Pokračujúce utrpenie
politického väzňa Josefa Koudelku je hanbou Českej republiky
Boli nielen predvojom odvahy,
statočnosti a sebaobetovania, ale boli aj predvojom utrpenia. Za slobodné
myslenie, odvahu a statočnosť vybočiť z nalinkovaného radu, trpeli
v komunistických koncentrákoch. Mnohí boli odsúdení na dlhoročné väzenie,
mnohí na doživotie, niektorí aj na trest smrti. Boli aj takí, ktorí prežili
nacistické koncentráky, aby opätovne skončili v komunistických
koncentrákoch. Tí, ktorí tieto dvojité koncentráky prežili, zväčša porovnávali.
To porovnanie, hlavne čo sa týkalo ľudského utrpenia a ponižovania, zväčša
vyznievalo v neprospech komunistických koncentrákov. Rozprávať by
o tom mohla nielen nebohá, komunisticko-fašistickými zločincami na trest smrti
odsúdená doktorka Milada Horáková, ale aj jeden z doposiaľ žijúcich
pamätníkov Václav Eminger. Všetci ktorí prežili, ostali nielen
s podlomeným zdravím, ale aj s trvalými následkami. No nielen to.
Drvivá väčšina z nich je aj po novembri 1989 občanmi druhej kategórie. Na
rozdiel od ich tyranov a vrahov, na rozdiel od ponovembrových tunelárov,
či zločinecko-zlodejských politikov.
Prednovembrové, ale aj ponovembrové utrpenie Josefa
Koudelku
Politický väzeň Josef Koudelka pretrpel
v komunistických koncentrákoch 15 rokov. V máji 1949 ako 19 ročný
mladík bol dvojicou príslušníkov ZNB zadržaný pri Mikulove a odvedený na
ich úradovňu. Pri zisťovaní formálnych úkonov za pomoci faciek a kopancov
ho dali do cely a obvinili z prípravy ilegálneho prechodu hraníc.
Výmerom Krajskej komisie č. 13 v Brne bol poslaný do tábora nútených prác
a eskortovaný do Svatého Jána pri Beroune. Tam, v bývalom kláštore
bolo zriadené stredisko tzv. chovancov. Po niekoľkých dňoch, s ďalšími
určenými k tzv. prevýchove, bol prevezený na bývalý zámok
v Oslavanoch u Rosic. Náčelníkom tu bol por. Hartviger. Pracoval
v uhoľnej bani V. Noska.
V októbri 1949 sa pokúsil
o útek. Za trest mu bol predĺžený pobyt a v polovici roka 1950
bol prevezený na Příbramsko, do lágrov Vojna I a II, kde bol
náčelníkom štábny strážmajster Vojík. Spolu so svojimi spoluväzňami ťažil
uránovú rudu pre veľkého sovietskeho brata, pod ostrým dohľadom ruského
inžiniera Loginova. Prepustený bol 26. 3. 1951, no dlho sa zo slobody netešil.
Dňa 1. 10. 1951 bol povolaný do PTP. Po šesťtýždňovom výcviku bez zbrane bol
premiestnený do Hornej Suchej, pri Karvinej. Fáral na bani Klement Gottwald.
Samozrejme, ľudia jeho typu boli pod neustálym dozorom ŠtB a VKR, ktorí
mali aj medzi petepákmi svojich agentov. Na základe udania jedného z nich,
súdruha Šíbla, bol pán Koudelka spolu so svojimi priateľmi p. Ivanom, p.
Hamplom a p. Zelenkom 30. 8. 1953 v blízkosti kasární prepadnutý
komandom ŠtB. S putami na rukách a so zaviazanými očami boli odvlečení
do vyšetrovacej väzby v Ruzyni.
Tu, na základe vykonštruovanej výpovede
udavača Šíbla, ktorý za toto získaval
mimoriadne dovolenky, (udával pre mjr. VKR Hanáka a Bumbáleka)
nasledovala skoro polročná samoväzba. Tu mal možnosť zakúsiť brutálne metódy
vyšetrovacieho komanda pod vedením kpt. Hrušku. Dňa 18. 2. 1954 ho Vyšší
vojenský súd v Trenčíne za predsedníctva mjr. Mertu odsúdil na 13 rokov
väzenia. Po rozsudku bol eskortovaný na baňu v Rtyni v Podkrkonoší.
V roku 1956 bol premiestnený do Valdíc.
O tri roky neskôr, dňa 9. 8. 1959,
po dohode so spoluväzňami Šindlerom, Kmentom, Dobrým, Ondráčkom a Synákom,
ukradli z miestnej garáže nákladné auto zn. Praga a sanitný voz zn.
Škoda 1 200. Nákladným autom prerazili závoru, no o niekoľko hodín
ich chytili. Nasledoval celomesačný pobyt v cele s betónovou
podlahou, kde prvých päť dní nedostal ani stravu, ani pitie. Desať dní si
nesmel ľahnúť, ani spať na holej drevenej prični. Po celú dobu pobytu mal
nepretržite puta na rukách. Vypočúvali ho len v nočných hodinách, za
pomoci bitky a kopancov, v mene vtedajšieho náčelníka Stanislava
Krála.
Súd sa konal 7. 1. 1960 za
predsedníctva Františka Přibyla a pán Koudelka dostal ďalších sedem rokov
naviac. Jeho spoluväzni dostali tresty od piatich do siedmich rokov. O pár
mesiacov ho previezli do Leopoldova, kde
väčšinu z troch rokov strávil na samotkách. V roku 1963 ho
previezli do Valdíc. V posledný augustový deň roku 1968, teda po 15-tich
rokoch, bol prepustený na amnestiu. Po novembri 1989 požiadal pán Koudelka
o rehabilitáciu a potrestanie zločincov, ktorí mu zničili život.
Boľševickým hnusom oblepený terajší generálny prokurátor
Dobroslav Trnka
V rámci konania o súdnej
rehabilitácii v zmysle zákona č. 119/90, prebehlo na Vyššom vojenskom súde
v Trenčíne rehabilitačné konanie, kde pod č. j. 2RTv 120/90 bol dňa 13. 2.
1991 vydaný rozsudok v mene republiky, na základe ktorého bol pán Koudelka
oslobodený podľa § 226 písm. a) Tr. por. spod obžaloby Vyššieho vojenského
prokurátora v Trenčíne pre horeuvedené trestné činy, nakoľko nebolo
preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol obžalovaný stíhaný.
No
k potrestaniu zločincov, ktorí pánovi Koudelkovi zničili život, zatiaľ
nedošlo. Odcitujem zo šalamúnskeho uznesenia Vojenskej
obvodovej prokuratúry v Bratislave, pod zn. OPv 650/93, pod ktorý je
podpísaný npor. JUDr. Dobroslav Trnka,
terajší generálny prokurátor Slovenskej republiky. Citujem: Prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry
Trenčín, ako aj senát Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne počas
rehabilitačného konania nezistili také
nezákonnosti zo strany sudcov, ktorí rozhodovali v pôvodnom konaní, na
základe ktorých by bolo možné voči ním vyvodiť trestnoprávne dôsledky. Nezistili, že vtedy platné zákony vedome, alebo hrubo porušovali,
a to aj napriek tomu, že v rehabilitačnom konaní bolo konštatované,
že pôvodný rozsudok ako súdny akt v súčasnej dobe nemôže obstáť. Hodnotiť
podľa podnetu Josefa Koudelku zločinnosť bývalej KSČ an block v súvislosti
s pôvodným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní v roku
1954 nemá právnu oporu a súčasnej
vojenskej justícii neprislúcha. V prípade, že by sa tak stalo, išlo by
o potvrdenie neprijateľnej zásady
kolektívnej viny. (Škoda len, že týmto sa Dobroslav Trnka neriadi
v súčasnosti, keď ako generálny prokurátor sa spolupodieľa ako
spolupáchateľ na zločinoch sadisticko-fašistických tyranov a vrahov
z Dzurindovej vlády a poslancov z Národnej rady SR, ktorí systém kolektívnej viny prenášajú na vlastných
spoluobčanov za ekonomické zločiny nimi napáchané a doháňajú ich k sociálnym samovraždám. Pozn. autora V.
P.)
V odvolaní proti tomuto uzneseniu
pán Koudelka mimo iného napísal, že aj nacistickí sudcovia boli povinní
postupovať podľa vtedy platných zákonov. Zároveň pripomenul, že do premlčacej doby trestných činov sa
nezapočítava doba od 25. februára 1948 do decembra 1989, lebo takéto znenie
obsahuje Zákon o protiprávnosti komunistického režimu v § 5, ktorý
nadobudol účinnosť 1. 8. 1993.
Prednovembrové a ponovembrové utrpenia vyústili do
rodinnej tragédie
Pred prepustením z väzenia pána
Koudelku po 15-tich rokoch komunisticko-fašistickí zločinci rozhodli, že
menovaný môže pracovať len v baniach, hutiach a stavebníctve. Taktiež
bol nútený sa presťahovať do zdravotne závadného bytu IV. kategórie.
V roku 1971 po založení rodiny sa mu narodila dcéra Mária. Podmienky
zdravotne závadného bytu už v detstve spôsobovali jej časté onemocnenia
angínou s vysokými teplotami. Postupne sa u nej prejavovali silné
kŕče s častým upadaním do bezvedomia. Po týchto útrapách sa pridružili
ťažké formy epilepsie s vysokým počtom záchvatov. V posledných
obdobiach pred smrťou – zomrela 6. februára 2006, mala jeho dcéra každý týždeň
4 – 5 záchvatov, čo sa dá overiť v zdravotnej dokumentácii primárky MUDr.
Burešovej. V akých strašných a neľudských bytových podmienkach musela
žiť rodina pána Koudelku, svedčí aj rozhodnutie Mestského národného výboru –
odboru územného rozhodnutia plánovania a architektúry v Olomouci
z 31. 10. 1979, pod č. j. ÚPA 5296/79, kde sa mimo iného píše – Vzhľadom k zistenému stavu
a príslušným vyjadreniam vydáva odbor ÚPA MestNV v Olomouci podľa §
46 ods. 1 zák. č. 71/67 Zb. rozhodnutie, ktorým sa prvá oddelená časť obytnej
kuchyne o ploche cca 18 štvorcových metrov z dvojizbovej bytovej
jednotky s príslušenstvom Márie a Josefa Koudelkových podľa § 64 zák.
č. 41/64 Zb. považuje v súčasnom stave za zdravotne závadnú a neobývateľnú pre vlhkosť obvodových stien...
Vzhľadom k dlhodobej nemoci ich detí vo veku 7 a 3 roky je možné
prostredníctvom odboru bytového hospodárstva požiadať OHS o posúdenie
zdravotnej nevhodnosti bytu pre ich osoby.
Smrť, spojená s postupným umieraním, v mene
Českej republiky
Keďže politickí väzni boli a sú
naďalej považovaní za odpad, na rozdiel od komunisticko-fašistických zločincov,
tunelárov a im podobných zbojníkov, peripetie pána Koudelku trvali
a trvajú až dodnes. Naďalej žije v tom istom nevyhovujúcom byte, ak
mám parafrázovať, v podmienkach na úrovni doby kamennej. Výsledkom tejto
zločineckej tyranie v mene Českej republiky bolo úmrtie jeho dcéry Márie
dňa 6. 2. 2006. Mala 34 rokov. Pretrvávajúci ťažký zdravotný stav trvajúci 27
rokov, v dôsledku nevyhovujúcich bytových podmienok, sa podpísal na jej
predčasnom ukončení života. Žiaľ rodičov musí byť o to bolestnejší, že sa museli
nekonečných 27 rokov dívať na toto utrpenie. Môže byť niečo bolestnejšie pre
rodičov, ako takéto utrpenie končiace smrťou vlastného dieťaťa? Takto sa
odvďačila Česká republika politickému väzňovi, svojmu občanovi, ktorý
v časoch neslobody trpel ako to zviera! Nielen tragédia, ale aj hanba
a svinstvo najvyššieho rangu! Pochybujem o tom, že niektorí
z tých zločincov, ktorí pána Koudelku väznili, mučili, prenasledovali
a perzekvovali, že by oni, alebo ich deti, mali takýto nedôstojný život.
Takáto je realita novembra 1989! V mene Havlovej nežnosti a Klausovej
ekonomickej vlastizrady.
Vladimír
Pavlík
