"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Teror národa troma percentami

Ľudmila Rešovská

Podtatranský kuriér č. 6, 5. 2. 2013



 

Autor: Ľ. Rešovská | 5. 2. 2013

Na celej predvolebnej kampani prezidentov v susednej republike ma zaujal výrok  M. Zemana, ktorý konštatoval, že len tri percentá občanov v Čechách sú členmi politických strán, 97 percent je nestraníkov. Z týchto počtov prirodzene vyplýva, že v stranách a hnutia na Slovensku je situácia podobná.

A ja si kladiem otázku, prečo vlastne politické strany a hnutia musíme financovať zo štátneho rozpočtu a nefinancujú si ich samotní členovia? Veď len za ostatné voľby (ani nie po štyroch, ale po dvoch rokoch!) zaplatí štát 3 % občanov 48 miliónov eur a to v čase, keď 97 % musí šetriť! Zrejme preto, že by nemohli míňať ťažké milióny na predvolebné kampane! A tie slúžia opäť len nato, aby sa cez tri percentá straníkov v ďalšom volebnom období nabalili členovia politických strán, ich rodiny, priatelia a známi žraloci. Nepoznám presné čísla (nakoniec, načo aj, veď väčšinu občanov v tomto štáte nikto nepočúva), ale zrejme najmenej politické strany získajú z členského, najviac zo štátu a iba predseda, alebo uzučké vedenie strany vie, koľko dostanú z darov rôznych záujmových skupín, pretože na Slovensku sa „sponzorské“ nosia v igelitkách, resp. naše strany obdarovávajú tie najneuveriteľnejšie subjekty. Síce tomu neverí nikto, iba politické strany o tom vytrvalo presviedčajú 97 percent občanov. Keďže zákon o preukazovaní pôvodu majetku je na Slovensku bezzubý, teda zbytočný, už nikdy nikto nezistí (pretože nechce), na akých účtoch dary a sponzorské vlastne končia.

Darmo už roky voláme po zmene volebného systému, keď odmietame voliť najužším vedením politických strán a hnutí nominovaných straníkov na voliteľné miesta kandidátky. Názor 97 percent národa nikoho nezaujíma a tak sa do funkcií, ktoré by mali byť hlavne o tom, čí ide o ľudí, ktorí na to majú, alebo len o tých, ktorí síce vlastný názor a chrbtovú kosť nemajú, ale vedia sa najlepšie pchať pánovi predsedovi do... priazne.

Po voľbách začínajú všetkým dobré známe rošády a tančeky. Červeného Janka vymení modrý Jožko (so svojou suitou), zeleného Peťka biely Paľko (so svojou suitou) a tak to ide dookola. Aj napriek zákonu o štátnej službe, na vedúcich postoch štátnej správy, polície, prokuratúry, ba dokonca aj súdov, neostane ani kameň na kameni a väčšinou začíname vždy odznovu. Nikoho nezaujíma, či o danom rezorte, úseku či odbore nominant vôbec niečo vie, hlavné, že je vo víťaznom košiari. Ale vždy je to o tom istom - straníkovi! Ďalším kolom rošád sú biele knihy, čierne knihy a výkriky, kto, koľko zbytočne pomíňal, kto, kde, koho a ako korumpoval, kto a s kým uzavrel nevypovedateľné zmluvy. Ale to je tak všetko, načo sa naši straníci zmôžu. Nikto za nič nezodpovedá, nikto neporušil zákon a všetci sú čistí, ako ľalie. Ostatné dva roky vo funkciách sa straníci zase horúčkovito snažia uchmatnúť ešte aj ten zbytok zo štátnych peňazí či eurofondov, napríklad aj neuveriteľným odstupným, lebo – čo keď nás nezvolia? A takto to ide už celých dvadsať rokov!

Najnovším hitom troch percent straníkov je neobsadzovanie najvyšších štátnych funkcií a nekonečné handrkovanie sa opäť tých istých troch percent, bez ohľadu na názor ostatných. Na jednej strane, aspoň ušetríme na vysoko nadpriemerných platoch. Na strane druhej si ale myslím, že 97 percent tohto národa si nezaslúži takéto ponižujúce politikárčenie a miešanie politiky do všetkých sfér života spoločnosti. Výsledkom je svojvôľa všetkých, ba priam ekonomický teror, ktoré nám tu prinášajú tri percentá tiežobčanov! Veď tieto ich „zábavky“ platíme z našich daní, neplatia si ich tri percentá, tak akým právom takto vystrájajú a niet sily, ktorá by ich zastavila? Viem, demokracia nie je dokonalá, ale nikto nič lepšie nevymyslel. Ale tu ide o 97 percent zväčša mysliacich ľudí, ktorí v tomto štáte žiť musia. Zrejme majú pravdu tí, ktorí hovoria, že dnes je väčšina apatická a okrem zabezpečenia aspoň akého-takého fungovania rodiny, nemajú síl na nič iné. Nuž ale, nie je cieľom našich troch percent práve to, aby väčšinu národa vohnali do absolútnej apatie, bezvýchodiskovosti a bezradnosti? A keď prídu ďalšie voľby, opäť len bezradne kývneme ramenami a ako stádo pôjdeme k volebným urnám, pretože politici, ktorí vo svojich funkciách už zostárli, majú stále málo a vedia, že s týmto národom si môžu robiť, čo len chcú. 

Ľudmila Rešovská
http://www.podtatransky-kurier.sk/


    Facebook
Hlavná stránka