slovak

Ty si Slovák, ty nie si Slovák...

História sa opakuje a má jedno spoločné. Kolaborantské a zbabelé politické a občianske zberby, vždy už keď bolo po boji, sa pasujú do rolí buď najčestnejších komunistov, ako to bolo po skončení II. svetovej vojny, alebo najslovenskejších Slovákov - národovcov, či tých jediných najdemokratickejších demokratov, ako to bolo po novembri 1989, samozrejme, len s tou svojou a jedinou pravdou. Začalo to v marci 1945 akciou VAMPIR, keď agenti a konfidenti gestapa mali za úlohu vstupovať do KSČ a bezpečnostných zložiek, s cieľom diskreditovať či likvidovať čestných a zásadových, no pre túto zberbu nepohodlných jedincov. Statoční antifašisti, ktorí prežili koncentračné tábory, boli po Februári 1948 prenasledovaní, žalárovaní a vraždení komunistickými a eštebáckymi zločineckými zberbami. Práve tými, ktorí II. svetovú vojnu prežili buď v moskovskom exile, alebo boli schovaní, obrazne povedané, v kukurici, alebo kolaborovali s fašizmom a nacizmom. Doktorka Milada Horáková, Záviš Kalandra a mnohí ďalší prežili útrapy nemeckých koncentrákov. Po oslobodení, namiesto zaslúženej úcty, ich komunisticko-fašistickí a eštebácko-fašistickí zločinci vo vykonštruovaných procesoch pripravili o životy. Václav Eminger taktiež prežil peklo nacistických koncentrákov. Po oslobodení sa stal jedným z prvých politických väzňov, hlavne zásluhou zločincov z KSČ a ŠtB, tých skutočných rodičov a starších súrodencov zločincov fašistických a nacistických. Mal dosť možností porovnávať koncentráky nacistické a komunistické. V roku 1993 som mal tú česť, že ma dvakrát navštívil v redakcii Necenzurovaných novín v Prahe, a pri spomínaní nezabudol pripomenúť, že v nacistických koncentrákoch si toľko nevytrpel, ako v koncentrákoch komunistických.

Prišiel rok 1968 a po ňom normalizácia. Situácia sa zopakovala. Kolaborantský odpad a husákovsko-biľakovské politické zberby sa samopasovali za jediných spasiteľov československého národa. Mali taktiež svoju pravdu. Jedinú pravdu. V jej mene ničili nepohodlných trebárs prepúšťaním zo zamestnania, psychicky a materiálne likvidovali rodiny, ako aj prenesením viny dospelých na ich deti. Národ sa prispôsobil. Lepšie sa bolo mýliť so stranou, ako povedať pravdu proti strane. Po novembri 1989 sa táto zbabelá, kolaborujúca a mlčiaca zberba v hojnom počte pretransformovala na najslovenskejších Slovákov. Všetci tí, ktorí s ich bludmi nesúhlasili, neboli už nielen Slovákmi, ale z nich ešte vyrobili čechoslovakistov, janičiarov, vlastizradcov, zapredancov v službách Čechov, Maďarov, Židov...

Samozvane sa samopasovali za zakladateľov ponovembrovej slovenskej štátnosti. Zločinca, zlodeja a štátneho teroristu Vladimíra Mečiara s minulosťou prednovembrového kolaboranta a zbabelej občianskej nuly samopasovali za otca – zakladateľa slovenskej štátnosti. Samostatné Slovensko politikom a privatizérom jeho typu poslúžilo na rozkradnutie a vytunelovanie. Svoj blahobyt si zabezpečili na úkor chudoby, nešťastia a biedy väčšiny národa. Hlavnú úlohu na seba prebral Vladimír Mečiar. Netvor, ktorého ŠtB pred novembrom 1989 tak „prenasledovala“, že mohol vyštudovať za doktora práv. Keď v 80. rokoch v Skloobale Nemšová zomierali a ťažko chorľaveli ľudia vinou zlých a neľudských pracovných podmienok, ako podnikový právnik obhajoval a slúžil vyvrheľom a vrahom z vedenia podniku, ktorí robotníkov takto likvidovali. Pevne verím, že raz príde doba, keď obnoveným zákonom o treste smrti budú nielen mečiarovsko – slotovské, ale aj pravicové a sadisticko – fašistické monštrá z SDKÚ-DS, KDH a SMK verejne utratené, že pred ich utratením im bude prehratá pieseň – „Už nebudete tento národ týrať, už nebudete túto republiku drancovať“.

Nevadí, že politici sú zločinci, zlodeji a vrahovia – hlavne že sú Slováci

Nielen zbabelosť, poníženosť a kolaborantstvo so zlom, ale aj stupídnosť, neľudskosť a cynizmus je súčasťou slovenskej reality. Veď ako ináč možno nazvať obhajobu zločinov a zlodejstiev politikov, keď nezanedbateľný počet Slovákov ich dokáže obhajovať aj takto: „nevadí, hlavne že máme slovenskú vládu“. Alebo – „netreba písať o sociálnych samovraždách, lebo by to poškodilo slovenskú vládu“. Paradoxné pritom je, že práve takýto „Slováci“ (Schováci) sa pasujú (samopasujú) za tých najslovenskejších Slovákov, ba dokonca s istotou, podľa svojich poblúznených kritérií nálepkujú druhých. „Ty si Slovák“, alebo, „ty nie si Slovák“. Uznávajú len tie svoje názory a pravdy, v drvivej väčšine nepodložené a nemajúce logiku. Otvorenej diskusii sa bránia. Najradšej sa prezentujú v davoch a rôznych internetových diskusiách. Samozrejme, len a len anonymne. Nedokážu vystúpiť z nalinkovaného radu, ako mladí odvážlivci zo Slovenskej pospolitosti, no kritických pripomienok pre tých, ktorí z nalinkovaného radu dokázali a dokážu vystúpiť, majú toľko, až sa začínam čudovať, či ich tu nie je škoda. Mečiarovci, slotovci, ficovci, markušovci, gašparovičovci a im podobní predstavujú pre nich to ich Slovensko. Oháňajú sa mŕtvymi slovenskými dejateľmi, pričom im vôbec neprekáža, že mečiarovci, slotovci, ficovci, markušovci, gašparovičovci a im podobní, s touto mŕtvou elitou slovenského národa nemajú spoločné ani jedno percento.

Nielen dejiny, ale aj minulosť, dnes už mŕtvych slovenských dejateľov – skutočnej elity slovenského národa nám dávajú možnosť spoznávať, ako si títo vážili starých ľudí, akú úctu im dokázali preukazovať. Porovnajme to prosím, s tzv. úctou ponovembrových slovenských politikov. Dobre poznáme realitu, ktorú tu zaviedli pravicové, sadisticko-fašistické zberby z SDKÚ-DS, KDH, SMK a ANO počas svojho vládnutia. Privatizáciu po mečiarovsko-slotovských hordách premenili taktiež na fašistické zločinecko-zlodejské tyranstvo, samozrejme, už sofistikované, cez ekonomiku. Najviac poškodenými tu ostali starí ľudia, ako aj telesne a zdravotne postihnutí. Koncentračné tábory a plynové komory vymenili za duševné vraždenie a doháňanie nevinných k sociálnym samovraždám.

V týchto krokoch pokračujú aj tzv. slovenskí, údajne národní politici zo SMERU-Sociálnej demokracie, ĽS-HZDS a SNS. Ani náznak verejného odsúdenia svojich politických predchodcov. Preto je úplne namieste otázka, či slovenskí politici považujú svojich spoluobčanov vôbec za ľudí? Realita, krutá realita, nám dokazuje, že asi nie. V plnej nahote nám realizujú, že slovenských občanov považujú len za pokusné biele myši a králiky. Aj za takúto cenu bohatnú nielen oni samotní, ale aj ich spolupáchatelia – bankárske lichvy zo Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a úžernícki investori z cudziny.

Položme si otázku: komu vlastne slúžia mnohí diskutujúci na www.prop.sk, keď im takéto zločiny nielenže neprekážajú, ale dokonca tvrdeniami, „hlavne že tu máme slovenskú vládu“, sa s týmito zločinmi stotožňujú nielen svojim mlčaním, ale aj zbabelosťou o tom otvorene hovoriť? Dokážem pochopiť, že právo na život zaručuje človeku právo na strach. Ale nikdy nebudem chcieť pochopiť, že práve takýto zbabelí tzv. Slováci (Schováci) chcú brať druhým právo na ich názor, aj keď ten názor je zdokumentovaný, a oni ho nedokážu vyvrátiť. Veru tak, propácky anonymný tzv. Slovák (Schovák) pod skratkou „Šoty“ a tebe podobní.

Nepochybujem o tom, že mnohí z nich majú obete vinou zločineckých slovenských politikov aj medzi svojimi najbližšími. Sú to vôbec svojbytní Slováci, keď im to neprekáža? Aj vtedy budú hájiť slovenských politikov, keď ich zločiny a zlodejstvá sa budú dotýkať ich samotných, ich rodičov, ich súrodencov, ich starých rodičov, alebo ich detí? Už zabudli, ako napr. za vlády Mečiara sa za smiešnu cenu sprivatizoval Slovnaft, aby ho neskôr zbojnícki SLOVENSKÍ majitelia s veľkým ziskom, samozrejme pre seba, predali práve maďarskému MOL-u? Už nechcú vedieť, čo tu bude trebárs za 15 rokov, keď zahraniční investori od nás odídu? Kto potom bude rátať, koľko úrody, koľko obživy, mohli Slováci mať z najúrodnejšej zeme, kde boli postavené priemyselné giganty, keď na vyrobených produktoch najviac zarobili zahraniční investori? Či Slováci ešte nepocítili potrebu, že tu chýba skutočná národná strana bez opilcov, zločincov, zlodejov, štátnych teroristov, zbabelcov, vlastizradcov, neschopných gašparov a lokajov zahraničia? Či im už neprekáža realizácia projektu „Attila“ dokončeného v roku 1987, podľa ktorého svojbytný národ sa nezlikviduje, ani sa nestane malou menšinou vo vlastnom štáte za 10-15 rokov, ale postupne, za 70-80 rokov. Aký to paradox, v skutočnosti tuposť a zbabelosť, keď väčšine Slovákov neprekáža, že pri tomto najodpornejšom zločine proti vlastnému národu už niekoľko rokov hrajú nielen nezanedbateľnú, ale dokonca hlavnú úlohu ponovembroví slovenskí politici.

Vladimír Pavlík