"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Úcta a obdiv pre statočného židovského občana Juraja Fischera

         Profesionálni plačkovia zo židovských náboženských obcí s obľubou parazitujú na nevinných obetiach holokaustu, pokiaľ sa jedná o obete židovské. Existuje tu aj paragraf o popieraní holokaustu, ktorý niektorí židovskí farizeji využívajú a zneužívajú vo svoj vlastný prospech. Škoda len, že tu neexistuje aj paragraf o zamlčovaní finančnej podpory židovských bankárov a veľkopriemyselníkov nemeckému fašizmu a nacizmu, keď tieto financie slúžili aj na výstavby koncentračných táborov a plynových komôr, ako aj o podpore a zbabelosti anglických, amerických a francúzskych politikov samotnému Adolfovi Hitlerovi, ako aj ich veľký podiel na rozpútaní 2. svetovej vojny. Žiaľ, keď predstavitelia židovských náboženských obcí sa mali postaviť za svojho statočného spoluobčana Juraja Fischera, zmierniť jeho utrpenie, nahlas kričať o krivdách páchaných na ňom nielen po roku 1948, ale aj po novembri 1989, bojovať za jeho satisfakciu, tak sa zachovali ako zbabelí, podlí a ponížení a úbožiaci s mínusovou nulovou hodnotou. Možno aj preto sa mu nedostalo podpory, lebo do novembra 1989 nebol tento výnimočný a statočný občan židovskej národnosti komunistickým a eštebáckym kolaborantom, ale aj po novembri 1989, keď sa stal kričiacim mementom pre nové garnitúry sadisticko-tyranských a fašizoidných politikov. Napriek tomuto všetkému si vždy zachoval svoju dôstojnosť, hrdosť a česť. 

Keď by mäkli a plakali aj tvrdé skaly

         Rytier Čestnej Légie Juraj Fischer zomrel 9. mája 2007 vo veku nedožitých 87 rokov a pochovaný bol 16. mája 2007 v Lučenci. Mal veľmi ťažký a pohnutý život. Do jeho osudu, ako aj do osudu celej jeho rodiny, najskôr kruto zasiahla 2. svetová vojna. On sám sa pred koncentračným táborom zachránil útekom do zahraničia, kde so zbraňou v ruke bojoval proti fašizmu a nacizmu v radoch čsl. Zahraničného odboja od 1. apríla 1940 do 5. mája 1945. Jeho brat Tomáš Fischer bol 13. júna 1944 popravený v Osvienčime, rovnako bol popravený aj jeho otec. 

         Žiaľ, ani koniec vojny neznamenal pre neho vytúženú slobodu. Kvôli jeho židovskej národnosti a účasti v západnom odboji mu nastupujúci komunistický režim vyvlastnil celý majetok, a on sám bol odsúdený za vykonštruovanú protištátnu trestnú činnosť. Keďže súčasťou jeho výchovy a jeho života bolo krédo – vedieť sa vždy postaviť za správnu vec, ako aj jeho nezlomná viera, aj to bol ten hlavný dôvod, že ho nezlomili ani nacisti ani komunisti. Čo je ale najsmutnejšie, že ani po tzv. novembrovom páde komunizmu sa nedočkal nielen spravodlivého zadosťučinenia za smrť jeho blízkych, ale ani za skonfiškovaný majetok, ktorý mu bol komunisticko-fašistickými zberbami protiprávne zabavený. Mnohokrát, už s ťažko postihnutým zrakom, písal po novembri 1989 na viaceré kompetentné inštitúcie v SR a domáhal sa svojich oprávnených nárokov. Jeho vec sa dostala aj pred Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, kde Slovensko vtedy zastupoval odkojenec komunisticko-fašistickej ideológie, súčasný sadistický tyran na funkcii slovenského premiéra Robert Fico. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa mu v tom období nedostalo pomoci. Nakoniec, keď sa to tak zoberie, akú pomoc mohol dostať od zločinecko-zlodejského a štátno-teroristického Slovenska, riadeného gaunerskými politikmi pri vedomom rozkrádaní a drancovaní vlastného štátu, keď bol na úkor jeho občanov dokonca uprednostnený organizovaný zločin? Paradoxne, jeho situácia sa nezmenila ani po nástupe Dzurindovej vlády, kedy Ministerstvo spravodlivosti SR začali riadiť predstavitelia Antikristovej organizácie KDH. 

Bezcitní tyrani a chrapúni z vlády, parlamentu a justície

         Smutnou vizitkou toho, ako sa nám za našu nežnosť po novembri 1989 dokázali odvďačiť pretransformované prednovembrové komunisticko-fašistické zberby  z ponovembrových vlád, parlamentov a justície, v úzkej spolupráci s Antikristovou organizáciou KDH, dokazuje aj nehorázny a cynický list, ktorý pánovi Jurajovi Fischerovi poslalo v apríli 2001 Ministerstvo spravodlivosti SR pod číslami: 13349/99-98/2460, 13350/99-98/2461 a 13350/99-982638, v tom období riadené KDH.

         Vzhľadom k tomu, že súčasťou tohto článku je aj kompletná odpoveď dotyčného ministerstva, podľa ktorej pán Fischer nemá nárok na žiadne odškodnenie, chcem len čitateľov upozorniť na neuveriteľný cynizmus, ktorý obsahujú aj tieto dve vety: „Keďže dôvodom Vášho ukrývania nebola rasová alebo náboženská perzekúcia, pre priznanie odškodnenia za Vaše ukrývanie neboli splnené podmienky vyžadované ustanovením § 2 ods. 3 písm. d/ zákona č. 305/1999 Z.z. Okrem toho v dobe od 1. 4. 1940 do 5. 5. 1945 ste boli príslušníkom čs. armády v zahraničí, ktorú dobu nie je možné považovať za ukrývanie (išlo o vojenskú službu).“

         Ako autor tohto článku sa pýtam: prečo pán Fischer bol nútený ujsť do zahraničnej armády? A zároveň odpovedám: utekal totiž pred rasovou a náboženskou perzekúciou! ABY SI ZACHRÁNIL VLASTNÝ ŽIVOT! Aby neskončil tak, ako skončili v Osvienčime jeho otec a brat. Pýtam sa: aké perverzné kreatúry, aké sadisticko-tyranské a tupohlavé hovädá a kravy tieto zákony pripravovali a schvaľovali? Aký to paradox, keď tu boli finančne odškodňovaní arcizločinci z KSČ a ŠtB! Keď sa tu milionármi, multimilionármi a miliardármi stali slovenské a cudzie arcizlodejské zberby za pomoci arcizločineckých a arcizlodejských zákonov, pripravovanými a schvaľovanými protislovenskými a vlastizradnými zberbami, mnohokrát aj v spolupráci s cudzou štátnou mocou, z ponovembrových vlád a parlamentov! Aký to prestrašný a neľudský výsmech ich ODŠKODNENIA A ZBOHATNUTIA S NEODŠKODNENÍM pána Fischera!

         Po týchto slovách sa pýtam, verejne sa pýtam, predstaviteľov židovských náboženských obcí na Slovensku: prečo ste mlčali, veď ste veľmi dobre túto kauzu poznali? Máte vy vôbec nejaké právo skrývať sa za nevinné obete holokaustu, parazitovať na týchto obetiach, či obviňovať niekoho za niečo, keď to nepasuje do tej vašej, len tej jedinej pravdy, z antisemitizmu, extrémizmu, neonacizmu a fašizmu? Zastávam názor, že jediným vašim právom by malo byť doživotné mlčanie a verejné kajanie.                 

         Súčasťou tohto článku je aj autentický list z 15. mája 2003, v ktorom pán Fischer opisuje svoju situáciu Svetovému združeniu bývalých československých politických väzňov, ktorého bol členom. Je to veľmi smutná výpoveď. Plná bôľu a ľudského utrpenia. Napriek tomu ma tu ale fascinuje, ako pán Fischer dokázal aj vo svojich 84 rokoch písať o svojom otcovi ako o oteckovi. Aj keď sa tento statočný jedinec nedožil satisfakcie, ktorá mu plným právom patrila, pevne verím, že pred Nebeskou bránou je jeho meno vystavené ako večný symbol statočnosti a ľudskosti. Svojím prežitým životom si to plne zaslúžil.

Vladimír Pavlík   

 
                
Hlavná stránka