádza, naproti tomu ale naďalej bohatnú špekulanti a podvodníci.

Súčasná globálna ekonomická kríza je dôkazom, že ekonomické a sociálne problémy môžu vzniknúť kedykoľvek, bez ohľadu na štátne zriadenie a ekonomický systém. Ekonomický úpadok ochromil Slovensko, pretože členovia vládnucej elity po roku 1989 nemali vôbec záujem, ani schopnosť racionálne a spravodlivo riešiť tri základné ekonomické otázky:
-Čo vyrábať?
-Ako vyrábať?
-Pre koho vyrábať?
Nakoľko fungovanie a prosperitu každej ekonomiky ovplyvňujú v prvom rade členovia elít (výrobcovia, politici, úradníci a inak vplyvné osoby), myslím, že je najlepšie pokiaľ ekonomické systémy rozdelíme z hľadiska prístupu mocných k verejnému blahu. Pre takéto ekonomické členenie je vhodné použiť Aristotelovú terminológiu určovania vlády: 
-oligarchická ekonomika (elity sú pri ekonomických rozhodnutiach sebecké), >
-aristokratická ekonomika (elity sa snažia pracovať pre všeobecný prospech). >
Aristoteles nás rovnako upozorňuje na dôležitosť spravodlivého dosadzovania do funkcii, vyvážené majetkové pomery a odmeňovanie za odvedenú prácu (2009, s. 62-74): „...ak totiž nie je nijaká rovnosť medzi pôžitkami a pracovným výkonom, ale nerovnosť, tak tí čo mnoho pracujú a málo dostávajú, budú robiť výčitky tým, ktorí mnoho požívajú alebo dostávajú, ale menej pracujú...Niektorý sa domnievajú, že je najdôležitejšie, keď sú dobre usporiadané majetkové pomery, lebo podľa ich mienky sú príčinou všetkých rozbrojov...Okrem toho ľudia sa nebúria len kvôli majetkovej nerovnosti, ale aj pre nerovnosť v hodnostiach, pravda v protikladnom zmysle: obyčajní ľudia sa budú búriť pre majetkovú nerovnosť, vzdelanci (aristokrati) však pre hodnosti...“
Aristoteles nás tak vlastne upozornil aj na možného budúce riziko triedneho konfliktu v dôsledku sociálnej nespravodlivosti.
Mnohí z moderných ekonómov tiež vyznávajú nesprávny a zjednodušený názor, že dane sú najdôležitejším nástrojom štátu ktorý ovplyvňuje hospodársky rast.
Údajne, pokiaľ je v záujme štátu obmedzenie podnikateľských aktivít a výroby, zisky sa majú zdaňovať progresívnejšie(dane sa zvyšujú).
Naopak, ak chce Štát výrobcov a celkovú zamestnanosť podporovať, zdanenie by sa malo znižovať. Podobným spôsobom má fungovať aj zdanenie spotrebiteľov s cieľom ovplyvňovať ich kúpyschopnosť.
Takéto chápanie daní je veľmi zjednodušené, keďže nízke daňové zaťaženie výrobcov ešte nie je zárukou hospodárskeho rastu. Najmä pokiaľ vlastníci firiem v dôsledku prehnanej túžby po peniazoch nemajú záujem o spravodlivé prerozdeľovanie svojich narastajúcich ziskov medzi väčšinu zamestnancov. Napriek zvyšujúcej sa produkcii a ziskom firmy, nízke mzdy pracujúcich môžu spôsobiť, že dopyt a spotreba ostanú nezmenené.

Ekonomický význam dostatočného mzdového ohodnotenia pracujúcich potvrdzujú podnikateľské úspechy Henryho Forda.
Práve on dokázal previesť do praxe nový pohľad na pracovnú silu robotníkov. Po tom ako sa mu podarilo rozbehnúť vlastnú masovú výrobu automobilov, s cieľom podporiť celkovú kúpyschopnosť a spotrebu spoločnosti, nariadil zvýšenie mzdy všetkým robotníkom o viac než dvojnásobok. Popritom zaviedol svoj sociálny program pre stálych zamestnancov do ktorého patrili podniková zdravotná starostlivosť, škôlky, športové a kultúrne vyžitie, ako aj špeciálne finančné prémie priznávajúce zamestnancom podiel zo zisku spoločnosti. Tieto výhody však mali iba zamestnanci žijúci počestným spôsobom. V podniku bolo zavedené špeciálne oddelenie dozerajúce na robotníkov či napríklad nie sú závislí na alkohole, alebo hazarde. Začiatkom 20. storočia sa teda prvýkrát stretávame s novým manažérskym prístupom, že dobrého pracovníka je potrebné dostatočne platovo ohodnotiť a zabezpečiť mu, aby sa vo firme cítil dobre. Nové Fordové ekonomické opatrenia predstavovali vo svete priemyslu doslova revolúciu. Zatiaľ čo ho robotníci oslavovali, mnohí z priemyselníkov považovali Forda za blázna, ktorý čoskoro skrachuje. Čas však ukázal, že odvážne a pre niekoho nelogické kroky boli úplne správne. Svojim prístupom Ford vyriešili hneď niekoľko problémov naraz. Vďaka vysokým mzdám si mnohí z jeho zamestnancov kupovali vlastné firemné vozidlá, čím sa časť ich vysokej mzdy vrátila späť fabrike. Fordové opatrenia spôsobili aj zvýšenie spotreby ostatných pracujúcich (mimo fabriky), výsledkom ktorej bol celospoločenský rast životnej úrovne. Henry Ford tak svetu predstavil novú ekonomickú filozofiu, charakterizujúcu Americkú éru pokroku z prvej polovice 20. storočia.

Vhodným riešením pre dnešné Slovensko by preto mohlo byť aj vyvážené nastavenie minimálnej a maximálnej výšky mzdy pre vedúcich manažérov, prípadne majiteľov firiem s ohľadom na platy ostatných pracujúcich.

Inšpiráciou pre nás môže byť najmä Japonsko v ktorom výšku minimálnej mzdy stanovujú inštitúcie, zohľadňujúce životné náklady, ako aj mzdy porovnateľných pracovníkov a schopnosť daného priemyslu ich vyplácať. Japonské inštitúcie určujúce výšku miezd, sa pokúšajú získať čo najviac dôležitých informácií o ziskoch podnikov a možných dôsledkoch ich rozhodnutí na mzdové náklady a platobnú schopnosť. Stanovenie minimálnej mzdy však neznamená, že by jej výška mala ostať dlhodobo nezmenená. Jej úprava sa považuje len za súčasť určitého nepretržite sa meniaceho procesu. Obdobným spôsobom by štát mal postupovať aj na Slovensku pri určovaní výšky maximálnej mzdy, vrátane odmien. Tento princíp dnes treba uplatňovať najmä v podnikoch s účasťou štátu, ako aj firmách vykonávajúcich štátne zákazky. Možno by sme tak na Slovensku konečne zabránili v opakovaní nechutných káuz so zlatými padákmi(s vysokým odstupným), ktoré nám od roku 1989 po každých parlamentných voľbách predviedli nominanti všetkých známych politických strán.
Netvrdím ale, že schopní manažéri nemusia byť dostatočne ohodnotení. Ich mzdy a odmeny za dobré hospodárske výsledky však treba odvíjať od platov všetkých pracujúcich, nakoľko úspechy a zisk podniku vznikli spoločným úsilím. Obdobne nelogické a nemorálne je, pokiaľ niektorý podnik hospodári s deficitom (výdaje presahujú príjmy), robotníci v ňom dostávajú nízke mzdy, ale manažéri si vyplácajú vysoké platy a odmeny.
Nezabúdajme tiež, na výsledky práce, ktoré nám po roku 1989 predviedli takzvaní vzdelanci a odborníci riadiaci Slovensko:
-Malí a strední podnikatelia sú likvidovaní a zaťažovaní zbytočnou byrokraciou a vysokými odvodmi.
-Strategické podniky sú pre údajnú stratovosť rozpredané do zahraničia.
-Trápi nás vysoká nezamestnanosť mladých ľudí.
-V našich obchodoch sa predáva čoraz viac dotovaných zahraničných potravín pochybnej kvality, následkom čoho slovenský potravinársky priemysel postupne zaniká.

Vážení priatelia, aktuálny sociálny úpadok celej Európy a totalitné praktiky ktoré slovenskému národu predvádzajú ponovembroví zradcovia, nech sú pre nás posledným varovaním. Budúcnosť slovenského národa a Európy je dnes ohrozená. Po celom svete protestujú tisícky ľudí keď bojujú za svoje práva, iba my na Slovensku naďalej spíme. Práve preto, je najvyšší čas, aby sme sa konečne zobudili a ukázali skorumpovaným politikom, že nie sme iba stádo oviec, ktoré sa nedokáže postaviť za svoje práva!
Mnohí pracujúci Slováci dnes dostávajú nízke mzdy. Pokiaľ však chcú dosiahnuť skutočnú zmenu k lepšiemu, nie je čas na sebectvo, ani na povyšovanie. Veď všetci pracujúci sú dôležitou súčasťou jedného národného celku. Práve preto každý jeden z nás by mal podporiť oprávnené snahy toho druhého.
Slováci však viac nesmú naletieť politickým klamárom a ich predvolebným sľubom, aby tak následne mohlo dôjsť k obmedzeniu ziskov určitých skupín, zníženiu extrémne vysokých platov, vrátane niektorých dôchodkov (aj výsluhových).
Iba tak vytvoríme Slovensko sebestačné, národne a sociálne spravodlivé.

Dúfam, že sa opäť spoločne vidíme na ďalšom proteste Berieme si späť našu krajinu!-
19. januára 2013- https://www.facebook.com/events/131144897040575/
S pozdravom

Marián Mišún
    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka