Hlavná stránka
Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!

Jan Masaryk - dozvieme sa niekedy pravdu?

Vladimír  Pavlík

Jan Masaryk, 1944

V roku 1993 som sa ako redaktor Necenzurovaných novín pre Slovensko zoznámil v Prahe s príjemnou pani a vrelou sympatizantkou tohto periodika. Z titulu svojej pracovnej profesie prichádzala do styku už skoro s deväťdesiatročným Pavlom Strakom, rodákom z Rimavskej Bane. O tohto človeka prejavovali československé periodiká mimoriadny záujem v roku 1968, ako aj dva-tri roky po novembri 1989. Hlavným dôvodom bolo, že sa niekoľko rokov, cca 7-8, pohyboval pracovne v okruhu Jana Masaryka, ale aj hlavne svojim nekompromisným tvrdením, že tento politik nespáchal samovraždu, ale že bol zavraždený.

V roku 1991 vyšla v Prahe kniha pod názvom „Případ Masaryk“, ktorej autorkou bola americká novinárka Claire Sterlingová. Môžeme sa tu dočítať o jej snahe, vydať čo najpravdivejšie svedectvo o tejto kauze. Hovorila s množstvom ľudí a s poslednými svedkami už v dobe, keď v Prahe už hliadkovali okupačné ruské tanky.

Pri vyhodnocovaní nazbieraných materiálov prišla k záveru, že až na niekoľko výnimiek jej málokto povedal celú pravdu. Tiež protichodných výpovedí bolo až príliš veľa. Vtedajšie československé orgány, už patrične znormalizované, na vydanie tejto knihy v roku 1968 reagovali nenávistnou kampaňou. Pani Sterlingovú obvinili z „politického narkomanstva“ a kniha sa dostala na zoznam zakázaných.

Mňa ale v tejto knihe mimoriadne zaujali dve svedectvá na osobu Pavla Straku. Prvé pochádza od istého pána Vyšína, bývalého policajného detektíva, ktorý robil Janovi Masarykovi ochranku od roku 1945 až do jeho smrti. Na strane 69 o Pavlovi Strakovi hovorí, citujem: „Vemte si třeba Straku, který říkal, že pracoval v Černínu a slyšel přijíždět automobily, že přeřezali telefonní linky, a ty všechny nesmysly. Straka, to je zvrhlík, podivín, neni normální, je schizofrenik, tomu přece nemůžete věřit“.

Na strane 132 takto hodnotí Pavla Straku vtedajší vyšetrovateľ z Generálnej prokuratúry z roku 1968 JUDr. Kotlář, citujem: „Chápete, že o Strakově spolehlivosti jsou pochybnosti. Nezdá se, že je osobou zcela normální (byl to eufemismus na Strakovu homosexualitu), měl zřejmě abnormální touhu prodrat se do popředí. Například tvrdí, že byl blízkým přítelem Masaryka, a dokazuje to knihou s autogramem ministra zahraničí. Masaryk napsal věnování do tisíců knih a tajemník Soukup říka, že je směšné si představit, že by ministrův vztah k tak nedůležitému úředníkovi jako byl Straka, přerostl obvyklé pokynutí rukou na chodbě. Přitom však nechceme Straku zavrhnout, anebo tvrdit, že si to vymyslel. Chceme to tak nebo tak jen prokázat“.

Keď si toto všetko porovnám, logicky si kladiem otázku: Bol by Jan Masaryk sedem rokov strpel vo svojej blízkosti zvrhlíka, podivína, či schizofrenika? Mám pred sebou fotografiu Jana Masaryka o rozmeroch 25,5 x 20,5 cm a v ľavom hornom rohu na prednej strane, nad jeho hlavou je tento vlastnoručný, perom napísaný text: „Panu Strakovi Jan Masaryk“. A pod tým: „Před koncem války 1944“. Na zadnej strane fotografie je text: FAYER, Camera Portraits, 320 East 57th St. New York City, PLAZA 9-4934. Mám taký dojem, že táto fotografia s osobným venovaním nie je žiadnou súčasťou nejakej autogramiády. Mám pocit, že toto venovanie vyjadruje nielen určitý druh úcty Jana Masaryka k Pavlovi Strakovi, ale aj dôvery.

Taktiež si myslím, že svoje svedectvo o osobe Pavla Straku by mohol podať aj Jan Tříska, ktorý mu prednú stranu svojej fotografie o rozmeroch 30 x 24,5 cm napísal - Váženému a milému strejdovi Pavlovi upřimné s pozdravem Jan Tříska. A na ďalšej farebnej fotografii pohľadnicového formátu,  nalepenej na bielom papieri, kde je Jan Tříska s manželkou a dvomi deťmi je nalepený text - Milému  Pavlovi všichni Třískové.

V roku 1994, kedy už pán Straka bol po smrti, podarilo sa mi vypátrať v Prahe jeho synovca, v tom čase zamestnaného ako docenta medicíny v istej pražskej nemocnici. Mal som informácie, že má po ňom množstvo závažných dokumentov. Hoci mi v telefonickom rozhovore prisľúbil osobné stretnutie, nakoniec sa mi zaprel. Či to bol strach, alebo jeho antipatie k Necenzurovaným novinám, alebo iné dôvody, nemôžem posúdiť.

Zastávam ale názor, že svedectvo Pavla Straku bolo až príliš hodnoverné - a nielen v tom období, ale aj teraz, sú pravda a hodnovernosť potierané a neaktuálne.

Vladimír  Pavlík, 26.2.2003

  

 

Hlavná stránka