Spoločné vlastnosti Klementa Gottwalda a Mikuláša
Dzurindu
Klement Gottwald a Mikuláš Dzurinda, aj keď naoko by sa malo jednať
o dve úplne odlišné osobnosti žijúce v úplne inom období, predsa majú
niekoľko spoločných vlastností, z ktorých dve sú priamo identické. Jedná
sa o zbabelosť a zadkolezectvo. Z histórie je známe, že Klement
Gottwald prakticky celú fašistickú okupáciu Československa prevegetoval v Rusku.
No nie na nejakom vojnovom fronte, ale v zákulisí, vyčkávajúc, ako tá
krysa, ako to všetko dopadne. Občas v Moskovskom rádiu čítal plamenné
výzvy na boj proti fašizmu, častokrát okorenené frázami typu – súdruhovia, bite
sa, pravda zvíťazí! Nielen súdruhovia, ale zväčša radoví občania bez politickej
príslušnosti, či bez rozdielu náboženského vyznania, sa aj skutočne statočne
bili, pričom mnohí za to zaplatili vlastnými životmi. Keď sa vojna skončila,
Klement Gottwald a jemu podobní zbabelci, z ktorých niektorí boli
dokonca konfidenti gestapa, sa nakoniec dostali k moci. Stali sa
z nich zločinci a vrahovia vlastného národa. Vyrábali nielen rôzne
nepriateľské skupiny (skupinky) škodiace krajine, pracujúcemu ľudu a KSČ, ale
vyrábali aj politické procesy. Ich vinou prišlo o život množstvo čestných
a nevinných ľudí, ako aj statočných bojovníkov proti fašizmu či už na
východnom, alebo západnom fronte, ako aj v domácom odboji, nehovoriac už
o desaťtisícoch väznených a státisícoch prenasledovaných. Gottwald
a spol. sa taktiež stali
poníženými zadkolezcami vtedajšieho zločineckého sovietskeho modelu.
Mikuláš Dzurinda bol tiež do novembra 1989 typickou kolaborujúcou
zbabelou občianskou nulou, milujúcou KSČ, Sovietsky zväz a Február 1948. Po
novembri 1989 ako typický červotoč sa zavŕtal do KDH, čakajúc na svoju
príležitosť. Za každú cenu túžil byť niekým. Ako krvilačná a podlá šelma
chcel nakoniec zlikvidovať politickú stranu, ktorá mu umožnila politickú
kariéru. Keď mu to nevyšlo, založil svoj vlastný politický subjekt – SDKÚ. Na
fingovanej vlne antimečiarizmu oklamal slovenský národ, aby od ospevovania
Februára 1948 sa stal americkým a Svetobankovým zadkolezcom. Zaviedol tu
ekonomický fašizmus, ako aj systém kolektívnej viny, pomocou ktorých dohnal
nezanedbateľný počet občanov k sociálnym samovraždám. Dnes je už
plnohodnotný sadisticko-fašistický tyran a vrah v službách cudzích
štátnych mocností, ako aj zapredanec a vlastizradca najvyššieho kalibru.
Tak ako Klement Gottwald, keď bol pri moci, prisvojoval si zásluhy mu
nepatriace, to isté teraz praktizuje aj Mikuláš Dzurinda. Perfektne ho odhalil
denník SME z 24. 4. 2006, keď tento zbabelý klamár tvrdil poľskému
týždenníku Wprost ako sa podieľal na rozpade komunizmu, keď mal založiť
kresťanskú a demokratickú úniu, a sám sa prirovnával
k Winstonovi Churchillovi. Dokonca aj premýšľa, ako slúžiť ľuďom!?
Nepochybujem o tom, že pokiaľ by Mikuláš Dzurinda žil v ére Lenina,
Stalina, Gottwalda, či v ére fašizmu a nacizmu, bol by to jeden
z najzavrhnutiahodnejších tyranov a zločincov dotyčnej doby. Veď má
na to všetky predpoklady. Nepochybne by si bol s Klementom Gottwaldom
porozumel aj pri vyrábaní rôznych skupiniek.
Prednovembrový
Dzurinda a Február 1948
Nádejný básnik Dzurinda takto vzdával hold
Februáru 1948:
Hoci som mladý, pochabý, hoc dokázať chcem stále
viac a viac,
už neraz som sa zamyslel, dozadu hlavu
obrátiac.
A čo som videl? Život bohatý, plynúci
v šťastnej krajine,
veselé detstvo chlapčenské, v slobodnej,
šťastnej rodine.
Čím rokov viac, čím starší som, tým viac sa
zamýšľam,
ako to, že domov môj, teplučký stále mám?
Za to, že neviem, čo zrada, klam, že život to
je pre mňa dar,
nie utrpenie, klamstvo, mar, vďaka ti, slávny
Február!
Vďaka ti, robotník i roľník, vďaka ti,
otec, mať,
že môžem rojčiť, stále sniť, slobodnej zeme
plody brať.
Premnoho vďaky v srdci mám, že môžem
šťastne dnešok žiť,
snežienok ráno natrhať, potom zas večer
s milou byť.
Nuž počuj, otec, drahá mať, počúvaj, šťastná
moja vlasť,
keď toľkú radosť v duši mám, čo všetkým
sľúbim darovať.
Nechcem byť dlžník večitý, chcem polia, lúky
orávať
a zrno šťastia, slobody, do všetkých
hriadok zasievať.
Aké by
malo byť ponovembrové Dzurindove básnické vyznanie
Hoci som starý, stále pochabý,
hoc už osem rokov kurvím to Slovensko stále
viac a viac,
stále o tom rozmýšľam, k Amerike,
Svetovej banke, MMF, Pente
a všetkým zbojníkom okrádajúcim Slovensko
svoju hlavu obraciam.
A čo vidím? Šťastnú krajinu
a šťastný život takých ako som ja,
v americkej a židovskej gubernii
menom Slovensko.
Čím rokov viac, čím starší som, doteraz som
nerozmýšľal,
prečo som Slovensko a jeho národ zapredal?
Za to, že poznám zradu, klam, že utrpenie pre
vlastný národ,
to je môj Slovensku dar, vďaka ti, Svetová
banka, MMF,
USA, EÚ a rôzne Penty Group,
že zo Slováka som vášho otroka a pokusného
králika mohol urobiť.
Vďaka ti otec, drahá mať, že
z prednovembrového zbabelca
som sa samoľúbym a zapredaným premiérom
mohol stať.
Vďaka ti otec, drahá mať, že
z prednovembrového zbabelca
som sa poníženým americkým zadkolezcom mohol
stať.
Vďaka ti otec, drahá mať, že ste ma na svet
priviedli,
veď moje narodenie, to bolo pre Slovensko od
samotného
Antikrista ten najväčší dar. Vďaka ti,
Antikrist, ako aj tvojej ríši zla,
že plody slovenskej zeme cudziemu kapitálu
môžem odvádzať,
radujem sa, ako slabí jedinci si kvôli mojim
reformám na život siahajú,
lebo som hrdý, Antikristom odkojený Slovák,
Mikuláš Dzurinda.
Vladimír Pavlík