Odhalené a potvrdené mýty a klamstvá o československom novembri 1989
(1. časť) II.časť
V roku 1994 som po prvý
raz v Necenzurovaných novinách napísal, že v novodobej
histórii sveta neexistuje, aby zmeny politického systému sa robili na
náhodu, ako aj to, že takéto zmeny sa nikdy nerobia bez vedomia tajných
služieb, ktoré v skutočnosti toto nielen vypracujú, ale
aj riadia každú takúto zmenu. Vyzdvihovať zásluhy študentov,
intelektuálov, alebo kadejakých niekoľko rokov dopredu vyklonovaných
havlomodlárov, je vedomé a zavádzajúce klamstvo.
Doteraz ešte nikto nepoložil verejne otázky, čo by sa bolo stalo, keby
robotníci a radoví občania v prednovembrovom Československu
odmietli či ignorovali párhodinový generálny štrajk v decembri
1989, ktorí organizovali dopredu pripravení tzv. revolucionári? Ako by
asi reagovali, keby im vtedy niekto povedal, že znovu im
budú vládnuť tí, proti ktorým vtedy na námestiach a fabrikách
štrajkovali a štrngali kľúčmi? Že jedinou zmenou bude len to, že
táto komunisticko-fašistická prašivina zahodí červené legitimácie,
a s podporou zasmradenej pravdy a lásky Václava Havla, ako aj jeho nomenklatúrnych disidentských bratov a pobratimov, naberie úplne iný smer, veľmi vzdialený od demokracie, kde
bývalí východoeurópski nomenklatúrni komunisti pri drancovaní vlastných
krajín nájdu najoddanejších spojencov v židoboľševických
socialistoch zo západnej Európy a USA? Že ekonomicky budú najviac
bohatnúť politici, ich rodinní príslušníci, špinaví bankári, ekonomickí
fašisti a zlodeji zo Svetovej banky, lobistické skupiny,
organizovaný zločin a mafie? Že najviac postihnutí budú práve
robotníci a radoví občania, ktorí boli opäť zneužití?
Prečo sa tí najpovolanejší priznali tak skoro?
V utorok 5. apríla 2005 bol na STV 2 vo večerných hodinách
odvysielaný štvrtý – posledný diel dokumentu BBC pod názvom Špionážna
hra. Tu sa úplne zreteľne a na rovinu priznalo nielen to, že
cudzie tajné služby dlhodobo pripravovali november 1989, ale dokonca aj
to, že už boli dopredu pripravovaní niektorí ekonomickí ministri.
A kto si spomenie, ako bol Václav Klaus privedený na politickú
scénu, a kto ho tam priviedol,
tak musí pochopiť, komu tento súhrn ekonomického diletanta
a ekonomického zločinca so svojimi tzv. reformami vyhovoval.
Miesto toho, aby za svoje ekonomické zločiny a bludy bol izolovaný
v niektorom nápravnovýchovnom ústave tretej, najprísnejšej
kategórie, alebo mal možnosť svoje ekonomické vidiny hlásať na nejakom
uzavretom psychiatrickom oddelení, tak dnes je z neho český
prezident. Samozrejme, že toto sa vzťahuje aj na jeho slovenské dvojča
Ivana Mikloša, toho času ministra financií.
Podobná réžia bola napr. aj
v Poľsku. Keď som pracoval v Necenzurovaných novinách, tak
som v roku 1993 získal informácie, že symbol Solidarity Lech
Walesa kolaboroval so štátnou bezpečnosťou, ale aj to, že americká CIA,
ktorá začala financovať Solidaritu,
sa už po šiestich mesiacoch dostala pod dohľad KGB. Spomínam to preto,
lebo podobnú informáciu uverejnil aj týždenník Domino fórum č. 17/2005
z úst Eugena Gindla, citujem:
Odvolávam sa aj na svedectvo Adama Michnika, ktorý rozprával, ako sa robili
okrúhle stoly. Sedeli tam príslušníci Solidarity, príslušníci ÚV PZRS,
Jaruzelski, vedľa neho minister vnútra Kiszczak. Keď sa dohodli na
všetkom, Kiszczak povedal, budem to nie veľmi presne interpretovať, vieme,
že naša éra končí, dnes sme sa dohodli na pravidlách hry, AKO VÁM
ODOVZDÁME MOC, je tu ešte jeden problém, ktorý s Jaruzelským
pokladáme za dôležitý. WALESA PODPÍSAL ŠTÁTNEJ BEZPEČNOSTI NA ZAČIATKU
70. ROKOV. MY VŠAK VIEME, ŽE WALESA JE SYMBOL SOLIDARITY, NIEČO
ZNAMENÁ, A PRETO VÁM NAVRHUJEM, MY TO UTAJÍME.
Rád by som dal do pozornosti, aby s týmto článkom si čitatelia
prečítali aj môj článok z novembra 2004 pod nadpisom: 17. november
– odpustenie pre zločiny komunizmu a legalizácia ekonomických
zločinov. Tu som odcitoval Jaruzelského výrok z októbra 2004: “Keď
opisujem to, čo sa stalo v Poľsku na konci 80. rokov, hovorím, ŽE
TO BOLA VO VÝSLEDKU REVOLÚCIA, KTORÁ SA UDIALA AKO EVOLÚCIA”.
Denník Pravda uverejnil 27. 5. 2005
článok pod nadpisom – Walesa chce, aby ho raz navždy očistili. Bývalý
vodca Solidarity a poľský exprezident tu popiera, že by niekedy
spolupracoval so štátnou bezpečnosťou, tvrdiac, že spisy na neho boli
sfalšované. Samozrejme, má plné právo na očistenie vlastnej osoby. Je
tu ale jeden háčik, a to, prečo, keď bol
Walesa poľským prezidentom, nemal o toto záujem. Nepochybujem, že
z titulu jeho vtedajšej funkcie by nemal najmenší problém očistiť
svoje meno, pokiaľ by jeho spisy boli sfalšované na poľskom
ministerstve vnútra v rokoch 1982 – 1983, ako sa to snaží dnes tvrdiť Poľský inštitút pamäti národa.
Pripravená dohoda
Súboj dvoch ideológii pred novembrom 1989, myslím tým súboj
ideológie komunistickej a kapitalistickej, to nebol súboj dobra so
zlom. Jednalo sa len o dve zlá, z ktorých vyhralo to, ktoré
malo nielen úspešnejšiu ekonomiku, ale dalo ľuďom aj viac osobnej
slobody. Treba ale povedať, že úspešnosť západnej ekonomiky sa
nebudovala len na drancovaní nerastného bohatstva hlavne v Afrike
a Ázii, ale aj na využívaní či zneužívaní lacných pracovných zdrojov z týchto svetadielov, vrátane detí. Možno úplne jednoznačne konštatovať, že životná úroveň západných krajín je aj od novembra 1989 priamo previazaná s lacnou pracovnou silou z východnej Európy.
Uvediem úplne jednoduchý príklad nemeckej firmy
Volkswagen, vyrábajúcej svoje autá v Bratislave. Hotový výrobok,
teda auto vyrobené v Bratislave či Nemecku sa predáva prakticky za
rovnakú cenu. Najväčší rozdiel je ale v tom, že slovenský robotník
dostane približne tretinovú mzdu nemeckého robotníka.
Aj to je daň za prilákanie západného investora na Slovensko. Spokojnosť
je tu obojstranná. Slovenský robotník je rád, že má robotu,
a nemecký investor je spokojný nielen s lacnou pracovnou
silou, ale hlavne so ziskom.
Je len logické, že pokiaľ sa slovenské
hospodárstvo dostalo do úplnej závislosti západných investorov, museli
zapracovať ich vlastní politici, tí skutoční zapredanci,
vlastizradcovia a judáši. To znamená, nechať rozkradnúť,
zdevastovať a vytunelovať vlastný štát. Taká bola dohoda konkrétnej
východoeurópskej komunisticko-fašistickej prašiviny
a západoeurópskych židoboľševických socialistov. Neobstoja rôzne
dopredu pripravené dezinformačné bludy, napr. o katastrofálnom
stave prednovembrovej československej ekonomiky.
V novembri 2004
v článku pod nadpisom: 17. november – odpustenie pre zločiny
komunizmu a legalizácia ekonomických zločinov, som mimo iného
napísal: Veď to, čo u nás investovali zahraniční investori je len zlomok toho, čo
sa na Slovensku rozkradlo v mene zločincov, zlodejov
a štátnych teroristov národnosti slovenskej za posledných 14
rokov, pričom tieto peniaze existujú, majú stále hodnotu, slúžia im,
ale nie slovenským občanom. Samozrejme, že mám na mysli členov
ponovembrových vlád, parlamentov a legislatívy. Pokiaľ tu napr.
Dzurinda, Rusko, alebo Mikloš s veľkou pompou vyhlasujú, že za rok
2004 prišli na Slovensko investície za 70 miliárd korún, treba si
položiť otázku, či sme boli na tieto investície odkázaní? Odpoveď je
jednoznačná. Nie, neboli sme. Z toho ale pramení
ďalšia otázka – Odkiaľ sme mali tieto investície získať? Odpoveď nie je
vôbec ani ťažká, ani zložitá. Veď si len spomeňme ako vláda Mikuláša
Dzurindu ozdravila 100-mi miliardami korún vykradnuté
a vytunelované banky – Slovenskú sporiteľňu, VÚB a IRB,
ktoré konkrétni zločinci o tieto sumy obrali. Týchto 100 miliárd
mohlo byť predsa investovaných práve tam, kde ich dali zahraniční
investori v roku 2004.
Masky padajú
Keď odchádzajúceho ruského prezidenta Jeľcina nahradil Vladimír Putin,
získal si pomerne vysokú popularitu medzi radovými ruskými občanmi.
Títo sa nádejali, že s ním príde aj istý druh ekonomickej
spravodlivosti. Je dostatočne známe, aké miliardy v divokej ruskej
privatizácii sa podarilo získať Jeľcinovým vyvoleným. Je naivné
sa nakoniec tomu čudovať, keď toto všetko bolo vypracované ekonomickým
oddelením KGB nielen pre Rusko, ale aj ostatné východoeurópske krajiny.
A to zas len na účet radových ruských občanov, ktorí za posledné
storočie vytrpeli toľko, že to v svetových
dejinách nemá obdobu. Leninizmus, stalinizmus, umele vyvolané
hladomory, kult osobnosti, druhá svetová vojna, gulagy, päťdesiate
roky, to všetko vzbudzuje strach a hrôzu. Ale aj hlbokú úctu
k tým radovým občanom, na ktorých toto najviac dopadlo. Zároveň sa
ale ukázalo, a platí to aj na prezidenta Putina, že
komunisticko-kágebácky produkt ostane vždy verný ideálom týchto dvoch
najzločineckejších inštitúcií.
Že sa v tomto nemýlim,
zdokumentujem aj z článku v denníku SME z 26. 3. 2005
pod nadpisom – Putin chce urobiť hrubú čiaru za privatizáciou. Citujem:
Ruský prezident Vladimír
Putin navrhol, aby sa za rozpornou privatizáciou v krajine
v 90. rokoch urobila hrubá čiara. Analytici Putinovo gesto
privítali. Považujú ho za rozhodnutie, ktoré povedie k uvoľneniu
napätia medzi Kremľom a veľkopodnikateľskými kruhmi krajiny
i k novej vlne investícií. Reakcia sa okamžite dostavila,
ruské akcie na burze vzrástli o 4 percentá. Putin, ktorý sa len
zriedka stretáva s predstaviteľmi ruského priemyslu, vo štvrtok na stretnutí s nimi povedal, že privatizácia, ktorá sa uskutočnila pred viac ako tromi rokmi, bude súdne nenapadnuteľná.
Rozhodnutie dáva
jasný signál asi dvom tuctom “oligarchov”, ktorí v rokoch 1995-96
požičiavali peniaze Kremľu. Akcia mala neoficiálny názov “pôžičky za
akcie”. Podnikateľom sa požičané sumy nikdy nevrátili. Kremeľ im
však umožnil, aby získali celé odvetvia priemyslu pod svoju kontrolu.
Putinove slová teraz znamenajú, že na ich majetok sa im už nesiahne.
Nepochybujem, že toto je aj
jasné gesto pre Českú republiku, Slovenskú republiku, Maďarsko, Poľsko
a ostatné východoeurópske krajiny. Nový ekonomický raj sa môže
otvoriť dokorán. Nie ale pre väčšinu občanov týchto štátov, ale pre
prezlečených a pretransformovaných
komunistov a ich nových spojencov a bratov, židoboľševických
socialistov. Komunizmus a židoboľševizmus dostal znovu zelenú. Cez
ekonomiku, kde aj najväčších ideologických nepriateľov dokáže spojiť
jediné – zisk za každú cenu.
Vladimír Pavlík
Hlavná stránka