Naoko sa k Bohu hlásia, v skutočnosti Antikristovi slúžia
Majetkom chudobný, no duchom bohatý človek dokáže Boha objaviť, alebo s ním nadviazať kontakt aj v malej a tmavej komore. Jeho protivník a úhlavný nepriateľ - Antikrist, za jeden z najväčších úspechov považuje, ak si dá na seba rúcho vysokého cirkevného hodnostára, alebo oblek tzv. kresťanského politika, ktorí potom majú plné ústa sladkých slov o Bohu, no v skutočnosti sami páchajú zlo, alebo sa na ňom podieľajú.
Keď sa pozrieme do histórie, názorne vidíme, že tie najodpornejšie a najstrašnejšie zločiny proti ľudskosti sa páchali aj v mene kresťanskej ideológie, keď Antikristovi služobníci v kňazských rúchach, vydávajúcich sa za Božích služobníkov, nechali zaživa upaľovať nevinných ľudí, často krát aj preto, aby sa potom mohli zmocniť ich majetku. Už vtedy pomocou davovej psychózy dokázali zmanipulovať obyčajných ľudí až do takého stavu, že títo pri verejných upaľovaniach nevinných ľudí verili argumentom týchto služobníkov Antikrista v kňazských rúchach.
V dvadsiatom storočí v mene komunistickej a fašistickej ideológie tu boli ďalšie desiatky miliónov nevinných obetí, či už v komunistických gulagoch, potom vo fašistických koncentrákoch, a neskôr opäť v komunistických koncentrákoch. Na Slovensku po novembri 1989 Antikristovi služobníci začali mať podobu politikov, tých skutočných zločincov a hlavných vinníkov utrpenia nevinného obyvateľstva. Len metódy sú odlišné. Dnes sa totiž utrpenia a genocídy páchajú cez ekonomiku a Antikrist má masku Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu.
V máji 2004 vyvolal v našich médiach, ale aj medzi slovenskými občanmi rôzne názory a polemiky dokumentárny film režiséra Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho. Hovorilo sa tu o krutom osude našich židovských spoluobčanov, žijúcich v Topoľčanoch, počas obdobia tzv. Slovenského štátu. V besedách, polemikách a novinových článkoch, pokiaľ sa tu diskutovalo o holokauste voči Židom, sa nejako zabudlo hovoriť o ponovembrovom ekonomickom holokauste na mnohých slovenských obyvateľoch. Tvrdím, a budem tvrdiť, že každý zločin ostane zločinom. Nezáleží na tom v akom období bol spáchaný, alebo, v mene koho bol spáchaný. Tu neexistuje žiadne ospravedlnenie. Smrť nevinného Žida v nemeckom koncentračnom tábore, alebo samovražda slovenského občana zo zúfalstva, napr. zo straty zamestnania, alebo z nevydržania sociálnej situácie, do ktorej ho dostali zločinci a zlodeji z ponovembrových vlád a parlamentov, je, a bude vždy len zločinom proti ľudskosti.
Cynizmus poslankyne a teraz europoslankyne Záborskej z KDH
Zastávam názor, že medzi najväčších farizejov a nepriateľov Boha v ponovembrovom Česko-Slovensku možno plným právom zaradiť politikov z KDU-ČSL a KDH. Tí prví už len pre to, aj keby už to nebolo pre nič iné, za neľudskú, hyenistickú a nekresťanskú likvidáciu Augustína Navrátila, jednu z mála predĺžených rúk samotného Krista v prednovembrovom Československu. Človeka, o ktorom možno plným právom povedať, že dokázal na seba zobrať nielen kríž, obrazne povedané, za väčšinu národa, ale ho aj uniesol. Vydržal tlaky a zákerné metódy komunistického a eštebáckeho Antikrista, no nedokázal sa ubrániť tlakom a zákerným metódam ponovembrových Antikristových služobníkov z KDU-ČSL.
O slovenskom politickom subjekte KDH možno úplne jednoznačne povedať, že nie je len hanbou a čiernou škvrnou tejto krajiny, ale aj samotného kresťanstva. V už neexistujúcich Necenzurovaných novinách, ako aj na internete som zverejnil množstvo doložených dokumentov o pravej tvári týchto tzv. kresťanských politikov, z ktorých doteraz ani jeden nebol vyvrátený, alebo spochybnený. O tom ďalšom zločine, odpornom a zavrhnutiahodnom, kde KDH sa postavilo na stranu vládnucich politických netvorov pri duševnom a psychickom vraždení vlastných spoluobčanov, budem dokumentovať na základe konkrétnych faktov.
Koncom roka 2003 bola hosťom Nočných dialógov v Slovenskom rozhlase poslankyňa NR SR za KDH Anna Záborská. Jednou z telefonujúcich poslucháčok bola vyzvaná, aby skúsila jeden mesiac vyžiť zo sumy blízkej životnému minimu, ktorá v tom období činila 4 500 Sk. Túto výzvu prijala ako príležitosť lepšie pochopiť chudobných. Akciu začala dňom 1. 11. 2003, samozrejme, dobre mediálne spropagovanú. Mnohí z tých, ktorí sa dostali do takejto situácie nie svojou vinou, ale hlavne vinou zločincov a zlodejov z ponovembrových vlád a parlamentov, v mene ktorých sa tento štát rozkradol a zdevastoval, a žijú ešte z nižšej sumy ako je životné minimum, očakávali, že po mesačnom pokuse na vlastnej koži sa poslankyňa NR SR Záborská začne konečne správať ako kresťanka a spolucítiaca občianka, museli ostať šokovaní. Ako vidieť, nepoznali skutočnú realitu. Veď aj ona bola jednou z tých, ktorá sa na týchto ekonomických zločinoch na účet tých najslabších a najbezbrannejších priamo spolupodieľala.
Po skončení mesačného pokusu priznala že je rada, že ho má za sebou. Živorenie zo
4 500 Sk jej spôsobovalo stres a neistotu. "Dá sa z toho vyžiť, ale nie žiť," (Nový čas, 3. 12. 2003), potvrdila Záborská po skončení pokusu. A priznala, že celý november ju sprevádzali stres a neistota z obavy pred nepredvídanými výdavkami. Peniaze jej celkom nestačili, hoci vyhľadávala najlacnejšie obchody a zľavy a v závere pokusu už jedávala kapustu so zemiakmi, alebo rožok s čajom. Na stravu jej totiž z určenej sumy vychádzalo iba 50 korún denne.
Poslankyňa mesiac neposlala žiadnu poštu, nenavštívila lekára, nekúpila si nič na oblečenie, nič nemusela dať do opravy, nebola v divadle ani kine a nekúpila si nijakú knihu či darček pre príbuzných. "Prehĺbila sa vo mne úcta k ľuďom, ktorí žijú zo sociálnej podpory," vraví Záborská. Uvedomuje si, že ľudia, ktorí žijú na hranici biedy a sú sami, znášajú takýto život podstatne ťažšie a má to vplyv na ich zdravotný stav. Sociálne podpory však podľa nej nemôžu ísť príliš vysoko, skôr treba posilniť úlohu sociálnych tútorov, ktorí sa budú snažiť ľudí zo zlej situácie dostať. (Prosím ctených čitateľov, aby si pozorne prečítali túto poslednú vetu, ktorá túto poslankyňu usvedčuje z typického komunisticko-fašistického cynizmu, bezcitnosti a pohŕdaním najzákladnejších ľudských práv. Prečo by takto postihnutých ľudí mali zo zlej situácie dostávať sociálni tútori, keď do tejto situácie ich dostali zločineckí politici, ako aj zločineckí poslanci z NR SR, včetne poslankyne Anny Záborskej?)
Služobníci Boží, kontra služobníci Antikristovi
Keď po novembri 1989 sa malo rázne skoncovať a vyrovnať s komunisticko-eštebáckou minulosťou, tvrdo a nekompromisne odsúdiť predstaviteľov tejto zločineckej organizácie, tak to bolo práve KDH, ktoré tomuto zabránilo. Ako sa ale ukázalo, ani toto im nestačilo. Popri beztrestnosti pre vrahov našich kňazov táto Antikristova organizácia pod vtedajším vedením Jána Čarnogurského a Františka Mikloška musela predsa voči týmto zločincom splatiť všetky dohody, ktoré boli súčasťou novembra 1989. Teda, pretransformovaným komunisticko-fašistickým zločincom dať znovu ekonomickú moc.
Cynizmus, s akým to Ján Čarnogurský prezentoval v týždenníku Nové slovo bez rešpektu č. 27/1994 je toho názorným príkladom. Na otázku redaktorky:
"Prečo sa o Čarnogurskovcoch hovorí ako o mafii? Nebolo to aj preto, že ste v čase, keď ste mali vplyv, ponechali voľný priebeh divokej privatizácii za nie poctivé peniaze? Bolo toto veľkorozkrádanie v súlade s právom, s vašimi etickými normami, či v súlade s kresťanskými zásadami?"
Keďže už bol koniec dvadsiateho storočia a privilegované vrstvy nemohli získavať nakradnutý majetok cez upaľovanie nevinných ľudí na hraniciach, Ján Čarnogurský sa k privatizácii za jeho vlády vyjadril takto:
"V prostredí, kde som sa pohyboval ja, sa hovorilo, že prví privatizovali starí komunisti, ktorí si nahrabali peniaze. Keby som bol chcel podnikať kroky proti privatizérom, moji prívrženci by to boli privítali. Verejne som vtedy povedal, že poznám aj špinavé peniaze a že sú mechanizmy aspoň čiastočne ich odlíšiť od čistých. Uvažovali sme týmto smerom, ale systémové kroky proti tomu robiť-bolo by znamenalo zastaviť privatizáciu....Privatizácia bola dobrá a netreba spätne si za ňu sypať popol na hlavu. BOLA V SÚLADE S PRÁVOM A KRESŤANSKÝM PRESVEDČENÍM."
Realita nám ale názorne ukázala, že slovenská privatizácia bola tým najodpornejším ekonomickým zločinom, lepšie povedané, ekonomickou genocídou. Nebudem tu opisovať to, čo je každému známe. Zdokumentujem tu ale, aký je rozdiel medzi Kristovými služobníkmi z radov jeho najvyšších pastierov-slovenských biskupov a Antikristovými služobníkmi z KDH. Zatiaľ čo slovenskí politickí zločinci nás presviedčali, aké úspešné a nevyhnutné boli začiatky a pokračovanie privatizácie, štrnásť slovenských katolíckych biskupov združených v Konferencii biskupov Slovenska vydalo začiatkom júla 1996 výzvu na podporu života. Sú znepokojení, že v posledných rokoch dochádza na Slovensku k doteraz nevídanému poklesu pôrodnosti. Tento trend je taký prudký a hlboký, že by pri dlhšom pretrvávaní mohol vážne ohroziť i samostatnú existenciu národa. Ak by pôrodnosť bola taká nízka alebo nižšia ako v roku 1995, počas života jednej generácie by sa počet obyvateľov Slovenska zredukoval o 20 až 25 percent a počas troch generácii o viac než polovicu.
Biskupi apelujú na verejnú moc, parlament, prezidenta a vládu,
aby v rámci svojich právomocí realizovali také rozhodnutia, ktoré by chránili a podporovali ľudský život, dieťa a rodinu.
Vyzývajú všetky organizácie a občanov, aby si uvedomili hrozivú situáciu i konkrétne dosahy takéhoto vývoja na jednotlivé
oblasti života.
Ako sa ale ukázalo, oprávnené a naliehavé výzvy Konferencie
biskupov Slovenska nechali slovenských politických zločincov, zlodejov, sabotérov, parazitov a darmožráčov úplne ľahostajnými.
Naďalej sa v ich mene Slovenská republika drancovala, rozkrádala a tunelovala. Mnohí z nich sa postupne prepracovali až do
kategórie politických vrahov vlastných spoluobčanov po ekonomickej línii. Už sa nehanbia používať ani metódy fašistického
cynizmu pri prenášaní kolektívnej viny za svoje ekonomické zločiny na plecia tých najbezbrannejších skupín obyvateľstva.
Zúfalý výkrik biskupa Tondru
Podľa denníka SME z 22. 12. 2003 zhoršujúcou sa sociálnou
situáciou mnohých ľudí na Slovensku je veľmi znepokojený predseda Konferencie biskupov Slovenska, spišský diecézny biskup
František Tondra. Preto mu je v súvislosti s naschádzajúcimi Vianocami ťažko hovoriť len o duchovných veciach.
"Som pohoršený nad tým, že naša spoločnosť je rozdelená na
bohatých a chudobných, je mi ťažko z toho, že mnoho ľudí v našej krajine žije v núdzi.... Chcem pri tejto príležitosti
apelovať aj na tých, čo sa v našej spoločnosti od roku 1989 nespravodlivo obohatili, aby mysleli na svoje svedomie
a uvedomili si, že obrať spoločnosť o peniaze je krádež. Správať sa nezodpovedne v politických alebo ekonomických funkciách
je vecou svedomia. Obraciam sa preto na všetkých, ktorých sa to týka, aby sa spamätali a mysleli na to, že raz budú dávať
odpočet zo svojho správcovstva, ako hovorí evanjelium."
Realita ale znovu ukázala, že politickí zločinci a vrahovia
z dzurindovej vlády, ako aj poslanci NR SR už stratili všetky zábrany. Ekonomická genocída v ich mene naďalej pokračuje,
a prostriedky sú stále drsnejšie a neľudskejšie.
Slovo na záver: O poslankyni Záborskej som sa dočítal,
ako jej otca komunisti vo vymyslenom procese odsúdili na 12 rokov. Ona ale napriek tomu vyštudovala,
skončila lekársku fakultu a v rokoch 1980-1983 pôsobila ako lekárka v Alžírsku. Zaujímavé. Poznám množstvo ľudí,
ktorých rodičia, alebo oni samotní boli súdení a odsúdení vo vymyslených procesoch. Drvivá väčšina z nich nikdy nedostala
šancu na vzdelanie. Za aké ústupky, za akú zradu tieto výhody dostala terajšia poslankyňa Záborská? A pritom ešte byť
v časoch najtvrdšej komunistickej normalizácie skoro štyri roky v zahraničí? Alebo už vtedy sa stala Antikristovou verenicou?
Asi áno. Lebo keby v sebe mala aspoň trochu kresťanskej lásky, súcitu a pokory, tak by sa musela zamýšľať aj nad tým,
o čom asi rozmýšľajú tí, ktorí si zo zúfalstva nad svojou ekonomickou a sociálnou situáciou, do ktorej ich dostali
zločineckí politici, včetne Anny Záborskej, ako aj Antikristovej organizácie KDH, sa rozhodli siahnuť si na vlastný život.
Vladimír Pavlík
Hlavná stránka
|
