Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Nielen Fedor Gál počuje niečo rásť

         Fedor Gál je Žid ako repa. Nemám ho v láske. Nie preto že je Žid, ale kvôli jeho arogancii, spupnosti a bezcitnosti, hlavne pokiaľ sa jedná o jeho nezáujem a mlčanie pri zločinoch sadisticko-fašistickej židovskej bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, ktoré páchali na nezanedbateľnej časti slovenského národa. Samozrejme za účinnej pomoci sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z dvoch vlád Mikuláša Dzurindu a im prisluhujúcich zločincov z Národnej rady SR v období rokov 1998 – 2006. Tieto zločiny totiž Fedor Gál považuje za ekonomické reformy. Keďže menovaný, na rozdiel od súhrnu treťotriedneho ekonomického diletanta a špičkového ekonomického zločinca Ivana Mikloša, ak mám parafrázovať, nemá v hlave piliny, ale dobre vyvinutý a mysliaci mozog, jeho cynizmus možno oprávnene považovať za sadistický. Musí predsa veľmi dobre vedieť, že aj ekonomické experimentovanie na slovenských občanoch musí mať svoje pravidlá. Veľmi prísne pravidlá. Je nemysliteľné, aby pri týchto experimentoch bola nielen spôsobovaná strata ľudskej dôstojnosti, ale aj doháňanie nevinných občanov k sociálnym samovraždám, alebo duševnému vraždeniu, čo je na Slovensku realitou. Krutou realitou.

Oprávnený, ale aj jednostranný hnev Fedora Gála

         Ako je známe, Fedor Gál sa narodil v koncentračnom tábore a jeho rodičia tam našli aj svoju smrť. Dokážem pochopiť, že pre neho je to trauma na celý život. Preto sa ani nečudujem jeho niektorým reakciám, pokiaľ je napríklad spochybňované utrpenie židovského národa v období fašizmu a nacizmu, ako aj spochybňovanie samotného holokaustu. Napriek tomu som ho ešte nikdy nepočul verejne odsúdiť napr. židovských kápov, ktorých krutosť a cynizmus voči svojim židovským väzneným spoluobčanom predčila niekedy krutosť samotných fašistických dozorcov. Taktiež som ho nepočul verejne odsúdiť židovských bankárov, ako aj amerických bankárov či priemyselníkov, ktorí finančne dopomohli Hitlerovi k moci. Aj ich pomocou boli zavraždené milióny Židov. Neobstojí tu ani taký protiargument, že títo bankári a priemyselníci to urobili preto, mysliac si, že zlikviduje židovských komunistov Liebknechta a Rosu Luxenburgovú, ktorí pre nich predstavovali isté nebezpečenstvo. Treba taktiež otvorene hovoriť, prečo napr. Hitler ponechal ne čele niektorých zbrojárskych gigantov pôvodných majiteľov Židov a neposlal ich do plynu spolu s ostatnými miliónmi ich spoluobčanov. Taktiež by mal Fedor Gál otvoriť aj otázku, či tým, že Hitler nezačal s vyvlastňovaním a znárodňovaním týchto priemyselných gigantov, nechcel si predčasne znepriateliť nielen amerických Židov, ale aj americké monopoly, ktorým sa s Hitlerom črtal ekonomický biznis? Veru tak, pokiaľ sa jedná o zisky, tak čo tam po osude nejakého toho milióna obyvateľov židovského pôvodu. Radových obyvateľov židovského pôvodu.

         A tak sa nám Fedor Gál hnevom spravodlivým rozhorčil v časopise týždeň z 3. apríla 2006, č. 14/2006 na str. 12 v článku pod nadpisom – Čo počujem rásť? Kvôli objektivite uvediem celý text:

         Prestrelky medzi expertmi sú normálna vec. Zažil som to v živote stokrát a považujem to za súčasť slobodnej výmeny názorov. Ale tentoraz nemôžem mlčať.

         Ak historik v odbornom časopise napíše: „Bol vôbec na Slovensku holokaust, čo po grécky znamená žiarová obeť? Vyvážanie časti Židov na osídľovanie do iného štátu totiž nemožno považovať za holokaust,“ podlieham emóciám. Takže nás proti našej vôli nakladali do vagónov, napríklad smer Sereď a potom Osvienčim či Terezín, aby sme osídlili Čechy alebo Poľsko či Tretiu ríšu? A na cestu nám dovolili pár kíl najnutnejších vecí iba preto, aby sme sa príliš nespotili? A toto nám tvrdí historik Ivan Mrva v Historickom zborníku, ktorý vydáva Slovenský historický ústav Matice slovenskej.

         Sedem rokov po publikovaní knihy Ivana Kamenca o Tisovi tu ktosi pod rúškom odbornej recenzie otvorene popiera holokaust na Slovensku. Tým pre mňa Ivan Mrva prestáva byť historikom – a stáva sa zločincom. Áno, zločincom, pretože popieranie holokaustu je zločin. Zažil som síce svojho času niečo podobné na mítingoch slovenských nacionalistov, vo večerných bratislavských uliciach či v tlačovinách slovenských extrémistických organizácií. Historický zborník je však čosi iné – odborný časopis s tradíciou (pred viac ako 60 rokmi ho založil Daniel Rapant – zakladateľ slovenskej profesionálnej historiografie). A autor recenzie je školený historik a dokonca prednáša na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave.

         Že by som počul trávu rásť? Nie, počujem dobre. V temných zákutiach našich duší sa stále ukrývajú démoni bratstva, ktoré sa oháňa národom a ničím iným, než národom. Sú to tí istí démoni, ktorí za komunistického štátu nakladali do vagónov Cigánov, aby osídľovali Ostravsko či Sudety. Alebo napríklad farárov a živnostníkov, aby pomohli s ťažbou uránu v Jáchymove. Napokon, koľkože bolo tých právnikov, ktorí pomáhali komunistickému stavebníctvu podávaním tehál? A ktorý Mrva nám zase vysvetlí, že to nie my, Slováci?

         Aby bolo úplne jasné: kašlem na slobodu slova pre Mrvu a jemu podobných. Chcem spravodlivosť nielen pre mŕtvych, ale aj pre pozostalých a ešte nenarodených. Spravodlivosť bez prívlastkov.

         Tento víkend som dočítal neuveriteľnú knihu. Volala sa Zbohom storočie a napísala ju Iboja Wandal-Holm. Liptovské dievča, ktoré sa jedného dňa znenazdajky prebudilo vo svete, v ktorom už nebola Slovenka a decko z Liptovského Svätého Mikuláša, ale židovská kurva. Osvienčim a podobné zariadenia prežila zázrakom, aby sa napokon stala „kozmopolitkou, ktorá sa stýka s cudzojazyčnými osobami“. Novú vlasť a nový život napokon našla v Dánsku a prežila kus plnosti v Afrike, Iráne, USA a Rakúsku. Čo to má spoločné s nejakým Mrvom či inými popieračmi holokaustu? Asi to, že vtedy vraždili ľudí a dnes „iba“ pravdu. Ale ak sa nebudeme brániť, myslím si, že znova príde aj na ľudí.

         Iboja Wandal-Holm prežila aj preto, aby si Slováci pamätali, že duša národa má občas aj krvavé ruky. A ja žijem aj preto, aby neznámy hrob môjho otca mal aspoň symbolické miesto vo svedomí ľudí. Tí, ktorí svedomie nemajú, nech nosia stigmu na čele. Jej grafická podoba je verejne známa.            

Nielen Fedor Gál počuje niečo rásť

         Toľko teda z vyznania Fedora Gála, ktorý chce spravodlivosť nielen pre mŕtvych, ale aj pre pozostalých a ešte nenarodených. Spravodlivosť bez prívlastkov. Škoda len, že nejako pozabudol, že človekom je nielen Žid, ale aj ponovembrový Slovák. Obe tieto bytosti patria medzi Božie deti. Preto skúsme hľadať spravodlivosť aj tam, kde nám ju upierajú nielen sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, ale aj slovenskí kápovia z čeľade sadisticko-fašistických tyranov a vrahov v ich službách – Dzurinda, Mikloš, Kaník, Beblavý a im podobní politici z SDKÚ, SMK, KDH, ktorí sedeli v období rokov 1998 – 2006 vo vládach a parlamentoch, a ktorí dohnali nezanedbateľný počet nevinných Slovákov k sociálnym samovraždám. A nezabúdajme ani na tie státisíce duševne povraždených či rodinne rozvrátených. Fedor Gál by sa mal zamyslieť, hlboko zamyslieť, čo všetko vo svojom vnútri prežíva nevinný Slovák, pokiaľ sa sociálnou samovraždou, vinou zločineckých politikov, rozhodne opustiť tento svet. Či nemyslí na svojich blízkych takisto, ako ten nevinný Žid pred vstupom do plynovej komory počas fašistickej a nacistickej krutovlády? Či jeho túžba po živote nie je väčšia, ako blížiaca sa smrť? Aký je vlastne rozdiel medzi smrťou nevinného Žida či Róma v koncentračnom tábore vo vojnovom fašistickom období a smrťou nevinného občana cez sociálnu samovraždu v ponovembrovej slovenskej demokracii, v skutočnosti tzv. demokracii? 

         Plne súhlasím s Fedorom Gálom, že tí, ktorí svedomie nemajú, nech nosia stigmu na čele. Jej grafickou podobou je nielen hákový kríž, ale aj päťcípa červená hviezda. Pokiaľ vychádzam z reality, na Slovensku by takto graficky označených mala byť drvivá väčšina členov ponovembrových vlád a parlamentov. Včetne generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, ktorý doteraz systém kolektívnej viny na bezbranných občanoch nenapadol. To isté sa vzťahuje aj na väčšinu predstaviteľov Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Fedor Gál taktiež tvrdí, že pokiaľ sa nebudeme brániť, znovu budú zomierať nevinní. Ja len konštatujem, že Slováci sa už šestnásty rok nebránia. Aj preto nezanedbateľný počet z nich musel zomrieť.

Vladimír Pavlík        

         

Hlavná stránka