Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!
Hlavná stránka

Krutá realita poznania židovského psychológa z hitlerovských koncentrákov  

         Pravda, to je aj poznanie. A je úplne jedno, či toto poznanie autenticky doložené je prezentované v periodiku mne názorovo blízkom, či v periodiku, s obsahom ktorého mnohokrát nesúhlasím. Pokiaľ niekto publikuje, teda, snaží sa čitateľom predkladať ním poskladané myšlienky k rôznym témam a problémom, mal by, v prvom rade, veľmi pozorne čítať práve také periodiká, ktoré myslenie takého autora buď neuznávajú, alebo dokonca takým myslením pohŕdajú.

         Často dostávam otázku, ako som sa dopracoval k tomu, čo písaným slovom prezentujem. Odpovedám, že je to aj neustálym čítaním a študovaním doposiaľ nepoznaného, či málo poznaného, ale aj čítaním odlišných názorov na veci a udalosti s ktorými sa stotožňujem. Samozrejme, takéto niečo je veľmi nákladné, a pri mojich pomeroch nedostupné. Sú ale jedinci, ktorí na svoje náklady mi toto umožňujú. Možno je to aj istý spôsob satisfakcie pre mňa samotného, keď pred rokom 1989 som dokázal finančne niekoľkokrát podporiť pre mňa neznáme rodiny, keď ich živiteľ bol prenasledovaný a odsúdený, pokiaľ som sa tak dozvedel zo Slobodnej Európy, alebo z nejakého samizdatového periodika.

         Čitatelia môžu zaregistrovať, že moje zábery sú pomerne nielen rozsiahle, ale aj faktograficky doložené. Aj preto si môžem dovoliť otvárať také témy, ktoré majú byť nielen tabu, kde spoločne ako jedna rodina mlčia nielen arcizločinci a arcizlodeji pravicoví, ľavicoví, národní, ktorí spoločne tvoria najsmradľavejší odpad slovenského národa, ale mlčia aj politickými a ekonomickými názormi sa rôzniace mienkotvorné médiá. Jedná sa napr. o témy sociálnych samovrážd, kauza diamantovej bane, alebo sofistikovaný židovský fašizmus cez ekonomiku, prezentovaný židovskými lichvármi a stále nenažranými veľkopriemyselníkmi, keď na likvidáciu nevinných občanov cez ekonomiku, pre ich vlastný blahobyt, nemusia byť ani koncentračné tábory ani plynové komory. Nepochybne aj Slovenská republika po novembri 1989 je toho jasným dôkazom, keď slovenskí politici sa stali spolupáchateľmi a vykonávateľmi zvrhlostí týchto lichvárov a stále nenažraných zahraničných veľkopodnikateľov. Teda, stali sa nielen tyranmi a vrahmi vlastného národa, ale aj plnohodnotnými sofistikovanými fašistickými zberbami.

Realita poznania na vlastnej koži

         Pokiaľ by sa ma niekto ešte koncom decembra 2008 opýtal, čo vo mne práve v tom roku zanechalo najväčší dojem, ťažko by som hľadal odpoveď. Keď som v pondelok 22. decembra 2008 dostal od priateľa zásielku niektorých tlačovín, ktorú som najskôr zbežne, no v priebehu 1. vianočného sviatku veľmi pozorne preštudoval, dospel som k jednoznačnému rozhodnutiu, že najväčší dojem za rok 2008 vo mne zanechal obsiahly článok v periodiku „týždeň“ v čísle  51-52/2008 pod nadpisom: Tajomstvo zmyslu života.      

         Je venovaný židovskému psychiatrovi Viktorovi E. Franklovi (1905-1997), ktorý bol na jeseň roku 1942 spolu so svojou ženou, bratom a rodičmi deportovaný do Terezína. Postupne si prešiel aj Osvienčim a Dachau. Z celej rodiny okrem neho prežila len sestra Stella, ktorá včas emigrovala do Austrálie. Po oslobodení sa vrátil do Viedne a v priebehu dvoch týždňov napísal svoju najslávnejšiu knižku s názvom – A napriek tomu povedať životu áno s podtitulom: Psychológ prežíva koncentračný tábor. Tejto knihy sa predalo 9 miliónov kusov. Snažil sa tu objektívne opísať vnútorné prežívanie a psychický svet väzňov. Priznáva, že snaha väzňov udržať sa pri živote často viedla k sebeckým vzájomným konfliktom, v ktorých víťazili najbezohľadnejší a dospieva k záveru, že „tí najlepší z nás sa nevrátili“. (Aký to paradox, keď tento krutý stav porovnáme so súčasnou ponovembrovou slovenskou realitou, aj keď v iných pomeroch, kde politickú a ekonomickú moc ovládli arcizločinecké, arcizlodejské a štátno-teroristické zberby, keď slušní, čestní a poctiví ľudia sú drasticky likvidovaní, ponižovaní  a odstavovaní na vedľajšiu koľaj – pozn. autora V. P.)

         Všetko nasvedčuje tomu, že mnohé myšlienky tejto knihy majú stálu platnosť nielen od skončenia vojny až po dnešok, ale že budú mať platnosť, obrazne povedané, večnú, pokiaľ tento svet bude existovať. Podľa Frankla existujú len dva typy politikov: po prvé je to politik, ktorý si myslí, že účel svätí prostriedky, a potom politik, ktorý si uvedomuje, že niektoré prostriedky sú schopné znesvätiť aj ten najušľachtilejší cieľ. Od politiky nemôžeme očakávať riešenie všetkých problémov. Politika totiž sama spôsobuje ĽUĎOM PRIVEĽA UTRPENIA, A TO Z NEJ ROBÍ NIE LIEK, ALE SYMPTÓN CHOROBY. (Aký to paradox, keď tieto myšlienky porovnám s nedávnym vyhlásením z polovice decembra 2008 boľševickým polobláznom so sadisticko-tyranskými  sklonmi Robertom Ficom, ktorý sa rozčuľoval nad tým, že väčšina ľudí považuje politikov za zločincov a zlodejov, pričom oni podľa jeho slov pracujú pre národ a ich činnosť je vraj tvrdou rehoľou. Ha, ha, ha, ha, ha – pozn. autora V. P.)

         Podľa jeho ďalších skúseností existujú na celom svete a vo všetkých dobách len dve rasy ľudí: slušní a neslušní. Nech si vezmeme akokoľvek zadefinovanú skupinu. Aj medzi strážcami v lágroch boli ľudia, ktorí sa z času na čas zachovali k väzňom ľudsky. A naopak, aj medzi väzňami boli indivíduá, ktoré neváhali svojich druhov podlo okradnúť, alebo podviesť. V tomto duchu Frankl odmieta kolektívnu vinu, a aj keď mu holokaust zobral rodinu, po vojne pomáhal jednotlivým kolegom lekárom, ktorí mali problémy pre svoje členstvo v NSDAP. (Aký to paradox s porovnaním s ponovembrovými arcizločineckými a arcizlodejskými zberbami z vysokej slovenskej politiky, ktorí za svoje vlastné zločiny cez ekonomiku napáchané, vedome a cieľavedome na slovenských občanoch, následky systémom kolektívnej viny preniesli na nevinných občanov – pozn. autora V. P.)

         Genocídy je podľa Frankla schopný v zásade každý národ, pretože NESLUŠNÍ NAD SLUŠNÝMI VŽDY PREVAŽOVALI A NIKDY TO ZREJME NEBUDE INAK. Dôležité však je, aby systém nerobil „negatívny výber tých najhorších“ a nestaval neslušných ľudí do popredia, ako to bolo v totalitných režimoch. (Ako v realite vidieť, vážení čitatelia, hoci Slovensko sa nepovažuje za totalitný štát, minimálne 95% predstaviteľov z vysokej politiky je neslušných. Veď len takéto zberby môžu sociálne samovraždy považovať za súčasť ekonomických reforiem – pozn. autora V. P.)

         Podľa Frankla sa v každom z nás skrýva viac alebo menej uvedomená potreba po Bohu, duchovnosti a transcendencii. Táto skutočnosť často uniká aj mnohým formálnym či matrikovým veriacim. Naopak, veľmi dobre jej rozumejú tí veriaci, ktorým sa podarilo vo svojom vnútri nadviazať blízky a intímny vzťah k Bohu, a pre ktorých sa tento vzťah stal trvalým a nevyčerpateľným zdrojom akéhosi radostného pokoja duše. Inými slovami, ľudia vo svojom vnútri majú akúsi linku k Bohu, no jednak si toho nemusia byť vedomí, jednak vedenie „hrdzavie“, ak sa neudržiava, nikdy sa nepoužívalo, alebo dokonca vedome popierame, že niečo také máme. Frankl si v knihe Trpiaci človek kladie otázku: ak smäd poukazuje na existenciu vody, nepoukazuje náš vnútorný smäd po Bohu na existenciu Boha? Všetci trpíme týmto „smädom“, lenže často netušíme alebo ani nechceme vedieť, čo ho skutočne uhasí. Namiesto „živej vody“ sa ho snažíme uhasiť jedmi, lacnými náhradami alebo nechávame ten smäd vedome neuhasený, a tak sa postupne zväčšuje. V oboch prípadoch prepadáme hlbšie do nudy (straty záujmu o svet) a ľahostajnosti (straty úsilia niečo okolo nás zmeniť k lepšiemu).

         Záverom nech mi je dovolené nadviazať na tento článok štyrmi vetami z iného článku pod názvom: O empatii, súcite a neutrónoch, ktorý nasleduje za týmto článkom v dotyčnom periodiku „týždeň“, a jeho autorom je František Šebej. Citujem: O ľuďoch ktorí vynikajú schopnosťou vcítiť sa do duševného rozpoloženia iných ľudí hovoríme, že majú empatiu, že sú empatickí....Nedostatok empatie u antisociálnych psychopatov znamená spravidla aj absenciu súcitu, ktorý s empatiou súvisí. Súcit i empatia sú živené „bolesťou, ktorú prežívame, keď vidíme bolesť druhého“. Mozog antisociálneho psychopata nijakú bolesť pri pohľade na bolesť iných nepociťuje.

         Nepochybujem o tom, že pokiaľ by existovala galéria s vystavenými fotografiami antisociálnych slovenských psychopatov, tak by tam plným právom patrili fotografie drvivej väčšiny členov ponovembrových vlád a parlamentov. Počnúc pravicovými antisociálnymi psychopatmi Dzurindom, Kaníkom, Miklošom, Beblavým, Hrušovským, Záborskou, Zajacom a im podobnými z SDKÚ-DS, KDH, ANO a SMK, končiac antisociálnymi psychopatmi Ficom, Paškom, Tomanovou, Slotom, Mečiarom a im podobnými zo SMERU-SD, ĽS-HZDS, SNS a bývalej SDĽ. Na rozdiel od tých fašistických, nacistických, komunistických a boľševických antisociálnych psychopatov, tyranov a vrahov z obdobia leninizmu, stalinizmu, hitlerizmu, či z obdobia 50. rokov, títo ponovembroví sú len sofistikovanejší, rafinovanejší a mnohokrát vysokoškolsky vzdelaní antisociálni psychopati, tyrani a vrahovia.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka