Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
|
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria! |
|
Dokument od Grigorija MesežnikovaTri podoby antisemitizmu na Slovensku Organickou súčasťou spoločensko-politického vývoja krajín strednej a východnej Európy v 20. storočí, poznačeného medzištátnymi konfliktmi, etnickým a náboženským napätím, sociálnymi vzburami, revolučnými a reakčnými hnutiami, bol antisemitizmus. Význam tohto zhubného fenoménu pritom ďaleko prekračoval iba rámec vzťahu k Židom ako národnostnej, resp. náboženskej komunite. Slovensko vstúpilo začiatkom 90. rokov do procesu demokratickej transformácie, vtedy ešte súčasť spoločného československého štátu. Demokratizácia poskytla priestor pre aktivity politických síl rôznej ideovej orientácie, ale aj pre zástupcov autentického domáceho antisemitizmu. Antisemitizmus v strednej Európe Židia boli jedným z dvoch pólov antagonistického vzťahu, pričom pólom konštantným, zatiaľ čo na opačnom póle sa objavovalo množstvo rozmanitých aktérov, často protichodných, znepriatelených v mnohých iných otázkach, ale spojených spoločnou nevraživosťou k tým, koho považovali za prapríčinu vlastných problémov, pri riešení ktorých spravidla sami zlyhali. Pravica a ľavica, nacisti, fašisti a komunisti, cirkvi a laici, veriaci a ateisti – rozpory medzi zástupcami týchto skupín a prúdov v ideologických, politických a svetonázorových otázkach boli hlboké, ale v jednej veci sa mnohí z nich zhodli – Židia by nemali mať v spoločnosti taký priestor, aký majú všetci ostatní, treba im v tom zabrániť. Vyvrcholením takéhoto prístupu bolo vyhladenie európskeho židovstva, pripravené, zorganizované a uskutočnené nacistickým Nemeckom za pomoci miestnych kolaborantov. Holokaustom sa však dejiny antisemitizmu v strednej Európe neskončili. Sovietsky stalinizmus a jeho miestne odnože v Poľsku, Maďarsku, Československu, Bulharsku a Rumunsku sa postarali o to, aby z minulosti prežívajúci univerzálny obraz nepriateľa bol využitý v totalitných praktikách komunistických režimov a v odohrávajúcich sa vnútrostraníckych zápasoch. Čo do intenzity a brutality, protižidovské praktiky komunistických režimov sa nedali porovnať s nacistickým rasovým besnením, ale na pohnojenie pôdy pre dlhodobé prežívanie antisemitských nálad to celkom stačilo. Antisemitizmus na Slovensku v období transformácie S takýmto dedičstvom vstúpilo začiatkom 90. rokov do procesu demokratickej transformácie Slovensko, vtedy ešte súčasť spoločného československého štátu. Demokratizácia poskytla priestor pre aktivity politických síl rôznej ideovej orientácie, aj pre zástupcov autentického domáceho antisemitizmu. Keďže na Slovensku v dôsledku holokaustu a emigračných vĺn počas komunizmu tvorili miestni Židia začiatkom 90. rokov menej než promile z celkového obyvateľstva a boli pre mnohých Slovákov takmer neznámou entitou, podpora pre nejaký politický program sa ťažko získavala výlučne pomocou antisemitskej rétoriky. Nebolo by to postačujúce pre oslovenie väčšieho počtu sympatizantov. Nositelia antisemitských názorov a posolstiev sa potrebovali dostať do takého prostredia, v ktorom by protižidovské nálady tvorili kompaktný celok s inými predstavami a hodnotami, oslovujúcimi širšie voličské a občianske spektrum. Preto sa okamžite po páde komunistického režimu začlenili do bloku radikálfno-nacionalistických a separatistických síl, ktoré presadzovali odčlenenie Slovenska od Československa. Nadviazali v tom na bohaté tradície ľudáckej politiky z predvojnového obdobia. A hoci v porovnaní s dvoma hlavnými nepriateľskými terčmi slovenských separatistov na začiatku 90-tych rokov – tzv. „pragocentrizmom“ („čechoslovakizmom“, „českým kolonializmom“, „federalizmom“) a „maďarskou iredentou“ („Budapešťou“, „maďarskou piatou kolónou“), Židia boli menej „uchopiteľným“ terčom. Diskurz o prílišnom vplyve Židov na vývoj v Československu, o ich údajnom nepriateľstve k národným ašpiráciám Slovákov, o ich úsilí za každú cenu zachovať federálny štát bol neoddeliteľnou súčasťou argumentačnej výbavy bojovníkov za samostatné Slovensko. Extrémnymi prvkami tejto agendy boli prudké antisemitské prejavy, hrubé verbálne rasistické útoky, niekedy na hranici fyzickej inzultácie, na verejných činiteľov židovského pôvodu (skutočného alebo domnelého). Najznámejším prípadom podobných útokov, ktoré napokon viedli k odchodu atakovanej osoby zo Slovenska, bol prípad Fedora Gála, jedného z vodcov nežnej revolúcie na Slovensku, ktorý sa musel po rozpade Československa vysťahovať do Českej republiky. ( a aj Ľubomír Feldek). V januári 2013 si Slovenská republika pripomenie 20. výročie svojej štátnej samostatnosti. Dnes je to slobodná krajina, demokratický štát s fungujúcou trhovou ekonomikou, člen EÚ a NATO. Vládne zostavy sa tu striedajú na základe legitímnych a nespochybniteľných výsledkov demokratických volieb. Systém viacerých strán vytvára veľký priestor pre sympatizantov a nositeľov rôznych ideových smerov, ktoré sa zúčastňujú na slobodnej politickej súťaži. Nezávislé média poskytujú platformu pre verejnú debatu na témy, súvisiace s vývojom a stavom spoločnosti. Aké miesto zaujíma v tejto demokratickej mozaike antisemitizmus? Predstavuje dnes relevantnú súčasť domácej politiky alebo ide skôr o jav, ktorý nenávratne patrí do minulosti? Tri smery antisemitizmu na Slovensku Otvorený antisemitizmus už nie je na Slovensku účinným nástrojom politickej alebo volebnej mobilizácie. Zdá sa, že začiatkom 90. rokov išlo o posledný a neúspešný pokus politického antisemitizmu premeniť sa na relevantnú spoločenskú silu. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky snahy radikálnych separatistov, aby nový štát právne, politicky a ideologicky nadviazal na klerofašistický slovenský štát z obdobia druhej svetovej vojny, stroskotali, a tým aj ich nádeje, že antisemitizmus (či už otvorený alebo skrytý) sa znovu stane súčasťou oficiálnej štátnej politiky. Nijaká relevantná politická strana na Slovensku po roku 1993 nezaradila do svojho programu ani nepraktizovala nič čo by mohlo byť označené za otvorený antisemitizmus (výnimkou bola SNS/PSNS v roku 2002). Ten zostal doménou extrémistických subjektov, ktoré sú marginálnymi elementmi, pohybujúcimi sa úplne na hranici systému, prekročenie ktorej by už znamenalo zrážku so zákonom. Je zrejmé, že v súčasnosti sa na Slovensku nedá s pomocou antisemitských hesiel získať vo voľbách toľko hlasov, aby sa politická sila, presadzujúca tieto heslá ako svoj hlavný programový nástroj, stala relevantným hráčom. Aj preto musia ultranacionalisti siahať po iných, účinnejších nástrojoch, oslovujúcich širšie masy obyvateľstva. Neznamená to, samozrejme, že tieto sily neživia antisemitský diskurz. Práve naopak, robia to veľmi ochotne, ich príslušníci sú v tejto oblasti mimoriadne aktívni. Je to pre nich akési spoločné znamenie, cez ktoré sa spoznávajú, a vnútorné spojivo, ktoré ich drží silnejšie pokope. Iba hlásaním nevraživosti voči Židom ultranacionalisti veľa voličov vo voľbách nezískajú, ale do svojich radov dokážu prilákať viac lojálnych členov. Antisemitizmus na Slovensku, podobne ako antisemitizmus v iných európskych krajinách, existuje ako samostatný názorový prúd, ktorý má svoje sociálne zázemie, aktívnych nositeľov a vnímavé auditórium. Má tri základne podoby. Po prvé, ide o prvoplánový otvorený antisemitizmus, živiaci nenávisť k Židom ako osobitnému spoločenstvu (etnickému, rasovému, náboženskému). Ten vychádza z protižidovských nálad, doteraz prežívajúcich medzi určitými skupinami obyvateľstva. Je prítomný najmä v internetových diskusiách (vrátane čitateľských diskusií na webstránkach mainstreamových médií). Politicky najbližšie k tomuto druhu antisemitizmu je povestná Slovenská pospolitosť, registrovaná ako občianske združenie, a jej stranícka odnož ĽS-NS. Hlavným mobilizačným nástrojom Slovenskej pospolitosti je protirómsky rasizmus, židovská téma však je organickou a neoddeliteľnou súčasťou jej ideovej výbavy. Po druhé, ide o glorifikáciu slovenského štátu z rokov 1939–1945, antisemitská politika ktorého sa podpísala pod tragické osudy drvivej väčšiny slovenských Židov. Tento trend sa prejavuje v podobe volania po spoločenskej rehabilitácii popredných predstaviteľov slovenského štátu, v zahmlievaní jeho aktívnej úlohy v holokauste slovenských Židov, v hľadaní dôvodov ospravedlňujúcich protižidovskú politiku tisovského režimu. Po tretie, ide o protiizraelské postoje a antisionizmus, ktorý často vystupuje ako sofistikovaný druh moderného antisemitizmu. Antisionizmus dnes nie je doménou iba pravicovo-extrémistických skupín, ale je čoraz rozšírenejší v ľavicových kruhoch, a to tak v radikálno-anarchistických, ako aj v salónno-„umiernených“, zahaľujúcich sa do atraktívnych liberálnych hábov. Skúsme sa pozrieť bližšie na všetky spomínané druhy súčasných prejavov antisemitizmu na Slovensku. Otvorený antisemitizmus V súčasnosti na Slovensku tvoria židovskí občania nepatrný zlomok obyvateľstva (podľa posledného sčítania obyvateľstva iba okolo 2.000 osôb). Zástancovia otvoreného antisemitizmu nemôžu čerpať zdroje masívnejšej podpory z priameho, adresného nepriateľstva k Židom. Podľa reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnil IVO v roku 2008 v spolupráci s Kabinetom výskumu sociálnej a biologickej komunikácie SAV, iba 11% respondentov uviedlo, že by nechcelo mať za susedov židovskú rodinu. Bola to najnižšia miera sociálneho dištancu, zaznamenaná v spomínanom v prieskume, hodnoty ostatných posudzovaných subjektov, definovaných etnicky resp. nábožensky prevyšovali túto úroveň (rómska rodina – 69%, moslimská rodina - 32%, ázijská rodina - 22%, Afroameričania – 21%, imigranti-cudzinci – 21%, ukrajinská rodina – 17%, maďarská rodina – 16%). Zástancovia otvorených prejavov antisemitizmu sa preto musia skôr orientovať na zakorenené negatívne stereotypy o Židoch, na konšpiračné predstavy o usporiadaní sveta, na inklinácie k podpore totalitných praktík, na odpor voči demokracii a odmietnutie liberálnych slobôd a individualizmu. Práve v takomto názorovom konglomeráte hľadá svojich priaznivcov krajná pravica. Sociológ Michal Vašečka uvádza vo svojej štúdii o skúmaní antisemitizmu údaje z prieskumu, ktorý sa uskutočnil koncom 90. rokoch v krajinách V4 a v Rakúsku a z ktorého vyplynulo, že až 51% Slovákov si myslí, že „Židia riadia veci na tomto svete“, že 26% si myslí, že „Židia sú v súčasnosti príliš vplyvní v našej krajine“, že 21% považuje za správne, aby „prístup Židov k vplyvným postom mal byť kontrolovaný“ a 15% si myslí, že „odstránenie Židov z našej krajiny malo aj pozitívne stránky“. Začiatkom 90. rokoch rozširovali na Slovensku zástancovia konšpiračných teórií zoznamy vplyvných osôb Československa so „zaručenými“ informáciami, že ide o Židov, presadzujúcich vplyv svetovej „sionistickej a slobodomurárskej loby“, škodiacej Slovensku. Spravidla na čele tohto zoznamu figuroval vtedajší československý prezident Václav Havel, nasledovali ho viacerí proreformní českí a slovenskí politici (v drvivej väčšine nežidia). Z času na čas podobné „židovské“ zoznamy, ale už s menami súčasných politikov, kolujú na internete a inšpirujú autorov extrémistických plátkov v ich úsiliach vykresľovať celý vývoj v postkomunistickom období ako zápas medzi pronárodnými slovenskými silami a svetovou židovskou loby a jej služobníkmi. Rehabilitácia vojnového slovenského štátu Snahy glorifikovať obdobie vojnového slovenského štátu sú príznačné pre širšie spektrum aktérov – neangažuje sa v tom iba najradikálnejšia časť ultranacionalistov, ktorá sa otvorene hlási k hodnotám tohto satelitného pro-nacistického štátneho útvaru (antidemokratizmus, stavovský systém, extrémny etnický nacionalizmus, prudký antisemitizmus), ale aj predstavitelia umiernenejších síl – niektorí zástupcovia katolíckej cirkvi, skupina historikov blízkych Matici slovenskej, zástupcovia rôznych národne orientovaných spolkov. Každý z nich by chcel očistiť a „prepašovať“ do súčasnosti, v podobe pozitívneho hrdinu, nejakého predstaviteľa vtedajšieho vládnuceho režimu, ktorý je im z nejakého dôvodu bližší. Pre katolícku cirkev je to biskup Ján Vojtaššák, pre zástupcov mestského zastupiteľstva v meste Rajec minister zahraničných vecí a vnútra Ferdinand Ďurčanský, pre matičiarskych historikov mnohí ďalší činitelia slovenského štátu z obdobia druhej svetovej vojny. Pre viacerých obdivovateľov „prvej“ Slovenskej republiky je to jej vodca Jozef Tiso. Každá zo spomínaných osôb pritom má na svedomí zodpovednosť za protižidovskú politiku alebo z nej profitovala. Prezident Tiso viedol štát, ktorý bol spolupáchateľom holokaustu, podpredseda Štátnej rady biskup Vojtaššák sa zúčastnil na arizácii židovského majetku v prospech svojho biskupstva, minister Ďurčanský sa podieľal na príprave, prijatí a realizácii antisemitských právnych noriem ľudáckeho režimu. Zástupcovia židovskej komunity neustále upozorňujú, že prípadná rehabilitácia (právna alebo spoločenská) spomínaných osôb (v prípade biskupa Vojtaššáka išlo o návrh na jeho blahorečenie), by znamenala ex-post ospravedlnenie genocídnej protižidovskej politiky. Židia na Slovensku vnímajú úsilie glorifikovať slovenský štát ako jednoznačný prejav neúcty k obetiam vražednej rasovej politiky a ako krok zameraný na návrat antisemitizmu do oficiálnej politiky štátu. Aj vďaka zásadovému postoju zástupcov málopočetnej židovskej komunity na Slovensku pokusy o skutočnú rehabilitáciu predstaviteľov klérofašistického slovenského štátu zatiaľ neboli úspešné. Nenávisť k židovskému štátu Izrael nepatrí na Slovensku ku krajinám, ktoré vyvolávajú najväčšie sympatie obyvateľstva. Roky zúrivej komunistickej protiizraelskej propagandy a povrchné prvoplánové informovanie o blízkovýchodnom konflikte, príznačné pre mnohé slovenské médiá, sa odrazili na vnímaní židovského štátu. Podľa prieskumu Transatlantické trendy, uskutočňovaného každý rok nadáciou GMF vo vybraných krajinách EU a v USA, respondenti na Slovensku prisúdili v roku 2008 Izraelu 32 bodov na škále sympatií od 0 do 100 (aj v predchádzajúcich rokoch išlo o podobný bodový zisk). Pre porovnanie – India získala vo výskume 33 bodov, Čína a Turecko po 35 bodov, USA 50 bodov, Rusko 52 bodov, Španielsko 57 bodov, Európska únia 73 bodov (Palestína však získala menej bodov než Izrael – 25). Ani jedna z relevantných politických strán na Slovensku pritom nezaujíma dnes v otázkach blízkeho Východu protiizraelský postoj, všetky sú v praktickej rovine buď mierne proizraelské alebo prinajmenšom neutrálne (výnimkou bola dlhé roky radikálne protiizraelská Komunistická strana Slovenska, tá je však už dávno stranou marginálnou). Pri hlasovaní v OSN Slovensko nikdy nezaujíma protiizraelský postoj, pri niektorých hlasovaniach naopak pozície Izraela podporilo (a to i vtedy, keď iné krajiny EÚ hlasovali v neprospech Izraela). Ojedinelým a zrejme posledným zaznamenaným výskytom jednoznačne protiizraelských postojov na slovenskej politickej scéne bolo stanovisko dvoch súperiacich krídiel radikálnych nacionalistov (Malíkovej – Belousovovej SNS a Slotovej PSNS) v roku 2002 počas tzv. „druhej intifády“. PSNS sa v apríli 2002 obrátila na Zväz židovských náboženských obcí v SR, aby vyzval „predstaviteľov židovského štátu na okamžité ukončenie vojenskej agresie na zvrchovanom území palestínskej samosprávy“. Vyzvala tiež Konferenciu biskupov Slovenska a slovenských kresťanov, aby odsúdili „barbarské útoky Izraela na posvätné miesta betlehemskej Baziliky Narodenia Pána“. V jednoznačne protiizraelskom stanovisku za PSNS v ničom nezaostala ani SNS. Po zverejnení agentúrnej správy o údajnom útoku izraelských vojakov a tankov na Baziliku Narodenia Pána v Betleheme, v ktorej sa zabarikádovali palestínski ozbrojenci, ktorí predtým spáchali teroristické útoky proti civilistom v Izraeli (neskôr sa ukázalo, že o nijaký útok izraelskej armády na betlehemskú baziliku nešlo, bola to neoverená správa), predsedníčka SNS Anna Malíková vyhlásila, že „národniari nemôžu mlčať, keď barbari, ktorými sa Židia týmto krokom jednoznačne stali, ničia a znesväcujú miesto narodenia Ježiša Krista“. SNS tiež žiadala „tvrdé potrestanie izraelských vinníkov masakry v Dženíne, za obeť ktorej padli stovky osôb, medzi nim aj civilisti“ (neskôr sa nijaké masakry na civilistoch v Dženíne nepreukázali). Slovenskí pravicoví extrémisti a neonacisti odpor voči Izraelu nemaskujú a ničím nekamuflujú, pre nich je Izrael stelesnením najhoršieho zla, symbolom svetového židovstva, usilujúceho sa o nadvládu nad ostatnými národmi. Slovenskí neonacisti neuznávajú právo Izraela na existenciu a otvorene podporujú kroky na jeho fyzickú likvidáciu, nech sa podnikajú kýmkoľvek. Donekonečna omieľajú tézu o „zločinoch sionistov v Palestíne“ a o nevyhnutnosti odplaty. Protiizraelský a antisionistický diskurz ľavice Na rozdiel od pravicových radikálov salónni ľavicoví odporcovia Izraela delegitimizujú židovský štát skrytejším a sofistikovanejším spôsobom, ktorý však napriek odlišnej – oproti pravicovým radikálom – rétorike prispieva k živeniu protiizraelského diskurzu v krajine o nič menej, než otvorené volanie po deštrukcii židovského štátu. Slovenskí ľavicoví antisionisti samozrejme nevolajú po zničení Izraela, avšak ich odopieranie židovskému štátu práva na vlastnú obranu (najmä ozbrojenou cestou, a to i proti akútnej vonkajšej vojenskej hrozbe) v praxi znamená jeho vystavenie reálnemu nebezpečenstvu zániku. Prípadné obvinenia z antisemitizmu sa snažia salónni nositelia protiizraelských a protisionistiských postojov neutralizovať vyhláseniami typu „Kritika politiky Izraela nie je antisemitizmus“. Neúprimnosť až falošnosť týchto vyhlásení však odhaľuje selektivita, ktorú antisionistickí autori uplatňujú pri kritike izraelskej politiky. Frekvencia, s ktorou poukazujú na akýkoľvek – z ich pohľadu – neakceptovateľný krok Izraela voči Palestíncom alebo Arabom (pričom zdôrazňujú najmä ľudsko-právny rozmer) je neporovnateľná z frekvenciou ich kritických reakcií voči prechmatom alebo otvoreným zločinom, ktoré páchajú (alebo páchali) na obyvateľstve svojich krajín represívne režimy v Barme, Severnej Kórey, alebo voči porušovaniu ľudských práv na Kube, v Iráne, Venezuele, vo viacerých arabských štátoch, vrátane Palestínskej autonómie. Protidemokratické prejavy fundamentalistických síl, okorenené genocídnymi protižidovskými prvkami, ktorým poskytla veľký priestor súčasná tzv. „Arabská jar“ po zvrhnutí diktátorských režimov, pozornosti salónnych antisionistov unikajú, ako im dlhé roky fakticky unikali aktivity islamistických teroristov, za obete ktorým padli stovky obyvateľov Izraela, v drvivej väčšine Židov. Existuje nejaké iné vysvetlenie pre takýto prístup než apriórna zaujatosť voči židovskému štátu? Pre ľavicových antisionistov, ktorí sa pri rôznych príležitostiach odvolávajú na hodnoty demokracie, prakticky nič neznamená, že Izrael, od svojho vzniku konfrontovaný z hrozbou likvidácie, je jediným plne demokratickým štátom na Blízkom východe. Tu už naraz demokracia nie je až taká dôležitá, ako v prípade iných štátov. Aj to sa nedá vysvetliť ináč ako apriórnou protižidovskou zaujatosťou (to čo platí voči všetkým už neplatí voči Židom). V spomínanom názorovom prostredí zaznievali aj úvahy, že obete niekdajších perzekúcií resp. ich potomkovia (čiže Židia v Izraeli) sa uchyľujú k podobným metódam voči svojim terajším odporcom (čiže palestínskym Arabom), čo znamená priame prirovnávanie izraelskej politiky voči Palestínčanom k nacistickej politike Nemecka voči Židom. Je to v podstate moderná a sofistikovaná verzia obvinenia Židov typu známej „blood libel“. Treba dodať, že protiizraelskú rétoriku spájajú salónni ľavicoví antisionisti s antiamerikanizmom a odporom voči transatlantickému spojenectvu Európy a USA. Záver V krajine s málopočetnou židovskou populáciou, akou je Slovensko, význam antisemitizmu ako faktoru ovplyvňujúceho celkový vývoj spoločnosti je neporovnateľný s jeho významom v krajinách, kde Židia tvoria početnú časť obyvateľstva (napríklad vo Francúzsku alebo vo Veľkej Británii). Neznamená to však, že problému antisemitizmu netreba venovať náležitú pozornosť. Práve naopak. To, čo slovenskí Židia vnímajú ako primárne ohrozenie pre seba (útoky zo strany neonacistov, prejavy protižidovských nálad časti obyvateľstva, pokusy plazivým alebo otvoreným spôsobom revidovať dejiny a vrátiť antisemitizmus do oficiálnej politiky) je pre väčšinovú spoločnosť mementom, pretože to všetko môže viesť k celkovému zhoršeniu atmosféry v krajine a k znehodnoteniu pozoruhodných výsledkov demokratickej transformácie po páde komunistického režimu. Aj prípad Slovenska potvrdzuje, že antisemitizmus nie je iba problémom, dotýkajúcim sa Židov, ale je najmä problémom väčšinovej spoločnosti. Grigorij Mesežnikov, IVO Príspevok vychádza v rámci medzinárodného projektu monitorovania extrémizmu a antisemitizmu s osobitným dôrazom na odhaľovanie konšpiračných teórií ako nástroja politickej mobilizácie. Projekt je koordinovaný think-tankom Political Capital Institute (Budapešť). Jednotlivé výskumné a analytické výstupy projektu, týkajúce sa Maďarska, Francúzska, Nórska, Poľska a Slovenska, sú publikované na portáli Deconspirator.com. Inštitút pre verejné otázky, streda 4. júla 2012 10:11 Toto nekonečné židovské kverulantstvo ich života v stihomame a fóbiách si zaslúži komentár:
|
