Koho voliť?
Blížia sa predčasné parlamentné voľby,
a pre mnohých nastáva dilema – koho voliť? Ja už som sa rozhodol,
a to aj napriek tomu, že naposledy som volil v roku 1990, pričom
v ďalších šestnástich rokoch som toto právo už nevyužil. Pôjdem voliť
a svoj hlas odovzdám Slovenskej ľudovej strane, na kandidátke ktorej sa
nachádzajú aj predstavitelia Slovenskej pospolitosti. Taktiež požiadam volebnú
komisiu vo svojom okrsku, aby s urnou prišli aj k nám do bytu, aby takto
umožnili vykonať svoje volebné právo aj mojej ťažko zdravotne postihnutej
matke.
Prečo
som 16 rokov ignoroval voľby?
Nielen moje skúsenosti, ale aj nezvratné
dôkazy mi umožňujú povedať nasledovné: Vysoká politika na Slovensku je tou
najzločineckejšou a najzlodejskejšou profesiou, kde sa politici nedelia na
dobrých a zlých. Existuje len kategória zlých a nehodných politikov. Viacerí
z nich patria do kategórie masových vrahov vlastných spoluobčanov. Niekto
môže namietnuť, že máme aj dobrých politikov, ale že ich je málo. Pýtam sa,
ktorý z týchto politikov na protest proti zločinecko-zlodejskej a sadisticko-fašistickej
ponovembrovej politike verejne odišiel z vysokej politiky? Myslím tým
z vlády a parlamentu. Že predstúpil pred občanov a povedal – „Vážení spoluobčania, už sa nechcem ďalej
podieľať na špinavej politike, keď z nás, politikov, sa stávajú vyvrheli, zlodeji,
vrahovia a odpad slovenského národa. Som osamelý, nemôžem preraziť
a nemám šancu pracovať pre dobro tohto národa.“ Doteraz tak neurobil
ani jeden. Máme tu politické strany majúce vo svojich názvoch slová
demokratický, kresťanský, národný či sociálny. Ich predvolebné sľuby sú súhrnom
demokracie, kresťanstva, národného a sociálneho cítenia. Skutočná realita
v ich podaní je ale antidemokratická, antikresťanská, antinárodná,
antisociálna, sadisticko-fašistická a zločinecko-zlodejská. V týchto
tendenciách, hlavne pokiaľ to ide na účet (ťarchu) štátu, či vlastného národa,
sa dokážu zhodnúť aj tí, naoko najúhlavnejší politickí nepriatelia –
rivali.
Popisovať všetko zlo, ktoré tu ponovembroví
politici napáchali, vedome napáchali, za ktoré nesú aj plnú zodpovednosť, pozná
väčšina z nás. Preto sa obmedzím len na tie najzávažnejšie aspekty.
V júli 2006 uplynie už desať rokov od výzvy Konferencie biskupov Slovenska
na podporu života, ktorá otvorene poukázala na to, že vážne ekonomické problémy
môžu byť príčinou toho, že počas života jednej generácie by sa počet obyvateľov
Slovenska mohol znížiť o 20 až 25 percent. Dokonca upozornili, že pokiaľ
nepríde k primeraným opatreniam, za tri generácie sa počet obyvateľov
Slovenska môže znížiť o polovicu. Tento vážny apel bol adresovaný
vtedajšiemu prezidentovi, vláde a parlamentu s tým, aby ich rozhodnutia ľudský život
podporovali, ale nie ho ničili. Ich odpoveďou bola ignorancia a nezáujem,
čo trvá až doteraz. Ako jedna rodina, v jednom spoločnom šíku, si tu
porozumeli koalícia s opozíciou.
Treba
pripomenúť, že tí, ktorí vypracovali plán na postupnú likvidáciu slovenského
národa dobre vedia, že bez podpory zločineckých vlastizradcov zo slovenskej
politickej scény by to bolo nerealizovateľné. Miesto vojenského systému sa
nasadil systém ekonomický. Už 8. júna 1839 prezident Asociácie amerických
bankárov Phillip A. Benson povedal – „Neexistuje priamejší a lepší spôsob
ako získať kontrolu nad národom než prostredníctvom úverového systému (za
pomoci jeho peňazí).“
Aj
keď odvtedy uplynulo už dlhých 167 rokov, názorne si zdokumentujeme, že
aplikácia tohto výroku prináša svoje ovocie aj dnes nielen politickým zbojníkom
na Slovensku, ale hlavne zlodejom z bankárskej lichvy zo Svetovej banky a
Medzinárodného menového fondu, ako aj zahraničným investorom. Prvým
a základným krokom v prípade Slovenska po novembri 1989 bolo jeho
ekonomické a finančné vydrancovanie z vlastných zdrojov. Finanční
žraloci ovládajúci západnú a americkú ekonomiku, ako aj bankový sektor, si boli
veľmi dobre vedomí, že bez lacnej pracovnej sily z východnej Európy, ako
aj investovanie v týchto štátoch, je ich jedinou šancou na udržanie si
doterajšieho životného štandardu a zachovanie primeraného občianskeho
zmieru v ich krajinách. Názorne tieto ich zisky na Slovensku sa dajú napríklad
zdokumentovať v automobilovom priemysle, kde investovali okolo 20 – 25 miliárd.
Je
paradoxné, že doteraz sa tento problém nesnažila vysvetliť ani jedna politická
strana, či nejaká renomovaná ekonomická inštitúcia v tomto štáte.
O čo tu vlastne ide? Auto vyrobené vo fabrike postavenej zahraničným
investorom na Slovensku, a auto vyrobené v západnej krajine toho istého investora sa predáva za rovnakú cenu. Základný problém je ale v tom, že slovenský robotník dostane maximálne
tretinu platu západného robotníka v tej istej profesii. Dá sa ľahko
vyrátať, za koľko sa týmto investorom vrátia výdaje investované na Slovensku. A teraz
si položme mimoriadne dôležitú, ak nie základnú otázku: Bolo Slovensko odkázané na tieto zahraničné investície? Moja
odpoveď je úplne jednoznačná. Nie, nebolo. Veď tých minimálne 1,5 bilióna
korún, o ktoré bolo Slovensko od novembra 1989 až po dnešok okradnuté, tieto peniaze majú nielen konkrétnych
majiteľov, ale majú aj takú istú hodnotu, ako peniaze zahraničných investorov
investujúcich na Slovensku, či pôžičiek od zahraničných bánk.
Pokiaľ
napr. generálny prokurátor obviňoval Slovenskú pospolitosť zo šírenia
klamstiev, keď tento politický subjekt tvrdil, že sa tu rozkrádal národný
majetok v spolupráci s cudzou štátnou mocou, tak ja tvrdím, áno, je to tak. Rozkrádalo sa vedome a cieľavedome,
v spolupráci s cudzou štátnou mocou. Rozkrádalo sa vedome
a cieľavedome, nielen kvôli neoprávnenému zisku – obohateniu, ale hlavne
kvôli ekonomickému rozvratu Slovenska, keď takto chýbajúce (rozkradnuté) peniaze
boli nahradené peniazmi cudzích investorov a bánk, čím sa Slovensko stalo úplne
závislé na zahraničí. Rozkrádalo sa vedome a cieľavedome, hoci všetky
rozkrádajúce strany si boli vedomé, že ťarchu naši politici prenesú na plecia
vlastných spoluobčanov. Dokonca aj za cenu potlačenia ich najzákladnejších ľudských
práv, včetne práva na život, a práva na dôstojný život. Všimnime si prosím, či za celú dobu trvania
ponovembrového Slovenska aspoň jeden politický subjekt o tomto hovoril vo
svojom volebnom programe. Či mal snahu hľadať východiská a potrestať vinníkov.
Nie, doposiaľ tak neurobil ani jeden. Pritom je tu ale jeden zvláštny paradox,
stojaci za povšimnutie. Pokiaľ sa štátny majetok rozkrádal, tak to bolo všetko
v poriadku. Neprotestoval dokonca ani Ústavný súd SR. Paradoxné ale je, že
Ústavný súd protestuje, pokiaľ by sa mal
zbojníkom nakradnutý majetok zobrať. Vraj je to protizákonné, protiústavné
a proti ľudským právam.
Ale
predsa sa na Slovensku našiel novozaložený
politický subjekt, ktorý nielen rozkrádanie štátu, ale aj potrestanie
konkrétnych vinníkov za tieto ekonomické zločiny mal vo svojom volebnom
programe. Áno, bol to volebný program Slovenskej pospolitosti – národnej
strany. Servilný Najvyšší súd SR na podnet servilnej Generálnej prokuratúry SR ich rozpustil
za napísané slová. Pritom im vôbec neprekáža, že tí skutoční
sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia z Dzurindovej vlády
a z Národnej rady SR tu dohnali
nezanedbateľný počet vlastných spoluobčanov k sociálnym samovraždám práve
cez nimi prijaté zákony, potláčajúce práva a slobody vlastných
spoluobčanov.
Mediálné
a dezinformačné šialenstvo pri likvidácii Slovenskej pospolitosti nám
v plnej nahote ukázalo, aké amorálne a vlastizradné monštrá ovládajú
tento štát. To, že sa aj napriek tomuto všetkému našiel na Slovensku politický
subjekt, majúci odvahu dať na svoju volebnú kandidátku predstaviteľov tejto
rozpustenej strany, je vzorom občianskej statočnosti a odvahy. Ukázalo sa, že predstavitelia Slovenskej
ľudovej strany to nerobili zo zištných záujmov. Kandidátov Slovenskej pospolitosti
neodsunuli na tie najspodnejšie miesta, ale dokonca ich predstaviteľov dali na druhé, štvrté,
či ďalšie predné miesta.
Čítam na internetových stránkach www.prop.sk obavy dať hlasy tomuto
subjektu, lebo sa vraj nedostane do parlamentu, a hlasy prepadnú
v prospech Maďarov, či dokonca odoberú hlasy SNS. Pýtam sa, bol doteraz
nejaký rozdiel pri rozkrádaní
Slovenska a ožobračovaní jeho občanov od novembra 1989 medzi VPN, SMK,
KDH, SDKÚ, HZDS, SNS, SDĽ, SMEROM, ako aj inými politickými subjektami
pôsobiacimi na slovenskej politickej scéne? Či sa už odvtedy nevystriedali
všetci aj v koalícii, aj opozícii? Či nekradli vtedajšie
mečiarovsko-slotovské koaličné tlupy, pokiaľ boli v koalícii? Či to
nekritizovali vtedajšie dzurindovsko-miklošovské a kádehácke opozičné
tlupy, pokiaľ boli v opozícii? Či nezačali rozkrádať tento štát
dzurindovsko-miklošovské a kádehácke opozičné tlupy, keď sa stali
koaličnými politikmi? Ako vidieť, tento nenažraný dobytok nám opätovne sľubuje
blahobyt. Ozaj, ktorá z týchto
politických strán má vo svojom volebnom programe, že nakradnuté majetky budú
zbojníkom nielen zabavené, ale že budú aj súdení a odsúdení? Ani jedna! Ale
budú v parlamente aj zásluhou tých, ktorí vyznávajú teóriu
o neprepadnutí svojho hlasu.
Mimochodom, všetky politické subjekty zrazu myslia národne a cítia
sociálne. Dokonca líder HZD Miroslav Maxon v rozhovore pre mesačník Extra
plus, apríl/2006 tento politický subjekt charakterizoval takto: Je politickou stranou stredu so silným národným a sociálnym akcentom. To mu ale nebránilo, aby v ďalšej
časti rozhovoru povedal aj toto: Treba však priznať, že Slovensko sa zrejme nevyhne istému postvolebnému šoku. Ten
môže mať parametre ekonomickej krízy, ešte väčšej nezamestnanosti a môže
niesť aj prvky ďalšieho zhoršenia sociálneho postavenia občanov.
Takto teda v realite vyzerá ten silný sociálny a národný
akcent Miroslava Maxona a HZD, ale aj ostatných politických strán. Za
zločiny a zlodejstvá politikov znovu budú trpieť nevinní občania! Veru
tak, veď zločinci mečiarovskí a zločinci dzurindovskí si
v skutočnosti veľmi dobre rozumejú. Rozumie si tu pravica s ľavicou
či stredom, ako aj národniari s Maďarmi, veď rozkradnuté slovenské peniaze
a slovenské majetky v mene vysokej politiky nesmrdia. A ešte niečo.
V stredu 19. 4. 2006 denník SME uverejnil komentár agentúry Reuters
z 18. 4. 2006, kde bola aj táto veta, citujem: „Pod vedením Dzurindu sa
Slovensko stalo úžasným príbehom o ceste k bohatstvu,“
uviedol Lars Christensen z banky Danske Bank, ktorá taktiež zo
Slovenska zbohatla. Veru tak. Takže, veľa úspechov a šťastných odhadov
slovenskí voliči, ktorí nechcete, aby vaše hlasy prepadli.
Samozrejme, mnohí môžu namietnuť – a čo by sa zmenilo, keby sa do
parlamentu dostalo trebárs osem poslancov z kandidátky Slovenskej ľudovej
strany? Tvrdím, že by sa zmenilo veľa, hlavne na prospech radového občana. Lebo
kandidáti tejto strany majú nielen čisté ruky, chuť pracovať, ale sa dokážu
postaviť aj proti presile. Hlavne vtedy, pokiaľ ide o právo toho obyčajného
slovenského človiečika. To sú veci, ktoré slovenským politikom doteraz chýbali
a stále chýbajú. Aj preto si Lars Christensen z banky Danske Bank
bude naďalej priať, aby na Slovensku vládli zločineckí a zlodejskí politici,
sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia, konkurzné mafie, aby sociálne
samovraždy boli naďalej súčasťou reforiem, a aby tu žilo čo najviac
sprostých, ponížených a zbabelých Slovákov. Lebo toto je základ pre ďalšie
bohatnutie politických gaunerov a ich zahraničných spojencov – spolupáchateľov.
Vladimír Pavlík