Zákerní a podlí vrahovia Daniela
Tupého, kontra zákernejší a podlejší vrahovia z vysokej politiky
Štvrtého novembra 2006 uplynul rok od vraždy študenta Daniela Tupého.
Vraždy, ktorá bola mimoriadne zákerná a podlá. Aj keď vrah či vrahovia sú
doteraz nevypátraní, možno úplne jednoznačne potvrdiť, že sa jednalo o ten
najšpinavší odpad slovenského spoločenstva, ktorého jedinec sa obecne nazýva
človek, pokiaľ sa jednalo o individuálneho vraha, alebo do kategórie ľudí,
pokiaľ sa jednalo o viacerých vrahov. Zabiť pod rúškom tmy nevinného
človeka, dokonca od chrbta, a siedmimi bodnými ranami, svedčí nielen
o vážnej úchylke vraha či vrahov, ako aj tejto spoločnosti, ale
evokuje to vo mne aj otázku, či takýto jedinec, alebo skupina, či v skutočnosti
má, alebo majú, nielen právo na normálny ľudský život, ale aj právo na dôstojnú
smrť? Jedno ale tvrdím s úplnou istotou. Vrah, či vrahovia patria medzi
tých, ktorí vo svorkách, pod rúškom tmy, samozrejme s početnou prevahou na
svojej strane, dokážu zbiť, zmrzačiť, zabiť, trebárs osamelé dievča, či ťažko
zdravotne postihnutého človeka. Dovolím si tvrdiť, že takéto monštrá zväčša
nikdy nechodia ako jedinci.
Kto
zneužíva smrť Daniela Tupého?
Možno to bude vyzerať ako cynizmus z mojej strany, no skúsme sa
odosobniť. Začnime napr. otázkou, ktorá je doteraz tabu: je v skutočnosti
nejaký rozdiel medzi vrahmi Daniela Tupého a vrahmi z vysokej
politiky? Odpoveď je úplne jednoznačná. Áno, je rozdiel. Dokonca veľký rozdiel.
Vrah, či vrahovia Daniela Tupého sú
v rovine individuálnej, zatiaľ čo vrahovia z vysokej slovenskej
politiky už patria do kategórie masových vrahov. Vrah, či vrahovia Daniela
Tupého sú obrazom tejto doby. Doby, ktorú tu vytvorili predstavitelia
ponovembrových vlád a parlamentov, z ktorých drvivá väčšina patrí do
kategórie masových vrahov vlastných spoluobčanov. Tieto obete, spolu
s obeťou Daniela Tupého, majú jeden spoločný aspekt. Zomreli ako nevinní!
Položme si ďalšiu závažnú otázku: prečo zákerná a podlá smrť
Daniela Tupého tu bola zrazu povýšená nad všetky ostatné nevinné obete, ktorých
vrahovia sa volajú členovia ponovembrových vlád a parlamentov? Je jeho
obeť nejakou špeciálnou obeťou oproti obetiam sadisticko-fašistických tyranov
a masových vrahov z vysokej ponovembrovej politiky? V mene akého
Boha, v mene akej demokracie? Aký cieľ v skutočnosti sledujú pobehaji
zo spolku Ľudia proti rasizmu, ktorí na tejto smrti cynicky parazitujú? Či ten
nezanedbateľný počet občanov, ktorých sadisticko-fašistickí tyrani a masoví
vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov dohnali k sociálnym
samovraždám, alebo ich duševne povraždili, či tí si nezaslúžia aspoň jeden
pomník, či pamätnú tabuľu, kde by boli uvedené všetky mená doterajších
nevinných obetí? Či na tomto pomníku, alebo pamätnej tabuli, nemal by byť aj
primeraný nadpis typu – K smrti ich dohnali vlastní politici.
Tí, čo parazitujú na smrti Daniela Tupého, neustále prízvukujú
nebezpečnosť fašizmu. Zaujímavé ale je, že doteraz ani slovkom sa nezmienili
o tých skutočných fašistických zločincoch z vysokej politiky. Mlčia
o tom, ako títo ponovembroví fašistickí zločinci podľa vzoru fašistických
a nacistických zločincov z obdobia druhej svetovej vojny opäť
likvidujú starých, bezvládnych, či ťažko zdravotne postihnutých. Už nepotrebujú
koncentračné tábory, ktoré po novembri 1989 nahradili ekonomickým fašizmom
s honosným názvom - ekonomické reformy. Ako jedna rodina sa pri týchto
zločinoch proti ľudskosti a drancovaní majetku Slovenskej republiky
spojila pravica s ľavicou, kresťania s neveriacimi, tzv. národovci
typu protislovenských slotovcov a mečiarovcov, či rôzni nezávislí. Najskôr
tu spoločne všetko rozkradli, dokonca
pri tomto rozkrádaní dávali lukratívne koláče aj organizovanému zločinu, ktorý
povýšili nad vlastných občanov. Ani to im nestačilo. Preto tu zaviedli systém
kolektívnej viny, kde následky za svoje zločiny preniesli na nevinných. Samozrejme, pod dohľadom
zločinecko-zlodejskej bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného
menového fondu, kde ako jedna rodina tieto zločiny nazvali ekonomickými
reformami.
Vladimír Pavlík, Orlové 75, 017 01
Považská Bystrica
Orlové 8. 10. 2006
Vážení
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
v Považskej Bystrici
Centrum 13/17
017 01 Považská Bystrica
VEC: Odvolanie proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
v Považskej
Bystrici, číslo spisu: 2006/10893-OPPK
Dávam odvolanie proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v Považskej Bystrici ohľadom ďalšieho zníženia mojich peňažných dávok na 3433,-Sk za opatrovanie
svojej 81-ročnej ťažko zdravotne postihnutej matky Alžbety Pavlíkovej – číslo
spisu: 2006/10893-OPPK.
Váš úrad, ako aj úrad Vám nadriadený – príslušný krajský úrad, sa musia
riadiť zákonmi, ktoré v tejto oblasti navrhli a schválili zločinci,
zlodeji, sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia, paraziti, darmožráči,
v skutočnosti ten najsmradľavejší odpad slovenského národa z SDKÚ,
KDH, SMK, SDĽ a ANO. V období návrhu a schválenia týchto zákonov
boli dotyčné politické subjekty v službách bankárskej lichvy zo Svetovej
banky a Medzinárodného menového fondu. Spoločne robili
ekonomicko-fašistické pokusy na nezanedbateľnej časti slovenského národa, ako
kompenzáciu za ekonomické zločiny, zbojstvá a rozkrádačky týmito politickými
subjektami napáchané, alebo v ich mene napáchané, čo sa vzťahuje aj na ich
zločineckých a zlodejských predchodcov z HZDS a SNS. Podľa vzoru fašizmu a nacizmu tu
zaviedli systém kolektívnej viny práve na ich obetiach. Z týchto dôvodov
nemám žiadne právo, či už z morálneho, odborného, ako aj ľudského hľadiska
obviňovať Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici,
ako aj príslušný nadriadený krajský úrad z ďalšieho zníženia môjho
príspevku za opatrovanie svojej ťažko zdravotne postihnutej matky. Kópie
tohto odvolania budú poslané Národnej rade SR, ako aj Ministerstvu práce,
sociálnych vecí a rodiny SR, tým skutočným vinníkom, ktorých členovia za
vlády sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z SDKÚ, KDH, SDĽ, ANO
a SMK tu systém kolektívnej viny zaviedli. Preto je moje odvolanie proti
dotyčnému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
v Považskej Bystrici viac menej formálne.
Pokiaľ mi je známe, tak zločinci, zlodeji, štátni
teroristi, sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia z ponovembrových
vlád a parlamentov skladali a skladajú ústavný sľub podľa Čl. 75(1) – poslanci
NR SR a Čl. 112 – členovia vlády SR, kde sľubujú na svoju česť
a svedomie nielen vernosť Slovenskej republike, ale aj to, že svoje povinnosti budú plniť
v záujme občanov. Tento sľub by mal mať prakticky väčšiu hodnotu ako
samotné zákony. Aká je ponovembrová
realita v mene takýchto politikov, ktorí sa delia na dve základné skupiny:
pretransformovaných prednovembrových komunisticko-fašistických zločincov
a ponovembrových sadisticko-fašistických pravicových zločincov, svedčia aj
nasledujúce dôkazy.
Ako títo zločinecko-zlodejskí gauneri
napĺňali svoje ústavné sľuby, mimo iného hovorí napríklad aj svedectvo
spisovateľa a novinára Ľuboša Juríka, ktorý v rokoch 1992-1997
pracoval ako hovorca predsedu Národnej rady SR Ivana Gašparoviča a bol
priamym svedkom týchto zločinov. Vo svojej knihe Pokušenie moci – I. diel, sa
na strane 275 píše:
Do parlamentu poslanci chodili len
akoby mimochodom, zdvihnúť ruku, keď sa hlasovalo. Inak sa nikdy k ničomu
nevyjadrovali, mnohí ani raz počas volebného obdobia nevystúpili, neboli tam
preto, aby tvorili zákony, aby zastupovali vôľu voličov. Boli tam nato, aby
privatizovali, aby zbohatli. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch,
štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných
aparátov koalície HZDS, SNS a ZRS, o spriaznených manažéroch,
riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, dokonca
aj servilných bossoch podsvetia,
ktorí sa vrhli ako supy na dovtedy štátne podniky. Vybavovali po straníckej
známosti úvery v bankách, hlboko
pod ceny dostávali lukratívne objekty, pozemky, nehnuteľnosti, aby ich vzápätí
predávali či vykrádali.
Že títo ľavicoví fašistickí zločinci a pravicoví fašistickí
zločinci si pri extrémnom rozkrádaní
Slovenska a okrádaní jeho občanov, ako aj v hádzaní kolektívnej viny
na nevinných za zločiny nimi, či v ich mene napáchané, porozumeli ako
jedna rodina, svedčí aj nasledujúci fakt. Keď po voľbách v roku 1998 sa
dostala k moci pravicová koalícia Mikuláša Dzurindu, miesto toho, aby
potrestala ekonomické zločiny mečiarovsko-slotovských gaunerov, ťarchu
preniesla na nevinných občanov, hlavne po opätovných víťazných voľbách
v roku 2002. Nielen že tu zaviedli
systém kolektívnej viny, ale dokonca tu porušili najzákladnejšie ľudské práva
na dôstojný život, ako aj práva na samotný život. Nezanedbateľný počet občanov
dohnali k sociálnym samovraždám, a mnohonásobne vyšší počet občanov
duševne povraždili. Je nepochybné, že za takejto situácie sa z ich
strany začali porušovať nielen európske sociálne charty, ale aj samotná ústava.
Preto sa nemožno čudovať, že popredný sadisticko-fašistický tyran a vrah
Rudolf Zajac, keď bol na funkcii ministra zdravotníctva, v Nočných
dialógoch Slovenského rozhlasu 23. 4. 2004 priznal,
že u nás zomierajú ľudia, ktorých by bolo možné zachrániť, no na prístroje
a vybavenia chýbajú peniaze.
Je paradoxné, že v predvolebných programoch politických strán,
ktoré sú toho času v parlamente, neboli
ani jednou vetou spomenuté sociálne samovraždy, ako súčasť ponovembrového fašizmu,
ako aj to, ako im zabrániť. Boľševicko-extrémistický premiér Fico dal jasne
najavo, že sa nielen stotožnil s fašistickými metódami vládnutia pravicovej
koalície, ale aj to, že fašizmus a komunizmus sú v mnohom ako jedna
rodina.
Pracovníkom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej
Bystrici, ako aj ostatným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny na
Slovensku prajem, aby nespokojní a postihnutí ľudia im nechodili nadávať,
či si na nich vylievať zlosť za znižovanie sociálnych dávok, ako aj rôznych
príspevkov, cez zákony pripravené a schválené zločincami a zlodejmi
z ponovembrových vlád a parlamentov. Na dverách ich kancelárií by
mali visieť takéto texty: PROSÍME VÁS,
NENADÁVAJTE NÁM, ANI SI NEVYLIEVAJTE ZLOSŤ NA NÁS ZA NIEČO, O ČO VÁS OKRÁDAJÚ
ZLOČINECKÍ A ZLODEJSKÍ POILITICI.
Vladimír Pavlík
