"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Svedectvo bývalej mafiánovej svokry – 8. časť

Prečo som neštrngala


                      

          Miesto úvodu: dostali sme sa k ďalšej časti, autentickému svedectvu, o praktikách počas vládnutia HZDS aj so svojimi satelitmi SNS, ZRS, SDĽ. Potrebovali túto republiku rozkradnúť cez tzv. svojbytnosť či zvrchovanosť. Nielen pre seba, ale aj tie správne pijavice zo zahraničia. Dnes už máme len holý zadok a naše tu už nie je prakticky nič. Popredné a významné miesto v tomto molochu zastával aj Ivan Gašparovič, dnešný prezident Slovenskej republiky. Nech verejne povie, či ako plnohodnotný člen alebo ako ponížený a vydierateľný sluha. Dnes som už o niečo ďalej, aby som pochopil jeho činnosť z titulu jeho doterajších funkcií, spojených s pohŕdaním a nenávisťou k tomuto národu, ktorú zaštíťuje akýmsi sociálnym cítením či národným myslením. Chápem jeho činnosť s príchuťou moralizovania ohľadom pána Čentéša. Bojí sa, má strach. Veď bol v prvopočiatkoch týchto odporných politických, ekonomických a sociálnych zločinov voči Slovensku, voči jeho občanom. Chápem ho: čo keby sa tak náhodou ten Čentéš odtrhol z reťaze, z toho nalinkovaného? A s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno tvrdiť, že na toho Čentéša NEMAJÚ NIČ KOMPROMITUJÚCEHO. Ivan Gašparovič je dlhodobo súčasťou zločinecko-zlodejskej pyramídy na samom vrchole. Táto zločinecká skupina je mimoriadne silná: konkrétni jedinci z Ústavného súdu SR, Generálnej prokuratúry SR, Ministerstva spravodlivosti SR, Najvyššieho súd SR, Ministerstva vnútra SR a z ďalších ministerstiev či štátnych orgánov.

 

Prečo som neštrngala

         Pred 89. rokom som žila pokojným životom. Všetci sme mali prácu, rovnako aj povinnosť pracovať. Do nemocnice sme nemuseli s kufrom liekov, pyžám, a potravy, pred okienkom lekárnika sa nám netriasli kolená, či budeme mať na doplatky za lieky. Ako decká sme behali po lúkach, kúpali sa v potoku, zbierali klásky. Počúvali rozprávky tety Viery Bálintovej a čítali Boženu Němcovú. Boli sme zvyknutí počas prázdnin zarobiť nejaké koruny, vysádzali sme stromčeky, alebo jednotili repu. Tešili sme sa z maličkostí. Nemali sme bazény, ani Bentley, drevenú dlážku sme drhli ryžákom a vymaľovali izby vápnom. Pod oknami nevybuchovali autá, nepadali mosty, pod ktorými zomierajú robotníci. Časy sa zmenili.
   
Pred 89. rokom som pracovala v štátnom podniku. Platy riaditeľov a námestníkov boli primerané, žiadne zlaté padáky sme nepoznali. Jedinou stranou bola KSS, mnohými velebená, mnohými kritizovaná. Ale aj v tej boli len ľudia. Tí, čo mali zodpovednosť, tí čo boli slušní a tí ostatní. Parazitizmus je neprebádané a ťažko liečiteľné ochorenie. Parazitizmus je takmer nevykántriteľný. Bol, je a zdá sa, že dlho bude. Ja som do tej strany nikdy nevstúpila. Neverila som tým, čo boli v jej čele. A potom prišiel dopyt po zmene. Otvorte koridory, kričali na tribúne. V podnikoch začali kádrovať ľudia, vraj VPN, ktorí neboli pre mňa dôveryhodní. Už vtedy sa ocitol na vedľajšej budove nápis: „Ľudia, preboha, otvorte oči.“ Ja som sa s ním stotožnila. Potom prišla slávna privatizácia a bola náročná. Prevod majetku na obce a mestá zložitý, nové zákony o DPH, dani z príjmu boli nočnou morou ekonómov, účtovníkov, daniarov. Nie však pre každého. Tunelári sa dostali k možnosti bohatnúť. A my sme to dovolili. Privatizované podniky prešli do rúk neodborníkov, ľudí práce vyhádzali na ulicu. Tých, ktorí by boli schopní vydláždiť tú cestu do sľubovaného Švajčiarska. Rýchlozbohatlíci ich nechali dláždiť cestu do Švajčiarska a daňových rajov ku svojim finančným domom, v ktorých majú svoje účty napratané do prasknutia. Vám, biele goliere, bude vždy málo.
 
Konkurz – cesta po pekla!
 
Ak už konkurz nastane, je to možno sen každého ekonóma, byť pri tom. Keď ma požiadala správkyňa konkurznej podstaty, aby som jej zaúčtovala predaj budovy v konkurze, neodmietla som. Veď nič iné to nemalo byť. A tak sme si budovu prišli pozrieť. V hale však čakalo viac ako 150 ľudí, ktorí za svoju prácu nedostali od bývalých tunelárov svoju mzdu. Zaskočilo nás to, ale aj potešilo. Že máme šancu napraviť, čo zahraniční dobrodinci pokazili. O niekoľko dní som vedela, že je to tím pracovitých ľudí, robotníkov, technikov, odborárov, čo stáli pevne na svojich požiadavkách a nečakali na výslnie ako dnešní odborárski bossovia. Navrhla som správkyni neprepúšťať, pokúsiť sa obnoviť výrobu a dať ľuďom peniaze. Vynikajúca zostava v učtárni bola zárukou, že dokážeme analyzovať existujúci stav, lebo pravdivý a verný obraz z podkladov nebolo možné získať. Skvelý tím odhodlaný pracovať kedykoľvek a koľkokoľvek. Začalo sa nám dariť.

         V jedno ráno zaklopali na dvere v našej kancelárii vo fabrike dvaja páni. Jeden z nich pozdravil a predstavil prichádzajúcich. MY SME KONKURZNÁ MAFIA! A ani sa nezačerveňal. Akoby povedal, my sme chirurgovia, prišli sme operovať bez narkózy. Bolestne. Vtedy som pochopila viac, ako sa v tom momente dalo uniesť. Vedela som, že konkurz bude o niečo drahší. Jeden z pánov bol môj zať. Druhý pán mal bezpečnostnú službu. Podujal sa na ochranu objektov. Aby sme mohli začať výrobu efektívne, muselo dôjsť k prvému prepúšťaniu tých, ktorých odbornosť a pracovné zadelenie bolo pre nás najmenej efektívne. Žiaľ. Moja správkyňa bola chorá. A tak ju bolo treba na chvíľu zaskočiť. To som už mala odborníkov na konkurz vedľa seba ako poradcov a organizátorov a ešte pribudla jedna právnička. Netvrdím, že  nepracovali, jednoducho aj ONI sa chceli a museli učiť, ako sa robí zdravý konkurz. Veď sa tým ani netajili, že takýmto spôsobom konkurz nikdy nerobili.  A potom to prišlo. Faktúry za služby. Vedela som, že namietať je zbytočné. Ale za právnické služby pýtať 100 tisíc za mesiac, za jednu návštevu v podniku a niekoľko telefonátov je aj pre diletantov silná káva. No čo už. Treba sa vedieť predať. Kto umí, umí...Mala som iné starosti. Ako to zvládať medzi ľuďmi, ktorí sú múdri, a vnímaví. Boli ste všetci v jednom šíku. Právnici, audítori, archivári, slovom všetci. Začala som tušiť, ako sa robí konkurz pod vedením konkurznej mafie, tak často medializovanej. A tak by som Vám pri tejto príležitosti všetkým v tom konkurze chcela povedať, že si Vás nevážim. Že Vám želám taký kvalitný chlieb od pekára, ako kvalitne Vy robíte konkurzy. Z vlaku sa vystúpiť dalo, ale z toho kupé, v ktorom som sa s Vami ocitla výstup bol nemožný. Lebo mnou lomcovala zvedavosť ako dopadne predaj podniku kupcovi, ktorého našla zastupujúca správkyňa. Záujemca o kúpu sľúbil, že zamestnanci zostanú pracovať naďalej, že poskytne aj primeranú zálohu na budúcu kúpu, a tak sme spoločne s osádkou zamestnancov očakávali ten vytúžený deň, keď v treťom kole na poslednú chvíľu príde obálka. Vždy som mala uchovanú kópiu dokumentov, predovšetkým zmluvu o predaji podniku som starostlivo strážila A čakala na to, kedy záloha, ktorú záujemca o kúpu podniku sľúbil, bude pripísaná na účet. Kedy si ľudia vydýchnu. Zásoby sa minuli, finančná injekcia bola nevyhnutná. Chcela som platiť faktúry za služby čiastkovo a deliť sa so zamestnancami na ich mzdy. Vtedy som si vypočula vetu, ktorá bola pre mňa rozhodujúca uchovať si v podvedomí, čo ste zač: Čo Vás zaujímajú ľudia?  Vedela som, že žiaden ďalší konkurz s Vami by som už neurobila. Ponuku som prešla  mlčaním.
A potom prišla tá, pre mňa osudná chvíľa, keď som vyslovila vetu u právničky, že nová zmluva je falzifikát. Že ani trikolóra na pôvodnej nepomohla, a listy sa vymenili!!! Opatrovala som si obidve zmluvy ako oko v hlave, aj keď som vtedy nevedela, čo s tým urobím. O niekoľko dní prišli zvoniť do môjho domu dvaja svalnáči. Prišli si po zmluvy. Kto nekráčal s Vami, toho ste nechali terorizovať. A prostriedky ste nevyberali!

         Ako to dopadlo viete všetci zainteresovaní! Viem, že  to nebol vtedy Bubo, kto ich poslal. Vtedy určite nie! Medzi Vami nikdy nebola dôvera. A v jednom šíku Vás bolo priveľa. Potom prišlo konečne k výmene konkurzného správcu. Ľudia, ktorých som si vážila sa nedozvedeli, že Vaše Security sú vždy v pohotovosti. Chceli ste, aby som pred vyšetrovateľom, ktorý tieto nešváry súvisiace s predajom podniku šetril bola ticho. Nebola som. Povedala som pravdu. Ja poznám tie Vaše ťahy. Vypnuté telefóny, vybraté batérie a šachy. S pravdou tie Vaše šachy majú len málo spoločného. Takže mňa už nemôžete ničím zastrašiť. Už ani tými vyholenými lebkami. Znechutili ste ma a presvedčili, že morálka Vám je cudzia. Ja som zrušila živnosť. Zavesila som na klinec moju ekonomiku. Pochopila som, že som sa to všetko naučila zle. Dopyt na trhu bol po iných ekonómoch. Dúfam len, že ste presvedčili menšinu Vám oddaných poskokov v účtovníckych firmách.

Neviem, koľko si mal tvárí Bubo, ale za veľa vecí som mala dôvod vážiť si Ťa. V Tvojej výrobnej firme si nikdy nenechal zamestnancov bez výplaty. Radšej si zaniesol zo svojho.   Je mi ľúto, že si nastúpil do vlaku, z ktorého si už nedokázal vyskočiť. Veľmi ľúto. Lebo nie je všetko zlato, čo sa blyští. Bol si rovnako len obeť. A si dodnes. A my s Tebou.
    
Mám známeho kňaza, ktorý ma učí odpúšťať. Tebe a Tvojim poskokom, či nadriadeným oligarchom, ktorí spolu s Tebou narobili veľa zla. Zatiaľ Vám odpustiť neviem. Možno raz. Kňaz sa modlí za nás, aj za Tvoju rodinu, aj za tých vydieračov a násilníkov. A ak budeš diskutovať so svojím svedomím, požiadaj tých tunelárov, vydieračov, zastrašovačov, aby už prestali okrádať občanov, a tým aj nás, aj Tvojho syna. Tá kosť, čo ste tu hodili chudobe, je až priveľmi ohlodaná. A povedz Tvojim právnikom, že sú asi jediní na Slovensku, čo Ťa obhajujú tak chudobného nezištne. Nikdy som netušila, že aj z právnikov raz bude charita.

         A nie som extrémista páni policajti. Ja Vás len nemám rada, lebo pomáhate pracháčom a chránite pracháčov. Pomáhať a chrániť – by som Vám dala vymazať z emblému. Bojím sa Vás aj za moje deti. A Vy nebezpeční mafiáni jednoducho máte smolu. Zanechali ste mi dôkazy, ktoré nemôžu zostať nepovšimnuté. Neponúkajte za ne už viac peniaze. Tie dôkazy sú nepredajné. Sú historické ! A chcem, aby to o Vás občania vedeli! Aby presne vedeli, prečo je najvyšší čas zjednotiť sa a požadovať zmenu k lepšiemu. Denne si kladiem otázku:
QUO VADIS SLOVENSKO?

Ing: D.B.
Vladimír Pavlík

 


    Facebook
Hlavná stránka