"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Aký budeš, nový rok?

Ľudmila Rešovská

Podtatranský kuriér č. 1-2, 8. 1. 2013



 

Autor: Ľ. Rešovská | 1. 1. 2013

Máme tu nový rok 2013. Priali sme si všetko dobré, veľa zdravia, šťastia, lásky a úspechov v osobnom i súkromnom živote. Priali sme si, aby ten nastávajúci rok bol lepší, ako ten, ktorý odišiel za žiarivých ohňostrojov a vybuchujúcich petárd na celom svete. Bude ale skutočne lepší, alebo nám prinesie opäť ďalšie a ďalšie sklamania, ktoré už pomaly prestávame vnímať? Sklamania, ktoré z nás urobili akési neživé roboty, ktoré svoju bezmocnosť už ani neskrývajú a city prejavujú len v úplnej osamelosti, či v hustom, čiernom lese, kde nás nik nevidí a nepočuje. Len minulý týždeň nás v redakcii navštívil mladý muž, ktorý už precestoval pomaly celý svet a všade sa vedel o seba postarať. Večný optimista, s úsmevom na tvári a plnou hlavou spomienok, ale aj plánov do budúcna, o ktorých hovoril s nadšením. Vždy tvrdil, že nikdy by neostal žiť v zahraničí. Nech by sa mu kdekoľvek, akokoľvek páčilo, za každých okolností by sa vrátil domov, na Slovensko, kde má svoju mamu a svojich priateľov, s ktorými prežil najkrajšie roky života a nikdy by bez nich nedokázal žiť.

Vyznanie, ktoré som u takého mladého človeka obdivovala a v duchu som mu vždy priala, aby mu to vydržalo. Žiaľ, už aj tento posledný mohykán rezignoval a prekvapil ma konštatovaním, že musí odtiaľ odísť. Na môj spýtavý pohľad ihneď zareagoval konštatovaním, že na Slovensku už nič nefunguje. Ľudia sa neusmievajú, stiahli sa do svojho vnútra, s priateľmi si pomaly nemajú čo povedať, pretože väčšina len podvádza, alebo je podvedená, nikto nikomu za prácu neplatí a žiť z ničoho, keď musíte aj z toho nič, čo vám nezaplatili, platiť dane a odvody, sa nedá. Jemu samotnému dlhujú zo všetkých strán a nikto nemá ani len výčitky svedomia. Tvária sa, že sa nič nedeje a falošnými úsmevmi zahladia aj dlhy. Už teraz rozmýšľa, kedy a kde odíde, pretože život u nás  začína byť neznesiteľný a nevie, čo by mal urobiť, aby sa mu tu ešte oplatilo ostať.

Za dvadsaťštyri rokov sme sa skutočne, práve vďaka vlastnej bezmocnosti, akosi prestali usmievať, komunikovať navzájom, prestali sme byť prajní voči vlastnej rodine, svojim priateľom, či susedom. Prestali sme si pomáhať, nezaujímame sa o ľudí, ktorí potrebujú pár našich úprimných slov, či útechu v najťažších chvíľach života. Svoje svedomie si „tíšime“ pár drobnými, ktoré vhodíme do pokladničiek pri rôznych zbierkach a myslíme si, že práve tie vytrhnú z biedy ľudí nezamestnaných, chorých, starých, trpiacich, bez domova a strechy nad hlavou, či opustené deti. A tak sa aj našej, denno-denne otrepávanej kresťanskej morálke zapáčilo jediné kritérium, ktoré sme schopní vnímať - peniaze. Nakoniec, videli sme to aj v kauze Bezák, ktorou nás stresovali slovenské média v čase predvianočnom. Je nám jedno, či peniaze nadobudneme vďaka svojej práci, alebo neskutočnému okrádaniu blížneho svojho, či výrobou napríklad aj metanolového alkoholu, ktorým povraždíme desiatky ľudí.

Prestali sme sa tešiť z prítomnosti človeka vedľa nás a väčšinou v ňom vidíme nepriateľa, alebo prinajmenšom rovnako ľahostajného ľudského tvora, ako sme my samotní. Ženieme sa za niečím, čo nás síce na chvíľku uspokojí, ale o pár dní chceme ešte viac. A hoci nevieme, čo konkrétne by to byť malo, nemáme pokoja, kým to nedosiahneme.
Akoby sme už úplne zabudli, že šťastní a spokojní môžeme byť len vtedy, ak sú šťastní a spokojní ľudia, ktorí vedľa nás žijú, pracujú, tvoria a vychovávajú ďalšie generácie. Akoby sme zabudli, že život nie je len o peniazoch, moci a nenávisti, ktorými môžeme zničiť toho druhého. Život je o úsmevoch, a krásnych vzťahoch radosti, ktorú nám spôsobuje každodenná práca a ľudia, s ktorými sa radi stretávame. Život je o tom, keď môžeme jeden druhému prejaviť lásku, pomôcť mu a potešiť ho. Život je aj o tom, keď vidíme ako nám rastú vnúčatá, susedove deti. Aj tá „najtvrdšia“ duša zmäkne, keď sa jej oči pristavia na nevinnej tvári dieťaťa so širokým úsmevom a šťastnými očami. Práve takto si predstavujem každý nový rok, s úsmevom a šťastnými očami dieťaťa, ktorému prajeme krásne detstvo, pekný život a spokojnú starobu. Ale to musíme, v prvom rade, zmeniť samých seba.


Ľudmila Rešovská
http://www.podtatransky-kurier.sk/


    Facebook
Hlavná stránka