Nielen Fedor Gál počuje niečo rásť
Fedor Gál je Žid ako repa. Nemám ho v láske. Nie preto že je Žid,
ale kvôli jeho arogancii, spupnosti a bezcitnosti, hlavne pokiaľ sa jedná
o jeho nezáujem a mlčanie pri zločinoch sadisticko-fašistickej
židovskej bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového
fondu, ktoré páchali na nezanedbateľnej časti slovenského národa. Samozrejme za
účinnej pomoci sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z dvoch vlád
Mikuláša Dzurindu a im prisluhujúcich zločincov z Národnej rady SR
v období rokov 1998 – 2006. Tieto zločiny totiž Fedor Gál považuje za
ekonomické reformy. Keďže menovaný, na rozdiel od súhrnu treťotriedneho
ekonomického diletanta a špičkového ekonomického zločinca Ivana Mikloša,
ak mám parafrázovať, nemá v hlave piliny, ale dobre vyvinutý
a mysliaci mozog, jeho cynizmus možno oprávnene považovať za sadistický.
Musí predsa veľmi dobre vedieť, že aj ekonomické experimentovanie na
slovenských občanoch musí mať svoje pravidlá. Veľmi prísne pravidlá. Je nemysliteľné, aby pri týchto
experimentoch bola nielen spôsobovaná strata ľudskej dôstojnosti, ale aj
doháňanie nevinných občanov k sociálnym samovraždám, alebo duševnému
vraždeniu, čo je na Slovensku realitou. Krutou realitou.
Oprávnený,
ale aj jednostranný hnev Fedora Gála
Ako je známe, Fedor Gál sa narodil v koncentračnom tábore
a jeho rodičia tam našli aj svoju smrť. Dokážem pochopiť, že pre neho je
to trauma na celý život. Preto sa ani nečudujem jeho niektorým reakciám, pokiaľ
je napríklad spochybňované utrpenie židovského národa v období fašizmu
a nacizmu, ako aj spochybňovanie samotného holokaustu. Napriek tomu som ho
ešte nikdy nepočul verejne odsúdiť napr. židovských kápov, ktorých krutosť
a cynizmus voči svojim židovským väzneným spoluobčanom predčila niekedy
krutosť samotných fašistických dozorcov. Taktiež som ho nepočul verejne odsúdiť
židovských bankárov, ako aj amerických bankárov či priemyselníkov, ktorí
finančne dopomohli Hitlerovi k moci. Aj ich pomocou boli zavraždené milióny
Židov. Neobstojí tu ani taký protiargument, že títo bankári
a priemyselníci to urobili preto, mysliac si, že zlikviduje židovských
komunistov Liebknechta a Rosu Luxenburgovú, ktorí pre nich predstavovali
isté nebezpečenstvo. Treba taktiež otvorene hovoriť, prečo napr. Hitler
ponechal ne čele niektorých zbrojárskych gigantov pôvodných majiteľov Židov
a neposlal ich do plynu spolu s ostatnými miliónmi ich spoluobčanov.
Taktiež by mal Fedor Gál otvoriť aj otázku, či tým, že Hitler nezačal
s vyvlastňovaním a znárodňovaním týchto priemyselných gigantov, nechcel si predčasne znepriateliť nielen
amerických Židov, ale aj americké monopoly, ktorým sa s Hitlerom črtal
ekonomický biznis? Veru tak, pokiaľ sa jedná o zisky, tak čo tam po
osude nejakého toho milióna obyvateľov židovského pôvodu. Radových obyvateľov
židovského pôvodu.
A tak sa nám Fedor Gál hnevom spravodlivým rozhorčil
v časopise týždeň z 3. apríla 2006, č. 14/2006 na str. 12
v článku pod nadpisom – Čo počujem rásť? Kvôli objektivite uvediem celý text:
Prestrelky medzi expertmi sú normálna
vec. Zažil som to v živote stokrát a považujem to za súčasť slobodnej
výmeny názorov. Ale tentoraz nemôžem mlčať.
Ak historik v odbornom časopise
napíše: „Bol vôbec na Slovensku holokaust, čo po grécky znamená žiarová obeť?
Vyvážanie časti Židov na osídľovanie do iného štátu totiž nemožno považovať za
holokaust,“ podlieham emóciám. Takže nás proti našej vôli nakladali do vagónov,
napríklad smer Sereď a potom Osvienčim či Terezín, aby sme osídlili Čechy
alebo Poľsko či Tretiu ríšu? A na cestu nám dovolili pár kíl najnutnejších
vecí iba preto, aby sme sa príliš nespotili? A toto nám tvrdí historik
Ivan Mrva v Historickom zborníku, ktorý vydáva Slovenský historický ústav
Matice slovenskej.
Sedem rokov po publikovaní knihy Ivana Kamenca o Tisovi tu
ktosi pod rúškom odbornej recenzie otvorene
popiera holokaust na Slovensku. Tým pre mňa Ivan Mrva prestáva byť
historikom – a stáva sa zločincom. Áno, zločincom, pretože popieranie
holokaustu je zločin. Zažil som síce svojho času niečo podobné na mítingoch
slovenských nacionalistov, vo večerných bratislavských uliciach či
v tlačovinách slovenských extrémistických organizácií. Historický zborník
je však čosi iné – odborný časopis s tradíciou (pred viac ako 60 rokmi ho
založil Daniel Rapant – zakladateľ slovenskej profesionálnej historiografie).
A autor recenzie je školený historik a dokonca prednáša na Univerzite
Cyrila a Metoda v Trnave.
Že by som počul trávu rásť? Nie,
počujem dobre. V temných zákutiach našich duší sa stále ukrývajú démoni
bratstva, ktoré sa oháňa národom a ničím iným, než národom. Sú to tí istí
démoni, ktorí za komunistického štátu nakladali do vagónov Cigánov, aby
osídľovali Ostravsko či Sudety. Alebo napríklad farárov a živnostníkov,
aby pomohli s ťažbou uránu v Jáchymove. Napokon, koľkože bolo tých
právnikov, ktorí pomáhali komunistickému stavebníctvu podávaním tehál?
A ktorý Mrva nám zase vysvetlí, že to nie my, Slováci?
Aby bolo úplne jasné: kašlem na slobodu
slova pre Mrvu a jemu podobných. Chcem
spravodlivosť nielen pre mŕtvych, ale aj pre pozostalých a ešte
nenarodených. Spravodlivosť bez prívlastkov.
Tento víkend som dočítal neuveriteľnú
knihu. Volala sa Zbohom storočie a napísala ju Iboja Wandal-Holm.
Liptovské dievča, ktoré sa jedného dňa znenazdajky prebudilo vo svete,
v ktorom už nebola Slovenka a decko z Liptovského Svätého
Mikuláša, ale židovská kurva. Osvienčim a podobné zariadenia prežila
zázrakom, aby sa napokon stala „kozmopolitkou, ktorá sa stýka
s cudzojazyčnými osobami“. Novú vlasť a nový život napokon našla
v Dánsku a prežila kus plnosti v Afrike, Iráne, USA
a Rakúsku. Čo to má spoločné s nejakým Mrvom či inými popieračmi
holokaustu? Asi to, že vtedy vraždili
ľudí a dnes „iba“ pravdu. Ale ak sa nebudeme brániť, myslím si, že znova
príde aj na ľudí.
Iboja Wandal-Holm prežila aj preto,
aby si Slováci pamätali, že duša národa má občas aj krvavé ruky. A ja
žijem aj preto, aby neznámy hrob môjho otca mal aspoň symbolické miesto vo
svedomí ľudí. Tí, ktorí svedomie nemajú, nech nosia stigmu na čele. Jej
grafická podoba je verejne známa.
Nielen
Fedor Gál počuje niečo rásť
Toľko teda z vyznania Fedora Gála, ktorý chce spravodlivosť nielen
pre mŕtvych, ale aj pre pozostalých a ešte nenarodených. Spravodlivosť bez
prívlastkov. Škoda len, že nejako pozabudol, že človekom je nielen Žid, ale aj
ponovembrový Slovák. Obe tieto bytosti patria medzi Božie deti. Preto skúsme
hľadať spravodlivosť aj tam, kde nám ju upierajú nielen sadisticko-fašistickí
tyrani a vrahovia zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu,
ale aj slovenskí kápovia z čeľade sadisticko-fašistických tyranov
a vrahov v ich službách – Dzurinda, Mikloš, Kaník, Beblavý a im
podobní politici z SDKÚ, SMK, KDH, ktorí sedeli v období rokov 1998 –
2006 vo vládach a parlamentoch, a ktorí dohnali nezanedbateľný počet
nevinných Slovákov k sociálnym samovraždám. A nezabúdajme ani na tie
státisíce duševne povraždených či rodinne rozvrátených. Fedor Gál by sa mal
zamyslieť, hlboko zamyslieť, čo všetko vo svojom vnútri prežíva nevinný Slovák,
pokiaľ sa sociálnou samovraždou, vinou zločineckých politikov, rozhodne opustiť
tento svet. Či nemyslí na svojich blízkych takisto, ako ten nevinný Žid pred
vstupom do plynovej komory počas fašistickej a nacistickej krutovlády? Či
jeho túžba po živote nie je väčšia, ako blížiaca sa smrť? Aký je vlastne
rozdiel medzi smrťou nevinného Žida či Róma v koncentračnom tábore vo
vojnovom fašistickom období a smrťou nevinného občana cez sociálnu
samovraždu v ponovembrovej slovenskej demokracii, v skutočnosti tzv.
demokracii?
Plne súhlasím s Fedorom Gálom, že tí, ktorí svedomie nemajú, nech
nosia stigmu na čele. Jej grafickou podobou je nielen hákový kríž, ale aj
päťcípa červená hviezda. Pokiaľ vychádzam z reality, na Slovensku by takto
graficky označených mala byť drvivá väčšina členov ponovembrových vlád
a parlamentov. Včetne generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, ktorý
doteraz systém kolektívnej viny na bezbranných občanoch nenapadol. To isté sa
vzťahuje aj na väčšinu predstaviteľov Svetovej banky a Medzinárodného
menového fondu. Fedor Gál taktiež tvrdí, že pokiaľ sa nebudeme brániť, znovu
budú zomierať nevinní. Ja len konštatujem, že Slováci sa už šestnásty rok nebránia.
Aj preto nezanedbateľný počet z nich musel zomrieť.
Vladimír Pavlík
