Nikdy nezabudnúť, nikdy neodpustiť, nikdy
nemať súcit!
Miesto úvodu: Pri našom oprávnenom boji voči politickým zločincom, nech nám je svätým
príkladom opačný význam židovského príslovia – Kto zachráni čo len jeden ľudský život, zachránil celý svet. Teda,
ten opačný význam – Kto zničí čo len jeden ľudský život, zničil celý svet. Pokiaľ
publicista Tibor Ferko v Domine fórum, č. 28/2005 na str. 16 tvrdí – Fakty nepustia a keby Dr. Jozef Tiso
bol vydal napospas fašistom čo len
jedného Žida, jeho vina by z morálneho hľadiska nebola menšia... A ja, Vladimír Pavlík , chcem
k tomu ešte dodať, že nesmieme zabúdať ani na novú garnitúru
ponovembrových sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z Dzurindovej
vlády a poslancov Národnej rady SR, ktorí opätovne, už osem rokov, doháňajú
ľudí na Slovensku k sociálnym samovraždám. Aj keby sa tu jednalo čo len o jednu obeť, ich vina by
z morálneho hľadiska nebola o nič menšia...
Ponovembrová
realita
Ako je to možné, že nás, väčšinu slovenského národa, okráda, týra,
psychicky a fyzicky vyvražďuje, či na ľudskej dôstojnosti ponižuje
najsmradľavejší odpad slovenského národa s najzločineckejšou profesiou na
Slovensku – členovia ponovembrových vlád a parlamentov? Je vlastne nejaký
rozdiel medzi nimi a Adolfom Hitlerom? Keď tento Leninov a Stalinov
napodobňovateľ pri vyvražďovaní miliónov nevinných obetí sa chcel dostať
k moci, nepovedal nemeckému národu, že jeho cieľom je likvidácia Židov,
Slovanov, Rómov, ako aj starých, telesne a duševne postihnutých ľudí
z tohto etnika? Podľa neho, menejcenných ľudí. Povedal. Sfanatizovaný
národ mu dal dôveru. Teda, Hitlerov nástup k moci nebol vydláždený jeho
klamstvom k vlastnému národu. Aspoň nie v týchto aspektoch.
Teraz, keď si položíme otázku, kto vlastne viac klamal vlastný národ –
Hitler, alebo slovenskí ponovembroví politici, tak odpoveď je úplne
jednoznačná. Viac klamali, omnoho viac klamali, slovenskí politici. Položme si
teraz ďalšie dve, mimoriadne dôležité a závažné otázky: Boli by sa v tomto štáte po novembri
1989 dostali k moci politici, z ktorých sa neskôr stali zločinci,
zlodeji, štátni teroristi, fašistickí tyrani a vrahovia vlastného národa,
vrahovia a likvidátori vlastnej – národnej slovenskej kultúry? Bol by
ich slovenský národ volil, pokiaľ by vo svojich programoch a predvolebných
sľuboch hovorili skutočnú pravdu? Že im v skutočnosti nejde o blaho
tohto štátu a vlastných spoluobčanov, ale o svoje blaho, ako aj o rozkradnutie
tohto štátu v spolupráci s cudzou štátnou mocou či likvidáciu
vlastného kultúrneho dedičstva? A samozrejme, aj o obohatenie ich
blízkych, ako aj rôznych pochybných indivíduí – samozrejme, na náš účet. Že na nezanedbateľnej časti slovenského
národa budú fašizmus priamo realizovať? Tvrdím,
že slovenský národ, v tom čase od národa nemeckého, by takýchto politikov
nikdy nebol volil. Slovenskí politici si toho sú vedomí. Preto aj takéto podvody
realizujú.
Ako je to možné, že netvor, ktorý za bývalého režimu z titulu
svojej funkcie vyhodí zo zamestnania dvoch pracovníkov Alexandra N.
a Vladimíra G. len preto, že sa zúčastnili v marci 1988 na štátom
nepovolenej tzv. sviečkovej demonštrácii, tak týmto netvorom porodený ďalší
netvor, vlastný syn, robí niekoľko rokov na funkcii štátneho tajomníka na
Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR sadisticko-fašistické
pokusy na nezanedbateľnej časti slovenského národa? Netvor, vyškolený
sionisticko-židovskou, zločinecko-zlodejskou lichvou zo Svetovej banky
a Medzinárodného menového fondu, nám tu zločiny proti ľudskosti prezentuje
ako nevyhnutné sociálne reformy! Nikomu
zo slovenských politikov pritom neprekáža, že súčasťou týchto tzv. reforiem je
aj množstvo sociálnych samovrážd! Dokonca ani tzv. kresťanom
z Antikristovej organizácie KDH, ktorí v skutočnosti zločiny tohto netvora ešte podporili!
Zločiny najcynickejšieho kalibru, ktoré fašisticko-tyranská dzurindovská
vláda a im podobné monštrá z Národnej rady SR predvádzajú na ťažko
zdravotne postihnutých či tých, ktorí sa o nich starajú, nám len dokazuje,
kto tu v skutočnosti porušuje a hanobí najzákladnejšie ľudské práva.
Hovorí sa tomu pomalá smrť. Ako to vlastne funguje? Je to celkom jednoduché.
Najskôr to bol zákon z dielne sadisticko-fašistického tyrana a vraha
Ľudovíta Kaníka, keď bol ministrom práce, sociálnych vecí a svojej
vlastnej rodiny, a jemu podobných tyranov a vrahov z Dzurindovej
vlády a poslancov z Národnej rady SR, že pokiaľ ťažko zdravotne
postihnutému dôchodcovi, úplne či zväčša odkázanému na pomoc druhého, presiahne
dôchodok 1,2 životného minima, o tú čiastku oberú jeho opatrovateľa, čím
taktiež utrpí aj ťažko zdravotne postihnutý. Pričom každý rok sa toto životné
minimum zvyšuje, a od toho odvíjajúc, zvyšujú sa aj rôzne poplatky, napr.
pre sociálnu a zdravotnú poisťovňu či do fondov zamestnanosti, tak
prakticky za štyri roky si opatrovateľ ťažko zdravotne postihnutého nemôže už
zaplatiť ani ten najnižší odvod na svoj dôchodok. Lebo pri každom zvýšení dôchodku ťažko zdravotne postihnutému, o tú
istú sumu oberú aj jeho opatrovateľa. Nakoniec ostane jeden príjem, teda
dôchodok takto ťažko zdravotne postihnutého, ako obživa pre dve osoby. A keďže sa neustále zvyšujú ceny plynu,
elektriny, vody, potravín, služieb či iných položiek, ťažko zdravotne
postihnutý aj so svojim opatrovateľom – rodinným príslušníkom, sú nútení začať
hladovať, znížiť na minimum napr. nákup hygienických pomôcok či ostatných vecí
k životu potrebných.
Naproti tomu fašistickým tyranom a vrahom z Dzurindovej vlády
a z Národnej rady SR sa príjmy pravidelne zvyšujú. No nie za prácu
pre tento národ či tento štát. Ale za zločiny proti ľudskosti, za zločiny
a zlodejstvo proti tomuto štátu a jeho občanom. Za to, že oni samotní
či v ich mene sa táto republika rozkradla, vytunelovala
a zdevastovala, a oni vo svojom fašisticko-tyranskom cynizme
praktizujú tieto zločinecké metódy na nevinných, bezbranných a najviac
zraniteľných. AJ TAKTO VYZERÁ FAŠIZMUS
PO SLOVENSKY, PÁN GENERÁLNY PROKURÁTOR DOBROSLAV TRNKA, OCHRANCA A SLUHA
TÝCHTO FAŠISTICKÝCH TYRANOV A VRAHOV PRI ICH PORUŠOVANÍ
NAJZÁKLADNEJŠÍCH PRÁV PROTI TEJTO
NEZANEDBATEĽNEJ ČASTI VLASTNÝCH SPOLUOBČANOV!!! Tieto zločiny tu predsa nepácha
na Váš návrh rozpustená Slovenská pospolitosť – národná strana! Aký to paradox,
keď na čele zločinecko-zlodejskej, fašisticko-tyranskej
a štátno-teroristickej organizácie pod názvom Národná rada SR stál ešte
donedávna neverec Pavol Hrušovský, ktorý je dokonca aj predsedom KDH, teda,
kresťanského politického subjektu. Že slovenskú vládu už osem rokov riadi fašistický
tyran a vrah, ktorý začínal ako ospevovač Februára 1948 a skončil ako
americký, Svetobankový či Bushov zadkolezec.
Dokedy,
a ako ďalej?
Dokedy budeme poníženými a zbabelými hoviadkami bez ľudskej
dôstojnosti a národnej hrdosti, že sa necháme ponižovať a okrádať
najsmradľavejším odpadom slovenského národa – politikmi, ktorí nenávidia nielen
nás, ale aj vlastný štát? Dokedy im budeme ich zlodejstvá, nenávisť
a pohŕdanie voči nám oplácať mlčaním, zbabelosťou, poníženosťou
a strachom? Dokedy kolaborujúca novinárska chamraď z časopisu týždeň
bude nazývať ich ekonomické zločiny a doháňanie k sociálnym samovraždám
nevinných ľudí ekonomickými reformami? Dokedy nám bude sionisticko-židovská
propaganda vnucovať tézy o utrpení Židov v koncentračných táboroch,
pričom úmyselne mlčia o židovských peniazoch od ich bankárskej lichvy, cez
ktoré sa tieto utrpenia mohli taktiež realizovať? Naučme sa aj my im konečne neodpúšťať!
Nezabudnúť a neodpustiť im je totiž prvým a základným krokom
k ich porážke a ich neskoršiemu potrestaniu. Čím viac si toto
vypestujeme, tým je menšia pravdepodobnosť, že budeme zabúdať na ich zločiny. Raz
sa nám to vyplatí, musí sa nám to vyplatiť. Neodpúšťať a nemať súcit k politikom
musíme učiť už malé deti. Treba už štvorročnému - päťročnému - šesťročnému
dieťaťu vysvetľovať, že napr. hračka, ktorá sa mu ľúbi, mu rodičia nemôžu
kúpiť, lebo vinou politikov na ňu nemajú peniaze. V tomto veku treba deťom
politikov prirovnávať k čertom či sedemhlavým drakom, ako aj rôznym
netvorom z rozprávok, ktorí deti nielen nenávidia, ale im aj robia zle, berú
a kradnú aj to, čo im nepatrí. To oni sú na vine, že rodičia im nemôžu
kúpiť hračky či sladkosti. Keď už je dieťa staršie a viac chápavé, treba
mu vysvetľovať, že kvôli politikom jeho rodičia stratili zamestnanie, alebo, že
kvôli ním zarobia tak málo, že im to vyjde len na tie najzákladnejšie potreby.
To znamená, že napr. už pre šestnásťročného mladého človeka politici
nesmejú byť považovaní nielen za ľudské tvory, ale za netvorov, ktorí sú
príčinou všetkého zla na Slovensku. Vysvetľovať im, že zákonné aplikácie trestu
smrti na týchto netvoroch sú len pre dobro väčšiny tohto národa. Zároveň ale s týmto
musíme túto generáciu učiť k hlbokej úcte k staršej generácii, hlavne
ku generácii ich starých rodičov. Taktiež ich učiť k láske, súcitu,
tolerancii a pomoci starým ľuďom, ľuďom telesne a zdravotne
postihnutým, ktorí nie vlastnou vinou sa ocitli v takejto situácii.
Pripomínať im, ako aj na konkrétnych príkladoch im ukazovať, ako
zločinecko-zlodejskí politici takéto skupiny občanov likvidujú, týrajú,
ponižujú a pohŕdajú nimi.
Je nanajvýš nutné, aby na Slovensku už vyvíjalo činnosť niekoľko hnutí
či združení mladých a minulosťou nezaťažených ľudí, nebojacich sa vystúpiť
z radu, ktorí by neskôr prebrali zodpovednosť nad týmto štátom. Takých,
ktorí keď budú mať svoju ruku priloženú na srdci, nebudú mať pred srdcom
peňaženku, ako nám to praktizovala mečiarovsko-slotovská protislovenská luza. Budú
musieť na jednej strane skĺbiť tvrdosť a bezcitnosť voči predošlým
politickým tyranom a vrahom vlastného národa, podľa neskôr pripravených
zákonov o treste smrti, no zároveň musia mať nielen úctu k tejto
krajine, ale aj úctu k tým, ktorí túto krajinu vybudovali. Vážiť si
a mať úctu k učiteľskému povolaniu, počnúc tým od materských škôlok,
končiacim až po vysoké školy. Dobrý učiteľ je totiž jedným zo základných
pilierov každého štátu, ktorý musí mať aj primeranú spoločenskú úctu
a spoločenské ohodnotenie. Vážiť si každého, v akejkoľvek profesii,
ktorý to nie slovami, ale skutkami dokáže realizovať. Na Slovensku máme
dostatok múdrych a vzdelaných ľudí, ktorí by dôveru národa nezneužili pre
svoj vlastný prospech. Žiaľ, chýba im občianska angažovanosť a vybočenie
z radu. Preto teraz už záleží len na tých, ktorí mali odvahu z toho
radu vystúpiť, aby si ku ním našli cestu, alebo opačne, a spoločnými
silami cez vzájomnú dôveru začali konať.
Vladimír Pavlík
