sokol6

BEZCHARAKTERNÝ A AMORÁLNY EXMINISTER A EXPOSLANEC LANGOŠ,

KONTRA STATOČNÝ SUDCA SAMUEL

Dva najodpornejšie pľuvance uštedrené slušným slovenským občanom zo strany slovenskej vlády a parlamentu sa udiali v marci a apríli 2003. Tým prvým bolo vymenovanie syna fašistického a gardistického zločinca Ladislava Pittnera do funkcie riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Tým druhým pľuvancom, ale nevídanou potupou pre všetkých skutočne trpiacich občanov za vlády komunistickej diktatúry, bolo vymenovanie Jána Langoša za predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa.

ČO NEDOKONČILA KSČ A ŠtB VOČI SAMUELOVI, TO DOKONČÍ LANGOŠ

Po novembri 1989 ako jeden z najvyšších predstaviteľov VPN a neskôr Demokratickej strany, istý čas bol aj jej predsedom, kedy táto strana nemala, obrazne povedané, ani toľko členov, ako je záchodových mís a pisoárov vo verejných bratislavských záchodoch. Napriek tomu chce byť neustále v centre pozornosti - a to za každú cenu. Prostriedky si nevyberá.

Názorne to predviedol 30. októbra 2001 v relácii Sito v TV Markíza. Keďže celá jeho takzvaná prednovembrová disidentská činnosť bola podrobne ŠtB monitorovaná, tak možno aj preto trpel a trpí nielen komplexom menejcennosti, ale aj pocitom nenávisti voči sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. Ľubomírovi Samuelovi, ktorý na rozdiel od Langoša si dokázal aj v časoch tvrdej normalizácie zachovať nielen svoju profesnú, ale ľudskú a občiansku česť. Dovolím si tvrdiť, že takýchto statočných sudcov v tom období bolo maximálne 5%.

V tejto relácii ho obvinil, že v 80. rokoch súdil a odsúdil katolíckych aktivistov - katolíckeho kňaza Jozefa Labudu a Emíliu Kesegovú. Dokonca nezabudol pripomenúť, že sa jednalo o monsterproces.

Za tieto klamlivé výroky ho JUDr. Ľubomír Samuel zažaloval a za hanobenie svojho mena požaduje od Langoša dva milióny Sk. Neubehlo ani šesť mesiacov a 31. 05. 2002 zverejnil pred novinármi, že Samuel v roku 1980 v odvolacom konaní ponechal viac ako sto dní vo väzbe nevinného človeka, tvrdiac, že išlo o politický proces, čo dotyčný sudca odmietol. Hoci Langoš dobre vedel, že všetko čo hovorí je klamstvo, pred novinármi ešte vyhlásil: „Sudca Samuel si cení svoje meno na dva milióny. Dá sa dokázať a ja to chcem urobiť, že hodnota jeho mena je pol koruny.“

JÁN ČARNOGURSKÝ USVEDČUJE LANGOŠA Z KLAMSTVA

V roku 1990 vyšla v Bratislave kniha pod názvom: Väznili ich za vieru, autorom ktorej bol Ján Čarnogurský. Jeden zo sedemnástich príbehov na strane 49 - 55 sa volá: Jozef Labuda a Emília Kesegová. V úvode sa môžeme dočítať, citujem:

„Koncom augusta 1980 bola na chate skupina ôsmich mladých ľudí vo veku okolo 20 rokov. Stretnutie zorganizovala Emília Kesegová, absolventka FF UK, zamestnaná v bratislavskej mestskej knižnici. Rodáčka z Nemčinian pri Zlatých Moravciach, pozvala na duchovné vedenie tamojšieho farára Jozefa Labudu, bratranca známeho komika.

Stretnutie prebiehalo vcelku úspešne. Duchovná náplň sa striedala s výletmi do okolia a so športom. Uprostred týždňa odrazu obkolesila chatu polícia. Všetkých zobrali na výsluch do Rimavskej Soboty. Jozefa Labudu a Emíliu Kesegovú obvinili z trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a ponechali vo väzbe, ostatných prepustili. Okresný súd v Rimavskej Sobote uložil Labudovi trest šesť mesiacov nepodmienečne, Kesegovej štyri mesiace nepodmienečne, oboch však prepustili z väzby.

Obžalovaní sa odvolali a Krajský súd v Banskej Bystrici ich konanie napodiv kvalifikoval podľa iného paragrafu a trestné stíhanie zastavil. (Tu ako autor pripomínam, že predsedom senátu tu bol JUDr. Ľubomír Samuel). To však bolo pre režim priveľa. Generálny prokurátor SSR podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Senát Najvyššieho súdu SSR za predsedníctva Antona Hambálka - objavu stalinskej justície päťdesiatych rokov a predsedu organizácie strany na najvyššom súde - ho zrušil a nariadil pokračovať v stíhaní.

Trestný spis sa vrátil na Krajský súd do Banskej Bystrice, k tomu istému senátu ako po prvý raz. Senát zobral vážne svoju sudcovskú nezávislosť a obžalovaných oslobodil. (Tu ako autor pripomínam, že predsedom senátu tu bol JUDr. Ľubomír Samuel). Rozzúrený predseda krajského súdu si po oslobodzovacom rozsudku vzal spis, otvoril zalepenú obálku so zápisnicou o hlasovaní členov senátu - hoci to zákon výslovne zakazuje - a kontroloval, kto hlasoval za oslobodenie.

PREDSEDU SENÁTU (JUDr. ĽUBOMÍRA SAMUELA) ZA TREST DEGRADOVAL NA PRÍSEDIACEHO ČLENA. Generálny prokurátor znovu podal proti rozsudku sťažnosť pre

porušenie zákona a Hambálkov senát znovu zrušil rozsudok a vrátil krajskému súdu na nové prejednanie. Predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici sa už nechcel dať prekvapiť a

pridelil vec osobitnému senátu za predsedníctva funkcionárky KSS na krajskom súde. Tento potvrdil prvostupňový rozsudok.„

AJ ODSÚDENÝ KŇAZ LABUDA USVEDČUJE LANGOŠA Z KLAMSTVA

Že Langoš musel pri vedomom hanobení sudcu Samuela spolupracovať s bývalou ŠtB, zdokumentujem nasledujúcimi dôkazmi: V denníku SME bol dňa 21. 11. 2001 uverejnený článok pod nadpisom - „Kňaz Labuda: Eštebákov mali odstaviť.“

Tu mimo iného tento statočný kňaz vydal aj takéto svedectvo, citujem: „Odsúdili ma aj napriek oslobodzujúcemu rozsudku v Banskej Bystrici“, spomína si Labuda. Pamätá si aj na sudcu Ľubomíra Samuela, ktorý ho oslobodzoval. „Bol to veľmi seriózny človek. Neskôr ho vymenili a predsa vyniesli rozsudok“, dodáva.

A ďalej sa v denníku SME píše: „Krajský súd pod vedením Samuela oslobodil Labudu aj napriek právnemu názoru Najvyššieho súdu SSR, ktorý považoval obžalovaných za vinných. Paradoxné je, že dvaja zo spomínaného senátu Najvyššieho súdu SSR fungujú dodnes v tejto inštitúcii.“

Hoci o tomto závažnom svedectve a skutočnej realite Ján Langoš dobre vedel, zachoval sa ako typický komunisticko - eštebácky produkt. O šesť mesiacov znovu hrubo pred novinármi osočil statočného sudcu Samuela, ako som sa už o tom zmienil v tomto dokumente.

SPOMIENKY, KTORÉ STÁLE BOLIA

V dotyčnom článku sa môžeme ďalej dočítať: Sudca Samuel si na prípad detailne spomína. Po jeho oslobodzujúcom verdikte mal byť odvolaný, neskôr sa stal radovým sudcom. Jeho ďalšiemu kolegovi zo senátu zastavili až do roku 1990 služobný postup. Kolegyňu, tretiu zo senátu ešte pred rozsudkom presvedčili, aby hlasovala proti oslobodzujúcemu rozsudku, pretože mala dieťa a postihy boli vopred jasné.

Samuel tvrdí, že po revolúcii mu ponúkali vysoký post na Generálnej prokuratúre. Odmietol, pretože nechcel spolupracovať s ľuďmi, ktorí ho nútili odsúdiť napríklad Labudu. V tom čase jeden z nich pôsobil za VPN ako námestník ministra spravodlivosti.

Aj preto ho prekvapilo vyjadrenie Jána Langoša, ktorý tvrdil, že Samuel „súdil katolíckych aktivistov v monsterprocese, v ktorom bol odsúdený aj Labuda.“

AKO POSLANEC NR SR SA STOTOŽNIL S MARENÍM VYŠETROVANIA ŠTÁTNEHO TERORIZMU - A TERAZ JE PREDSEDOM SPRÁVNEJ RADY ÚSTAVU PAMäTI NÁRODA

Svoj kladný vzťah k štátnemu terorizmu prejavil Ján Langoš ako poslanec NR SR v októbri 1995. Hoci sa hodnoverným spôsobom dozvedel, že vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar dopredu verejne avizoval, že bude mariť a zasahovať do vyšetrovania únosu prezidentovho syna Michala Kováča ml., čo sa aj realizovalo, zbabelo mlčal. Zaradil sa tak do zoznamu politických zločincov a štátnych teroristov, z ktorých mnohí doteraz sú v najvyšších štátnych a politických funkciách. Menujem - Mikuláš Dzurinda, Pavol Hrušovský, František Mikloško, Ivan Šimko, Vladimír Palko, Béla Bugár, Pál Csáky, Eduard Kukan a mnohí ďalší. Skutočná luza a odpad slovenského národa! Ozaj, ktorý z nich sa môže občianskou statočnosťou a profesnou cťou porovnávať so sudcom Samuelom?

A je taktiež mimoriadne dôležité si položiť otázku: Nevystupuje v tejto kauze Langoš voči Samuelovi ako nájomný vrah po psychologickej línii? Je predsa známe, že dotyčný sudca mal a má problémy so srdcom. Nielen špecialisti z bývalej ŠtB, ale aj špinavec Langoš musel dobre vedieť, čo môžu tieto jeho odporné a cielene pripravované dezinformácie urobiť so srdcom sudcu Samuela. A možno aj to mohlo byť jedným z jeho cieľov.

LANGOŠOVA ŽENA PRENÁŠALA DVA MILIÓNY ČESKÝCH KORÚN AKO TOALETNÝ PAPIER, ČI AKO MENŠTRUAČNÉ VLOŽKY

Ján Langoš si dlhé roky pestoval imidž, že nie je v žiadnom spojení s podnikateľskými skupinami a ani sám nepodniká, že ho dokonca žiadne kšefty, či kšeftíky, nezaujímajú. Vyzerá to ale tak, ak mám parafrázovať, že jemu a jeho rodine sa podaril nevídaný zázrak. Vraj vyšľachtil strom, na ktorom trikrát do roka rastú české koruny. „Skromnosť a statočnosť“ vraj Langošovi nedovoľuje tieto peniaze oberať, tak na to vyškolil svoju manželku Gabrielu. Dosť bolo ale fantázie, prejdime k realite.

Ako som sa dozvedel z denníka Nový Čas z 26. 04., 28. 04., a 30. 04. 2003, bola vo štvrtok 24. 04. 2003 krátko pred polnocou v Prahe okradnutá Langošova manželka. Dvaja mladíci ju prepadli a vytrhli jej z ruky tašku, v ktorej mala zabalené 2 milióny českých korún! Zlodeji si však hotovosť nevšimli a tašku odhodili do krovia, pričom z nej odcudzili iba mobilný telefón. Polícia tašku aj s peniazmi vrátila napadnutej.

Miesto toho, aby Langoš vysvetlil, prečo sa jeho žena prechádzala o polnoci Prahou s miliónmi v taške, novinárom odkázal: „Týka sa to rodiny a tú si chránim.“

Ako autor tohto článku si tiež kladiem otázky, odkiaľ tieto milióny pochádzajú? Veď ten, kto peniaze nadobúda čestným spôsobom, ten si ich ináč váži. Takže sa pýtam, pochádzajú tieto dva milióny ako výťažok z kupliarstva? Či z detskej prostitúcie a pornografie? Z vydierania? Či z obchodov s utajovanými materiálmi, s ktorými ako bývalý federálny minister vnútra prichádzal do styku? Či to boli peniaze od niektorých politikov a podnikateľov - evidovaných spolupracovníkov ŠtB, ktorých materiály Langoš zlikvidoval, či má zlikvidovať? Či z inej trestnej činnosti?

Netreba už náhodou nahlas povedať - zmizni do horúcich pekiel, špinavý, amorálny a bezcharakterný Langoš!

Vladimír PAVLÍK

Poznámka:

Budeme mať Ústav straty pamäte?

NR SR, Vláda SR ani prezident SR nepovažovali za žiadúce aby v správnej alebo dozornej rade Ústavu pamäti národa boli zastúpení aj bývalí politickí väzni. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov navrhlo štyroch svojich členov ako kandidátov. Z ústavu pamäti národa sa však stala len príležitosť pre nominantov politických strán zamestnať svojich vopred určených známych a rodinných príslušníkov. Kto má strach z toho aby bývalí politickí väzni a obete komunizmu prišli do styku s dokumentmi ŠtB? Na túto otázku dala už dávno odpoveď monštruózna mystifikácia podľa scenára ŠtB a KSČ s názvom “Nežná revolúcia“. Politickí väzni nedávno vyzvali GP SR ako aj Ústav pamäte národa o zverejnenie príslušníkov ŠTB, ktorí agentúrne rozpracovali sledovanie katolíckeho kňaza Ing. Přemysla Coufala zmasakrovaného vo svojom bratislavskom byte v roku 1981. Oficiálnu verziu o samovražde možno zaradiť do sféry SCI-Fi rovnako ako fakt, že Ústav pamäti národa bude skutočne plniť svoje poslanie. Táto inštitúcia by sa mala skôr nazývať „Ústav straty pamäte“. Bezvýznamné rybky sa podhodia verejnosti aby prominentní eštébaci ostali aj naďalej na svojich postoch nedotknuteľní.

SZČPV