Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Koho voliť?

 

      Blížia sa predčasné parlamentné voľby, a pre mnohých nastáva dilema – koho voliť? Ja už som sa rozhodol, a to aj napriek tomu, že naposledy som volil v roku 1990, pričom v ďalších šestnástich rokoch som toto právo už nevyužil. Pôjdem voliť a svoj hlas odovzdám Slovenskej ľudovej strane, na kandidátke ktorej sa nachádzajú aj predstavitelia Slovenskej pospolitosti. Taktiež požiadam volebnú komisiu vo svojom okrsku, aby s urnou prišli aj k nám do bytu, aby takto umožnili vykonať svoje volebné právo aj mojej ťažko zdravotne postihnutej matke.

 

Prečo som 16 rokov ignoroval voľby?

 

      Nielen moje skúsenosti, ale aj nezvratné dôkazy mi umožňujú povedať nasledovné: Vysoká politika na Slovensku je tou najzločineckejšou a najzlodejskejšou profesiou, kde sa politici nedelia na dobrých a zlých. Existuje len kategória zlých a nehodných politikov. Viacerí z nich patria do kategórie masových vrahov vlastných spoluobčanov. Niekto môže namietnuť, že máme aj dobrých politikov, ale že ich je málo. Pýtam sa, ktorý z týchto politikov na protest proti zločinecko-zlodejskej a sadisticko-fašistickej ponovembrovej politike verejne odišiel z vysokej politiky? Myslím tým z vlády a parlamentu. Že predstúpil pred občanov a povedal – „Vážení spoluobčania, už sa nechcem ďalej podieľať na špinavej politike, keď z nás, politikov, sa stávajú vyvrheli, zlodeji, vrahovia a odpad slovenského národa. Som osamelý, nemôžem preraziť a nemám šancu pracovať pre dobro tohto národa.“ Doteraz tak neurobil ani jeden. Máme tu politické strany majúce vo svojich názvoch slová demokratický, kresťanský, národný či sociálny. Ich predvolebné sľuby sú súhrnom demokracie, kresťanstva, národného a sociálneho cítenia. Skutočná realita v ich podaní je ale antidemokratická, antikresťanská, antinárodná, antisociálna, sadisticko-fašistická a zločinecko-zlodejská. V týchto tendenciách, hlavne pokiaľ to ide na účet (ťarchu) štátu, či vlastného národa, sa dokážu zhodnúť aj tí, naoko najúhlavnejší politickí nepriatelia – rivali. 

      Popisovať všetko zlo, ktoré tu ponovembroví politici napáchali, vedome napáchali, za ktoré nesú aj plnú zodpovednosť, pozná väčšina z nás. Preto sa obmedzím len na tie najzávažnejšie aspekty. V júli 2006 uplynie už desať rokov od výzvy Konferencie biskupov Slovenska na podporu života, ktorá otvorene poukázala na to, že vážne ekonomické problémy môžu byť príčinou toho, že počas života jednej generácie by sa počet obyvateľov Slovenska mohol znížiť o 20 až 25 percent. Dokonca upozornili, že pokiaľ nepríde k primeraným opatreniam, za tri generácie sa počet obyvateľov Slovenska môže znížiť o polovicu. Tento vážny apel bol adresovaný vtedajšiemu prezidentovi, vláde a parlamentu s tým, aby ich rozhodnutia ľudský život podporovali, ale nie ho ničili. Ich odpoveďou bola ignorancia a nezáujem, čo trvá až doteraz. Ako jedna rodina, v jednom spoločnom šíku, si tu porozumeli koalícia s opozíciou.

      Treba pripomenúť, že tí, ktorí vypracovali plán na postupnú likvidáciu slovenského národa dobre vedia, že bez podpory zločineckých vlastizradcov zo slovenskej politickej scény by to bolo nerealizovateľné. Miesto vojenského systému sa nasadil systém ekonomický. Už 8. júna 1839 prezident Asociácie amerických bankárov Phillip A. Benson povedal – „Neexistuje priamejší a lepší spôsob ako získať kontrolu nad národom než prostredníctvom úverového systému (za pomoci jeho peňazí).“   

      Aj keď odvtedy uplynulo už dlhých 167 rokov, názorne si zdokumentujeme, že aplikácia tohto výroku prináša svoje ovocie aj dnes nielen politickým zbojníkom na Slovensku, ale hlavne zlodejom z bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, ako aj zahraničným investorom. Prvým a základným krokom v prípade Slovenska po novembri 1989 bolo jeho ekonomické a finančné vydrancovanie z vlastných zdrojov. Finanční žraloci ovládajúci západnú a americkú ekonomiku, ako aj bankový sektor, si boli veľmi dobre vedomí, že bez lacnej pracovnej sily z východnej Európy, ako aj investovanie v týchto štátoch, je ich jedinou šancou na udržanie si doterajšieho životného štandardu a zachovanie primeraného občianskeho zmieru v ich krajinách. Názorne tieto ich zisky na Slovensku sa dajú napríklad zdokumentovať v automobilovom priemysle, kde investovali okolo 20 – 25 miliárd.

      Je paradoxné, že doteraz sa tento problém nesnažila vysvetliť ani jedna politická strana, či nejaká renomovaná ekonomická inštitúcia v tomto štáte. O čo tu vlastne ide? Auto vyrobené vo fabrike postavenej zahraničným investorom na Slovensku, a auto vyrobené v západnej krajine  toho istého investora sa predáva za rovnakú cenu. Základný problém je ale v tom, že slovenský robotník dostane maximálne tretinu platu západného robotníka v tej istej profesii. Dá sa ľahko vyrátať, za koľko sa týmto investorom vrátia výdaje investované na Slovensku. A teraz si položme mimoriadne dôležitú, ak nie základnú otázku: Bolo Slovensko odkázané na tieto zahraničné investície? Moja odpoveď je úplne jednoznačná. Nie, nebolo. Veď tých minimálne 1,5 bilióna korún, o ktoré bolo Slovensko od novembra 1989 až po dnešok okradnuté, tieto peniaze majú nielen konkrétnych majiteľov, ale majú aj takú istú hodnotu, ako peniaze zahraničných investorov investujúcich na Slovensku, či pôžičiek od zahraničných bánk.

      Pokiaľ napr. generálny prokurátor obviňoval Slovenskú pospolitosť zo šírenia klamstiev, keď tento politický subjekt tvrdil, že sa tu rozkrádal národný majetok v spolupráci s cudzou štátnou mocou, tak ja tvrdím, áno, je to tak. Rozkrádalo sa vedome a cieľavedome, v spolupráci s cudzou štátnou mocou. Rozkrádalo sa vedome a cieľavedome, nielen kvôli neoprávnenému zisku – obohateniu, ale hlavne kvôli ekonomickému rozvratu Slovenska, keď takto chýbajúce (rozkradnuté) peniaze boli nahradené peniazmi cudzích investorov a bánk, čím sa Slovensko stalo úplne závislé na zahraničí. Rozkrádalo sa vedome a cieľavedome, hoci všetky rozkrádajúce strany si boli vedomé, že ťarchu naši politici prenesú na plecia vlastných spoluobčanov. Dokonca aj za cenu potlačenia ich najzákladnejších ľudských práv, včetne práva na život, a práva na dôstojný život.  Všimnime si prosím, či za celú dobu trvania ponovembrového Slovenska aspoň jeden politický subjekt o tomto hovoril vo svojom volebnom programe. Či mal snahu hľadať východiská a potrestať vinníkov. Nie, doposiaľ tak neurobil ani jeden. Pritom je tu ale jeden zvláštny paradox, stojaci za povšimnutie. Pokiaľ sa štátny majetok rozkrádal, tak to bolo všetko v poriadku. Neprotestoval dokonca ani Ústavný súd SR. Paradoxné ale je, že Ústavný súd protestuje, pokiaľ by sa mal zbojníkom nakradnutý majetok zobrať. Vraj je to protizákonné, protiústavné a proti ľudským právam.

      Ale predsa sa na Slovensku našiel novozaložený politický subjekt, ktorý nielen rozkrádanie štátu, ale aj potrestanie konkrétnych vinníkov za tieto ekonomické zločiny mal vo svojom volebnom programe. Áno, bol to volebný program Slovenskej pospolitosti – národnej strany. Servilný Najvyšší súd SR na podnet servilnej Generálnej prokuratúry SR ich rozpustil za napísané slová. Pritom im vôbec neprekáža, že tí skutoční sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia z Dzurindovej vlády a z Národnej rady SR tu dohnali nezanedbateľný počet vlastných spoluobčanov k sociálnym samovraždám práve cez nimi prijaté zákony, potláčajúce práva a slobody vlastných spoluobčanov.    

      Mediálné a dezinformačné šialenstvo pri likvidácii Slovenskej pospolitosti nám v plnej nahote ukázalo, aké amorálne a vlastizradné monštrá ovládajú tento štát. To, že sa aj napriek tomuto všetkému našiel na Slovensku politický subjekt, majúci odvahu dať na svoju volebnú kandidátku predstaviteľov tejto rozpustenej strany, je vzorom občianskej statočnosti a odvahy.  Ukázalo sa, že predstavitelia Slovenskej ľudovej strany to nerobili zo zištných záujmov. Kandidátov Slovenskej pospolitosti neodsunuli na tie najspodnejšie miesta, ale dokonca ich  predstaviteľov dali na druhé, štvrté, či ďalšie predné miesta.

      Čítam na internetových stránkach www.prop.sk obavy dať hlasy tomuto subjektu, lebo sa vraj nedostane do parlamentu, a hlasy prepadnú v prospech Maďarov, či dokonca odoberú hlasy SNS. Pýtam sa, bol doteraz nejaký rozdiel pri rozkrádaní Slovenska a ožobračovaní jeho občanov od novembra 1989 medzi VPN, SMK, KDH, SDKÚ, HZDS, SNS, SDĽ, SMEROM, ako aj inými politickými subjektami pôsobiacimi na slovenskej politickej scéne? Či sa už odvtedy nevystriedali všetci aj v koalícii, aj opozícii? Či nekradli vtedajšie mečiarovsko-slotovské koaličné tlupy, pokiaľ boli v koalícii? Či to nekritizovali vtedajšie dzurindovsko-miklošovské a kádehácke opozičné tlupy, pokiaľ boli v opozícii? Či nezačali rozkrádať tento štát dzurindovsko-miklošovské a kádehácke opozičné tlupy, keď sa stali koaličnými politikmi? Ako vidieť, tento nenažraný dobytok nám opätovne sľubuje blahobyt. Ozaj, ktorá z týchto politických strán má vo svojom volebnom programe, že nakradnuté majetky budú zbojníkom nielen zabavené, ale že budú aj súdení a odsúdení? Ani jedna! Ale budú v parlamente aj zásluhou tých, ktorí vyznávajú teóriu o neprepadnutí svojho hlasu.

      Mimochodom, všetky politické subjekty zrazu myslia národne a cítia sociálne. Dokonca líder HZD Miroslav Maxon v rozhovore pre mesačník Extra plus, apríl/2006 tento politický subjekt charakterizoval takto: Je politickou stranou stredu so silným národným a sociálnym akcentom. To mu ale nebránilo, aby v ďalšej časti rozhovoru povedal aj toto: Treba však priznať, že Slovensko sa zrejme nevyhne istému postvolebnému šoku. Ten môže mať parametre ekonomickej krízy, ešte väčšej nezamestnanosti a môže niesť aj prvky ďalšieho zhoršenia sociálneho postavenia občanov.

 

      Takto teda v realite vyzerá ten silný sociálny a národný akcent Miroslava Maxona a HZD, ale aj ostatných politických strán. Za zločiny a zlodejstvá politikov znovu budú trpieť nevinní občania! Veru tak, veď zločinci mečiarovskí a zločinci dzurindovskí si v skutočnosti veľmi dobre rozumejú. Rozumie si tu pravica s ľavicou či stredom, ako aj národniari s Maďarmi, veď rozkradnuté slovenské peniaze a slovenské majetky v mene vysokej politiky nesmrdia. A ešte niečo. V stredu 19. 4. 2006 denník SME uverejnil komentár agentúry Reuters z 18. 4. 2006, kde bola aj táto veta, citujem: „Pod vedením Dzurindu sa Slovensko stalo úžasným príbehom o ceste k bohatstvu,“ uviedol Lars Christensen z banky Danske Bank, ktorá taktiež zo Slovenska zbohatla. Veru tak. Takže, veľa úspechov a šťastných odhadov slovenskí voliči, ktorí nechcete, aby vaše hlasy prepadli.

 

      Samozrejme, mnohí môžu namietnuť – a čo by sa zmenilo, keby sa do parlamentu dostalo trebárs osem poslancov z kandidátky Slovenskej ľudovej strany? Tvrdím, že by sa zmenilo veľa, hlavne na prospech radového občana. Lebo kandidáti tejto strany majú nielen čisté ruky, chuť pracovať, ale sa dokážu postaviť aj proti presile. Hlavne vtedy, pokiaľ ide o právo toho obyčajného slovenského človiečika. To sú veci, ktoré slovenským politikom doteraz chýbali a stále chýbajú. Aj preto si Lars Christensen z banky Danske Bank bude naďalej priať, aby na Slovensku vládli zločineckí a zlodejskí politici, sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia, konkurzné mafie, aby sociálne samovraždy boli naďalej súčasťou reforiem, a aby tu žilo čo najviac sprostých, ponížených a zbabelých Slovákov. Lebo toto je základ pre ďalšie bohatnutie politických gaunerov a ich zahraničných spojencov – spolupáchateľov.

 

Vladimír Pavlík     

 

               

Hlavná stránka