Keď víťazí zlo nad dobrom, víťazí aj Antikrist nad Bohom?
Nebojme sa povedať krutú realitu, že pomer medzi zlom a dobrom je
80 ku 20 v prospech zla. Skutočne ale takýmto pomerom víťazí aj Antikrist
nad Bohom? Nepýtajme sa len prečo je to tak, ale začnime hľadať príčiny, prečo
je to tak. Viem, že mnohým sa to nebude ľúbiť, no bez otvorenej pravdy
s konkrétnymi dôkazmi, ktoré budú aj bolieť, sa na tomto pomere nič
nezmení.
Ak si niekto myslí, že tento vodca zla (mám na mysli Antikrista) sa
správa ako to skutočné a okaté zlo, je taktiež na veľkom omyle. Jeho jazyk
je často medový, plný tolerancie, či pravdy a lásky. Hovorí nám
o pokore, dokonca sa nás snaží presvedčiť, že nie my, ľudia, majú trestať
zlo, že to majú prenechať samotnému Bohu. Hovorí to len preto, aby nás urobil
nečinnými pri páchaní ďalších a ďalších zločinov a krívd cez svojich
služobníkov. Nebojme sa povedať, že sa mu to darí. Hlavne vtedy, keď má na sebe
rúcho vysokého cirkevného hodnostára, radového kňaza, slobodomurármi,
sionistami, liberálmi a ďalšími silami zla vyklonovaných humanistov,
demokratov, hľadačov pravdy a lásky, ľudomilov, ktorí sami neveria tomu
o čom kážu, alebo kresťanských politikov, ktorí majú v skutočnosti
diskreditovať Kristovu Cirkev.
Bol
vznik ponovembrového KDH dielom zla?
Pozrime sa pravde do očí a pýtajme sa: prečo v Čechách, ba
dokonca aj na Slovensku reálne hrozí, že za pár rokov KDU-ČSL a KDH už nemusia
mať zastúpenie v parlamente? Bude to vina len samotného Antikrista
a jeho služobníkov? Nie, nebude. Bude to vina aj konkrétnych kresťanských
politikov, v skutočnosti, takzvaných kresťanských politikov. Práve ich
nezanedbateľný podiel na antisociálnej,
sadisticko-fašistickej a tyranskej politike, či popieraní konkrétnych činov
samotného Krista, za ktorého sa s obľubou skrývajú, ľudia to častokrát
dávajú do súvislosti so samotnou Kristovou Cirkvou. Samozrejme, z tej
negatívnej stránky. Cynicky, spoločne s politikmi iných strán, dokázali
zhanobiť myšlienku proroka Jeremiáša v 22 kapitole, v treťom verši –
Takto hovorí Hospodin: „Konajte súd a spravodlivosť a vytrhnite
olupovaného z ruky utlačovateľa a nečiňte krivdy, nečiňte násilia
pohostínovi, sirote a vdove a nevylievajte nevinnej krvi na tomto
mieste!“ Prečo nechcú kresťanskí politici pochopiť, ba dokonca už ani
nerešpektujú, že samotný Kristus nebol
len synom Stvoriteľa, ale bol aj sociálnym politikom? Prečo chýba kňazom
odvaha nielen takýchto politikov verejne pranierovať, ale aj im vykričať, že
oni najviac znesväcujú posvätné miesta v chrámoch Božích, kam sa chodia
farizejsky predvádzať.
Nebojme sa povedať, že najväčším nepriateľom pre sily zla na Slovensku
bola a je Kristova Cirkev. Žiadna skupina obyvateľov po Februári 1948
nebola tak prenasledovaná, ponižovaná a tyranizovaná, ako boli kňazi,
biskupi, predstavitelia rehôľ, či už mužských alebo ženských, ako aj
predstavitelia tzv. podzemnej či tajnej cirkvi. Antikrist, ako aj jemu
podriadené a slúžiace sily zla si boli toho veľmi dobre vedomí aj
v zlomových novembrových udalostiach 1989, ktoré boli týmito silami priamo režírované. Ich strach bol priam panický, lebo
všetko nasvedčovalo tomu, že
ponovembrové Slovensko má jedinečnú šancu sa stať pilierom kresťanského a sociálneho vzoru pre Európu. Sily zla
veľmi rýchlo pochopili, že najúčinnejšie Kristovu Cirkev na Slovensku môžu
opätovne rozkladať a spochybňovať len cez tzv. kresťanských politikov,
ktorí dostanú od voličov legitimitu. Stalo sa. A to aj napriek tomu, že
cirkevní hodnostári, kňazi, rehoľníci či rehoľné sestry, ako aj ostatné
náboženské spoločenstvá, patria medzi
najľudskejšie a najmorálnejšie vrstvy slovenskej občianskej pospolitosti. Ako
som už naznačil, vymývanie mozgov silami zla, dokonca aj za účinnej pomoci tzv.
kresťanských politikov dospelo až tak ďaleko, že nezanedbateľná časť občanov
začala vnímať samotnú cirkev ako zlo. Antisociálnu
a tyranskú politiku KDH hanobiacu samotného Krista, v spolupráci
s pravicovo-fašistickými politickými subjektami, mnohí občania začali
dávať priamo do súvislosti so samotnou Kristovou Cirkvou.
Je taktiež nemysliteľné, aby aj po novembri 1989 sa Kristova Cirkev na
Slovensku bratríčkovala s politickými zločincami, zlodejmi, štátnymi
teroristami a politickými vrahmi nezanedbateľného počtu vlastných
spoluobčanov, ktorých antisociálne zákony nimi vytvorené a schválené ich
dohnali k sociálnym samovraždám, pričom im ešte častokrát žehnala,
a ich ekonomické zločiny sa snažila preniesť na Kristov kríž, ktorý by
mali niesť samotné nevinné obete takýchto politikov. Prečo si neberú príklad zo
zosnulého pápeža Jána Pavla II., o ktorom historik a publicista
žijúci v Oxforde Timothy Garton Ash napísal: Bol vytrvalým hovorcom polovice ľudstva, ktorá vyžije z menej než
dvoch dolárov na deň. To je tiež časť sveta, kde dnes nájdete väčšinu
katolíkov. Kázal, neúnavne a neustále, za právo každej ľudskej bytosti
na minimum ľudskej dôstojnosti. „Hovorím“, povedal, „v mene tých, ktorí
nemajú nijaký hlas“. (zdroj informácie – denník SME, 4. 4. 2005, str. 14)
Sila Antikrista spočíva aj v tom, že cez svojich služobníkov dokáže
zneužiť veľkú dávku slobody a voľnosti, ktorú Pán Boh udelil každému
z nás. Preto je vrcholom pokrytectva, farizejstva a cynizmu čakať,
alebo sa spoliehať, že ON všetko negatívne, či všetko zlo, vyrieši za nás. Ak
by takéto niečo realizoval, tak by z nás urobil ešte dvojnásobne hlúpejšie
ovce ako sme doteraz, a ktoré si napriek jeho varovaniam naďalej hľadajú
cestu, ako inklinovať k nejakým vyklonovaným vodcovským baranom, ktorí nám
boli silami zla predhodení. Potom by bolo úplnou realitou aj konštatovanie, že
keby ľudia rozumeli reči zvierat, tak by sa museli hanbiť za to, že sú ľuďmi.
Že nie zvieratá patria do ohrád, rezervácií či zoologických záhrad.
V skutočnosti tam patria ľudia, ktorí by boli zvieratami strážené
a usmerňované ako by sa mali k prírode, k tomuto Božiemu daru,
správať. Nehanbime si priznať, že v mnohom sa máme od nich stále čo
učiť. Hoci Pán Boh prírodu stvoril pre
ľudí a zvieratá spoločne, pochopiť ho dokázali len zvieratá. Dnes, keď sa
už stáva realitou, že našej planéte hrozí skutočná skaza a zánik, človek ostáva
naďalej nepoučiteľným a hluchým tvorom. Ako by už nechcel počuť, ktovie
prečo, ten zvláštny, no v súčasnosti až príliš naliehavý hlas: pozor, človeče, ešte som tu aj
JA.
Vladimír Pavlík