Ako časopis týždeň z ekonomických zločincov ekonomických
reformátorov vyrába
(1.
časť) 2.časť
Štefana Hríba, šéfredaktora časopisu týždeň a moderátora diskusnej
relácie Pod lampou vysielanej každý štvrtok na STV2, netreba väčšine
slovenských občanov predstavovať. Keby sa na Slovensku novinári hodnotili za
moralizovanie, poučovanie, formálne hľadanie východísk, či za slovné
a teoretické (kaviarenské) bojovanie proti zlu, ako aj neustálom formálnom
rozprávaní a písaní o pravde, svedomí, tolerancii a slušnosti,
tak momentálne nemá konkurenciu. Horšie je to ale, pokiaľ to zosobníme do
reality. Skutočnej reality. Začnime napr. diskusnou reláciou Pod lampou. Odkedy
táto relácia existuje, ešte ani raz sa nestalo, aby v jej úvode moderátor
Štefan Hríb prejavil aspoň tie najzákladnejšie a najelementárnejšie znaky
slušnosti. To znamená, že doteraz ani raz v jej úvode nepovedal – dobrý
večer, vážení televízni diváci.... (Aký to rozdiel oproti slušnej, usmiatej
a hneď na začiatku pozdraviacej
divákov v relácii Pošta pre teba
moderátorky Kataríny Brychtovej) Keďže tento nevychovaný
polointelektuál sa považuje za niečo
extra, možno aj preto si zväčša do tejto relácie nikdy nevyberá primeraných
oponentov, dokonca ani ináč mysliacich, ale len tých či podobných jeho
kategórii, čo sa prejaví hneď v úvode. Ako som už spomenul, keďže, „dobrý
večer, vážení televízni diváci,“ nedokáže povedať samotný moderátor, nedokážu
to povedať ani ostatní diskutujúci, jeho hostia, hoci mnohí z nich si
myslia, že patria medzi elitu slovenského národa.
V arogancii a nevychovanosti má Štefan Hríb už svoje
skúsenosti. Pred nejakým časom moderoval na STV2 publicistickú reláciu
V sieti. Spoluautora pri moderovaní mu vtedy robil terajší šéfredaktor
denníka SME Martin M. Šimečka. Ani vtedy sa televízni diváci nedočkali toho
bežného úvodu, patriaceho do výbavy normálneho a priemerne slušného
človeka – „dobrý večer, vážení televízni diváci...“ Miesto slušného pozdravu a oslovenia
sa relácia začínala slovom – „tak“ či „no,“ poprípade nejakým zahmkaním. Takto
to teda vyzeralo a naďalej vyzerá, keď táto, tzv. elita,
v skutočnosti nevychovaná chamraď, sa hrá na elitu národa.
S hrdosťou propaguje slobodu slova, slobodu názorov či slobodu
argumentov. Ale len naoko. Ako to vyzerá v mene ich reality, mal som sa
možnosť presvedčiť napr. v relácii Pod lampou, odvysielanej na STV2 16.
12. 2004. Medzi hosťami bol vtedy aj vysokoškolský pedagóg a publicista Eduard
Chmelár. V diskusii položil otázku, kde sú všetky tie miliardy, ktoré tu
boli pred novembrom 1989. Čo myslíte, ako na to reagovali Štefan Hríb
a jeho súkmeňovec Peter Schutz? Jednoducho odmietli na tú tému diskutovať
a zahrali to do autu. Aby sa to ešte okorenilo a omastilo, tak Schutz
začal niečo brblať o banánoch, že teraz sa na ne nečaká vo frontách, ako
za bývalého režimu. Keď Eduard Chmelár o nejakú chvíľu nadhodil tému, že
politické strany sú mafie, tak Schutz s Hríbom to taktiež okamžite spochybňovali.
Od Domina
fórum k časopisu týždeň
Po odchode z týždenníka Domino fórum v roku 2004 pre názorové
rozdiely, ako aj neukojené ambície len pre tú jeho jedinú pravdu, Štefan Hríb
spolu s niekoľkými „osvietencami“ jeho typu zakladajú časopis týždeň,
ktorého prvé číslo vychádza 6. decembra 2004. V jeho úvodníku už ako
šéfredaktor dáva najavo, že toto periodikum bude to jediné a skutočné svetlo na
mediálnej scéne. „Nevieme, či to
dokážeme, ale odmietli sme sa nečinne prizerať mediálnej biede,“ píše
v závere. Zaujímavý je aj druhý odstavec tohto úvodníka – Keď režim padol, všeličo sa zmenilo pomerne
rýchlo. Ale novinári nie. Bola už sloboda, no verejnú mienku ešte dlho
formovali neslobodní ľudia. A tí boli vytrvalí. Zdeformovali pohľad verejnosti na nekomunistických politikov, ohovorili
potrebné reformy, pokazili viaceré voľby. Takmer sa im podarilo skaziť celú
krajinu.
Prosím, majme na pamäti tieto vety, ktoré budú hrať naďalej svoju
významnú úlohu. Nie je to po prvý raz, kedy Hríb používa výraz „neslobodní
ľudia.“ Podľa neho sú to asi všetci tí, ktorí nezdieľajú jeho názory, častokrát
pomýlené názory. Tento havlomodlársky romantik, ale zároveň aj pokrytec, presne
podľa vzoru Václava Havla veľmi rád zvaľuje vinu na vlastných spoluobčanov,
zabúdajúc pritom, že bol to práve Václav Havel a jemu podobní kolaboranti,
ktorí po novembri 1989 zabezpečili zločincom z KSČ a ŠtB
beztrestnosť. A pokiaľ bohorovne tvrdí, že títo „neslobodní ľudia“
zdeformovali pohľad verejnosti na nekomunistických politikov, treba úplne
jednoznačne povedať, že Slovensko nielen po novembri 1989 nikdy nemalo, a nemá ani doposiaľ nekomunistických politikov. Považovať
za nekomunistických politikov pravicovo-fašistických sadistov, zlodejov,
vlastizradcov, tyranov a vrahov vlastného národa, ktorí v jednom šíku
spoločne s pretransformovanými komunistickými zločincami sa spolupodieľali
na rozkradnutí majetku tohto štátu, a teraz, v spolupráci so Svetovou
bankou, Medzinárodným menovým fondom, ako aj finančných žralokmi z Penty
a podobnými spolkami robia pokusy na väčšine občanov tohto štátu, tak to sú v skutočnosti tí, ktorí túto
krajinu skazili. Veru tak, Štefan Hríb, nielen už ako ponížený zadkolezec
pravicovo – ľavicového zvrhlého slovenského kapitalizmu, ale aj pritakávač
týchto zločincov. Veď podporovať a stotožňovať sa písaným slovom
s týmito zločinmi, písať o nich ako o reformách, môže len
duševne chorý človek, alebo, pokiaľ je duševne a zdravotne
v poriadku, tak len danej problematike nerozumejúci, či za judášsky groš
nechtiac (nesmejúc) rozumejúci Štefan Hríb a jemu podobní.
Zločinci
a zlodeji vykreslení ako reformátori
V čísle 4/2006 dotyčného časopisu, na stranách 19-27, nám ten najšpinavší
a najzločineckejší ekonomický hnus Hríbovci prezentujú bombastickými
nadpismi typu – 15 rokov kapitalizmu, Liečba Klausom, Jozef Kučerák: Obavy boli
zbytočné, Vítanie kapitalizmu, či Reforma v médiách? V krátkom úvode
pod nadpisom – 15 ROKOV KAPITALIZMU sa píše: Je to presne 15 rokov, čo sa v Československu začala rozhodujúca
fáza cesty ku slobode. Ekonomická reforma, ktorej sa hovorí aj „šoková
terapia“, je životným dielom množstva ekonómov a politikov okolo Václava
Klausa. Nikto na to nebol pripravený a len málokto im rozumel, dnes je
však jasné: premena socializmu na kapitalizmus dopadla dobre.
A po tomto úvode, na stranách 20-23 pod nadpisom – Liečba Klausom,
čítame ódy na tieto kvázi reformy, kde je ešte zakomponovaný rozhovor
s Jozefom Kučerákom: Obavy boli zbytočné, doplnený o deväť fotografií
ekonomických reformátorov, podľa môjho názoru o deväť špičkových
ekonomických zločincov a vlastizradcov v cudzích službách. Vymenujme
ich: Václav Klaus, Tomáš Ježek, Jozef Kučerák, Vladimír Dlouhý, Jozef Tošovský,
Dušan Tříska, Anton Vavro, Ivan Kočárnik a Ivan Mikloš.
Pokiaľ by sa na Slovensku vyznamenávalo aj za dezinformačné bludy, tak
jedným z kandidátov by bol aj Robert Žitňanský, autor článku – Liečba
Klausom za výrok: Keď na konci roka 1989
stratila moc totalitná komunistická strana..., ako aj ďalšie perly,
citujem: Zo spätného pohľadu bolo pre
krajinu obrovským šťastím, že tu vtedy bola skupina ekonómov, ktorá
o spoločenských a ekonomických témach debatovala už od konca 60.
rokov a na slobodné pomery bola ako-tak pripravená. V Prahe Václav
Klaus, Tomáš Ježek, Vladimír Dlouhý, Karel Dyba, Dušan Tříska, Jozef Tošovský
a mnohí ďalší. Na Slovensku Jozef Kučerák a po „Nežnej revolúcii“
Anton Vavro či Ivan Mikloš. Toto sú viac alebo menej známi hrdinovia československej cesty k slobodnej ekonomike.
Ďalej sa tu môžeme dočítať, citujem: Dodnes
sa vedú veľké spory o to, či reformátori zo začiatku 90. rokov nepodcenili
kvalitné pravidlá hry. Tie totiž dlho chýbali, čo okrem iného prispelo
k tomu, že Češi a Slováci prispeli k angličtine novým slovom
„tunneling“. Reformátori ako Klaus či Tomáš Ježek sa však bránia tým, že čakať s privatizáciou
a reformami na ideálne zákony by znamenalo, že by sa nezačali dodnes –
nebolo sa z čoho učiť a reformátori mali veľmi obmedzený čas
a bolo ich veľmi málo.
Ako autor tohto článku chcem vyvrátiť klamstvá týchto dvoch tzv.
ekonómov. Nielen na základe toho, že napr. v privatizácii (rabovaní
majetku) v Rusku minimálne 70% zbojníkov, ktorí tam rozkradli štátny
majetok boli Židia, ako aj arcizločinci z KGB, má mnoho spoločných menovateľov
s privatizačnými rabovačkami v ponovembrovom Československu,
a neskôr v samostatnom Česku a Slovensku. Tvrdia, že nemohli
čakať na ideálne zákony. Je to klamstvo. Vedomé klamstvo. Obom im bolo
dostatočne známe, že mimo zlodejov zaujímajúcich sa o majetok štátu, či už
domácich, alebo zahraničných, boli aj odborníci zo zahraničia, ktorí nás
otvorene varovali, že sa tu pripravuje rozkrádanie spoločného – štátneho
majetku. A ponúkali aj konkrétne rady a služby, ako tomu predísť. Veď
napr. Veľká Británia nám mala čo povedať z titulu vlastnej privatizačnej
skúsenosti, ako trebárs v privatizácii zabrániť rozkradnutiu štátneho majetku. Sem možno zaradiť aj
písomné upozornenie odborníka na ochranu ekonomiky pána Johna Millera
z Veľkej Británie, ako o tom píše v liste s dátumom 30. 8.
1990 Jiřímu Křižanovi, poradcovi prezidenta Havla. Je tam aj takáto pasáž –
preložené z angličtiny: Otvorenie
hraníc, privatizácia, väčšia osobná sloboda, atď., to všetko sú veci
prispievajúce ku zvýšeniu rizika strát a nebezpečnými pre majetok
a občanov ČSFR.
Máme tu tiež ďalšie závažné svedectvo. Popredná slovenská sociologička
a odborníčka vo svojej profesii Zuzana Kusá, pracovníčka Sociologického
ústavu SAV, členka redakčnej rady a českých časopisov Biograf
a Sociologické studie, členka rady pre doktorandské štúdium na FSV
Masarykovej univerzity v Brne a FiF UK v Bratislave
v rozhovore pre TV OKO č. 19/2005 povedala: Bývalý český minister privatizácie Ježek pred piatimi rokmi na istej
konferencii tvrdil, že zákony, ktorými
sa privatizácia riadila, BOLI ZÁMERNE NEDOKONALÉ, aby sa umožnilo obohatiť
všelijakým podnikavcom – nechcem povedať podnikateľom. Radový občan nemal šancu
v tomto procese uspieť, lebo nemal príslušné zručnosti a znalosti.
A ja, ako autor dotyčného článku pripomínam ešte jeden vážny aspekt.
Umožnenie preniknúť organizovanému zločinu cez politikov do ekonomickej sféry.
Takže máme skutočnú možnosť sa presvedčiť, pre koho, a za aké
peniaze kopú „pravičiari“ z časopisu týždeň. Preto sa ani nemožno čudovať
cynickému ukončeniu tohto paškvilu zo strany jeho autora Roberta Žitňanského – Po 15 rokoch môžeme povedať: liečba Klausom
sa podarila a slovenský pacient sa napriek komplikáciám, ktoré neskôr
spôsobil svojou hlúposťou, napokon uzdravil.
Zaujímavo vyznieva aj rozhovor tohto
redaktora s jedným z týchto ekonomických zločincov Jozefom Kučerákom.
Na otázku – nezabudlo sa pri reformách na nič dôležité? – odpovedá: Niekedy uvažujem o tom, či súbežne
s ekonomickou reformou nebolo možné zabrániť rôznym špekuláciám, podvodom,
nezákonnému obohacovaniu. A prichádzam k záveru, že asi nie.
V pozadí ekonomického spolužitia nie sú len zákony, právo, ale aj etika
a morálka. A do obdobia reforiem „vhupli“ ľudia s morálkou,
ktorú tu pestoval socializmus desiatky rokov.
Dobre si tieto slová zapamätajme. Lebo tu vlastne priznáva, ako
pretransformovaní komunisticko-fašistickí zločinci, privilegovaní dôstojníci a
agenti z ŠtB, fašisticko-pravicoví zločinci, ale aj organizovaný
zločin, sa tu v jednom šíku spoločne spolupodieľali na
organizovanom ekonomickom zločine. Vôbec im neprekáža, že najviac poškodeným je
tu radový občan.
(Dokončenie v druhej časti o dva
týždne)
Vladimír Pavlík