"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Svedectvo bývalej mafiánovej svokry - 48. časť

Čo znamená pojem „právo dieťaťa“ pre zločineckú smerácku mafiu a skorumpovanú sudcovskú mafiu na Krajskom súde v Bratislave, ktorí zobú z ruky mafiánskym zločincom Petrovi Sýkorovi a Zoroslavovi Kollárovi?



JUDr. Boris Chovanec – zločinec a netvor v ľudskej podobe v Správnej rade TASR
       

  Spomínam si na jednu spoluprácu štátnych orgánov s nájomným vrahom pri likvidácii jedného zo šéfov východoslovenskej mafie Roberta Holuba v bratislavskom hoteli Danube, ktorá nevyšla na prvý pokus a neskôr bola dokonaná na druhý pokus, keď ťažko zranený Holub bol hospitalizovaný v Bratislave na Kramároch. Nebol a nie je to jediný prípad. Už tretí rok tu prebieha spolupráca zločincov z vysokej politiky a ďalších zločincov zo štátnych orgánov v spolupráci so zločineckými mafiami Petra Sýkoru a Zoroslava Kollára voči dvom ženám: Ing. Danke Bobekovej a jej dcére Hedvige a jedinému synovi Petra Sýkoru. Dôvod je jediný a prozaický – no aj mimoriadne smutný a svedčiaci o tom, že Slovensko je nielen štátom zločineckým a gaunerským, štátom ktorý v skutočnosti riadi mafia cez svoje eseročky – politické strany, ale najstrašnejšie či najhroznejšie na tom je práve to, že zločinci, ktorí riadia tento štát, spoločne so zločineckými mafiami, v jednom šíku, bojujú proti týmto trom ľuďom. Čo je to za štát, ktorý má zločincov odhaľovať, bojovať proti ním, chrániť záujmy štátu a jeho občanov, no on, vlastne bojuje a likviduje práve tých, ktorí dokázali verejne odhaliť a usvedčiť práve tie zločiny, ktoré mali navždy ostať pred verejnosťou utajené, lebo odhalili spoluprácu práve tých, ktorí v každej slušnej demokracii stoja na opačných stranách barikád. Doteraz v histórii Slovenska sa nestalo, aby sa našiel niekto tak odvážny a statočný, ako práve tieto dve ženy, od ktorých sa cez moje necenzurované stránky verejnosť dozvedela a dozvedá práve to, čo malo byť navždy utajené.

          V slušnej demokracii by sa tieto dve ženy, ako aj syn jednej z nich, dostalo by sa im nielen špičkovej ochrany od štátu, maximálna medializácia ich osôb, aby verejnosť vedela, že takéto výnimočne statočné osoby, ktoré pri tom riskujú vlastný život, si zaslúžia aj úctu a obdiv od ostatných spoluobčanov, keď na ich zviditeľňovaní sa podieľa samotný štát. No v zločineckom a mafiánsko gaunerskom Slovensku je to opačne. Dokonca aj médiá, hoci poznajú ich situáciu, ktorú by málokto na ich mieste fyzicky a psychicky vydržal, dokážu prejaviť neuveriteľný hyenizmus, spojený so strachom o tom informovať, dokonca chcú aj na tomto ich utrpení zarobiť, či vylepšiť si svoje mediálne ego. Každému je známe, že v tomto nerovnom boji, aby dotyčné prežili, malo by byť povinnosťou médií, či konkrétnych novinárov, tieto osoby verejne prezentovať, aby o nich vedela čo najširšia verejnosť, lebo to je jedna z najúčinnejších zbraní proti mafii, ktorá je prepojená s politikmi – politickou mafiou.

          Za názorný príklad hyenizmu voči týmto osobám možno považovať kroky tzv. investigatívca Toma Nicholsona, ktorý s hlbokou pompou, akože, odhaľuje mnohé závažné veci, lenže, problém je v tom, že sa už jedná o veci, právne ošetrené, to znamená, že dotyčné osoby sú prakticky beztrestné, aj keď sú opublikované v negatívnych či kriminálnych veciach v tzv. investigatívnej žurnalistike. Hoci si bol vedomý, keďže mu Ing. Danka Bobeková odovzdala veľmi závažné materiály, napr. o prepojení mafie na politikov, orgány polície, prokuratúry či súdov, on miesto toho, aby ju verejne predstavil na tlačovke, neurobil tak, z dotyčných materiálov za celý rok neuverejnil ani slovo, asi sa bál o svoj imidž hrdinského novinára, vedomý si toho, že to, čo by bola na dotyčnej tlačovke Ing. Danka Bobeková povedala, by bolo z nej urobilo mediálnu hviezdu, čím by ale bola pobledla jeho hviezda.  

Sudcovské mafie na Krajskom súde v Bratislave nemajú zľutovanie ani nad dieťaťom

          Najskôr si ukážeme, aby čitatelia boli od začiatku o obraze, aký vzťah, či bratstvo vládlo a vládne medzi niektorými sudcami na dotyčnom Krajskom súde v Bratislave a mafiánmi typu Petra Sýkoru ohľadom podplatenia konkrétnych sudcov, cez osobu, ktorú trebárs nazveme XY, ktorej sa telefonicky pýtal, samozrejme, ešte pred rozhodnutím konkrétneho senátu vo veci, v ktorej bol zainteresovaný samotný Peter Sýkora, alebo jeho biele kone – figúrky riadiace jeho firmy, z ktorých mnohí mali problémy aj s malou násobilkou, ale v pohode dokázali vybrať z DPH cca 18 miliónov, ani v podstate nevedeli začo, ale to najdôležitejšie teda vedeli, lebo mali napísané veľkým tlačeným písmom telefón a číslo účtu Petra Sýkoru, alebo pripravenú taštičku, takže postup bol takýto: po doručení DPH na účet firmy toho „múdreho“ muža – toho bieleho koňa, dotyčný zaslal esemesku Petrovi Sýkorovi v znení – „veci sú už na účte, (firmy) posielam ich na Tvoj účet:“ 

          Z autentického rozhovoru Petra Sýkoru s osobou XY, ktorý sa dá preukázať, ich rozhovor bol nasledovný, „koľko hovoríš, že ich je v senáte? Aha, tri kusy, dobre, teda na hlavu 2,5 milióna. Do troch dní to bude vyplatené. V pohode, rozhodnutie už poznám.“

O pár rokov neskôr...

           Matka dieťaťa a exmanželka sa pýta skorumpovaných sudcov: „dokedy mu budete splácať svoj dlh, žiaden nemáte, urobili ste biznis v prepočte na percentá. Teraz sa jedná o výživné na maloletého.“ Po niekoľko mesačnej až ročnej práci Okresného súdu v Pezinku a všetkých sociálnych pracovníčok, ktoré dopodrobna spoznali situáciu, bolo vydané jednoznačné predbežné opatrenie. Vám, Krajskému súdu v Bratislave sa to dostalo ako neobvykle hrubý spis a po tak ťažkej práci dotyčných pracovníkov v Pezinku, syn čakal jednoznačné a objektívne rozhodnutie. Predbežné rozhodnutie bolo ale Krajským súdom v Bratislave zamietnuté. Na tento verdikt im stačilo len vyjadrenie Petra Sýkoru, že je nemajetný a chorý. Evidentne sa tohto 5-kilogramového a pol metra vysokého spisu ani nedotkli. Inak by si možno medzi ostatnými vecami všimli, že svoju „nemajetnosť“ dotyčný prezentuje kúpou pozemkov v hodnote cca 100 miliónov Sk v jednej z jeho firiem pár týždňov po rozvode, ktoré vzápätí predáva za tú istú cenu. Exmanželka sa pýta: „prečo, keď nemal tieto čiastky v daňových priznaniach, z čoho ich tesne po rozvode zaplatil? Nebola to vaša povinnosť oznámiť a preveriť to orgánmi činnými v trestnom konaní?“

          Ale vám, na krajskom súde sa Peter Sýkora zázračne vyjadril, že je chudáčik, nemajetný. Táto jediná jeho veta v protiklade s päťkilovým a pol metra vysokým spisom a ťažkou prácou sociálnych pracovníčok vám dala právo rozhodnúť – ZAMIETNUTÉ.

Vladimír Pavlík   

    Facebook

Hlavná stránka