Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Ale, ale, súdruh Ondriaš

         Bývalý poslanec NR SR za KSS Karol Ondriaš je mimoriadne plodný a tvorivý človek. Na rozdiel od viacerých ortodoxných a zaslepených komunistických fanatikov má nielen primerané vzdelanie, čo dokazuje aj jeho publicistická tvorba s množstvom aktuálnych tém, v ktorých sa napríklad snaží porovnávať aj zločiny komunizmu a kapitalizmu cez jeho vlastný pohľad, vychádzajúci z jeho ideologického presvedčenia. Môže mu slúžiť ku cti, že po novembri 1989 chcel ostať naďalej verný svojim ideálom, neopustil svoju rodnú stranu, na rozdiel od množstva zločineckých, zlodejských a karieristických súkmeňovcov, ktorí sa v mene svojich osobných ambícií natlačili do novo vznikajúcich politických strán.

         Možno práve preto ma šokoval jeho komentár v týždenníku ľavicových intelektuálov SLOVO, č. 30 / 25. júl – 31. júl 2007 pod nadpisom – Konečne budeme mať zoznam disidentov. Pokiaľ by takéto niečo vyprodukoval nejaký ortodoxný a zaslepený komunistický fanatik so štyrmi ľudovými, alebo nejaký tzv. slovenský národovec uznávajúci len tú svoju jedinú pravdu, ktorý je spokojný aj s tým, že aj keď sú politici zločinci a zlodeji, no hlavne, že sú Slováci, preto je to v poriadku, tak by ma to vôbec neprekvapilo. Skôr ako vyslovím protiargumenty, uverejňujem celý komentár súdruha Ondriaša. Nepovažoval by som za férové z mojej strany, pokiaľ by som sa zameral len na niektoré vety vytrhnuté z kontextu. Citujem:    

         S úprimnou radosťou som privítal správu, že poľské centrum Karta pripravuje medzinárodný slovník disidentov, kde medzi takmer 400 protagonistami východoeurópskeho boja s komunizmom sa dostalo aj 9 Slovákov. Pre dejiny našej civilizácie to bude rozhodne dôležitý čin. Samozrejme predpokladám, že slovník bude obsahovať aj ďalšie dôležité údaje, aby disidenti neboli vytrhnutí z kontextu dejín.

         Napríklad: Ako dokumentujú medzinárodné publikácie OSN a Svetovej banky, po páde socializmu v bývalom socialistickom bloku nastal všeobecný úpadok spoločnosti, kde len počet mužov, ktorí zmizli od roku 1990 až doteraz presiahol 10 miliónov. Správa OSN (UNDP: TRANSITION 1999) uvádza, že od roku 1989 do roku 1999 „zmizlo“ z bývalého socialistického bloku 9,7 milióna „mužov“. Správa na strane 42 hovorí: „Skoro 5,9 milióna mužov sa stratilo v Ruskej federácii, 2,6 milióna na Ukrajine. Spolu v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu je to 9,0 milióna, a súčet pre všetky krajiny bývalého socialistického bloku je blízko 9,7 miliónov. (...) Prechod na trhovú ekonomiku bol doslova smrteľný pre veľmi veľa ľudí“. Správa OSN o ľudskom rozvoji za rok 2005 na strane 23 uviedla, že v dôsledku zvýšenia úmrtnosti v Rusku sa „stratilo“ 7 miliónov mužov: „Počet extra mŕtvych v Rusku počas rokov 1992 – 2001 sa odhaduje na 2,5 – 3 milióna. Naša história nepozná prípad toľkého počtu obetí bez vojny, hladomoru alebo epidémie.

         Podľa publikácie vedúceho ruského ekonóma Vladimíra Popova v Rusku v dôsledku zlých životných podmienok a tým zvýšenej úmrtnosti, zomieralo po roku 1989 o 700 tisíc ľudí ročne viac ako za socializmu. Popov upozorňuje, že „takéto veľké straty zaznamenáva štát len v prípade vojny“. Keď porovnám tieto obete demokracie s počtom mŕtvych kontrarevolucionárov v stalinských gulagoch, tak demokracia po roku 1989 ZABÍJALA 20-KRÁT ÚČINNEJŠIE, AKO TO DOKÁZAL STALIN.

         Verím, že v slovníku disidentov nebude chýbať zoznam týchto obetí a ani zoznam niekoľko miliónov detí-bezdomovcov, ktoré po roku 1989 v bývalom socialistickom bloku boli donútené žiť v kanáloch. Podobne slovník disidentov bude potrebné doplniť menami pol milióna mladých dievčat z bývalého socialistického bloku, ktoré boli po roku 1989 podľa oficiálnych údajov predané na prostitúciu do celého sveta.

         Údaje Svetovej banky (World Development Indicators 1999) ukazujú, že po roku 1989 sa počet obyvateľov v bývalom socialistickom bloku žijúcich pod hranicou chudoby zvýšil za päť rokov zo 14 miliónov na 147 miliónov. Každý tretí obyvateľ bol chudobný. Neviem, či slovník disidentov bude obsahovať aj zoznam 147 miliónov chudobných, či sa tam všetci zmestia. Alebo či bude obsahovať aj zoznam státisíce narkomanov a HIV pozitívnych ľudí, ktorých počet po roku 1989 stúpol 10 000-krát.

         Sú disidenti za tieto obete, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú obete stalinských gulagov zodpovední? Ak áno, ako si ich rozdelia? Boli disidenti za svoju disidentskú činnosť platení? Ak áno, ako? To sú otázky, na ktoré by mohol pomôcť odpovedať histórii aj medzinárodný slovník disidentov. Preto vydanie slovníka – takýto záslužný a humánny čin – je potrebné len privítať.

Pohľad z mojej strany

         Je nezvratným faktom, že konštatovania súdruha Ondriaša o ponovembrových zločinoch v Rusku, na Ukrajine, ako aj v bývalom socialistickom bloku sú pravdivé a nespochybniteľné. Škoda len, že neukázal na tých pravých vinníkov, ktorí tieto zločiny napáchali. Možno  nemal odvahu, možno nemohol napísať, že skutoční vinníci sa volajú nomenklatúrni ruskí a ukrajinskí komunistickí zločinci, ako aj ich spolupáchatelia z KGB. Monštrá z týchto dvoch arcizločineckých a arcizlodejských organizácií mali v sebe ešte toľko drzosti a cynizmu, že o rozkradnutý a vytunelovaný majetok ruského a ukrajinského ľudu sa dokázali podeliť aj so sionisticko-židovskými zlodejmi a organizovaným zločinom riadeným KGB. Škoda že tu nespomenul komunistického ožrana Jeľcina, jedného z hlavných vrahov nevinných ruských občanov, za ktorého éry sa najviac rozkrádal štátny majetok. Škoda že nespomenul komunistického zločinca z bývalej KGB Putina, ktorý za svoju prezidentskú funkciu zabezpečil za tieto ekonomické zločiny Jeľcinovi beztrestnosť.   

         Pokiaľ súdruh Ondriaš za toto viní nejakú demokraciu v mene platených disidentov, myslím tým Rusko a Ukrajinu, tak si voči nemu dovoľujem použiť taký slogan – „Ako by ho jedna kágebacko-boľševická mater mala“, alebo, „Ako by ho jedna sionisticko-slobodomurárska mater mala“. Dokonca mu neprekáža odvolávať sa na publikáciu Svetovej banky, že po páde socializmu nastal všeobecný úpadok spoločnosti v bývalom socialistickom bloku, pričom musí dobre vedieť, vrátane redakcie týždenníka SLOVO, že práve sionisticko-židovské, slobodomurárske bankárske lichvy zo Svetovej banky sa na tomto úpadku spoločne s vysokými komunistickými funkcionármi a elitou KGB výrazne podieľali. Jeho plač nad tým, „že prechod na trhovú ekonomiku bol doslova smrteľný pre veľmi veľa ľudí“ je skutočne pravdivý, len zabudol dodať, že hlavní vinníci za tento stav sa volajú bývalí komunistickí arcizločinci, ako aj arcizločinci z bývalých tajných policajných zložiek, ktorí sa dokázali dohodnúť so zločineckou západniarskou a americkou kapitalistickou zberbou.

         Čo je ale na tomto najstrašnejšie, mám tým na mysli bývalý Sovietsky zväz, keď možno na základe nezvratných faktov konštatovať, že občania žiadnej krajiny si nevytrpeli toľko útrap a ukrutností, ako práve ľudia tohto bývalého impéria. Napriek týmto utrpeniam žiadny štát na svete nesplodil toľko géniov a osobností, ako práve táto ťažko skúšaná krajina. Utrpenia ich občanov prežité počas druhej svetovej vojny si zaslúžia večnú úctu a obdiv k tomuto statočnému národu – no nie k zločineckým politikom. Šokuje ma, že súdruhovi Ondriašovi neprekáža fašistický cynizmus jeľcinovcov, putinovcov, ako aj im podobným politickým zberbám, keď dokážu o zaslúžené sociálne výhody okrádať doteraz žijúcich účastníkov druhej svetovej vojny, pričom zločincov, ktorí rozkradli národný majetok, nechávajú na pokoji. Nie vinou ruských a ukrajinských disidentov, ale vinou arcizločineckých gorbačovovcov, jeľcinovcov, putinovcov, arcizločincov z bývalej KGB, organizovaného zločinu v mene štátnych záujmov, sionistov, Židov a slobodomurárov z bankárskych lichiev zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu zomiera v Rusku po roku 1989 o 700 tisíc ľudí ročne viac ako za socializmu, ako o tom píše ruský ekonóm Vladimír Popov. A pokiaľ súdruh Ondriaš tvrdí, že demokracia po roku 1989 zabíjala 20-krát účinnejšie, ako to dokázal Stalin, tak mu treba pripomenúť, že po roku 1989 sa v Rusku zabíjalo a zabíja v mene „demokracie“ pretransformovaných komunisticko-fašistických a kágebacko-fašistických arcizločincov. Hovorí sa tomu sofistikovaný ekonomický fašizmus. Nie vinou disidentov, ale vinou arcizločincov a masových vrahov z vysokej politiky sa po roku 1989 počet obyvateľov v bývalom socialistickom bloku žijúcich pod hranicou chudoby zvýšil za päť rokov zo 14 miliónov na 147 miliónov.

         Napriek tomuto všetkému si súdruh Ondriaš kladie otázku, či sú disidenti za tieto obete zodpovední? Ak áno, ako si ich rozdelia? Zaujíma ho, či boli disidenti za svoju činnosť platení? Ak áno, ako? Preto sa mu pokúsim odpovedať na príklade dvoch slovenských  disidentov v Antikristových službách, ktorí na rozdiel od tých ruských nesú veľkú vinu na ponovembrovom utrpení veľkej časti slovenských občanov. Jedná sa o Jána Čarnogurského a Františka Mikloška. Zodpovedne tvrdím, že František Mikloško za bývalého režimu dostával peniaze zo Západu a ŠtB o tom vedela!!! Dokonca ani nezakročila!!!  Aj preto tento disident dňa 15. 11. 2000 pre SITA vyhlásil, že november 1989 znamenal „jeden kardinálny pardon“ celému komunistickému obdobiu, preto už nevidí dôvod, aby sa 40-ročné obdobie komunizmu vyrovnávalo cez posledného náčelníka ŠtB Alojza Lorenca.

         Ako plnohodnotný Antikristov služobník takto František Mikloško komentoval v denníku SME z 10. januára 2005 sadisticko-fašistické ekonomické reformy zavedené sadisticko-fašistickými pravicovými tyranmi a vrahmi z SDKÚ-DS, SMK, KDH a ANO: „Som veľmi prekvapený, ale reformy, to je moje. Boli sme prvá reformná vláda, ktorá demontovala komunizmus, a táto vláda je historicky reformná, napriek všetkým problémom. (Ak pod pojmom, „napriek všetkým problémom“, teda, aj duševným povraždením desaťtisícov nevinných, ako aj nezanedbateľným počtom sociálnych samovrážd František Mikloško obhajuje reformy, tak potom konštatujem – fuj, ty špinavý Antikristov lokaj a zadkolezec zahraničných zbojníkov – pozn. V. P.)

         Na ďalšom príklade disidenta Jána Čarnogurského súdruhovi Ondriašovi dokážem, že komunisticko-fašistickí a eštebácko-fašistickí zločinci a zlodeji mali v ňom po novembri 1989 nielen významného pomocníka a spolupáchateľa pri rozkrádaní štátneho majetku, ale aj pri rozkladaní kresťanstva a Kristovej cirkvi na Slovensku. Pre Domino fórum číslo 46/2005 povedal: „V sociálnej sfére sa komunizmus na Slovensku premenil na najtvrdší kapitalizmus, akého dnes už ani na Západe niet“. Ďalej tu povedal aj toto: „Na našej vnútroštátnej úrovni dohody medzi disidentmi a komunistickou vládou sa dosiahlo, že pád komunizmu sa udial vcelku kultúrne v rámci ústavných pravidiel a najmä bez krviprelievania“. Veru tak, súdruh Ondriáš, sofistikovaný ponovembrový fašizmus páchaný na nevinných slovenských občanoch je aj spoločným dielom zločincov z KSČ a ŠtB a disidentskej vlastizradnej zberby typu Mikloško, Čarnogurský a im podobní. Aj preto sú sociálne samovraždy, tento novodobý fašizmus, zakázanou témou nielen pre súdruha Ondriaša, ale aj pre ľavicový týždenník SLOVO.

Vladimír Pavlík

                    

Hlavná stránka