Zločiny proti ľudskosti v podaní slovenských politikov
Ak si niekto v naivnej predstave myslí, ako sa nás o tom snažia presvedčiť naši politici, alebo im slúžiaci policajti, prokurátori,
sudcovia, alebo kadejakí na objednávku vytvorení bojovníci proti korupcii z Tretieho sektora, či rôznych občianskych spolkov,
aké nebezpečie hrozí slovenským občanom a ekonomike zo strany rôznych mafií, či im podobných organizovaných zločineckých skupín,
tak vedome klamú. Skutočným nebezpečenstvom boli a sú členovia ponovembrových vlád, parlamentov a legislatívy, tí skutoční zločinci
a arcizločinci, obrazne povedané, rodičia, starí rodičia, krstní rodičia, starší súrodenci a učitelia organizovaného zločinu a rôznych
mafií.
Zoberme si a porovnajme napríklad ekonomické zločiny v podaní týchto kriminálnych zoskupení, a v podaní členov ponovembrových vlád,
parlamentov, legislatívy a s nimi v jednom šíku tých skorumpovaných, alebo im slúžiacich, či zbabelých policajtov, prokurátorov a sudcov.
A pri tejto realite si položme otázku, či by mohol organizovaný zločin existovať a byť aktívny bez pomoci politikov a štátnych úradníkov? Odpoveď je jednoznačná - nie, nemohol! Taktiež treba pochopiť a zobrať do úvahy, že organizovaný zločin zákony ani nepripravuje, ani neschvaľuje. Práve preto politicko-ekonomickí zločinci s prvkami fašistického cynizmu riadiaci Slovenskú republiku robili a robia takú politiku a také zákony, aby polícia mala vždy omnoho menšie finančné a materiálne zdroje, ako organizovaný zločin. Lebo takýmto politikom - zločincom, vyhovuje ekonomický chaos a právo džungle.
V roku 1994 mi vysoký policajný funkcionár, ktorého oddelenie sa špecializovalo na prepojenie niektorých politikov, lepšie povedané,
pomoc a ochrana týchto politikov pre organizovaný zločin ukázal, vysvetlil a zdokumentoval, ako to funguje.
Napriek tomu, že bol dostatok dôkazov, šanca na úspech bola nulová. Dôvod bol vcelku jednoduchý a prozaický.
Pod kontrolou mali nielen väčšinu novín a elektronických médií, ale aj ďalšie páky, pomocou ktorých by boli urobili
z týchto statočných policajtov zločincov, alebo duševne chorých ľudí. Vtedy som vyslovil názor, že skutočnými sudcami
by tu mali byť desaťtisícové davy a verejné popravy, pokiaľ by sa obnovil trest smrti.
Politici s fašistickým cynizmom
Máme ešte v živej pamäti, ako po novembri 1989 v rámci vysporiadania sa so zločinmi komunizmu nám tu kadejakí poblúznení havlomodlári,
či Antikristovi služobníci vydávajúci sa za kresťanov, spolu s pretransformovanými boľševikmi rozprávali, že v právnom
a demokratickom štáte nemôže platiť princíp kolektívnej viny. Dokonca niektorí argumentovali aj tým, že po skončení druhej
svetovej vojny v známom Norimberskom procese sa nepoužíval tento princíp.
Čo je ale zaujímavé, alebo skôr zavrhnutiahodné, zrazu už táto teória z ich strany stratila platnosť. Následky ekonomických zločinov
vo forme stoviek rozkradnutých miliárd, ktoré sa v ich mene napáchali, preniesli vo forme kolektívneho dopadu (viny) na plecia
radových občanov, hlavne dôchodcov, dlhodobo nezamestnaných nie z vlastnej viny, telesne a zdravotne postihnutých a sociálne odkázaných,
ktorí sa do problémov dostali tiež nie vlastnou vinou. Pričom si boli veľmi dobre vedomí, že túto republiku nerozkradli
a nezdevastovali tieto postihnuté vrstvy obyvateľstva. V tomto vynikli hlavne zločinci mečiarovskí, dzurindovskí, miklošovskí
a kaníkovskí. V týchto fašistických metódach si tu ako jedna rodina porozumeli pretransformovaní komunisti, tzv. kresťania z KDH
a najtvrdšie jadro slovenskej pravice, ktorú reprezentujú Dzurinda, Mikloš, Zajac, Kaník a im podobní. Samovraždy zo zúfalstva,
rozvrátené manželstvá, stresy pre desaťtisíce rodín, aj toto sú výsledky ich zločineckej činnosti spojenej s fašistickým cynizmom.
Je nepochybnou pravdou, že náš sociálny systém bol dlhodobo zneužívaný určitou skupinou ľudí, ktorí sa práci neustále vyhýbali
a vyhýbajú. To ale neznamená, aby politici všetkých nezamestnaných, alebo sociálne odkázaných považovali za darebákov. Skutoční paraziti,
darebáci a darmožráči, to sú práve členovia ponovembrových vlád a parlamentov. Je drvivá väčšina takých, ktorí o robotu prišli nie
vlastnou vinou, celý život poctivo pracovali, majú 50-60 rokov, a chceli by pracovať. Koľkí z nich prišli o prácu len preto, že ich podniky sa vytunelovali zásluhou nedokonalých zákonov z dielne politických zločincov a tupcov, ako aj zásluhou privatizérov, ktorým politici tieto fabriky priklepli, lebo boli s nimi spriaznení.
Ako sme sa ale mohli presvedčiť, od januára 2004 fašistický cynizmus koaličných politikov nepozná hranice a mieru. Samoľúbi, cynickí,
tupohlaví, alebo na mozog udretí dorastenci z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Kaník, Beblavý, Danko, Húska a im podobní
sa rozhodli, že pri posudzovaní hmotnej núdze sa už nebude prihliadať na to, ako sa občan do nej dostal, a všetci dostanú dávku v rovnakej
výške - 1450 korún. Urobili tak napriek tomu, že neexistuje žiadny zákon o kolektívnej vine. Mnohí z takto postihnutých pritom
zo svojich daní financovali vysokoškolské štúdium týchto politických usoplencov. A poslaneckí zločinci s fašistickým cynizmom z NR SR
to aj tak uzákonili. Pričom veľmi dobre vedia, že v Čl. 35, ods.
(3), Ústavy Slovenskej republiky sa hovorí "Občania majú právo na
prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví
zákon."
Zaujímavé ale je, prečo kolektívnu vinu politici nepoužívajú voči sebe za všetky tie zločiny a ekonomické genocídy, ktoré tu od novembra
1989 napáchali. Ako názorný príklad tu možno uviesť, že keď v marci 2004 polícia usvedčila vysokého funkcionára SDKÚ Eugena Čuňu
z korupcie, komentátor denníka SME napísal, že miliónový úplatok nie je problémom konkrétnej osoby, ale že smeruje do SDKÚ.
Na tento komentár veľmi promtne zareagoval Ivan Harman, generálny sekretár SDKÚ, hlavne ohľadom kolektívnej viny. Citujem:
"Princíp kolektívnej viny, o ktorý sa autor komentára vo svojich tvrdeniach opiera, je však v slobodnom politickom systéme
absolútne neprijateľný. Takéto videnie je jednostranné a politicky účelové... Odmietame uplatňovanie kolektívnej viny voči
akejkoľvek skupine."
A máme to čierne na bielom. Takýto zločinci a tupci s vysokým stupňom fašistického cynizmu rozhodujú o osude Slovenska.
Preto zastávam názor, že obnovenie trestu smrti na Slovensku je nevyhnutné, aj keby malo trvať len desať dní. Aj za tento krátky čas,
pokiaľ by sa pracovalo na tri smeny, by bolo reálne utratiť aspoň tých 200 - 250 najzavrhnutiahodnejších politických zločincov
z ponovembrových vlád a parlamentov, ktorí sa najviac o tento stav pričinili. Zároveň by to bol aj prvý krok k právnemu štátu,
ale aj odpoveď tým, ktorí by neskôr z titulu svojich politických funkcií ich chceli znovu zneužiť.
Vladimír Pavlík
Hlavná stránka
|
