Vyššie štátne záujmy

         Drvivá väčšina občanov na Slovensku mnohokrát prezentuje svoj názor na políciu bez toho, aby aspoň v základných obrysoch poznali skutočnú realitu. Treba si uvedomiť, že polícia nikdy nebude nezávislá, pokiaľ budú o nej rozhodovať arcizločinci a arcizlodeji z vysokej politiky, ako aj rôzne záujmové skupiny. Keďže každý minister vnútra je nominovaný politickou stranou, ktorej on samotný je jej členom, nemôže byť ani on nezávislý, ale ani rezort vnútra, ktorý riadi. Je to absolútny blud, pokiaľ niekto tvrdí, že polícia je nezávislá. Zastávam ale názor, a mám na to dostatok dôkazov, že väčšina policajtov by sa rada riadila krédom, že zákony platia pre všetkých rovnako, no zločineckí a zlodejskí politici im to nedovolia. Ľudia by boli šokovaní, keby niektorí policajti, či bývalí policajti prelomili bariéru mlčania a strachu, a začali hovoriť o skutočnej realite. Alebo, ako doplatili kvôli tomu, že chceli byť čestní a nezávislí, že nechceli ututlávať. Lenže, aby túto bariéru mlčania prelomili, potrebovali by nielen podporu väčšiny médií, ale aj väčšiny občanov, čo ale v zločinecko-zlodejskom a štátno-teroristickom Slovensku je nereálne.

         Pokiaľ ešte nikto nemal odvahu verejne napísať, že politici vedome a úmyselne pripravili a zrealizovali také zákony, že polícia je finančne a technicky poddimenzovaná, tak to robím teraz ja. Jeden z najzákladnejších dôvodov tejto reality je, že arcizločinci a arcizlodeji z vysokej politiky nepotrebujú finančne a technicky zabezpečenú profesionálnu políciu. A na to nadväzuje ďalší dôvod: pokiaľ by polícia bola primerane finančne a technicky zabezpečená, pokiaľ by zákony slúžili slušným občanom tohto štátu, tak predstavitelia z vysokej politiky by nikdy nemohli škodiť tejto republike a jej občanom tak, ako doteraz beztrestne škodili a škodia.  Keby zo slovenského národa neboli ponížené a zbabelé mlčiace masy, (hoviadka?) nikdy by sa nemohlo stať, aby napr. profesijne neschopný minister Kaliňák zlikvidoval na želanie protislovenských škodcov Mečiara a Slotu, statočného, čestného a profesionálneho policajta Spišiaka. Čo je ale ešte horšie, denník SME dňa 19. 12. 2007 v článku pod nadpisom – Kaliňák nestopol úmrtia, napísal aj toto: „Keď minister vnútra Robert Kaliňák v auguste 2006 menil policajné vedenie, zdôvodňoval to aj tým, ŽE STARÉ VEDENIE SA PRÍLIŠ ORIENTOVALO NA BOJ S ORGANIZOVANÝM ZLOČINOM A ZANEDEBÁVALO INÉ OBLASTI“. Logicky z toho vyplýva, že tento neschopný diletant na funkcii ministra vnútra touto likvidáciou dal jasne najavo, že politickí zločinci, v skutočnosti rodičia a starší súrodenci organizovaného zločinu, svoje deti ochránia aj za takúto cenu. Pokiaľ by tu bol uzákonený trest smrti, tak Kaliňák, Slota, Mečiar, Fico a im podobní by mali byť nielen verejne utratení, ale toto utratenie by malo byť spojené aj s primeranými oslavami.    

         Podľa môjho názoru je dosť dôvodov na to, aby špeciálne policajné zložky (kukláči) aspoň raz za dva mesiace sa išli precvičiť do Národnej rady SR, kedy by tam malo byť povinne prítomných všetkých 150 poslancov spolu s členmi vlády, v skutočnosti v drvivej väčšine parazitov, darmožráčov a odpadu slovenského národa. Zákroky proti ním, ktoré by mali mať primeranú intenzitu a razanciu, by mali byť vysielané v priamom televíznom prenose, a kukláčom by sa priznávali nadštandardné odmeny aj podľa toho, koľko členov vlády, poslancov a poslankýň by muselo byť lekársky ošetrených či hospitalizovaných. Čím by ich bolo viac, tým aj ich odmeny by boli vyššie. Cvičenia kukláčov by sa konali dovtedy, pokiaľ by sa z členov vlád, poslancov a poslankýň nestali slušní politici obhajujúci záujmy štátu a jeho občanov presne tak, ako im to prikazuje ústavný sľub, ktorý, mimochodom, aj podpísali.

         V rámci tohto článku chcem čitateľom ukázať, že aj na Slovensku existuje doteraz neuzavretá kauza, keď polícia musela a musí byť v mene vyšších štátnych záujmov len poníženou slúžkou a prostitútkou v službách arcizločincov z vysokej politiky. Pripomínam, že spolupráca štátnych orgánov s nájomným vrahom pri likvidácii nepohodlnej osoby nie je žiadnou hrou o fazuľky.      

         Čo sa vlastne stalo? V bratislavskom hoteli Danube sa dňa 24. septembra 1997 stretol boss stredoslovenského podsvetia Mikuláš Černák s bossom východoslovenského podsvetia Róbertom Holubom, ktorého sprevádzal Štefan Fabián. Hoci v tom čase bol hotel monitorovaný členmi špeciálnej policajnej jednotky v civile, ako aj príslušníkmi Slovenskej informačnej služby, nájomný vrah tu priamo v hale zavraždil Štefana Fabiána a ťažko zranil Róberta Holuba. Po čine sa mu v pohode podarilo ujsť – odísť. Prečo nájomného vraha nezaujímal Mikuláš Černák zatiaľ rozoberať nebudem. Ťažko zraneného Róberta Holuba previezli do bratislavskej nemocnice na Kramároch. Hoci polícia a tajná služba museli vedieť, že nájomný vrah sa pokúsi o jeho opätovné zavraždenie, neprejavili žiadnu snahu mu v tom zabrániť. Dôvod bol jediný – v mene vyšších štátnych záujmov. Pre políciu a tajné služby by nebol žiadny problém nájomného vraha chytiť priamo pri čine, a zabrániť mu v dokonaní vraždy na druhý pokus. A bola tu aj životná šanca dostať sa nielen k objednávateľovi, ale tu bola aj šanca zdokumentovať prepojenie organizovaného zločinu na vysokú politiku. Lebo Róbert Holub bol pomerne veľkou rybou napojený na politicko-ekonomické a podnikateľské prostredie vo Východoslovenskom kraji. Ďalším mementom pre políciu a tajné služby bol aj ten fakt, že 2. októbra 1997 mal byť zavraždený jeho brat Jozef, ktorému sa však podarilo z bytu ujsť, keď nájomní vrahovia zavraždili tam prítomného Petra Klešča, ochrankára Róberta Holuba, čo zistili až neskôr. Napriek tomuto všetkému o ďalšie dva dni, 4. októbra 1997, nájomný vrah úplne v pohode vyliezol po rebríku na strechu nemocnice a cez okno samopalom zavraždil Róberta Holuba. Po tomto čine ušiel – odišiel. Realita a indície nasvedčujú tomu, že musel byť istený príslušníkmi štátnych orgánov. Doteraz nie je vypátraný, alebo, nie je záujem ho vypátrať.

         Dňa 18. septembra 2000 som poslal na Ministerstvo vnútra SR – personálny odbor, žiadosť o prijatie do pracovného pomeru na dobu jedného mesiaca na funkciu vyšetrovateľa obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Ako dôvod som mimo iného uviedol nasledovné:

         „Dňa 2. augusta 2000 som podal podnet na trestné stíhanie, ktorý mi bol zamietnutý. Vzhľadom k tomu, že konkrétni zločinci zo štátnych orgánov nie z titulu debility či tuposti, ale vedome umožnili nájomnému vrahovi opakovane dokonať závažný trestný čin, urobili v tom čase zo slovenskej polície zločineckú organizáciu. Zaväzujem sa, že pokiaľ budem mať na jeden mesiac právomoci vyšetrovateľov pre obzvlášť závažnú trestnú činnosť, odhalím nielen skutočných páchateľov, ale ešte navyše vznesiem aj obvinenie a usvedčím zo závažnej trestnej činnosti politického zločinca a politického teroristu Vladimíra Mečiara, mimo iného aj z toho, že ako člen organizovanej skupiny, ktorej jadro tvorili V. Mečiar, M. Vaľo, Ľ. Hudek, I. Lexa a R. Vlachovský, z titulu svojej funkcie vedome maril a zasahoval do vyšetrovania únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho“.

         Z Ministerstva vnútra SR pod Č.p.: VKE-505/PMO-2000 mi bolo pani riaditeľkou podpísanou nečitateľným podpisom oznámené, že za vyšetrovateľov sú uprednostňovaní predovšetkým absolventi právnickej fakulty, alebo Akadémie PZ, ktorých veková hranica je nižšia ako 50 rokov. Keďže som ročník 1948 a v tom období som mal už 52 rokov, nemohol  som túto podmienku splniť. Škoda, že mi nedokázali udeliť výnimku. Samozrejme moja ponuka stále platí, lebo je doteraz aktuálna. A možno by sa mi podarilo presvedčiť aj Mikuláša Černáka, aby prehovoril. Pokiaľ by sa tváril, že nevie čo mám na mysli, tak by som mu mimo iného pripomenul, že tí skutoční arcizločinci dokážu nielen dať, ale dokážu aj vziať.

         Záverom taká malá perlička. O necelé dva roky po vražde Róberta Holuba zavraždili v Dubnici nad Váhom údajného šéfa tamojšej mafie a ťažko zranili jeho spoločníka. Pri jeho operácii v nemocnici v Ilave, počas ktorej nemocnicu strážila polícia, táto nariadila, aby sa na chodbách vyplo svetlo. Mali obavy, že vrah by sa mohol ešte vrátiť. Nie sú to zvláštne paradoxy? Asi áno, lebo tento mafián totiž nespadal do sféry – vyšších štátnych záujmov.

Vladimír Pavlík