Ukážme na tých skutočných vrahov Róberta Remiáša!
Začínam mať nielen pocit, ale aj nezvratnú istotu, že niet snahy, hlavne
zo strany politickej moci, vyriešiť vraždu Róberta Remiáša. Najviac ma ale
šokuje, že hru na slepú babu vsugerovali aj tým, ktorým na vyšetrení tejto
vraždy skutočne záleží, ako aj tým, ktorí sa na tejto kauze dokážu mediálne
zviditeľniť. Označovať za jeho vrahov konkrétnych nájomných vrahov, ako aj za
objednávateľov konkrétnych objednávateľov je síce opodstatnené, no tieto dve
skupiny (vrahovia a objednávatelia), ale hlavne samotní vrahovia, sú
omnoho nižšie v hierarchii tohto zločinu, ako tí skutoční najhlavnejší zločinci a vrahovia, ktorých mená teraz vyslovím.
Na najvyššom stupni stojí Vladimír Mečiar. Tesne pod ním sú dva štátne orgány –
Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo vnútra SR, ako aj zložky im podriadené.
Za nimi nasledujú konkrétni slovenskí politici, hlavne poslanci Národnej rady
SR.
Smrť bola Róbertovi Remiášovi predurčená už 11. 10. 1995. Opakujem, smrť
predurčená, teda, ešte nie naplánovaná. Tento dátum bol v mnohých
aspektoch totiž zlomovým dátumom nielen v slovenskej politike, ale určil
aj nový, aspoň doposiaľ nepoznaný, ako aj neskutočný jav v samotnej
Slovenskej republike. Predseda vlády Vladimír Mečiar urobil vtedy niečo, čo
v novodobej histórii nemá obdobu. Z titulu svojej funkcie totiž
v tento deň na verejnom mítingu v Banskej Bystrici vyhlásil, že bude
mariť a zasahovať do vyšetrovania únosu prezidentovho syna, čo sa aj
realizovalo výmenou vyšetrovateľov a neskorším šetrením do stratena. Hoci
tieto výroky boli prezentované viacerými periodikami, Generálna prokuratúra SR
a Ministerstvo vnútra SR to prešli mlčaním a nezáujmom, hoci
povinnosť konať im vyplývala priamo zo zákona. Tým sa tieto dva štátne orgány
postavili na stranu zločinu a štátneho terorizmu, z ktorého sa
doposiaľ neočistili. Preto ich doteraz považujem za organizácie zločinecké,
zavrhnutiahodné a štátnoteroristické. Oni
spoločne sú taktiež vrahovia Róberta Remiáša. Oni spoločne aj s vtedajšími
zbabelými poslancami Národnej rady SR sa postarali, že zločinec a štátny
terorista Vladimír Mečiar sa po odstúpení prezidenta Michala Kováča mohol stať
zastupujúcim prezidentom a amnestovať zločiny spojené s únosom
prezidentovho syna, kde vlastne amnestoval aj seba samého.
Pokiaľ by si boli orgány činné v trestnom konaní v tejto kauze
splnili svoje povinnosti vyplývajúce im zo zákona, udalosti by nabrali úplne
iný spád. Róbert Remiáš mohol žiť a únos prezidentovho syna mohol byť nielen
vyšetrený, ale byť ukončený aj odsúdením vinníkov. Bol som jediným občanom na
Slovensku, ktorý na marenie vyšetrovania zo strany Vladimíra Mečiara, ako aj
nečinnosti štátnych orgánov, reagoval trestným oznámením podaným 30. 10. 1995
na Mestský úrad PZ v Bratislave. Trestné oznámenie sa týkalo vtedajšieho
predsedu vlády Vladimíra Mečiara, vtedajšieho ministra vnútra Ľudovíta Hudeka,
vtedajšieho generálneho prokurátora Michala Vaľu, vtedajšieho riaditeľa SIS
Ivana Lexu a vtedajšieho dozorujúceho prokurátora Krajskej prokuratúry
v Bratislave Róberta Vlachovského pre zneužitie právomoci verejného
činiteľa.
Ako v tom období fungovali orgány činné v trestnom konaní
patriace pod Ministerstvo vnútra SR a Generálnu prokuratúru SR svedčí aj
nasledovné. Z Mestského úradu vyšetrovania mi 9. 11. 1995 oznámili, že
podnet bol z vecnej príslušnosti odstúpený na preverenie Veliteľstvu PZ.
hl. mesta SR Bratislava. Hoci ich povinnosťou bolo mi odpovedať do 30 dní,
neurobili tak. Keďže mi neodpovedali dokonca ani za 80 dní, tak som 1. 2. 1996
dal na Generálnu prokuratúru SR podnet na trestné stíhanie pre podozrenie
z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa
a z trestného činu nadržovania na neznámych páchateľov
z Veliteľstva PZ hl. mesta SR Bratislava. Keďže hra nervov
a zakrývanie štátneho terorizmu naďalej pokračuje, preskočím niekoľko
rokov, až sa dostanem k dátumu 6. 11. 2002. V tento deň som totiž
poslal kompletnú dokumentáciu ohľadom tejto kauzy na Európsky súd pre ľudské
práva do Štrasburgu. Nechcel som veľa. Nežiadal som dokonca ani žiadne finančné
odškodnenie. Navrhoval som, aby mi bolo
na slovenskom súde umožnené dokázať všetko to, z čoho obviňujem konkrétne
osoby a konkrétne štátne orgány. Skorumpovaní boľševickí sudcovia v Štrasburgu mi to neumožnil. Stotožnili
sa so slovenským štátnym terorizmom. V mene vyšších štátnych záujmov.
No ani toto ma neodradilo. Podnikal som ďalšie aktivity. Dokumenty som
rozposlal všetkým veľvyslanectvám EÚ a NATO v Bratislave. Zároveň som
sa ich opýtal, či im neprekáža slovenský štátny terorizmus. Odpoveďou bolo
mlčanie. Ale aj to mlčanie o niečom hovorilo. Hovorilo o tej pravej
západnej demokracii, plnej hnoja a špiny. A tak som sa v druhej
polovici mája 2005 rozhodol pre niečo, čo nielen na Slovensku, ale ani
v tzv. demokraciách EÚ a NATO nemá obdobu.
Dňa 18. 5. 2005 neprešiel v Národnej
rade SR návrh poslancov za KDH, aby hlasovaním ústavnou väčšinou 90-tich hlasov
boli zrušené amnestie Vladimíra Mečiara, hlavne zásluhou poslancov HZDS, Smeru
a KSS, ale aj poslancov SMK, ANO a tzv. nezávislých. To ma iniciovalo, aby
som tým poslancom, ktorí tento návrh nepodporili, adresoval 21. 5. 2005
otvorený list, z ktorého odcitujem niektoré pasáže: Vašou vinou je Národná rada SR naďalej zločineckou
a štátno-teroristickou inštitúciou. Povedať Vám, že ste najúbohejším
odpadom slovenského národa, je až príliš slušný výraz. Svojim hlasovaním
o stotožnení sa so štátnym terorizmom ste dokázali, že nikto z Vás
nemá nielen v tomto parlamente, ale ani v slušnej spoločnosti čo
hľadať. Vaša prítomnosť v politike je horšia ako nákazlivý mor. Doteraz ešte
nikto v NR SR nepoložil otázku, že pokiaľ by sa boli podľa zákona riadili
tí, ktorým to zo zákona priamo vyplýva, tak zločinec a štátny terorista
Vladimír Mečiar by sa nikdy nemohol
stať zastupujúcim prezidentom a udeliť amnestie na zločiny, na ktorých sa
nielen podieľal, ale kde amnestoval aj sám seba, dokonca ani nepočkal, kedy
o trestnom čine rozhodne súd. Akým právom nám čelní predstavitelia štátu
tvrdia, že zákony sú na to, aby sa
dodržiavali, keď oni samotní ich v tomto prípade nedokázali naplniť? Keby
sa tieto zákony boli dodržiavali zo strany vlády, parlamentu, ministerstva
vnútra, generálnej prokuratúry, ako aj zložiek im podriadených, mohol by si
Vladimír Mečiar ako predseda vlády dovoliť verejne v Banskej Bystrici 11.
10. 1995 vyhlásiť, že bude mariť a zasahovať do vyšetrovania únosu Michala
Kováča mladšieho, čo sa aj realizovalo? Mohol by za týmto účelom založiť
zločineckú skupinu, ktorej členmi boli vtedajší generálny prokurátor Vaľo,
vtedajší minister vnútra Hudek, vtedajší riaditeľ SIS Lexa, či vtedajší
dozorujúci prokurátor Vlachovský, ktorí z dotyčných inštitúcií urobili
nielen politické prostitútky v rukách zločinca a štátneho teroristu
Vladimíra Mečiara, ale aj jeho spolupáchateľov, pokiaľ by orgány činné
v trestnom konaní boli vtedy skutočne nezávislé? Čo si o tom myslíte
profesorka práv (kráv?) Tóthová a docent práv (kráv?) Cuper? Aj
z tohto vyplýva, že slovenský parlament je najsmutnejšou, a zároveň
najsmradľavejšou raritou v krajinách Európskej únie. Zatiaľ, čo
v týchto parlamentoch sa nenašiel ani jeden poslanec, ktorý by sa verejne
stotožnil so štátnym terorizmom, v slovenskom parlamente sa so štátnym
terorizmom verejne stotožnilo 18. mája 2005 67 poslancov, v skutočnosti 67 teroristicko-zločineckých gaunerov
a vyvrheľov bez ľudskej dôstojnosti a cti....
Kópie tohto otvoreného listu som 21. 5. 2005 poslal Generálnej
prokuratúre SR a Ministerstvu vnútra SR s návrhom, aby proti mojej
osobe bolo zahájené trestné stíhanie s následným vznesením obvinenia
a neskôr vypracovanej obžaloby, čím by mi bolo na súde umožnené dokázať
všetko to, z čoho obviňujem 67 poslaneckých gaunerov v NR SR, spolu
so zločincom a štátnym teroristom Vladimírom Mečiarom. Kópie tohto
otvoreného listu, ako aj kópie návrhu adresované GP SR a MV SR som poslal
aj veľvyslanectvu USA v Bratislave. Mimo iného som im pripomenul, že ak
prezident Bush považuje zločinecké a štátno-teroristické Slovensko za
slobodné a demokratické, tak potom je to mimoriadne veľká úbohosť nielen jeho
samotného, ale aj jeho poradcov. Taktiež som sa ich opýtal, či to nemá na
svedomí aj servilnosť a zadkolezectvo Mikuláša Dzurindu k všetkému
americkému.
A ako to dopadlo? Ruky preč od tohto môjho návrhu dali GP SR, MV
SR, Prezídium Policajného zboru – úrad boja proti korupcii, Úrad špeciálnej
prokuratúry. Nakoniec to hodili na krk Okresnému riaditeľstvu Policajného
zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Považskej Bystrici.
Odtiaľ mi UZNESENÍM pod č. j. ČVS: ORP-709/OSV-PB-2005 oznámili, že môj návrh
sa odmieta. Proti tomuto uzneseniu som podal v zákonnej lehote sťažnosť,
v ktorej som namietal, že v liste poslancom Národnej rady SR som sa
dopustil minimálne dvoch trestných činov – útoku na štátny orgán
a ohovárania. Žiaľ, neuspel som. Na moju sťažnosť mi prišla takáto odpoveď
– Týmto Vás upovedomujeme, že Vaše
oznámenie zo dňa 21. 5. 2005 bolo v zmysle § 60 odst. 3 písm. a Zák.
SNR č. 372/90 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov O d l o ž e n é. A pod
tým nečitateľný podpis.
Nevadí, pokračujem ďalej, aj keď mi to trvá už 11 rokov. Za túto dobu sa
mi už ale poriadne rozšíril aj menoslov tých, ktorí sú zodpovední za vraždu
Róberta Remiáša. Napríklad aj o meno terajšieho prezidenta Ivana
Gašparoviča. Ak by sa cítil dotknutý, som mu ochotný pripomenúť niekoľko vecí,
keď bol ešte na funkcii predsedu Národnej rady SR. Ktovie, ako by sa asi
tváril?
Vladimír Pavlík
