Hlboká sonda do čiernej duše Vladimíra Mečiara
(3. časť)
V tzv. prenasledovaní Vladimíra Mečiara zohrávali významnú úlohu
dvaja dôstojníci ŠtB v Trenčíne. Popri už spomínanom Ivanovi Horňákovi to
bol aj Jozef Mikšík. Podľa mojich zistení práve Mikšík mal prebrať Mečiara od
Horňáka. Že tento sa voči nemu nesprával ako k nepriateľskej osobe
socialistického zriadenia svedčí aj ten fakt, že Mečiar sa s Mikšíkom
vozieval v služobnom aute ŠtB Škoda Rapid BAO-64-16. Vyzerá to tak, že bol
asi jediný nepriateľ socializmu na Slovensku, ktorý sa v rámci
prenasledovania vozieval v ich služobnom vozidle. Paradoxné bolo, že keď
som toto v roku 1991 zistil a opublikoval, tak napr. Ladislav Pittner
sa zaujímal, ako som sa k tejto informácii dostal. Neskorší ponovembrový
služobný vzostup Jozefa Mikšíka môže svedčiť aj o tom, že keď Mečiara
prebral od Horňáka, tak s ním prebral aj jeho zväzok. Tu by som rád
pripomenul, že by bolo zaujímavé svedectvo v tom období kriminalistického
technika Rudolfa Beláka, ktorý fotil priebeh akcie v Tisovej vile, keď sa
tam kradlo na Mečiarov príkaz, keď bol na funkcii ministra vnútra SR.
Vzostupy
a pády eštebáka Mikšíka
V súčasnej dobe si Jozef Mikšík odpykáva niekoľkoročný trest za
usmrtenie dvoch nevinných ľudí, ktorých usmrtil pod vplyvom alkoholu pri
riadení motorového vozidla. Týmto zločineckým a zavrhnutiahodným aktom
zavŕšil svoje prednovembrové a ponovembrové výčiny, ktoré sú nezlučiteľné
nielen s profesiou policajta, ale sú nezlučiteľné aj s občianskym
spolužitím a slušnými mravmi.
Tak ako Vladimír Mečiar tak aj Jozef Mikšík boli priamo predurčení na
páchanie zla. Zdokumentujem tu jeden príbeh o neuveriteľnom ľudskom
utrpení a žiali, ako aj o nedovolaní sa pravdy ani po novembri 1989
poškodenými manželmi Janegovými z Trenčína, v protiklade
s amorálnou a zvrhlou dvojicou eštebáka Mikšíka a jeho manželky,
ktorí im neľudsky ublížili.
Pán Jozef Janega, služobne zaradený na OO-VB v Trenčíne
v hodnosti podpráporčíka, asi netušil, aké problémy bude mať v roku
1985 kvôli sestre svojej manželky, ktorá v roku 1982 emigrovala do Kanady.
Pani Šichová nebola svojou sestrou o chystanej emigrácii informovaná.
Neskôr sa zoznámila s pánom Janegom a uzavreli spolu manželstvo.
Samozrejme, že sestra z Kanady jej poslala pohľadnicu s gratuláciou.
Pani Janegová bola v tom čase vedúcou predajne ORIENT v Trenčíne,
v ktorej pracovala aj manželka eštebáka Mikšíka. Keby bola pani Janegová
tušila, čo komunisticko-fašistickí zločinci z ŠtB dokážu vyfabrikovať
z jednej pohľadnice, tak by ju bola po doručení asi hneď zničila. Ona ju
však v dobrej vôli doniesla do obchodu a ukázala svojim
spolupracovníčkam. Keďže manželka Mikšíka si pravdepodobne splnila svoju
„občiansku povinnosť“, bol podpráporčík Janega prepustený z VB, pre údajné
zatajenie, že udržuje písomný styk s cudzinou. Hlavnú úlohu v tejto
špinavosti zohral eštebák Jozef Mikšík.
Pán Janega napísal 14. 3. 1985 otvorený list ministrovi vnútra SSR
Štefanovi Lazarovi, v ktorom píše: „Dňa
8. 1. 1985 som zaslal na kádrovú správu MV SSR žiadosť o rozklad
rozhodnutia ohľadom môjho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka ZNB. Dňa
12. 2. 1985 som bol predvolaný na kádrovú správu MV SSR, kde mi bolo ústne
oznámené, že moja žiadosť o rozklad bola Vami, súdruh minister,
zamietnutá. Pod dojmom tohto oznámenia a pohovoru som po návrate na KS ZNB
v Bratislave podpísal rozkaz o mojom uvoľnení zo služobného pomeru ku
dňu 31. 5. 1985.
Avšak do dnešného dňa mi žiadne
písomné oznámenie o tom, ako ste rozhodol v tejto veci, nebolo
doručené. Z toho dôvodu si teraz myslím, že Vám moja žiadosť nebola ani
predložená, že sa jedná o ďalší z podrazov kádrového oddelenia KS ZNB
Bratislava proti mojej osobe, nakoľko od chvíle, ako sa rozhodli prepustiť ma
zo služieb ZNB kvôli emigrovanej sestre mojej manželky, bolo týchto podrazov už
viac, ako to vyplýva z priloženej fotokópie žiadosti o rozklad
rozhodnutia.
Vážený súdruh minister, prosím Vás o zváženie
mojich argumentov v žiadosti o rozklad, NAKOĽKO EMIGROVANÚ SESTRU MOJEJ MANŽELKY SOM NEPOZNAL, za jej emigráciu
ja ani moja manželka nemôžeme, takže moje prepustenie zo služieb ZNB kvôli
uvedenej emigrácii by bolo tiež nespravodlivé preto, že po stránke pracovnej
a morálnej som v poriadku, ako mi bolo povedané na kádrovej správe MV
SSR dňa 12. 2. 1985. Svoju prácu mám rád, chcel by som pri nej zostať
i naďalej, preto Vás, súdruh minister, prosím o kladné vybavenie
mojej žiadosti. Verím vo Vašu spravodlivosť, za čo Vám vopred ďakujem“.
Žiaľ, pán Janega sa pravdy nedovolal. Eštebák
Mikšík mohol byť hrdý na svoju podlú a zavrhnutiahodnú činnosť. Nielen
vtedajšia doba, ale aj dnešok takéto kreatúry potrebujú.
Prišiel november 1989, a ministrom vnútra SR sa stal prednovembrový
komunisticko-eštebácky prisluhovač, ponovembrový ochranca komunistických
a eštebáckych zločincov a popredný slovenský škodca Vladimír Mečiar. Ten rozhodol, že eštebák Mikšík bude
naďalej slúžiť, dokonca ešte vo vyššej riadiacej funkcii, a ešte bol aj
povýšený. Aktuálnou sa stáva otázka, prečo bol Mečiar voči tomuto eštebáckemu
gaunerovi taký tolerantný? Odpoveď k tomuto môže byť aj v úvode
tohto článku.
Ale vráťme sa k manželom Janegovým. Koncom roka 1990 píšu
ministrovi vnútra SR Antonovi Andrášovi a vyjadrujú údes, že eštebák Mikšík ďalej slúži. Z Bratislavy im
13. 12. 1990 pod značkou PŠ-1705/1990 poslali odpoveď, kde sa mimo iného
konštatuje, že: „Ministerstvo vnútra SR
prešetrilo Vaše podanie vo veci služobného pomeru npor. JUDr. Jozefa Mikšíka,
ktorý pracuje na OS ZNB v Trenčíne v riadiacej funkcii. Zistili sme,
že v mesiaci marci podanie podobného charakteru prešetrovala inšpekčná
komisia ministerstva, ktorá k osobe
npor. JUDr. Mikšíka nezistila žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho
odchod zo ZNB“.
Keďže menovaní manželia neboli s týmto spokojní, obrátili sa na
prezidenta Policajného zboru SR Štefana Lastovku, v skutočnosti poníženého
lokaja zloducha a zlosyna Mečiara, ktorý im 20. 7. 1991 pod zn.
PZ-154/Pod.-1991 mimo iného napísal, že
JUDr. Jozef Mikšík bol do funkcie ustanovený po tom, čo previerková
a občianska komisia konštatovala, že je morálne a odborne spôsobilý
naďalej pracovať v radoch polície.
Takto teda skončila kauza manželov Janegových s pretransformovanou
prednovembrovou komunisticko-fašistickou a eštebácko-fašistickou
zločineckou mafiou, ktorá v tom období vládla na Ministerstve vnútra SR. Možno
konštatovať, že aj vtedajšia tolerancia týchto kruhov k eštebákovi
Mikšíkovi má svoj diel viny na tom, že neskôr skončil ako vrah nevinných
občanov, keď v alkoholickom opojení riadil svoje auto, a výsledkom
boli tieto obete.
Čo
o sebe prezradil eštebák Mikšík
V týždenníku
EXTRA S z 27. 3. 1992 sa v rozhovore Jozef Mikšík zmienil aj
o Vladimírovi Mečiarovi. Stojí za to odcitovať niektoré pasáže: „Nemôžem povedať, že sa s Vladimírom
Mečiarom nepoznám, a to z jednoduchého dôvodu: od roku 1983 som okrem
iného chodieval aj do Nemšovej. Čiže minimálne sedem rokov sme sa poznali.
V Skloobale som sa vždy oficiálne vopred ohlásil. Všetci o mne
vedeli, kto som, z akej zložky. Neschovával som sa a nechodil som po
kanáloch. Porozprával som sa nielen s riaditeľom a jeho námestníkom,
ale i s vrátnikom, šoférom i ďalšími pracovníkmi a teda i s Vladimírom
Mečiarom. Od začiatku, odkedy som začal chodiť do Nemšovej, tam menovaný robil
právnika. Vytvoril som si tu celkom obyčajné vzťahy. Niektorí dokonca
prehliadali, kto som, nevideli vo mne policajta, pred ktorým si musia dávať
pozor. Takto som si vytvoril v Skloobale isté predpolie, atmosféru,
častokrát sa ľudia na mňa obracali so žiadosťou o pomoc.
Nemohol som si dovoliť vystupovať ako
nejaký neokrôchaný policajt. Platili ma, resp. hodnotili za množstvo získaných informácií. Samozrejme, šlo aj o to, aby som
vedel s nimi narábať, aby som ich vedel využiť. Bez toho, bez týchto
vzťahov by som nemal žiadne informácie. V Skloobale som teda
prichádzal do styku okrem vedúcich hospodárskych pracovníkov aj s právnikom Vladimírom Mečiarom.
Pozdravili sme sa, popýtali navzájom, ako slúži zdravie a podobne. Boli
to vzťahy na takejto báze. A také som mal aj s inými občanmi tohto
mesta.
Bol som spravodajský pracovník. Robili sme v „rukavičkách“. Bola to taká
tichá vojna. Raz bola šikovnejšia druhá strana (hádam
len nie Mečiar, údajne ako nepriateľská osoba – pozn. autora V. P.), raz
sme boli šikovnejší my. ČIŽE EXISTOVALA V TEJTO „HRE“ SPRAVODAJSKÁ ETIKA. Akého charakteru boli moje stretnutia
s Vladimírom Mečiarom? PROFESIONÁLNE
SME SA REŠPEKTOVALI, INAK TO ANI NEŠLO. Videl, že k ním chodím, vedel,
odkiaľ som, kto som, ako vystupujem. Vytvoril si o mne určitý názor
a bral ma takého, aký som bol. Možno ma bral aj v dobrom, v tom
zmysle, že som profesionál“.
Takže, čo poviete, vážení čitatelia, hlavne takí, ktorí ste zažili
skutočné prenasledovanie a teror zo strany ŠtB? Nemali by sme JUDr. Jozefa Mikšíka vlastne pochváliť, že usvedčil
Vladimíra Mečiara zo spolupráce s ŠtB?
(Dokončenie v ďalšej časti)
Vladimír Pavlík