Hurá na arcibiskupa Sokola!
Pochybujem, či v ponovembrovom Československu, ako aj neskôr
v samostatnom Česku a Slovensku existuje nejaký publicista či občan,
ktorý by napísal také množstvo kritických a negatívnych článkov na
arcibiskupa Jána Sokola, ako som to urobil ja osobne. Či to už bolo
v Necenzurovaných novinách, alebo na internete. Keď som v roku 1993
napísal obsiahly dokument pod názvom Agent ŠtB žehná Slovensku, telefónne linky
do pražskej redakcie Necenzurovaných novín boli žeravé. Mnohí to vtedy
považovali za priamy útok voči katolíckej cirkvi na Slovensku.
Dnes som sa opäť rozhodol písať o arcibiskupovi Jánovi Sokolovi. Nie preto, aby som s ním súhlasil o jeho výrokoch v súkromnej
televízii TA3, kde povedal: „Ja si
vážim prezidenta Jozefa Tisa, veľmi
si ho vážim. Keď som bol ja dieťa, boli sme veľmi chudobní. Keď bol on
prezidentom, boli sme na úrovni. Tu bol blahobyt. Nič nám nechýbalo, pritom
bola vojna.“ Píšem preto, aby som
vyjadril zásadný odpor proti pretransformovaným prednovembrovým komunistickým
zločincom, ponovembrovým politickým prostitútkam, pravicovým politickým
zločincom s vysokým stupňom fašistického cynizmu, prezidentovi
Gašparovičovi s preukázateľnou minulosťou ako spolupáchateľa zločinca,
zlodeja a štátneho teroristu Vladimíra Mečiara, tzv. sociálnemu
demokratovi Ficovi, ktorý svojim mlčaním sa stotožnil so sociálnymi
samovraždami, ku ktorým pravicoví fašistickí politici dohnali nezanedbateľný
počet občanov, kadejakej polointelektuálnej luze pasujúcej sa za morálnu elitu
a svedomie národa, ako aj večne uplakaným pokrytcom a farizejom zo
židovských náboženských obcí na Slovensku. Spoločne, ako jedna rodina, začali
odsudzovať a moralizovať arcibiskupa Sokola. Samozrejme s podporou
zadkolezeckých mienkotvorných médií, ktorým ale neprekáža ponovembrový fašizmus
zavedený slovenskými politikmi na nevinných občanoch. Dokonca im neprekáža, hoci o tom vedia, že Slovensko má
fašizoidného eurokomisára Jána Figeľa, ktorý v Sydney ako bývalý štátny
tajomník MZV SR rečnil pri pamätnej tabuli, na ktorej bolo aj meno veliteľa
POHG Otomara Kubalu. Mám pocit, ako keby štvornásobný vrah chcel kázať
o morálke šesťnásobnému vrahovi. Ba dokonca, ako keby si dal ešte navyše
záväzok, že ho dokonca aj prevychová.
Čo
nespomenuli, alebo nechceli spomenúť Sokolovi kritici
Priznám sa, nerád idem do niečoho nepripravený. Preto som si
k tejto kauze zaobstaral dostatok materiálov, ktoré som dôkladne
preštudoval. Prvé čo ma zarazilo, že ani v jednej kritike, analýze či reakcii
na výroky arcibiskupa Sokola sa ani
slovom nehovorí nielen o ponovembrovom slovenskom fašizme, ani o jeho
skutočných predstaviteľoch, ba dokonca ani o jeho obetiach. Veď
ponovembrové fašistické zákony cez ekonomiku, ako aj zavedenie systému
kolektívnej viny na nevinných, ktoré dohnali nezanedbateľný počet slovenských
občanov k sociálnym samovraždám, desaťtisíce ich duševne povraždili, ktoré
popreli ich práva nielen na dôstojný život, ale aj samotný život, a nielen
ich, to všetko tu nezaviedli ani Hitler, ani Tiso. Zaviedli a zrealizovali
ich tu pretransformovaní prednovembroví komunisticko-fašistickí zločinci
spoločne s ponovembrovými sadisticko-fašistickými pravicovými zločincami. Znovu
opakujem, že tu sa nejednalo o obdobie rokov 1939 – 1945, ale sa jednalo
o obdobie rokov 1994 – 2006. A pripraviť fašistickými metódami
o život nevinných občanov v mierovej dobe je omnoho podlejšie, ako
v období fašizmu a nacizmu.
Obdobie vojnového Slovenského štátu je spájané s prezidentom Tisom.
Zastávam názor, že je osobne zodpovedný
za zločiny proti ľudskosti v tom období. Nikdy sa ale nestotožním
s tým, že im mohol zabrániť. Dalo sa z jeho pozície zabrániť duševne
chorému arcizločincovi Hitlerovi, aby sa slovenskí Židia vyhli koncentrákom
a vraždeniu? Ako kňaz mal ale výnimočnú šancu sa pozitívne zapísať do
dejín, dokonca byť prehlásený za svätého, alebo skutočného mučeníka. Ako kňaz
mal totiž svätú povinnosť odmietnuť spoluprácu s nemeckým fašistickým
a nacistickým zlom. Ako kňaz nemal právo robiť s týmto zlom kompromisy.
Pre neho nemohlo existovať ani väčšie ani menšie zlo. Jeho svätou povinnosťou mala byť Kristova obeta.
Samozrejme, vyvstáva tu ďalšia otázka. Bol by po tejto jeho obete
nemecký fašizmus a nacizmus prestal vyvražďovať slovenských Židov, Rómov,
ako aj ostatných nepohodlných? Odpovedám jednoznačne, nie, neprestal by
vyvražďovať. Dokonca by si boli našli omnoho poslušnejšieho slovenského
politika, ako bol samotný Tiso. Taká bola realita. Treba úplne jednoznačne
povedať, hlavne tým, ktorí majú neustále pocit, že Slovensko je povinné sa kajať a ospravedlňovať ešte ďalších 100
rokov za existenciu vojnového Slovenského štátu, že ani fašizmus, ani nacizmus,
ani koncentračné tábory, ani druhá svetová vojna, dokonca ani vznik samotného
vojnového Slovenského štátu NEVZNIKALI na Slovensku. Nebojme sa preto
adresne ukázať aj na tých skutočných vinníkov. Bola to nielen zrada západných
krajín v prípade vtedajšej Československej republiky, nezmyselné ústupky
Hitlerovi, ale pred touto zradou to bol ešte finančný kapitál, dokonca aj židovský
kapitál, za ktorý sa budovali koncentračné tábory. Len tak mimochodom: bol
za toto po vojne nejaký židovský veľkopriemyselník odsúdený? Treba taktiež
povedať, že pokiaľ by Hitler nebol obsadil Československo, jeho ďalšie vojenské
expanzie by ostali obmedzené.
Poďme
rekapitulovať, oponovať a porovnávať
Kampaň proti arcibiskupovi Sokolovi mi začína pripomínať kampaň proti
Charte 77 za bývalého režimu, v rámci ktorej umelci povinne podpisovali tzv.
Antichartu. Aký to paradox, či pľuvanec pravde a morálke, keď aj druhá manželka
Václava Havla podpísala Antichartu! Aký to paradox, keď aj takýto
predstavitelia odsudzujú a moralizujú arcibiskupa Sokola. Poďme ale ku
konkrétnym faktom, kde si názorne ukážeme, že aj s písaným slovom sa dá
kúzliť aspoň tak ako s paragrafom.
Ostrieľaný komunistický novinár Vladimír Jancura v denníku Pravda
z 5. 1. 2007 v článku pod nadpisom – Komu sa za Tisa žilo dobre,
cituje výrok historika Stanislava Mičeva: „Čudujem
sa, že jeho eminencia arcibiskup Sokol nerozlišuje, komu sa za Tisa žilo dobre
a komu zle, lebo úplne ináč na tom boli arizátori a ich obete.“ Napriek tomu, že tohto historika považujem za
profesionálneho odborníka, poviem pár poznámok k jeho vete. Pokiaľ pán
historik tvrdí, že úplne ináč na tom boli arizátori a ich obete, tak mu
chcem skromne pripomenúť, že vtedajšia arizácia židovského majetku bola len
malou omrvinkou oproti ponovembrovým privatizačným rabovačkám, kde hŕstka
vyvolených okradla o majetok väčšinu občanov. Dokonca na tejto
privatizácii sa priživil aj organizovaný zločin. Takto sprivatizovaný majetok sa potom rozkradol,
vytuneloval, aktíva sa presunuli na kontá privatizérov, ľudia z týchto
podnikov stratili zamestnanie, mnohí z nich sa dostali na okraj
spoločnosti a sociálne dno. Preto by bolo namieste, keby pán historik
Mičev, pokiaľ raz bude hodnotiť ponovembrovú históriu Slovenska, napísal aj
takúto vetu: „Čudujem sa, že Dzurinda, Bugár, Csáky, Kaník, Zajac, Mikloš, Mečiar, Slota, Fico, Čarnogurský,
Hrušovský, ako aj ostatní ponovembroví politici nedokázali rozlíšiť, komu sa od
novembra 1989 žilo dobre a komu zle, lebo úplne ináč na tom boli zlodejskí
privatizéri a ich obete.“
Samozrejme, že bokom nechce ostať ani úlisný a slizký
prednovembrový boľševický káder, odkojený komunisticko-fašistickou
a štátno-teroristickou ideológiou KSČ a KSS Peter Weiss, bývalý
predseda Strany demokratickej ľavice, toho času vysokoškolský učiteľ. Jeho
zvrátené boľševické bludy s obľubou prezentuje nielen pravicovo-liberálny
denník SME, ale aj pretransformovaní boľševici v službách komunistického
kapitalizmu či kapitalistického komunizmu v denníku Pravda. V denníku
SME z 5. 1. 2007 sa mimo iného zamýšľa, citujem: „Nechám bokom predstavu, aké reakcie by v Nemecku vyvolalo, keby
niekto z tamojších arcibiskupov povedal, že za Hitlera bol blahobyt.“ Nepochybne touto vetou Peter Weiss dáva do
jednej roviny Tisa s Hitlerom. Myslím si, aj vzhľadom na tie argumenty,
ktoré som už uviedol, že toto komentár nepotrebuje, azda len taký dodatok:
Peťko, Peťko, ty hlava dezinformačno-dubová, len ti do nej nasrať a močkou
to zaliať.
Pomerne obsiahly priestor dostal tento údajný antifašista, ktorý, len
tak mimochodom, sa stotožnil s komunisticko-fašistickým aktom
štátneho terorizmu zo strany Vladimíra
Mečiara, aj v denníku Pravda z 13. 1. 2007 pod nadpisom – Zločinecké
ciele, zločinecké činy. Úvod začína touto vetou: „V celom svete, najmä však na Západe, vyvolávajú veľké pobúrenie pokusy
spochybňovať alebo bagatelizovať holokaust Židov a Rómov a ďalšie
prejavy politiky genocídy, ktorú cieľavedome a metodicky uskutočňoval
Hitlerov nacistický režim tretej nemeckej ríše.“ Škoda len, že Peter Weiss nejako pozabudol, že už dávno pred
Hitlerovým nacistickým režimom sa v boľševickom Rusku páchal aj v mene Židov omnoho hroznejší
holokaust, ako aj to, že fašizmus
a nacizmus sú len deťmi a mladšími súrodencami boľševizmu
a komunizmu. Pokiaľ sa ďalej odvoláva na historika Ľubomíra Liptáka,
že nacistickému Nemecku pod Hitlerovým vodcovstvom nešlo o porážku, ale o zničenie protivníka, tak ako autor
tohto článku som nútený konštatovať, a to na základe nezvratných
historických faktov, že takéto niečo sa robilo už omnoho rokov skôr, taktiež
v boľševickom Rusku. V tom Rusku, ktoré do novembra 1989 bolo pre
súdruha Petra Weissa sväté a nepoškvrnené.
V ďalších pasážach článku sa cez výroky arcibiskupa Sokola snaží
spochybňovať nielen Konferenciu biskupov Slovenska, ale aj samotnú cirkev.
Vyčíta im, že sa od tohto obdobia nedištancovali, čo je podľa neho obrovský
škandál. Vyzdvihuje modernú slovenskú štátnosť, ktorá sa hlási k odkazu
Slovenského národného povstania, pričom nejako zabúda, podľa môjho názoru, vedome zabúda, na zavrhnutiahodné zločiny
proti ľudskosti, ktoré páchali niektoré partizánske hordy, ktoré nemali nič
spoločné s partizánmi podieľajúcimi sa na protifašistickom odboji. Pokiaľ
Tisa nazýva kolaborantom fašizoidného totalitného režimu, tak mu treba
pripomenúť, že aj Gottwald, Zápotocký, Husák, skrátka celá komunistická
nomenklatúra, ako aj väčšina radových komunistov od roku 1945 – 1989 boli
kolaborantmi komunisticko-fašistického totalitného Sovietskeho zväzu.
A bol ním aj Peter Weiss.
Popri ňom sa v tom istom denníku, dokonca na spoločnej dvojstrane,
vyjadril k výrokom arcibiskupa Sokola aj katolícky kňaz, teológ
a publicista, ako aj predseda Teologického fóra Karol Moravčík.
V článku pod nadpisom – Katolícke smútenie za minulosťou mimo iného
konštatuje, citujem: „Jozef Tiso nechcel Židov poslať na smrť.
Minimálne však toleroval a zopár ráz aj verejne obhajoval riešenia, ktoré
boli neľudské a nekresťanské.“ Ako som už vyše naznačil, so
slovami sa dá krútiť ako s paragrafmi. Zdokumentujem to aj na vete, ktorú
napísal kňaz Karol Moravčík, a dám ju do súvislosti s obdobím rokov
1994 – 2006. „Dzurinda, Mikloš, Mečiar, Slota, Bugár, Weiss, Hrušovský, Čarnogurský,
Kaník, Zajac, Csáky, ako aj ďalší politici nemali záujem doháňať nevinných
slovenských občanov k sociálnym samovraždám. Ani ich duševne vraždiť.
Minimálne však tolerovali a zopár ráz aj verejne obhajovali nimi
pripravené a schválené zákony, ktoré boli neľudské a nekresťanské,
keď doháňali nevinných občanov k sociálnym samovraždám, alebo ich duševne
vraždili.“
Pozadu nechceli ostať ani ľavicoví intelektuáli myšlienkovo blízki
týždenníku SLOVO. A tak v čísle 2/2007 bola uverejnená – Výzva
k výrokom arcibiskupa Jána Sokola. Považujú za škandalózne
a neprípustné, aby vysoký cirkevný predstaviteľ vyjadroval na verejnosti
svoj obdiv k protagonistom slovenského fašizmu. Dôrazne žiadajú
predstaviteľov cirkví, aby nezneužívali princíp slobodného vedeckého bádania na
zľahčovanie úlohy slovenských fašistov. Odmietajú
myslenie, v ktorom je blahobyt pre jedných presypaný z mešca iných!
Rozmýšľam, či mám nad touto výzvou plakať, alebo sa z nej smiať? Aj
ja považujem za škandalózne, že ľavicovým intelektuálom, ktorí sa podpísali pod
výzvu v týždenníku SLOVO, neprekážajú
sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia z ponovembrových vlád
a parlamentov, že im neprekáža, keď
blahobyt sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z vysokej politiky,
ako aj nimi vytvorených ekonomických zbojníkov, je presypaný z mešca iných. Že ich blahobyt je postavený aj na
tom, že systémom kolektívnej viny za zločiny ktoré napáchali, ťarchu za toto preniesli na nevinných občanov. Aj takto vyzerá ponovembrový slovenský
fašizmus, podpísaní signatári tejto výzvy v týždenníku SLOVO! Pokiaľ
napríklad v ponovembrovom Slovensku zomierali ľudia pre nedostatok prístrojov
v nemocniciach, ako to priznali bývalí ministri Zajac a Rusko, ako aj
poslanec Mikuš, tak to nebolo vinou ani Hitlera, ani Tisa. Bolo to vinou
ponovembrových politikov. Vy, signatári tejto výzvy, ste svojim mlčaním a
zbabelosťou tento ponovembrový fašizmus
taktiež nielen rehabilitovali, ale ste aj jeho spolupáchateľmi. Včetne
slovenského premiéra Roberta Fica.
Nedá mi ešte, aby som nespomenul angažovanosť prezidenta Gašparoviča
k tejto kauze, že nepovažuje slová arcibiskupa Sokola o blahobyte
počas vojnovej Slovenskej republiky za šťastné. Škoda len, že tento občiansky
zbabelec a dvojtvárnik nezacielil svoj ostrý pohľad do vlastného košiara
v prezidentskom paláci. Bol by zistil, že ním milovaný učiteľ a vzor,
jeho, obrazne povedané, najintímnejšia predĺžená ruka v prezidentskom
paláci, Milan Čič, v istom periodiku pod názvom SOCIALISTICKÉ SÚDNICTVO č.
4/1970 sa verejne stotožnil
a propagoval komunisticko-fašistické zákony č. 231/1948 Zb. a č.
232/1948 Zb., podľa ktorých popravili statočnú a čestnú vlastenku Dr.
Miladu Horákovú a ďalšie desiatky nevinných obetí, včetne kňazov.
Mimochodom, Dr. Milada Horáková prežila fašistické koncentráky ako aktívna
odporkyňa fašizmu a popraviť ju nechali aj fašistickí a nacistickí
kolaboranti z KSČ.
Pokiaľ mi je známe, tak arcibiskup Ján
Sokol na rozdiel od Milana Čiča NIKDY
VEREJNE NEOBHAJOVAL, ANI NESÚHLASIL, ANI NEPROPAGOVAL ZÁKONY, pomocou
ktorých boli popravovaní a vraždení nevinní ľudia.
Vladimír Pavlík
