Robert Fico navrhol, aby 31. august 1995, kedy Vladimír Mečiar zabránil samoúnosu Michala Kováča ml., bol pamätným dňom – súhrn fikcie a reality

          V centrále Politbyra ÚV Smer – tzv. sociálna demokracia vládla slávnostná nálada. Z množstva hesiel, ktorými bolo oblepené celé vnútro budovy, vynikalo hlavne toto: „Slovenský štátny terorizmus a paranoja Vladimíra Mečiara, pomocou ktorých zabránil samoúnosu Michala Kováča ml., sú zárukou mieru, slobody, pokroku a stability Slovenskej republiky.“ Slávnostný prejav predniesol Robert Fico, ktorým zároveň zdôvodnil, prečo 31. august 1995 by mal byť nielen pamätným dňom ale aj finančným odškodnením pre Vladimíra Mečiara.

          Vážený zakladateľ a krstný otec ponovembrového štátneho terorizmu na Slovensku Vladimír Mečiar,

          Vážení členovia zločineckej skupiny založenej Vladimírom Mečiarom na zmarenie vyšetrovania únosu Michala Kováča ml., ktorým sa musel zabrániť samoúnos, Ľudovít
Hudek, vtedajší  minister vnútra, Michal  Vaľo, vtedajší  generálny  prokurátor a Ivan  Lexa, vtedajší  riaditeľ  SIS,

          Vážení predstavitelia a sympatizanti štátneho terorizmu z HZDS, Smeru a ostatných štátnych orgánov,

          Chcem touto cestou  zdôvodniť a zdokumentovať, prečo 31. august 1995 by mal byť pamätným dňom, kedy Vladimír Mečiar zabránil najhoršej provokácii v tisícročnej histórii Slovenska, pripravovanej a realizovanej vtedajším prezidentom Michalom Kováčom za veľkej podpory mediálnych prostitútok a slizkých hadov zo SME, Plus 7 dní, Nového času, ako aj zahraničných rozviedok a médií. Toto všetko malo ohroziť a rozvrátiť štátne zriadenie a celistvosť mladej Slovenskej republiky, zabrániť tomu, aby majetok Slovenska bol rozdávaný pracujúcemu ľudu na príkaz vtedajšieho predsedu vlády Mečiara, čím si vyslúžil veľkú nenávisť nielen zo strany novo tvoriacej sa slovenskej kapitálovej vrstvy, ale aj zo strany zahraničných špekulantov. Vladimír Mečiar bol a je výnimočným zjavom v tisícročnej histórii Slovenska a jeho boji o samostatnosť a zvrchovanosť krajiny. Hoci na jeho pleciach ležal osud celého Slovenska, často krát musel zaskakovať za celú vládu a parlament, vždy bol a je naďalej skromným človekom, nikdy nehľadal majetkový prospech, doteraz žije v normálnej rodinnej novostavbe, naďalej sa riadi krédom:  sebe na prežitie, zvyšok pre národ. Za túto dobročinnosť a ľudomilnosť pre blaho vlastného národa, mal a má Vladimír Mečiar množstvo nepriateľov z politických a ekonomických kruhov. Paradoxne, tieto hyeny a slizké hady chceli aj mňa finančne podporovať, ako aj stranu Smer, no boli jednoznačne odmietnutí.

Pán Mečiar mal veľmi pohnutý život. Už od detstva bol prenasledovaný a šikanovaný ŠtB, lebo verejne bojoval nielen za práva pracujúcich, ale už od roku 1970 pripravoval plán na uskutočnenie zvrchovaného Slovenska. Ako neskôr skromne poznamenal, že zlom nastal v auguste 1968 pri vpáde spojeneckých vojsk RVHP do republiky, keď sa opásal šiestimi granátmi a chcel sa hodiť pod kolónu ruských tankov. Vtedy, tesne pred tým, ako sa chcel hodiť pod kolónu ruských tankov, počul ten zvláštny hlas, pričom nebol schopný určiť, či ide zo samotných nebies, alebo z horúcich pekiel. Napriek tomu, ten hlas bol tak jasný a zreteľný, citujem, „Vlado, ty musíš žiť, raz Ťa bude slovenský národ potrebovať“, mu zabránilo, aby sa hodil pod kolónu tankov. No nielen to. Zároveň dostal ešte jeden zvláštny dar – dobre vyvinutú paranoju. Vďaka tejto paranoji sa naučil nielen dopredu predvídať, čo mu umožňovalo už v zárodkoch mariť rozvratné kroky proti Slovenskej republike a jej občanoch.

          Preto sa domáci a zahraniční nepriatelia z politických, ekonomických a mediálnych kruhov snažili nájsť vysoko postaveného politika, ktorý by maril a sabotoval prácu Vladimíra Mečiara pre vlastný národ. Voľba padla na Michala Kováča, v tom období prezidenta Slovenskej republiky. Ako sa ukázalo, domáci a zahraniční nepriatelia slovenského národa si dobre vybrali. V tom období už Vladimír Mečiar spolu s Augustínom Mariánom Húskom mali vypracovaný privatizačný projekt, ako by mal majetok Slovenskej republiky prejsť cez tzv. privatizáciu do rúk pospolitého slovenského pracujúceho ľudu. Keďže predsedom slovenského parlamentu bol vtedy Ivan Gašparovič, ktorého národné myslenie a sociálne cítenie už vtedy vyvolávalo pozornosť celého sveta, Michal Kováč si bol vedomý, že bude treba zabrániť, aby slovenský parlament schválil odovzdanie štátnemu majetku slovenskému pospolitému a pracujúcemu ľudu. Z titulu svojej prezidentskej funkcie začal doma a v zahraničí osočovať Ivana Gašparoviča, že sa jedná o starého chuja, čo malo veľmi negatívne následky na jeho  psychiku.

          Podarilo sa mu takto docieliť, že pod týmito nepodloženými obvineniami ho dostal do takého psychického stavu, kedy nedokázal ovládať sám seba, a výsledkom bolo, že štátny majetok miesto pospolitému pracujúcemu ľudu bol slovenským parlamentom pod jeho vedením odovzdaný domácim nepriateľom slovenského národa. Preto Vladimír Mečiar sa rozhodol konať. Po nabehnutí do piateho a šiesteho štádia paranoje ako slovenský premiér v pravidelnom rozhovore pre Slovenský rozhlas dňa 24. 5. 1996, teda sedem mesiacov po tom, ako zabránil samoúnosu Michala Kováča ml., a pre istotu ho nechal radšej uniesť, mimo iného uviedol aj toto: „Neskoršie sme mali informácie, ktoré mi umožňujú urobiť niekoľko záverov. Prvý, prezident SR vedel, že sa niečo s jeho synom pripravuje a nezakročil proti tomu. Druhý, prezident SR maril a ovplyvňoval priebeh vyšetrovania k spojitosťami s inými osobami, tiež podozrivými z trestnej činnosti. A tretí, že dnes, keď sa vyšetruje prípad Technopol a tzv. únos, súčasne sa preukazuje priama spätosť týchto prípadov a o kauze Technopol vo vzťahu k amnestii rozhoduje človek, ktorý ak by nemal imunitu prezidenta, bol by s najväčšou pravdepodobnosťou obvinený ako jeden zo spolupáchateľov tejto kauzy.“

          Ak prezident Michal Kováč nechcel byť po týchto výrokoch usvedčený, musel podať trestné oznámenie na Vladimíra Mečiara, čo aj realizoval 28. mája 1996 na Obvodnú prokuratúru Bratislava 1 pre trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa, ohovárania a hanobenia republiky a jej predstaviteľa. Vyšetrovateľ Mestského úradu vyšetrovania PZ v Bratislave ale vec trestného oznámenia odložil a v uznesení uviedol, že nejde o podozrenie z trestného činu. V odôvodnení vyšetrovateľ uvádza, že za účelom preverenia oznámenia boli o vysvetlenie okrem iných požiadaní V. Mečiar, M. Kováč a redaktor SRo Martin Doboš, ktorý rozhovor s premiérom pripravil. Podľa vyšetrovateľa pri trestnom čine ohovárania páchateľ musí vedieť, že údaj, ktorý zverejnil, je nepravdivý. „Ak sa domnieval, že údaj je pravdivý, ide o skutkový omyl, ktorý vylučuje subjektívnu stránku trestného činu ohovárania. JUDr. Mečiar je presvedčený o tom, že jeho tvrdenia, odvysielané v uvedenej relácii Slovenského rozhlasu, sú pravdivé. Vykonaným preverovaním sa nepreukázalo, že by svojimi výrokmi... JUDr. Vladimír Mečiar oznámil úmyselne nepravdivý údaj a jeho výroky boli len kritikou osoby Ing. Michala Kováča CSc., a z toho dôvodu nemohlo ísť ani o hanobiace výroky. Nedopustil sa ani trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, lebo svojím vystúpením v rozhlase nevykonával svoju právomoc, ktorá mu vyplýva u funkcie predsedu vlády SR.“

Ďalej Robert Fico pokračoval: Keďže už pri vzniku Slovenskej republiky viacero lekárskych a vedeckých kapacít nielen na Slovensku ale aj v zahraničí konštatovalo, že piaty a šiesty stupeň paranoje Vladimíra Mečiara je na tak vysokej úrovni, že ju možno povýšiť nad zákon, tak aj vyšetrovateľ polície sa podľa tohto riadil. Preto celkom správne pozabudol aj na to, že Vladimír Mečiar v rozhlase vystupoval ako predseda vlády a o osobe Michala Kováča hovoril ako o prezidentovi. Práve to je na jeho paranoji to najpodstatnejšie, že on vysloví hocijaký názor, a stotožní sa s ním ako s pravdivým obrazom. Keďže aj ja som mal tú česť dostať na špeciálnej rakúskej klinike základy jeho rozvinutej paranoje – a to formou špeciálnych tekutín do žíl a magnetickou rezonanciou do mozgu, takúto paranoju som povýšil aj nad Deklaráciu OSN z 18. decembra 1992, kde v článku 18 deklarácie sa hovorí: „osoby, ktoré sa dopustili alebo pravdepodobne dopustili prečinov uvedených v článku 4, odsek 1, nebudú požívať výhod z práva amnestie alebo podobných prostriedkov, ktoré by mohli mať za účinok ich oslobodenie od trestného stíhania alebo postihu.“ V článku 4, odsek 1 sa dočítame: Všetky akty násilného zmiznutia budú prečinmi, podľa trestného práva postihnuteľnými primeranými trestami, ktoré zohľadnia ich extrémnu závažnosť. To znamená, PODĽA DEKLARÁCIE OSN ĽUDIA, KTORÍ SA DOPUSTILI ÚNOSU, NESMÚ BYŤ AMNESTOVANÍ.

          Vážení prítomní, napriek tomuto všetkému si myslím, že piaty a šiesty stupeň paranoje Vladimíra Mečiara ktorý bol aj mne prepožičaný, musí byť postavený aj nad túto Deklaráciu OSN. Preto sa poslanci strany Smer začiatkom februára 2012 rozhodli v NR SR  opätovne podporiť amnestie Vladimíra Mečiara. Nech žije slovenský štátny terorizmus! Nech žije piaty a šiesty stupeň paranoje Vladimíra Mečiara. Chráňme túto paranoju, cez ktorú sa z únosu vyrobil samoúnos, ako kultúrne bohatstvo Slovenska. Preto na záver tejto slávnosti si zaspievajme novú hymnu štátno-teroristických politických subjektov HZDS a Smeru – My sme zločinci, jedna rodina, štátny terorizmus a paranoja v podaní Vladimíra Mečiara je naša otčina, my sme zločinci ako z ruže kvet, štátny terorizmus a paranoju Vladimíra Mečiara budeme sprevádzať aj do pekiel...

Vladimír Pavlík