Evidovaní udavači ŠtB, kontra neevidovaní udavači ŠtB
(3. časť)
Treba úplne jednoznačne povedať, že mnohokrát neevidovaní udavači ŠtB
boli zavrhnutiahodnejší, podlejší a zákernejší, ako tí evidovaní. Mnohí z nich
na tom aj výnosne finančne profitovali. Napr. cvikaním nadčasov ktoré
neodpracovali, ako aj ďalšími podvodmi. Niektorí z nich, o ktorých sa
neskôr zmienim, mali z toho každý mesiac o 3-4 tisíc korún naviac. Tí
skôr narodení si dokážu prerátať, čo v rokoch 1982-84 sa dalo za tieto
peniaze kúpiť. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že kúpna sila vtedajších
3-4 tisícoviek sa rovná kúpnej sile dnešných cca 20 000 korún.
Z dotyčného zväzku na moju osobu, z ktorého čerpám, som s hrôzou
zistil, že ma udávalo a donášalo na mňa okolo 30 ľudí, ktorí pracovali na
dotyčnej dielni. Po ich lustrovaní som zistil, že ani jeden z nich nebol oficiálne evidovaný ako spolupracovník ŠtB!
Chceli
ma zlikvidovať cez psychiatriu ako duševne chorého
Nielen pred novembrom 1989, ale aj po tomto období na Slovensku stále
platí, že každý jedinec s vlastným názorom nezodpovedajúcim predstavám
moci, je buď duševne či psychicky chorý. V Zázname č. 1/83 podpísaný
náčelníkom oddelenia ŠtB mjr. Ballom a operatívnym pracovníkom ŠtB por.
Romanom je zaznamenané, ako dôveryhodná osoba ČIČKO, ŠtB vyťažovaná na moju
osobu, mimo iného o mne hovorí aj toto: „Celkove je pracovníkmi závodu
03 hodnotený ako podivín, s ktorým je mať najlepšie pokoj a vôbec sa
s ním nestretávať, dokonca sú aj také názory, že v niektorých
obdobiach sa zdá, ŽE JE PSYCHICKY NEMOCNÝ“.
Len tak
mimochodom, kto bol dôveryhodnou osobou ČIČKO? Jednalo sa o predsedu DV
ROH, vedeného v robotníckej profesii upravovač, samozrejme
v najvyššej platovej tarife R-8, ktorú ale nikdy nevykonával. Jeho
robotníckym ošatením bol oblek, košeľa a kravata. Po novembri 1989 som
získal prehľad o jeho zárobku za robotu, ktorú ale nikdy nevykonával.
Napr. v rokoch 1979-1989 bol jeho čistý príjem okolo 700 000 korún.
K tomu samozrejme patrili aj ďalšie privilégia, o ktorých sa ostatným
mohlo len snívať.
Ako som sa neskôr dozvedel, už mali vytypovaného aj lekára, ktorý im mal
k tomu dopomôcť. Ku cti mu ale súžilo, že to odmietol. Treba ale povedať,
že to mali dobre premyslené. Dňa 8. 2. 1984 na O-ŠtB v Považskej Bystrici
v prítomnosti por. Romana a npor. Krajčíka vypovedali proti mne
štyria robotníci a jedna robotníčka. Tieto výpovede mali taktiež poslúžiť
na moju izoláciu od spoločnosti.
Robotník Jozef Čižmár mimo iného uviedol: Pracujem v kolektíve, ktorý je zapojený do BSP. V našom
strede pracuje brusič PAVLÍK Vladimír, ktorý v minulosti nikdy nesúhlasil
s plnením plánu nášho kolektívu. Snažil sa podkopávať autoritu vedúcich
majstrov ako je KOSTOLANSKÝ Pavol a žiadal návrat k starým metódam
práce. Ja ako člen kolektívu som nesúhlasil s jednaním PAVLÍKA
a podpísal som rezolúciu, v ktorej sa žiadalo o odchod
menovaného z nášho kolektívu. Pavlík
je človek, ktorý sa snaží škodiť našej spoločnosti i tým, že ovplyvňuje
spolupracovníkov za účelom porušovania pracovnej disciplíny, aby nebol splnený
plán výroby.
Robotník Jozef Danek mimo iného uviedol: Vladimír Pavlík nie je v kolektíve obľúbený. V minulosti sa
snažil, aby podkopal autoritu nadriadených tým, že napísal rezolúciu,
v ktorej požadoval odchod vedúceho majstra KOSTOLANSKÉHO Pavla,
a zároveň žiadal o návrat bývalého majstra KURÁŇA Dionýza. Viem
o tom, že Pavlík žiadal od spolupracovníkov, aby neplnili pracovné úlohy, a tým sledoval to, aby sa neplnil plán
výroby. Jedná sa o pracovníka, ktorý nemá dobrý vzťah
k socialistickej spoločnosti a snaží sa ju poškodiť. Sám osobne
škodí nášmu kolektívu tým, že si neplní svoje povinnosti v kvalite
a množstve vykonanej práce a žiada o porušovanie pracovnej disciplíny
aj druhých pracovníkov. Ja osobne som nepočul, že by menovaný navádzal
ostatných pracovníkov ku stávkovaniu, prípadne k prerušeniu práce.
Robotník Ondrej Pavlica mimo iného uviedol: Podľa môjho názoru PAVLÍK neuznáva našu socialistickú spoločnosť. Čo sa
týka udalostí v Poľskej ľudovej republike, možno povedať, podľa jeho
chovania, že mal radosť z činnosti tzv. SOLIDARITY, i keď toto
oficiálne nepropagoval. Jedná sa o človeka, ktorý by v prípade podobných udalostí, ako prebehli v rokoch 1980-1981
v PĽR, VYSTÚPIL PROTI POLITIKE SOCIALISTICKÉHO ŠTÁTU, ako aj vedenia
závodu a podniku. Svojim chovaním medzi spolupracovníkmi dáva nepriamo
najavo, že nemá záujem na tom, aby sa plnil plán výroby.
Robotníčka Anna Kardošová mimo iného uviedla: Pracovný kolektív, ktorý je na dielni, bol veľmi dobrý, súťaží
o titul BSP. Avšak v súčasnej dobe je rozpadnutý, a to
z dôvodu, že PAVLÍK každému členovi BSP nadáva do „MAFIE“. Chce poškodiť
celé vedenie závodu 03. Všetci zamestnanci, pracovníci prevádzky 3152 sa nad
jeho správaním pohoršujú. Je mi známe, že ho volajú WALESA, nakoľko počas
politických udalostí v PĽR mal k tomuto pripomienky, imponovala mu
činnosť tzv. SOLIDARITY.
Robotník Ján Briestenský mimo iného uviedol: Som členom brigády socialistickej práce, ktorú PAVLÍK nazýva „MAFIA“.
Ovplyvňuje aj plnenie plánu, čo sa musí v niektorých prípadoch nahradzovať
predĺženými pracovnými zmenami. Je mi známe, že viackrát písal do redakcie
PRAVDY aby prišli medzi ľudí a vypočuli ich údajnú nespokojnosť. Podľa
môjho názoru ide o človeka, ktorý
nemá kladný vzťah k našej socialistickej spoločnosti, svojimi názormi môže
negatívne ovplyvniť robotníkov, hlavne mladých ale aj starších ľudí. Počul
som taktiež od spolupracovníkov na dielni, že v minulosti požiadal
o politický azyl do NSR.
Po takýchto „špeciálnych a hodnoverných“ svedectvách malo prísť
k zbaveniu mojej svojprávnosti. Mal som byť predvolaný k závodnému
lekárovi, ktorý mi mal klásť rôzne provokatívne otázky ktoré ma mali vyviesť
z miery. Na tomto základe mal byť na mňa napísaný posudok, že potrebujem
dôkladnejšie psychiatrické vyšetrenie, nakoľko som nebezpečný pre svoje okolie.
Vytipovaný lekár to odmietol. Paradoxne sa volal taktiež Pavlík, no neboli sme
v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Keď tieto ťahy nevyšli, tak sa začalo
porovnávať moje písmo s viacerými anonymnými písomnosťami, ktorých obsah
mal osočovať a rozvracať socialistické zriadenie, ako aj samotnú KSČ. Aj
to skončilo s negatívnym výsledkom. Pritom ŠtB muselo byť známe, že
anonymy neboli mojou špecialitou, lebo vždy som sa pod všetko podpísal. Dokonca
aj v časoch najtvrdšej normalizácie, keď som Husákovi poslal otvorený list
ohľadom jeho hanobenia slovenského jazyka, ktorý mnohokrát nahradzoval
komolenou češtinou. Nakoniec cez vykonštruovaný súdny proces som bol ako
protisocialistický a protištátny živel v polovici roku 1984
prepustený zo zamestnania. ŠtB mala eminentný záujem zistiť moje nové
pracovisko, lebo podľa por. Romana mala byť moja osoba pod neustálou kontrolou.
Ponovembrový
osud našich udavačov
Po novembri 1989 si títo špinaví udavači, či im podobní v Považskej
Bystrici a okolí, našli nový vzor. Prednovembrového
komunisticko-eštebáckeho prisluhovača Vladimíra Mečiara. Odrazu boli všetci veľkými
národovcami a najslovenskejšími Slovákmi. Zo mňa opätovne vyrobili
nepriateľa Slovenska v službách Čechov, Maďarov a Židov.
A v roku 1990 požiadali o pomoc na moju diskreditáciu Vladimíra
Mečiara, v tom čase ministra vnútra SR. Vyhovel im. Veď eštebácko-kolaborantskí
niktoši si musia vzájomne pomôcť. Ale to je už iná kapitola.
Záverom azda taký malý dodatok. Je viac ako isté, že neevidovaných
udavačov bolo niekoľkonásobne viac, ako tých udavačov evidovaných. Robili to dobrovoľne, dokonca bez
viazacieho aktu, mnohí z nich mali z toho taký finančný prospech,
o ktorom sa mnohým evidovaným udavačom ani nesnívalo. Preto sa nemožno
čudovať snahám Vladimíra Mečiara a jemu podobným odľudom, ktorým Ústav
pamäti národa prekáža, a najradšej by ho zlikvidovali. Veď nebyť tohto
ústavu, nikdy by som sa nedozvedel to, čo som v týchto troch častiach
zverejnil, aj keď sa jedná len o desatinu toho, o čom sa v tomto
zväzku o mne píše. Zároveň mi to umožňuje konštatovať, že minimálne 70% slovenského národa patrilo
a patrí do kategórie nesvojprávneho, zbabelého a kolaborantského odpadu,
ktorý by aj v zvieracej ríši patril len medzi spodinu.
Vladimír Pavlík
