Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Arizácia židovského majetku kontra ponovembrová slovenská privatizácia

Ústav pamäti národa by mal do konca roka 2005 zverejniť zoznam arizátorov židovského majetku, ktorý by mal obsahovať desaťtisíce mien. Zastávam názor, že zároveň s týmto by mal byť zverejnený aj zoznam arizátorov (zbojníkov) – privatizérov (zbojníkov) majetku slovenského národa po novembri 1989 a hlavne, porovnať hodnotu vtedajšieho arizovaného židovského majetku s počtom arizátorov, s hodnotou sprivatizovaného majetku od novembra 1989 až po dnešok, ako aj porovnať, koľko privatizérov sa tohto majetku zmocnilo. A byť až drasticky otvorený pri dokumentovaní napomáhania a spolupráce bankárskej lichvy zo Svetovej banky, keď sa náš majetok rozkrádal v mene  ich najponíženejších služobníkov a predstaviteľov slovenského politicko-ekonomického zločinu najprv zo stáda mečiarovcov a neskôr zo stáda dzurindovcov, miklošovcov, či treťotriednych ekonómov z MESA 10.

Len tak mimochodom, koľkože to máme na Slovensku tých zbojníckych vŕškov, rančov a usadlostí postavených a vybudovaných z arizovaného (rozkradnutého) majetku všetkých slovenských občanov po novembri 1989 v mene novodobých ekonomických (arizátorských) praktikantov Mikloša, Mečiara, Dzurindu a im podobných, keď všetko sa odobrovalo ešte zlodejskými realizátormi zo 150-člennej poslaneckej luzy v Národnej rade SR ? Ako je to možné, že tento druh fašizmu, kde za ekonomické zlodejstvo politikov a v mene politikov, boli následky vo forme kolektívnej viny prenesené na tých najbezbrannejších, neprekáža mládežníkom z OKS či tzv. bojovníkom proti fašizmu a rasizmu štedro živenými dolárovými či euro injekciami z USA a niektorých krajín západnej Európy? Prečo mlčí Kristova (katolícka) cirkev na Slovensku, keď novodobí fašistickí arizátori okradli, či v ich mene boli slovenskí občania okradnutí nielen o spoločný majetok, ale boli okradnutí aj o svoju ľudskú dôstojnosť? Či už v službách Antikrista dokázali zradiť samotného Krista a vlastný národ za “misu šošovice”, keď svojím mlčaním sa stávajú spolupáchateľmi takýchto politikov?

Boli chudobní Židia obeťami bohatých Židov?

Je nielen historicky, ale aj autenticky preukázané, že Hitlerovi pri jeho ceste k moci pomáhal aj židovský kapitál. Bolo by nielen naivné, ale aj zvrátené si myslieť, že láska k blížnemu bola v skutočnosti krédom niektorých židovských vrstiev, hlavne tých bohatých a superbohatých voči tým radovým, alebo menej majetným či nemajetným Židom. Samozrejme, že táto myšlienka sa vzťahuje aj na kresťanov. V článku “Sie sterben, so Israel leben kann” – “Zomreli, aby Izrael mohol žiť”, napísaný k 50. výročiu oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime, ktorý je súčasťou knihy M. Glogoczowskeho “Vojna Bohov”, sa môžeme dočítať aj toto:

V dvadsiatom storočí sa rozohrala najprv tragédia Záhuby Židov a potom fáza Zmŕtvychvstania Izraela. “Plán boží” totiž vyzeral nasledovne: vo Východnej Európe sa v 19. storočí rozmnožili “ako hviezdy na nebi” chudobní Židia zvaní Ghasidi, čiže pobožní. Boli čistí a nevinní ako vyžadovalo Písmo a na dôvažok sa ustavične narkotizovali vychvaľovaním “dobrého Pána Izraela.” Vďaka tomuto opiátu ich náboženstva stali sa hlúpymi ako tie príslovečné barany, teda zvieratá hodiace sa ideálne na obetu za hriechy Izraela. Naopak, na druhej západnej strane Európy vytvorili bohatí Židia agresívne novodobé hnutie sionizmu, ktorý všeobecne vyvolal takú mieru nenávisti k Židom, že národ Nemcov, ktorý bol v Európe zreteľne podceňovaný, ale rovnako ambiciózny ako sionisti, vypočul propagandu Hitlera, že to on a nie Izrael je Vyvoleným Národom a že podľa toho, má on PRÁVO NA VYHUBENIE (V Moj. 7,2) národov stojacich mu v ceste k triumfu. V priebehu očistenia Zeme Zasľúbenej Nemcom bolo vyhubených veľa Židov (Poliaci mali nasledovať po nich). Vďaka tejto zodpovedajúco ohlasovanej obeti “sluhov božích”, sotva dva roky po likvidácii tábora v Osvienčime, nastalo zázračné zmŕtvychvstanie štátu Izrael, kde zhodne s proroctvom Izaiáša Židia zaberali miesta opustené Palestíncami, ktorých donútili k úteku!

Nemal preto pravdu mladý Elie Wiesel, ktorý vidiac čo sa robí v Osvienčime, zapochyboval o existencii Boha, ktorý sa úzkostlivo stará o Izrael. Keby si totiž dôkladne prečítal Sväté knihy, pochopil by, že Holocaust – čiže doslova celospálenie – ktorého sa takmer stal (ako biblický Izák) nie “dobrovoľnou” obeťou, to bola len súčasť Božieho Plánu urobiť zo Židov národ Vlastníkov Zeme. Lebo presne toto predpovedal už skôr citovaný prorok Izaiáš: Cudzozemci budú u vás orať a obrábať vinohrady. Vy zas budete nazvaní kňazmi Pána,... budete konzumovať bohatstvo národov a privlastníte si ich blahobyt. (61,5 6).

Toľko teda z dotyčnej knihy. Ale vráťme sa naspäť k arizácii židovského majetku v období vojnového Slovenského štátu. Podľa informácie denníka SME z 4. júna 2005 sčítaním židovského majetku, ktoré sa ukončilo 2. septembra 1940, dospel slovenský štát k sume 4,33 miliardy vtedajších korún. Historik Ladislav Hallon odhaduje, že dnes by to bolo viac ako 20 miliárd. Po odčítaní dlhov a iných záväzkov mal židovský majetok v tom čase hodnotu 3,15 miliardy. Časť majetku dovtedy stihli prezieravejší Židia predať, časť už pohltil nemecký kapitál. Hallon tvrdí, že slovenský štát z arizácie všetkého majetku reálne získal vyše miliardu. Zvyšok zhltla aj korupcia úradníkov a tunelovanie majetku zo strany arizátorov. Arizovalo sa okrem iného na základe zákonov o židovských podnikoch z apríla a novembra 1940, pričom ten druhý bol podstatne prísnejší. Štát najskôr vyvlastnil židovský majetok a potom ho v dražbách predával záujemcom. Celý proces bol podľa Hallona výrazne poznačený korupciou. Riadil ho Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom.

Spoločné znaky arizácie a ponovembrovej privatizácie

Týchto spoločných znakov je tu niekoľko. Korupcia, tunelovanie, neoprávnené získavanie majetku pre vyvolených a blízkych vtedajším politickým režimom za podhodnotené ceny arizovaného či privatizovaného majetku, nesplácanie privatizovaného či arizovaného majetku ktorý bol nimi nadobudnutý, mnohé krachy takto arizovaných či privatizovaných podnikov atď. Popri týchto spoločných znakoch je tu ale niečo, čo doteraz nikto nespomenul. Pokiaľ Židia v období slovenského štátu arizáciou prišli o majetky v hodnote približne 4 miliardy korún, čo pri dnešných prepočtoch by malo hodnotu približne 20 miliárd korún, slovenský národ bol po novembri 1989 okradnutý v rámci tzv. privatizácie a iných, s tým súvisiacich podvodov približne o 2 000 miliárd či 2 bilióny.

Povedzme si ale taktiež úplne otvorene, že pokiaľ sa arizoval židovský majetok nadobudnutý a zveľaďovaný čestným spôsobom, jednalo sa v tom čase o bohapusté zlodejstvo a zločin arizátorov. Posúdiť ale, koľko z vtedajšieho židovského majetku bolo nadobudnuté a zveľaďované čestným spôsobom, či koľko majetku sa zveľaďovalo cez úžernícke pôžičky – lichvu, ktoré nebolo možné splatiť a často sa to končilo exekúciou majetku dlžníkov, to posúdiť nemôžem. Ale kvôli objektivite si myslím, že súbežne s činnosťou Ústavu pamäti národa ktorý pripravuje zverejniť mená arizátorov, by mala taktiež vzniknúť inštitúcia na odbornej báze, ktorá by podrobne zmapovala zločiny a zlodejstvo pri slovenskej ponovembrovej privatizácii, ako aj zverejniť menoslov všetkých politicko-ekonomických zločincov a zlodejov, ktorí sa podvodom či netransparentne dostali k majetku slovenského národa. Lebo keď porovnáme ukradnutých 20 miliárd z arizácie židovského majetku na jednej strane a približne 1 500 až 2 000 miliárd rozkradnutého majetku slovenského národa na strane druhej od novembra 1989 až dodnes, čo je v skutočnosti väčším zločinom? A povedzme si to ešte otvorenejšie. Arizátori židovského majetku z vojnového Slovenského štátu sú len úbohými učňami oproti zlodejom z ponovembrových vlád a parlamentov. Veď napr. aj zblíženie zločincov mečiarovských a zločincov dzurindovských ohľadom privatizácie tiež o niečom vypovedá. A keď začiatkom októbra pretransformovaná komunistická luza na Ústavnom súde SR pozastavila účinnosť zákona o preukazovaní pôvodu HLAVNE NAKRADNUTÉHO majetku, tak kruh máme uzatvorený. Odkliať to môžu len verejné popravy a konfiškácie nakradnutých majetkov podľa okamžitých novoprijatých zákonov o znovuzavedení trestu smrti a konfiškácii rozkradnutého štátneho majetku.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka