"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Svedectvo bývalej mafiánovej svokry – 2. časť

                   Vážení čitatelia, priatelia, považujem si za svoju povinnosť napísať nasledujúce riadky, pokiaľ sa začítate do tejto druhej časti. Pani Ing. D. B bola ešte pred niekoľkými dňami človekom, ktorého meno bolo neznáme. Dnes už časť verejnosti o nej vie. Žena, manželka, matka, stará matka. Práve tieto štyri slová ale symbolizujú nielen to, čo dostala od prírody ako žena a matka – ale aj niečo navyše. Výnimočne navyše. Pripomína mi Ing. Pavla Czaka o ktorom som tu niekoľkokrát  písal, ktorý KRUTO zaplatil za svoju statočnosť a odvahu postaviť sa proti zločinecko-zlodejským gaunerom z vysokej politiky a štátnych orgánov. Aj preto, lebo sa na neho vykašlali nielen všetky médiá ktoré prosil o pomoc, ale aj všetky štátne orgány, ktorých povinnosťou mu bolo zo zákona pomôcť.
Podrobnosti na webovej stránke Statočný občan bezcitne zlikvidovaný štátnou mafiou

          Pani D. B.  dostala od Boha – prírody ešte niečo navyše. Svoju ženskosť a materinský cit dokázala skĺbiť s niečím, čomu sa hovorí morálka, charakter, odvaha a česť. Napriek svojmu chatrnému zdraviu a finančným problémom sa stala predvojom niečoho, čo tak chýba, veľmi chýba, drvivej väčšine slovenského národa. LEBO TIETO ŠTYRI VLASTNOSTI SI DOKÁZALA UDRŽAŤ AJ ZA CENU STRATY SVOJHO ŽIVOTA. Dnes už nemusí mať pocit osamelosti. V mojich očiach, ako aj v očiach Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov je partnerom – a nie objektom, cez ktorý by som sa zviditeľnil a potom ju odkopol.

Vladimír Pavlík

 

          Dnes budem písať o tom, čo sa skrýva pod pozlátkom a že život s mafiánom nie je lízanie medu. Často čítam, ako vníma verejnosť manželky, deti, či príbuzných pánov v bielych golieroch. A často len bezmocne krútim hlavou, čo s tou nevedomosťou urobiť. Manželky zvyčajne nemajú žiadne majetky, majú svoj prídel a jasné pravidlá. Zamýšľať sa nad nimi je už neskoro. A z vlaku, do ktorého nastúpili sa svojvoľne vystúpiť nedá.

Keď sa vydávala moja dcéra, takmer všetko organizoval môj exzať. V deň svadby nechal pristaviť pred naším domom luxusné autá, ktoré riadili jeho šoféri. Tie klaksóny pri výjazde na mestský úrad mi pílili uši, neznášam okázalosť.  Jedného zo šoférov  zavraždili niekoľko rokov po svadbe. Pod druhým sa zľahla zem. A moja dcéra podpísala v ten deň zmluvu s diablom. Nie prvú, a ani poslednú. Mafián nemá na čele vytlačenú svoju pečať.

Po svadbe žili krátku dobu manželia u nás. Neskôr si prenajali v inom meste skromný byt, a v tom meste sa usídlili natrvalo. Presťahovali sa do novopostavenej luxusnej vily s bazénom, tenisovým kurtom a obohnaným vysokým kamenným vysokým múrom. Výhľad na ulicu prekryli vysoké tuje. Všade namontovaný kamerový systém mal zaručiť bezpečnosť. Moja dcéra začala často baliť a vybaľovať kufre, keď väčšinu času strávili so synom a občas s manželom a otcom v zahraničí. On sa vraj musel venovať biznisu. Iste bol náročný, veď jeho spolupartajníkmi boli zvučné mená na politickej scéne. Všetko som výraznejšie začala vnímať potom, čo som na jednu z „ dovoleniek „ vycestovala s mojou dcérou. Vidieť Monako je úžasná vec. Na tri dni a dosť. Smotánka, ochotná dať za večeru toľko, čo musí mať náš občan na celý mesiac prežitia sa tam môže cítiť dobre. Ale Slovák si vie krajšie vychutnať prechádzku Vysokými Tatrami. Ak má na to. Prelom v mojom ponímaní manželstva mojej dcéry nastal potom, čo sa jej pobyt v Monaku predlžoval a do úvahy prichádzal ako trvalý pobyt. Často mi telefonovala aj o tretej ráno. Unavovalo ju to. Dôrazne sa ohradzovala nad takýmto spôsobom života. Nebolo jej to nič platné. Raz som jej povedala, vráť sa domov. A ona počúvla. V tom čase, môj vnuk bol ešte malý, som mala vážne zdravotné problémy. Bola som v kúpeľoch, bývala som na izbe sama. Občas som si všimla, že pod mojim balkónom častejšie stávajú dvaja muži. Svalnáči. Myslela som si, že bývajú o poschodie nižšie a vonku fajčia. Veľa pozornosti som im nevenovala. Raz, keď som sa vrátila po procedúre na moju izbu, bolo práve pred obedom. Bez zaklopania vošli do izby dvaja páni. Boli to svalnáči spod balkóna. Jeden s vyholenou veľkou hlavou, druhý s fúzami. Ten druhý sa usadil do fotelky. Ten s veľkou hlavou, arogantný, mi čosi zabrblal. Nerozumela som. Nebol by sa vo mne nikto dorezal krvi. Fúzatý sa ma opýtal, čo viem o podnikaní môjho zaťa. Neodpovedala som. Stále si pri stolíku, ktorý bol pod oknom. Bol na ňom telefón a moja kúpeľná knižka. Ten s veľkou hlavou si v nej listoval a potom išiel k mojej skrini. Fúzatý sa zodvihol zo stoličky, v ruke mal pištol. Priložil mi ju na chrbát a povedal – hovor! Si ekonómka, robíš pre neho? Opýtal sa. Nič som nevedela o podnikaní môjho zaťa. S takými vecami sa nezdôveroval. Povedala som mu to a v tom zazvonil telefón na stolíku. Dodnes nechápem, ako sa mi ho podarilo zodvihnúť. Stihla som povedať prosím, bol to môj spolustolovník, či už idem na obed. Nikdy pred tým mi nezavolal. Najvyšší asi tak rozhodol, a on ani nevie, že mi možno zachránil život. Gauneri vybehli z izby, nechali otvorené dvere. Ja som však na obed už nešla. Najskôr som musela chvíľu všetko predýchať a potom som zavolala mojej dcére. Volal mi obratom môj zať. Aby som zatvorila izbu a čakala. Nemohla som však ani vstať z fotelky, ktorú mi okupoval dovtedy fúzatý. Tri hodiny som sa ani nepohla. Ani nezatvorila tie dvere. Môj zať prišiel aj s akýmsi chlapom. Prehľadal izbu, a ani neviem, kto mi zbalil moje kufre. Ocitla som sa v aute. Vydýchla som si a naviac si nepamätám. Len moja dcéra, keď som sa ráno zobudila mi povedala, že sme prišli v noci. A že ten chlap bol súkromný detektív. Vtedy mi môj zať poskytol pomoc. Dnes je jedným z najúhlavnejších mojich nepriateľov. Dovolila som si postaviť sa jemu a jeho kumpánom. A za to mafia trestá. A zdá sa, že v trestoch nevyberá.

Môj vnuk bol dieťa, ktoré od narodenia bolo pod prísnou sledovanosťou a ochranou svojho otca. Nemohol sa hrať na piesku s inými deťmi. Nemohol behať s chlapcami po kopcoch nad vinohradom. Dlhodobo sme mohli chodiť, či cestovať len pod ochrankou. Vnuka sme si s manželom mohli prísť zobrať a odviesť len pod ochrankou. Pri mojom dome stále auto s ochrankármi nepretržite, striedali sa zvyčajne ráno. Dnes mi o tom ľudia z našej ulice hovoria. Nikomu nič neuniklo. A báli sa rovnako, ako sme sa báli my. Nikto nikdy nemohol vedieť, z ktorej strany vyletí guľka, či mafia vyrovnávajúca si nejaké účty. V bazéne domu mojej dcéry bola ochranka vo dne v noci. V rehabilitačnom kúpeľnom bazéne môj vnuk rehabilitoval po zlomenine nožičky s ochrankárom. Kto môže jemu závidieť jeho detstvo? Za pozlátko platil daň najvyššiu tým, čo bolo pod pozlátkou. Rodina žila v neustálom strese. Pokiaľ sa situácia neukľudnila. Nikto nám však nikdy nič nevysvetľoval. Boli sme vraj len plebs, ktorí musí viacmenej počúvať. Všetci, okrem bielych golierov a ich prisluhovačov boli plebs. Oni boli smotánkou, oni boli novodobou šľachtou, oni boli novodobou oligarchiou.

Onedlho rodina vycestovala na jeden zo zahraničných pobytov. Začala som chápať, že to boli odchody do bezpečia. A my sme strážili ich dom. Pred jedným z ich návratov, keď sme mali prísť pre nich na letisko, sme chceli v ich dome odložiť nákup do chladničky. V tú noc sme v dome byť nemohli. Mali sme prácu v našom dome. Manžel otvoril ovládačom bránu. A pred dverami do hale nás čakalo prekvapenie. Dom bol vyrabovaný, alarm odpojený a v dome spúšť. V garáži som si všimla na zemi spadnutý lístok – bola to PN-ka na meno jedného mne známeho mladíka, ktorý mal byť zaťovým spolupracovníkom. Neskôr som pochopila, že išlo o bieleho koňa, ktorý „ odkúpil“ jeho zadĺženú firmu, v ktorej zobral niekoľko desiatok miliónový úver a nesplatil. V tom čase som ešte nechápala súvislosti. Keď som mu ju podávala, povedal, že je chorý a musí jemu a jeho rodine pomáhať. Mal u seba aj jeho lekárske vyšetrenia. Neskôr som zistila, že tento mladík bol zbavený svojprávnosti. Pomaly som vošla do haly. Rozbité sklá na vchodových dverách. Manžel vybehol na vrchné poschodie, ja som preskakovala kopy skla, rozhádzaných vecí, a bezmocne som  sa prizerala na vyhádzané zásuvky zo skríň a komod. Pomaly, neisto som prišla za manželom. Dáma v ihličkách, ktoré boli vyrité do koberca pri posteli mojej dcéry vyberala a odvážala najluxusnejšie oblečenie, kožuchy, šperky. V dome zostal len nábytok. O tom, koľko asi odvliekli nemám predstavu, a už vôbec nie o tom za koľko toho odvliekli. V tej chvíli to nebolo pre nikoho podstatné. Chcela som prejsť do bazénovej časti, do ktorej dvere boli rovnako otvorené, aj keď sa vždy zamykali. To sklo po zemi niekedy zaprašťalo pod nohami, a tak som vyrušila gaunera, ktorý vybehol z kúpeľne. Zjavne sme niekoho vyrušili. Niekoho, kto mal plniť ďalšie úlohy. Vyrabovať, čo nestihli v noci. Prebehol dvorom a stratil sa niekde vo vinohradoch. Už som len postrehla, ako mizne vzadu aj kumpán, čakajúci kdesi na vŕšku za domom. To už prichádzal môj zať s rodinou. Bolo treba všetko utajiť pred mojim malým vnukom. A priviezť, až keď bude všetko ako tak zažehnané, aby sme ho nevydesili. Už si prežil dosť na jeden krátky ľudský život. Neviem, čo kto a či niečo vyšetril. A ani neviem, či niekto mal záujem o to, aby sa niečo vyšetrilo. Boli sme čím ďalej, tým častejšie z takéhoto života unavení a znechutení.

Keď môj vnuk nastúpil do školy, ktorú mu otec vybral, vymenil svoj materinský jazyk za anglický. Ale bol pod ochranou svojho tatka. Ráno ho odviezol, večer doviezol. Do času. Potom všetka starostlivosť o všetko, okrem financií samozrejme, prešla na moju dcéru. Biznis sa rozrastal a návraty otca domov oneskorovali. Najmä vtedy, keď veľa času trávil v Basketbalovom klube. Bol V.I.P členom a sponzorom. Chodil unavený a chorľavel.

          Ja som sa snažila skladať mozaiku toho, ako títo ľudia zarábajú, s kým sú v kontakte, čo sa to deje s naším Slovenskom. Mala som to možnosť posudzovať aj preto, lebo som pracovala v štátnom podniku, kedy aká - taká disciplína a poriadok musel byť. A ten sa vytrácal potom, čo sa zo štátneho podniku tou slávnou privatizáciou stala akciovka so stopercentnou účasťou štátu. Vyvolení nominanti si začali robiť, čo sa im zachcelo. Tunelovali bez mihnutia oka, bez začerveňania sa. A každý, kto sa im vzpriečil, musel odísť. Posúdiť tunelovanie vo firme nebolo zložité. Sofistikovanejšie bolo tunelovanie cez obchodné spoločnosti. Preto som ako odborná zástupkyňa dcérinej obchodnej spoločnosti mohla zaťa požiadať o možnosť vyučovať v sídle ich obchodných spoločností a osobne poznať niekoľkých jeho „ kolegov „. Nikdy nepatrili medzi zhovorčivých ľudí. Ale občas sa mi podarilo vypočuť si niektoré rozhovory, ba chvíľu s nimi aj spolupracovať. Keď som zostala v kancelárii sama, snažila som sa prelistovať, čo sa dalo. Ale veľa toho nebolo, boli nanajvýš opatrný. Až raz som našla na stole pohodenú účtovnú hlavnú knihu jednej spoločnosti. Ako ekonóm som sa naučila tieto zdrapy neprávd a poloprávd čítať už dávno aj medzi riadkami. Pred očami sa mi začalo rozvidnievať. Niekto na vchodových dverách kľúčom otváral, a tak som tú hlavnú knihu narýchlo vopchala do kabelky. Že si ju ešte podrobne preštudujem. Ale založila som ju do zásuvky, musela som sa venovať práci. A potom už mali udalosti rýchly spád. Ochorenie môjho zaťa, transplantácia, strastiplné chvíle v očakávaní, či mu lekári zachránia život. Môj vnuk, ktorý ho každý večer počas choroby držal za ruku a čakal od svojich pätnástich, kedy sa jeho otec bude môcť venovať aj jemu, prežíval každý deň najťažšie. A po transplantácii, po pár strávených spoločných dovolenkách vedel, že jeho otec je relatívne v poriadku. Tešil sa z každého dňa s ním prežitého. Až prišiel ten Deň D, kedy ho jeho otec odhodil bez vysvetlenia, ako nadbytočného na jeho novej ceste za šťastím.

          Keď môj zať pod psychickým nátlakom, pod vydieraním, pod hrozbou exekúcie a ruskej mafie dosiahol podpis od mojej dcéry k rozvodu podľa scenára jeho právneho zástupcu, v decembri 2010, oženil sa dva týždne po rozvode so „ záchrankyňou „ jeho života v Karlových Varoch. O tejto skutočnosti sme však obdržali len anonymné oznámenie od nejakých „ gratulantov“. V tých istých Karlových Varoch, kde trávil spoločnú dovolenku s rodinou, so svojim synom niekoľko mesiacov pred tým, v apríli 2010. V marci 2011 prestal platiť všetko, synovi školu aj hypotéku na dom, k čomu sa zaviazal v dohode o vyporiadaní BSM vypracovanej jeho právnikmi deň po právoplatnosti rozvodu. Rodinný dom bol pred dražbou. Telefón, email, akýkoľvek kontakt na môjho už exzaťa bol nemožný. Komunikovali sme len prostredníctvom jeho slušne plateného poskoka, ktorý zároveň vo svojom mene posiela mojej dcére výživné na jej syna. Dom bolo treba pripraviť na sťahovanie. A tak sme prešli každý kút. Aj ten, v ktorom mal uložené svoje zväzky autentických dokladov. Najskôr sme ich hodili na kopu časopisov, určených do zberu. Potom som v nich len tak náhodne začala listovať. To majú účtovníci vo zvyku. V tom čase už internetom koloval spis o Gorile. A ja som mala ďalší pred sebou. Autentický. Hodnoverný. Žiadne okresané nahrávky. Mená za menom, údaje za údajmi, svinstvo za svinstvom. Korupcia za korupciou. Podvod za podvodom. Teda podľa môjho podozrenia.  O tom, ako sa zbavovali obchodných spoločností prostredníctvom bielych koňov, ktoré zastupoval právnik popísaní v článkoch o konkurznej mafii. Jedným z nich bol ten, ktorého péénku som našla v garáži. Začala som vyťahovať daňové priznania z OR. Takmer všetky údaje vykazovali značné straty, odpočty DPH, finančné toky, ktoré som mohla posudzovať, obchodné transakcie, ktoré som našla boli mimo účtovníctva. Likvidované firmy odchádzali s bielymi koňmi najmä na adresu do Galanty. Po biele kone sa však účtovníctva nedostali. Občas ich vytopilo, občas ich niekto ukradol. Všetkými dostupnými prostriedkami som môjho zaťa upozornila na tieto skutočnosti, rovnako jeho právnikov. Nereagoval. Bola som nútená použiť získané informácie v konaní o návrhu na zvýšenie výživného pre môjho vnuka, v ktorom som moju dcéru zastupovala. Bola som nútená získavať dôkazy mimo vedomia mojich najbližších, boli to stretnutia s „mocnými“. Môj vnuk medzi tým dospel. Na právnikov už dávno nemáme, a právnikom už dlho neverím. Protistrana nenechala na seba dlho čakať. Najskôr mi dvaja gauneri odkázali,  že ak sa budem hrabať v tých dokumentoch, podrežú mi krk a iné hrozby. Potom skúšali získať dokumenty za milión. Nedostali ich, boli dôležitejšie pre občanov, ktorí sú klamaní a ktorí netušia, prečo majú stále vyššie dane, prečo u nás rastie chudoba. Preto, lebo tunelárom sa enormne zvyšujú osobné kontá v daňových rajoch. Viem to. Našla som veľa osobných účtov založených mojim exzaťom bez vedomia jeho ešte vtedy manželky. Našla som v jeho obchodných spoločnostiach, najmä v Prahe, veľa zvučných mien. A v Obchodnom registri, najmä v Zbierke listín žiadne listiny. To slušní podnikatelia nerobia.

          Začali moju rodinu sledovať, v istom čase sme sa museli ukryť. Vykradli nám auto, rozbili sklo na ňom po pojednávaní vo veci výživného. Zobrali len vnukovu školskú, doklady som nosila pri sebe. Keď sa viezla dcéra s mojim vnukom na štvorkolke, nič iné vtedy na jazdenie nebolo, vznietila sa. Tie udalosti neboli náhodné. Chceli nás zastrašiť. Dlhodobý stres zanechal na mojich deťoch vážne zdravotné následky. Tie majetkové nie sú prioritné. Keď som sa vracala z ČR, do rána „ niekto“ na aute, ktorým som tam bola prerezal gumy. Sledovali ma tam aj nazad, zdravili prostredníkom pravej ruky z otvoreného okna. A po návrate mi do rána nedali spať. Vypli elektrinu na dome z vonkajšieho rozvodu a zvonili telefónom do rána, kým som ho nevypla. Moje deti vtedy ešte boli u známych.  Účty si vybavovali najmä so mnou. Nespoznávam môjho exzaťa. Jeho cynizmus, jeho chladnokrvnosť voči vlastnému synovi.
 
Rodinu postupne kontaktovali mnohí, ktorí sa cítili oklamaní odchodom môjho exzaťa zo Slovenska. Niekoľkých som kontaktovala ja. Všetci sa boja prehovoriť. Naznačili len málo, a len čo sa mafiáni dozvedeli, že boli so mnou v kontakte, zatvorili im ústa. Možno nejakou almužnou. Možno niečím väčším.  Moja dcéra tieto kontakty odmietala. Bála sa o svojho syna. Ja som však vedela, že svojmu synovi fyzicky ublížiť nedá. Jeho existenčnú likvidáciu považuje pravdepodobne mafia za dostatočný trest, že ja nemlčím. A nebudem. Moja dcéra mlčať MUSELA. Vydierali ju, že ak sa pridá k môjmu trestnému oznámeniu, bude na ulici. Nepridala sa. Na chvíľu teda začali platiť hypotéku. Na chvíľu. Lebo ja som sa im nepodriadila. Požiadala som moju dcéru, aby neodmietala všetky kontakty, aby prijala jednu pani, ktorá ju kontaktovala. Moja dcéra nakoniec súhlasila a stretla sa s ňou. S vdovou po jednom bielom koňovi, ktorá zostala nezaopatrená so svojim malým synčekom. Neskôr som sa s ňou stretla aj ja. Potrebovala som vedieť, aký bol vlastne môj zať, a jeho komplici. A tak som pozorne počúvala. Ako a prečo sa dostal jeden z bielych koní k svojmu remeslu. Koľko zarábal mesačne /100 000 až 200 000/ a koľko jeho živitelia / niekoľko miliónov/. Ako rodina trpela, lebo sa ich najbližší bál o svoj život, lebo veľa vedel. Ako ho raz odvliekli z domu, aby sa ho dočkala po hodinách čakania, keď mu dali možnosť prežiť, ak vytočí správne telefónne číslo. Ako už dávno chcela prísť za mojou dcérou a povedať jej, aký je vlastne jej manžel a jeho kumpáni. Nedovolili jej to. Vedeli, že ak by sa to moja dcéra dozvedela, vyvodila by z toho príslušné závery. V podstate sa jej obávali. Zároveň tejto žene pohrozili, že ak povie komukoľvek čo len slovo, synčeka si bude hľadať v Dunaji. Keď nemala z čoho uživiť svojho syna, lebo deň pred smrťou navštívili jej manžela v nemocnici mafiáni a musel popodpisovať všetko, čo mu priniesli, zostala oklamaná aj ona a nedostala nič. Má podozrenie, že jej muž bol otrávený. Zomieral v neznesiteľných bolestiach. Prijala prácu bieleho koňa rovnako, ako jej manžel, nemala inú možnosť. Zriadili jej obchodnú spoločnosť, zaplatili vklad a ona podpisovala. Povedala len, On bol jeden z najbohatších ľudí. A ja viem, ako je ponižovaný biely kôň v ich službách. Zažila som to. Spolupracoval len s najvyššími. A bol chladnokrvný. Všetci boli chladnokrvní. Ak by Ťa videl zomierať, nemihol by ani brvou. Striasala ma zima. Hnusom, zlosťou, bezmocnosťou. Dcére a môj vnuk dodnes veľmi ťažko nesú správanie mafiána. Už vtedy, keď som túto pani počúvala, som vedela, že gauneri majú ochranu mocných. Ich mená som si prečítala v telefóne, ktorý zanechal svojmu synovi, a v ktorom sa uchovali sms.  Pani sa veľmi bála o svoj život, ak by vyšli tieto informácie na povrch. A ja som jej povedala, že ja osobne ich zverejním. Aby sa konečne prestala báť. Lebo náš strach by vyhovoval len gaunerom. Keď odišla, sadla som k internetu a googlila. Nachádzala som veľa článkov o obchodnej spoločnosti, ktorú mal odkúpiť manžel našej návštevníčky. Aj o jej pôvodných majiteľoch, kým obchodný podiel neprešiel na nebohého. Aj otázniky občanov, čo sa vlastne stalo so zlatým vajcom, cez ktoré pretekali miliardy získané zo štátnych firiem. Teda naše. Niektorých ľudí, ktorí prišli do spoločnosti s nebohým spoločníkom som osobne poznala. Takže som už vedela, že sú nastrčenými osobami práve tak, ako v mnohých iných spoločnostiach. Nemala som teda najmenší dôvod tej pani neveriť. V nájdených dokladoch boli totiž aj také, ktoré preukazovali, že môj exzať mohol mať s tou obchodnou spoločnosťou veľa do činenia. Našla som v jeho dokumentoch príkaz na úhradu z tej spoločnosti a list. Bolo z neho zrejmé, že vyšetrovatelia sa zaoberali týmto prípadom. Žiaľ, zdá sa, že mafia je ďaleko pred nimi. Podala som trestné oznámenie na vyšetrenie okolností smrti manžela tejto pani. Ktorý „ odkúpil“ obchodný podiel tejto obchodnej spoločnosti. Možno všetci tí, ktorí sa verejne pýtali, kde a akým spôsobom končili peniaze daňových poplatníkov Slovenska, sa raz dozvedia pravdu. Možno. Ale ja v to po mojich skúsenostiach už neverím. Skartácie, likvidácia účtovných dokladov, zastrašovanie, to sú spôsoby, ktoré nám, občanom, bránia  poznať celú pravdu, ako sa na Slovensku rodili milionári, a ako si z nás urobili svoje dojné kravy. Rodinám mafiánov občas skutočne nie je čo závidieť. Ak vôbec niečo. Tie čertove obrázky, to je len daň za mlčanlivosť a podriadenosť. Ale všetko len do času. A prekonať strach je to najdôležitejšie.

Ing. D.B.   


    Facebook
Hlavná stránka