Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Za Boha a národ – a pre vlastné vrecká

Po novembri 1989 nám tu začali vyrastať ako huby po daždi. Mali plné ústa Slovenska, skrývali sa za národ, za krátku dobu nám odhalili toľko nepriateľov, že stačili predbehnúť aj komunistické ideológie v ich ťažení proti americkému imperializmu, alebo západonemeckému revanšizmu. Zároveň s týmto sami seba pasovali do úlohy tých jediných najslovenskejších záchrancov a spasiteľov tohto národa.

Hoci ich minulosť bola v drvivej väčšine minulosťou prednovembrových zbabelých občianskych núl a ponížených komunisticko - eštebáckych služobníkov bez vlastného názoru, o to väčšie bolo ich ponovembrové hľadanie nepriateľov a škodcov Slovenska či jeho národa. Čechoslovakisti, janičiari, zapredanci, neprajníci, agenti a žoldáci v cudzích službách, svetoobčania, maďaróni či ďalšie prívlastky, ktorými častovali všetkých tých, ktorí sa nestotožnili len z ich pravdou, ktorú považovali za jedinú pravdu.

Preč s ČSFR! Vládnime si sami! Takéto boli ich heslá, keď za svojho jediného Boha prijali už v druhej polovici roka 1990 Vladimíra Mečiara, na ktorého nedali dopustiť. Kritiku na neho považovali za urážku Slovenska. Úbožiačikovia úbohí. Vôbec ich netrápilo, ako sa o nich vyjadril v denníku Práca už 22. 10. 1990, citujem: “Vyhlásili sme, že chceme žiť v spoločnom štáte a máme záujem o jeho upevnenie...Preto sa obraciam nielen na vás, občanov Slovenska. Obraciam sa aj na občanov v Čechách a na Morave. Chráňme sa pred separatistami a extrémistami! Chráňme si naše spolužitie, chráňme si náš spoločný štát!” O sedem dní neskôr v Slovenskom denníku z 29. 10. 1990 opäť straší, citujem: “Každý by však mal vziať do úvahy, že v Európe chcú, aby sme boli spolu. O samostatné štáty nie je záujem.”

No ani toto nebolo všetko. Za akých baranov považoval Mečiar týchto národovcov, v skutočnosti tzv. národovcov, svedčia aj jeho ďalšie autentické výroky. Citujem z jeho rozhovoru pre Národnú obrodu z 5. 11. 1990: “Základná otázka môjho rokovania s pánom prezidentom, i rokovania v Slavkove, bola otázka spoločného štátu Čechov a Slovákov. V Slavkove bol podaný i návrh, aby sa o tejto veci uskutočnilo referendum. Bol som sám proti, návrh nakoniec neprešiel. Naše stanovisko bolo jednoznačné, že sme za spolužitie Čechov a Slovákov v jednom spoločnom štáte.” V denníku Smena z 10. 11. 1990 zašiel ešte ďalej, keď povedal, citujem: “Ide o možnosť vyvolať politický nepokoj v súvislosti s odhodlaním niektorých skupín pokúsiť sa vyhlásiť Slovenský štát.”

Neuveriteľné, že aj vzhľadom k tomuto všetkému urobili z neho otca - zakladateľa slovenskej štátnosti. Preto kladiem otázku všetkým tým slotovcom, prokešovcom, andelovcom a im podobným, ktorí boli vo vysokej a regionálnej politike: Čo vás vlastne spájalo s Vladimírom Mečiarom? Nebola to náhodou vaša protislovenská činnosť, nenávisť k tomuto národu, ako aj spoločný záujem o ekonomické vydrancovanie Slovenska pre váš osobný prospech a prospech vašich najbližších? Posledných 15 rokov nám názorne ukázalo, že pri drancovaní spoločného slovenského majetku boli mečiarovci, dzurindovci, slotovci, miklošovci, migašovci, komunisti a nekomunisti, ľavičiari, pravičiari, alebo nezávislí – ako jedna rodina. Samozrejme, že podobnú otázku chcem položiť aj tým tzv. najslovenskejším Slovákom z tzv. Inteligencie Slovenska, toho času tak plačúcich nad osudom Slovenska: V akých kravských zadkoch ste boli schovaní, a prečo ste mlčali, keď sa toto všetko dialo, hlavne v období vlády Vladimíra Mečiara? Kde bola vtedy Matica slovenská pod vedením jej doteraz zakonzervovaného predsedu a evidovaného agenta ŠtB Jozefa Markuša?

“Cudzie nechceme, svoje si nedáme”, hulákali a vylepovali po Slovensku. Rozoberme si toto ich farizejské heslo na drobné. Najprv to “cudzie nechceme” v ich propagande, ale v skutočnej realite. Máme ešte v živej pamäti, ako sa tu drancoval náš spoločný majetok za vlády protislovenskej a zlodejskej mečiarovsko-slotovskej luzy. Stovky a stovky miliárd, ktoré sa v ich mene rozkradli nielen pre ich vlastné vrecká, ale aj pre vrecká ich známych, či rodinných príslušníkov, ale aj tých, ktorí v tomto čase stáli z titulu svojich funkcií na ich strane, teda, na tej správnej politickej strane, možno úplne jednoznačne povedať, že v mene tzv. privatizácie kradli to, čo im nepatrilo. Kradli cudzie, lebo kradli náš spoločný majetok. Toto privlastňovanie si cudzieho bolo v skutočnosti to ich – cudzie nechceme, za ktoré sa tak s obľubou skrývali a skrývajú. Po voľbách v roku 1998 ich úlohu prebrali zločinci dzurindovskí, miklošovskí a im podobní zo súčasnej koalície.

Teraz sa vráťme k tej druhej časti “svoje si nedáme”. Aká je skutočná realita? Keď napr. protislovenský škodca, parazit a kozmopolita Ján Slota sa zamiloval do automobilky KIA, tvrdiac, aké dobro pre Slovákov prináša, a zároveň urážajúci tých majiteľov pôdy, ktorí sa nestotožnili s jeho názormi pri jej vykupovaní, treba mu pripomenúť: Koľko takýchto tovární sa mohlo na Slovensku postaviť z tých stoviek a stoviek rozkradnutých miliárd, ktoré sa tu od novembra 1989 až po dnešok rozkradli v mene zločincov a zlodejov z ponovembrových vlád a parlamentov? Pričom tieto miliardy existujú a naďalej slúžia a zvyšujú životnú úroveň ich majiteľom – zlodejom, SLOVENSKÝM A ZAHRANIČNÝM, NO NIE SLOVENSKÝM OBČANOM!!!

Ako zapáchal slovenský charakter Evy Slavkovskej

Vo vysokej politike neexistujú dobrí a zlí politici. Existujú len zločinci, väčší zločinci, ešte väčší zločinci, najväčší zločinci a najskurvenejší zločineckí vyvrheli. Toto sa vzťahuje minimálne na 90% slovenských politikov. Pri prezliekaní názorov či kabátov je ich politická prostitúcia omnoho nákazlivejšia, ako pouličná prostitúcia. Je to skutočná luza a odpad slovenského národa. Je to ešte horšie, ako skutočný AIDS. A keď to dáme ešte do súvislosti s ich ekonomickými zločinmi, tak to nielen volá po urýchlenom uzákonení trestu smrti, ale aj okamžitých popravách po dotyčnom uzákonení. Popravy by mali byť verejné, a pred obesením či odstrelením by každému z nich mali pustiť pesničku pod názvom – Už nebudete tento národ týrať, už nebudete túto republiku drancovať.

Jedna z najodpornejších škvŕn v prevracaní názorov a kabátov na slovenskej ponovembrovej politickej scéne sa volá Eva Slavkovská, bývalá exministerka školstva, nominovaná Slovenskou národnou stranou (SNS). Pred novembrom 1989 velebila socialistické zriadenie, velebila Slovenské národné povstanie, súhlasila so zločinmi komunistov pri likvidácii katolíckej cirkvi po roku 1948, ako aj s uväzneniami vtedajších ich najvyšších hodnostárov, nenávidela Vatikán.

Svoje zvrátené názory publikujúce v HISTORICKOM ČASOPISE ročník 30, z roku 1982, vydávaného Slovenskou akadémiou vied sa v ničom nelíšia od perverzných názorov Milana Čiča, bývalého predsedu Ústavného súdu SR a terajšieho hlavného poradcu prezidenta Gašparoviča, ktoré taktiež publikoval pred novembrom 1989 v periodiku Socialistické súdnictvo.

Takže si odcitujme niektoré pasáže od Evy Slavkovskej, nachádzajúce sa na stranách 224 až 245. Na str. 224 – “Ustanovením novej vlády K. Gottwalda sa proces triedneho boja neskončil. Jeho súčasťou sa stal aj boj za dosiahnutie premeny spoločenského vedomia v duchu marxisticko-leninského svetonázoru, vedený s veľmi silným a nebezpečným nepriateľom rodiaceho sa socializmu – politickým klerikalizmom. Náboženstvo a jeho legálne pôsobiaci inštitucionálni nositelia mali osobitné postavenie v plánoch domácich i zahraničných protisocialistických síl na rozvrátenie socialistického vývinu spoločnosti a stali sa významnou oporou v boji proti ľudovej moci.

Vedenia cirkví, najmä katolíckej cirkvi, totiž od vzniku ľudovodemokratického štátu stáli voči nemu v skrytej opozícii, negatívne reagovali na februárové udalosti a ich vzťah k obrodenému Národnému frontu bol krajne nepriateľský.”

Na str. 226 – “Rozsahom svojho majetku patrila katolícka cirkev medzi najväčších kapitalistických vlastníkov. Veľmi závažná bola aj tá skutočnosť, že katolícka cirkev bola riadená a podporovaná Vatikánom, ktorý využíval všetky svoje dostupné mocensko-politické, hmotné i duchovné prostriedky na podporu exponentov vykorisťovateľských tried a viedol zarytý boj proti revolučným zmenám nielen v Československu, ale vo všetkých ľudovodemokratických krajinách. Stačí si prelistovať pápežské encykliky Quadragesimo anno (1931) a Divini redemptoris (1937), ktoré zhodne označujú komunizmus za hrozivé nebezpečenstvo, ktorého cieľom je povaliť sociálny poriadok a rozdrtiť až do základov kresťanskú kultúru, jasne ukazujú, komu slúži Vatikán a vysoká cirkevná hierarchia.”

Na str. 228 – “Cirkevná hierarchia svoj nepriateľský postoj stavala na presvedčení, že pofebruárový vzťah je iba dočasný, preto nechcela prispieť k stabilizácii vzťahov štátu a cirkví. Z tohto dôvodu zakázala aj politickú činnosť duchovenstvu.

Nič nenamietala proti účasti kňazov v reakčných buržoáznych vládach, nesuspendovala slovenských ordinárov J. Vojtaššáka, M. Buzalku, A. Škrábika a E. Necsaya, ktorí sa za okupácie previnili voči národu, neodsúdili J. Tisu za otvorenú spoluprácu s fašizmom.”

Na str. 233 – “Pretože cirkev sa takto stále viac dostávala do rozporu so zákonom, mnohí kňazi boli súdení podľa zákona na ochranu republiky.”

Na str. 244 – “Do protištátnej činnosti sa začali zapájať aj rehole. V celom rade kláštorov bol sústredený materiál protištátneho obsahu, napr. v Michalovciach, Spišskom Podhradí, Trstenej, Pruskom, Nitre, Leviciach atď. Boli to najmä letáky, obrazy a busty Hitlera, Hlinku, Tisu, rozmnožovacie prístroje, krátkovlnné vysielačky. Niektoré kláštory boli v spojení so zahraničím, napr. dominikáni v Trenčíne s agentom, od ktorého dostávali mikrofilmy protištátneho obsahu. Vzhľadom na vážnosť obvinení, ktoré sa dokázali pri súdnom procese v marci 1950 s predstaviteľmi niektorých kláštorov, prikročil štát k opatreniam, ktoré mali vrátiť rehole ich pravému poslaniu. Niektoré rehole zrušili, ostatné sústredili do niekoľkých kláštorov.

Závažné skutočnosti o protištátnej činnosti časti slovenskej katolíckej hierarchie sa odhalili aj na súdnom procese v Bratislave začiatkom r. 1951 s troma slovenskými biskupmi J. Vojtaššákom, M. Buzalkom a gréckokatolíckym biskupom P. Gojdičom. Obžalovaní boli obvinení z velezrady, z rozvracania ľudovodemokratického režimu v spolupráci s ľudáckou emigráciou a s ľudáckym podzemím na Slovensku.

Ponovembrové prezliekanie Evy Slavkovskej

Po novembri 1989 sa Eva Slavkovská veľmi rýchlo zorientovala. Zakotvila a neskôr sa stala poprednou predstaviteľkou protislovenského politického subjektu Slovenská národná strana, pod vedením kozmopolitu parazitujúcom na politickej, historickej a duchovnej neznalosti časti Slovákov, Jána Slotu. Nakoniec to dotiahla až na ministerku školstva.

Zanevrela a znenávidela Slovenské národné povstanie, hoci pred novembrom 1989 bola ním nadšená a velebila ho. Začala chodiť do kostola, hoci pred novembrom 1989 všetko cirkevné nenávidela a odsudzovala. Odsudzovala nepriateľov kresťanstva, hoci ešte pred novembrom 1989 schvaľovala najtvrdšie represie voči kňazom a cirkevným hodnostárom.

Keď v Bratislave 26. 8. 1993 usporiadali seminár pod názvom DIES ATER – NEŠŤASTNÝ DEŇ 29. AUGUST 1944, mala tam prejav aj Eva Slavkovská. Hovorila na tému GLORIFIKÁCIA ČINNOSTI KOMUNISTICKÉHO ODBOJA SNP. Tu ale neoslavovala komunistov a partizánov. Práve naopak, zakopala ich hlboko pod čiernu zem. To už bola po ďalšom prevrátení kabáta zase v štádiu milovania a nehynúcej lásky k Slovenskému štátu pod Tisovým vedením.

Ako to videl kardinál Korec

Na rozdiel od Evy Slavkovskej, ktorá sa pred novembrom 1989 plne stotožnila s likvidáciou kňazských reholí v apríli 1950, je v ostrom protiklade svedectvo kardinála

J. CH. Korca, ktoré opísal v dvoch knižkách pod názvom – OD BARBARSKEJ NOCI. Na str. 9 pod nadpisom – Noc z 13. na 14. apríla 1950... sa môžeme dočítať:

Noc, ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou, vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin proti tisícom rehoľných sestier, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa...Bola to noc, ktorá rozhraničila náš život. Bola to noc, v ktorej boli zlikvidované všetky mužské rehole a ich kláštory...

Na str. 48 sa môžeme dočítať, citujem: Napriek tomuto všetkému podľa historika Dr. Husák už v správe z 5. februára 1945 “jasne načrtával” budúci postoj voči katolíkom: “Po tejto stránke potrebné budú – po mojom názore – ostré zásahy do mnohých katolíckych ustanovizní (semináre, školy, tlač, spolky), ktoré sú semenišťom protidemokratickej koncepcie a protidemokratického vlivu na široké vrstvy.” Žiaľ, na prenasledovaní Cirkvi mali od samého začiatku podiel i niektorí kňazi...

Tu ako autor tohto dokumentu (V. P.) chcem čitateľom pripomenúť, že dvaja z najvyšších politických predstaviteľov KDH Ján Čarnogurský a František Mikloško boli vzdať hold Husákovi priamo na jeho pohrebe!!!

Na str. 66 sa môžeme dozvedieť ďalšie otrasné skutočnosti, citujem: Medzitým, čo sa chystal súd s rehoľnými predstavenými, tlač denne útočila na Cirkev. 18. marca 1950 predseda Zboru povereníkov Dr. Husák prehlásil v Banskej Bystrici, že “Vatikán je nástrojom zahraničných imperialistov” a že “katolícki biskupi plnia vatikánske príkazy... aby oslabili prácu v našich závodoch a na poliach.”

Ako sa husákovskí zločinci správali a že im nebolo nič sväté, môžeme sa dočítať na str. 69, citujem: Vlna násilia sa potom valila ďalej. 15. septembra uväznili 70-ročného biskupa Vojtaššáka – stalo sa to v noci, boli voči nemu suroví. Vyšetrovateľ mu povedal: “Staříku, my to z vás vytáhnem, neboť jinak vás zřídíme, že nebudete vědet, kto jste!”

Prečo?

Doteraz si kladiem túto otázku – prečo? – a snažím sa na ňu dať odpoveď. Prečo kardinál Korec zobral 22. 10. 1997 Evu Slavkovskú, v tom čase ministerku školstva na audenciu do Vatikánu, kde ju nechal požehnať samotným pápežom? Akým právom, v mene akého Boha umožnil, aby Eva Slavkovská zhanobila a pošpinila tieto najsvätejšie miesta? Veď Svätý Otec o tomto predsa nevedel – o jej prednovembrovej publikačnej činnosti, o jej prevracaní kabátov a svedomia - na rozdiel od kardinála Korca?

Nemusím byť ani vysokým cirkevným hodnostárom, ale viem, že anjel dokáže skĺznuť na cestu satana, no ešte nikdy sa nestalo, aby satan skĺzol na cestu anjela. Prečo? Či aj to bolo v mene Za Boha a národ?

Dodatok

Ešte máme v živej pamäti, ako pred voľbami v roku 2002 Slota, Malíková a im podobní rozvrátili SNS. Urobili tak najšpinavšiu robotu v prospech židoboľševizmu a veľkomaďarstva. Uprednostnili svoje osobné záujmy pred záujmami slovenského národa. Koľko v skutočnosti za to dostali? Miesto toho, aby od hanby boli zakopaní niekoľko metrov pod zemou, znovu im bolo umožnené robiť politickú kariéru. Nie zásluhou čechoslovakistov, janičiarov, zapredancov, svetoobčanov či maďarónov. Ale zásluhou národne orientovaných Slovákov. Sme národom nielen slepým, sprostým, ale aj nepoučiteľným? Ktovie, ale nechce sa mi veriť, že by sa medzi národne orientovanými Slovákmi nenašli slušní a nezašpinení.

Áno, našli by sa, sú takí a je ich aj pomerne dosť. Smola je v tom, že zasmradení, špinaví a protislovenskí tzv. národovci s nakradnutým kapitálom im nedovolia, aby sa presadili. A tí slušní, nezašpinení a národne orientovaní zas nevedia, ako na to. A keby aj vedeli, potom znovu zasiahnú tí zasmradení, ktorí sú medzi nimi zakonzervovaní.

 

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka