Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Boľševicko-socialistickej EÚ neprekáža slovenský štátny terorizmus

Pravda, to je poznanie. Niekedy bolí, niekedy poteší a povzbudí, niekedy aj šokuje, hlavne vtedy, pokiaľ sa odhalí pokrytectvo tých, ktorí majú nielen plné ústa demokracie, ale aj radi poučujú iných. O vysokej politike sa hovorí, že je nielen zločinecko-zlodejskou profesiou, ale kde sa dá dohodnúť aj o nemožnom. Najnovším príkladom je nielen nevšímavosť, ale aj stotožnenie Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu so slovenským štátnym terorizmom. Za akú cenu?

Trochu do histórie

Zločiny, ktoré sa páchajú v mene vyšších štátnych záujmov mali, majú a vždy budú mať svoje “čaro”, hlavne v obludnosti, pochybnom vyšetrovaní, ututlávaní a nakoniec v nevyšetrení. Pokiaľ aj sa náhodou vyšetrí, do hry vstupujú zločinu spriaznené štátne orgány so snahou všetko stopiť. Ak si niekto myslel, že po novembri 1989 sa na Slovensku už nič podobné nevyskytne, tak bol na veľkom omyle.

V 80. rokoch minulého storočia, teda v čase reálneho socializmu, sa niektorí nepohodlní jedinci z komunistickej nomenklatúry v rámci RVHP likvidovali v Bulharsku. Nejednalo sa ovšem o žiadnu fyzickú likvidáciu. Vytypovaná osoba, ktorej bolo potrebné sa zbaviť, bola do Bulharska poslaná buď na liečebný pobyt, alebo na nejaký iný druh návštevy. Tu boli buď ožiarení, alebo bez ich vedomia im boli dané do jedla, alebo nápojov špeciálne tabletky, ktoré neskôr mali napr. za následok napr. stratu krviniek. Samozrejme, že dotyčná choroba sa začala prejavovať až nejaký ten týždeň po návrate z Bulharska. Jednou z takýchto obetí bol aj bývalý prvý námestník ministra vnútra ČSSR generál Ján Kováč, ktorý túto funkciu prevzal v roku 1979 po generálovi Hanuliakovi a predtým pracoval vo funkcii krajského náčelníka v Bratislave a neskôr riadil 12. správu FMV. Mal mimoriadne dobré kontakty na osoby vo vysokých či vyšších postaveniach, ktoré páchali, alebo kryli závažnú ekonomickú trestnú činnosť.

Z funkcie musel odísť po odvolaní vládou v novembri 1985 po prepuknutí kauzy Babinský, v tom čase nazývaným kráľom Oravy, s ktorým mal veľmi blízke a priateľské vzťahy. No nielen on. Ochrannú ruku nad ním držali aj iní významní politici, ako napr. Colotka, Chňoupek, alebo rôzni stranícki funkcionári na okresnej, krajskej, ako aj tej najvyššej úrovni. Babinský si totiž už začal myslieť, že je nedotknuteľný, hlavne kvôli vysokým počtom svojich známostí. Akosi pritom zabudol, alebo nechcel uveriť, že záverečný účet nebude niesť spolu s komunistickou nomenklatúrou, ale len on sám, ako obetný baránok.

Keďže generál Kováč mal dostatok kompromitujúcich materiálov na mnohých straníckych, ale aj policajných funkcionárov, včetne tých najvyšších, pohrozil, že nebude mlčať. Povestným bol hlavne jeden z jeho notesov, ktorý naháňal viacerým hrôzu, a ktorý pred smrťou, keď už začal tušiť, čo je príčinou jeho choroby a aké asi budú jej následky, odovzdal dôveryhodnej osobe. Po tomto notese sa usilovne pátralo aj po novembri 1989.

Preto v mene vyšších štátnych záujmov bol generál Kováč poslaný do Bulharska, kde ich štátna bezpečnosť zariadila jeho ožiarenie. Po istom čase na tieto následky ochorel, bol hospitalizovaný a neskôr zomrel v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Pri jeho pitve boli prítomní vybraní príslušníci ŠtB, vtedajší riaditeľ a prednosta oddelenia MUDr. M. stiahol jeho chorobopis a odovzdal ho ŠtB, hoci oň žiadala jeho manželka. Podľa mojich informácii gen. Kováč manželke prezradil, čo bude príčinou jeho smrti. V tíme lekárov, ktorí prevádzali pitvu, bola aj istá MUDr. M. H. z Bratislavy, ktorá taktiež statočne mlčí.

Zaujímavá situácia neskôr nastala aj u vtedajšieho ministra vnútra, ktorý dal vláde návrh na odvolanie gen. Kováča. Ako k tomu prišlo. Istý spravodajca Hlasu Ameriky J. N. bol na návšteve u Jána Čarnogurského. Pri jeho ceste z Prahy do Bratislavy ho sledovalo špeciálne komando ŠtB, a celý ich rozhovor bol odpočúvaný a nahrávaný. Od neho sa Čarnogurský dozvedel, že miesto Chňoupka by mal ísť robiť ministra zahraničných vecí V. V., ktorého námestníkom bol práve gen. Kováč. Ten vyjadril nad tým počudovanie, že prečo minister vnútra by mal byť ministrom zahraničných vecí. J. N. mu na to odpovedal, že to je v poriadku, a že V. V. je pre západ prijateľný.

Tento rozhovor bol potom špeciálnou skupinou analyzovaný a na jeho základe sa začala podrobne skúmať minulosť V. V. Hlavne v tom období, keď pracoval v misii OSN v USA. Zistilo sa, že tam bol Američanmi naverbovaný na spoluprácu s CIA.

V roku 1987 bol v Prahe špeciálnou skupinou ŠtB zaistený cudzinec pracujúci pre CIA, ktorý mal mať u seba závažné dokumenty. Istý náčelník odboru a ďalší dvaja špecialisti obišli služobný postup a schválili osobnú prehliadku tohto cudzinca. Informácie sa potvrdili a závažné dokumenty sa u neho našli. Keď sa to minister vnútra V. V. dozvedel, dotyčného náčelníka a jeho dvoch spolupracovníkov nechal prepustiť. Samozrejme, všetko muselo ostať utajené, lebo v rámci RVHH, ako aj celého socialistického tábora by sa jednalo o nebývalú blamáž, ktorej sa muselo zabrániť. Ďalšou zaujímavosťou taktiež je, že náčelníkom kancelárie FMV za ministra V. V. bol istý plk. ŠtB Vostárek, ktorý už od augusta 1988 bol v riadiacom centre ktoré nielen pripravovalo november 1989, ale spolu s pplk. Krásom potom riadili z úzadia činnosť KC OF, hlavne jeho personálnu politiku, schvaľovanie osôb pre vládu, poslancov FZ, zahraničnú službu, ako aj ďalšie politické strany vzniknuté hneď po novembri 1989.

Takýchto delikátnych akcií v mene  vyšších politických záujmov bolo pred novembrom 1989 niekoľko. Sem možno zaradiť aj likvidáciu bývalého šéfredaktora PRAVDY a člena ÚV KSS Bohuša Trávnička, ktorý zomrel 16. mája 1987. O tomto ale niekedy nabudúce.

Časy sa menia, metódy ostávajú

Azda najvypuklejším príkladom ponovembrového a od roku 1995 štátno-teroristického a zločineckého Slovenska je únos prezidentovho syna Michala Kováča ml., a neskôr tzv. šetrenie a  manipulovanie s touto kauzou zo strany zločineckých politikov pod vedením Vladimíra Mečiara.

Tento najprv 11. 10. 1995 ako predseda vlády na mítingu v Banskej Bystrici verejne vyhlásil, že bude mariť a zasahovať do vyšetrovania, čo sa aj realizovalo. Hoci mal byť za to trestne stíhaný, nestalo sa tak hlavne zbabelosťou, nečinnosťou a pohŕdaním zákonov zo strany MV SR, GP SR, ako aj orgánov im podriadených, ale aj vinou vtedajších 150 poslancov NR SR. Bol som jediný na Slovensku, ktorý takýto podnet dal. Výsledkom tejto nečinnosti bola aj zbytočná smrť Róberta Remiáša 29. apríla 1996. A tak sa potom stalo, že zo zločinca a štátneho teroristu Mečiara sa stal neskôr zastupujúci prezident, ktorý 3. marca 1998 udelil amnestiu, ktorou nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča ml. Následne 7. júla 1998 vydal druhú amnestiu, ktorá bola doplnená aj o dátum narodenia Michala Kováča ml. a dátum 31. august 1995, keď k zavlečeniu došlo.

Ďalší závažný dôkaz, ktorý sa v mene vyšších politických záujmov nesmel použiť, bol telefonický rozhovor dvoch členov zločineckej skupiny zo 17. októbra 1995, ktorá za týmto účelom vznikla, medzi vtedajším ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a vtedajším riaditeľom SIS Ivanom Lexom, kde sa mimo iného hovorilo aj o likvidácii statočného vyšetrovateľa mjr. Vačoka, ako to šesť dní pred tým dopredu avizoval Vladimír Mečiar.

A čo je najzaujímavejšie, tieto dva mimoriadne vážne dôkazové faktory sa nenachádzajú ani v obžalobe, ktorú vypracoval prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave JUDr. Michal Serbin pre Okresný súd Bratislava III!!!

V tejto obžalobe ma zaujala aj ďalšia vec. Medzi obvinenými figuruje aj Ivan Kurtiš, bezpečnostný pracovník SBS OMAR v Bratislave. Ako vlastne SBS OMAR vznikla, a kto ju založil?

Dňa 29. októbra 1990 dal na predsedníctvo SNR vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar návrh na odvolanie člena vlády a ministra vnútra Antona Andráša. Ako jeden z dôvodov uvádza, citujem: “Ing. Andráš pre Hlas Ameriky vydal verejné vyhlásenie, ktorým upozornil verejnosť, že príslušníci ŠtB chodia ďalej ozbrojení a že sú občanom stále odpočúvané telefonické rozhovory.”

Anton Andráš vo svojom vystúpení na pôde SNR sa k tomuto obvineniu vyjadril takto, citujem: “Pokiaľ sa pamätám, na otázku redaktora Hlasu Ameriky som odpovedal, že príslušníci ŠtB, ktorí boli uvolnení zo zboru museli odovzdať služobné zbrane, ale nemožno vylúčiť, že disponujú inými zbraňami. Na margo vecí stačí uviesť, že pri akciovej spoločnosti GEMIAL bola vytvorená organizačná jednotka OMAR, ktorej vedúcim je bývalý vyšetrovateľ ŠtB mjr. Verčík, ktorá disponuje zbraňami vydanými na hromadný preukaz určenými pre potreby uvedenej organizácie.”

A tu ešte ako autor dodávam, že mjr. ŠtB Verčík pred novembrom 1989 dal do väzby slovenských disidentov Jána Čarnogurského a Miroslava Kusého. Aj napriek týmto argumentom Antona Andráša KDH svojho ministra nepodporilo a postavilo sa na stranu Vladimíra Mečiara.

Európska únia akceptovala slovenský štátny terorizmus

Ak som si ešte donedávna robil nejaké nádeje a ilúzie o demokracii v EÚ, tak dnes tvrdím, že sa jedná o odporný boľševicko-pokrytecký moloch po ekonomickej línii, pretransformovaný na rôzne socialistické platformy, centrálne riadený z Bruselu. Donekonečna budú hovoriť o zločinoch fašizmu, pričom na zločiny komunizmu zabúdajú, alebo ich vedome ignorojú. Aj preto akceptovali slovenský štátny terorizmus v mene ich pokryteckej a farizejskej politiky.

V marci 2004 som poslal doporučené otvorené listy veľvyslanectvám EÚ na Slovensku, ako aj Delegácii Európskej komisie v SR so sídlom v Bratislave. V listoch som položil aj takéto otázky:

1. Či v krajinách Európskej únie by mohol na funkciu prezidenta kandidovať politický zločinec a štátny terorista typu Vladimíra Mečiara, zakladateľa a krstného otca ponovembrového štátneho terorizmu, ako aj zakladateľa a krstného otca marenia vyšetrovania štátneho terorizmu z titulu svojej funkcie predsedu vlády?
2. Či by v krajinách Európskej únie poslanci parlamentu zbabelo mlčali, pokiaľ by predsedovia vlád dopredu vyhlásili, že budú mariť vyšetrovanie štátneho terorizmu a toto aj realizovali, ako to v októbri 1995 urobil Vladimír Mečiar, vtedajší predseda slovenskej vlády?
3. Či by v krajinách Európskej únie sa mohol stať predsedom vlády politik, ktorý ako poslanec parlamentu sa stotožnil s marením vyšetrovania štátneho terorizmu, ako to urobil terajší predseda slovenskej vlády Mikuláš Dzurinda o októbri 1995?
4. Či by v krajinách Európskej únie sa mohol stať predsedom parlamentu politik, ktorý ako poslanec parlamentu sa stotožnil s marením vyšetrovania štátneho terorizmu, ako to urobil terajší predseda Národnej rady SR Pavol Hrušovský v októbri 1995?
5. Či v krajinách Európskej únie by mohol na funkciu prezidenta kandidovať politik, ktorý ako poslanec parlamentu sa stotožnil s marením vyšetrovania štátneho terorizmu, ako to urobil terajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan na funkcii poslanca Národnej rady SR v októbri 1995?
6. Či po prijatí Slovenskej republiky do Európskej únie nevznikne v Európskom parlamente Výbor na poľudštenie a pochopenie pre slovenský štátny terorizmus?
7. Aké politické a hospodárske ústupky musela urobiť Slovenská republika, aby Európska únia zažmúrila oči nad zločineckou a štátno-teroristickou činnosťou jej politikov?
8. Majú ešte po tomto všetkom Európska únia a Európsky parlament právo odsudzovať terorizmus v akejkoľvek podobe?

Pokiaľ som očakával, že dostanem primerané odpovede, tak moje nádeje boli zbytočné. Odpovedal mi akurát vedúci Delegácie Európskej komisie v SR pán Eric van der Linden. Asi v tom zmysle, že toto nepatrí do ich právomocí. Škoda, veď to bolo také jednoduché. Na týchto osem otázok stačilo odpovedať len slovami “áno”, alebo “nie”. Pre pochopenie veci by mi to úplne stačilo. Záverom treba len smutne skonštatovať, že zločiny v mene vyšších politických záujmov nielen boli a budú, ale ich marenie vyšetriť ich brzdili a budú brzdiť tí najodpornejší zločineckí vyvrheli, ktorí sa volajú politici. A je úplne jedno, či boli z éry fašizmu, kapitalizmu, komunizmu, alebo budú z novej éry zjednotenej Európy.

Vladimír Pavlík

Hlavná stránka