"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Svedectvo o moci - Štefan Martoš

       Štefan Martoš v exile, Švédsko

                                                                                Dňa 4.januára 2013

 
Vážená verejnosť, som presvedčený o nutnosti zverejniť môj životný príbeh. Takých, ako som ja, boli a sú na Slovensku tisíce a desaťtisíce. Moc je svorka. Za šesťdesiat rokov moc zničila a negatívne poznačila životy niekoľkých generácií. Nespravodlivosť a zločiny sa páchajú s plným vedomím a spoluúčasťou justície. V justičnej hierarchii je prokuratúra najvyššie. Prokuratúra rozhoduje, kto bude stíhaný, za čo a kto nie. Prokuratúra má najväčší podiel na rozklade spoločnosti. Mlčanie  je zakrývaním očí a neriešením stavu. Spravodlivosti rozumie ten, kto zažije nespravodlivosť. Tieto protiklady sú citlivým nástrojom úpadku, alebo konjunktúry ľudskej duše a spoločnosti. Spravodlivosť ako symbol justície, je pre justíciu iba dekoratívnym doplnkom kancelárii.

Slovensko je poznačené dvadsaťročným bojom o charakter spoločnosti. Rozkrádané majetky a štátne zdroje vytvorili novodobú šľachtu. Prvých desať rokov padol za obeť zločinu priemysel. Druhých desať rokov to sú rozkrádané štátne zdroje a eurofondy. Moc je aréna ľahkého života. Tisíce tých, ktorí pre spoločnosť nikdy nič neurobili, vlastní exkluzívne nehnuteľnosti a žije na exotických adresách. Štát organizujú tí, ktorí rozkrádajú miliardy. Za schránkovými firmami stoja politici a štátni úradníci.  Občanom zostávajú štátne dlhy a ťažký život. Zločiny sa dejú s vedomím a spoluúčasťou vlády, politikov, polície, prokuratúry a súdov. Snahou múdrych politikov je nehazardovať s dôverou občanov a demonštratívne presadzovať spravodlivosť. Tak sa docieli tvorivé nasadenie, oddanosť a dôvera v štát. Opakom je boj o prežitie a životom v džungli. Všetky porevolučné vlády padli na tom, že im občania prestali dôverovať a podporovať ich. Iba spoločnosť, vybudovaná na  spravodlivosti a dôvere môže  prežiť dvadsiate prvé storočie. 

Moc má chrániť občanov. Je tragédiou, keď moc ovládajú zločinci a občan sa musí chrániť pred nimi sám. Vždy ma zaujímal priestor, kde žijem.  Bol som vo filozofickom konflikte s komunistickou mocou. Nie každý má silu a odhodlanie postaviť sa moci  na odpor. Ako aktívny občan som vyjadroval odpor proti zločinu moci. Život na Slovensku je nezmazateľne poznačený hnutím HZDS. Odchodom HZDS neodišlo zlo. Justícia je poznačená natrvalo. Vražda mojej osoby s vedomím Okresného prokurátora a ekonomická perzekúcia je dielom justície. To, čo dnes naplno funguje, si nedovolili ani komunisti v časoch normalizácie.

Štát, to je každý občan. Ovplyvňovať dianie v štáte nie je vecou iba tých hore. Je našou povinnosťou nemlčať. Nie je možné nekritizovať zločiny, ktoré rozkladajú spoločnosť. Môže moc beztrestne páchať zločiny? Má občan právo upozorňovať na zločiny moci?  Má občan, vlastenec, právo brániť štát pred týmito zločincami?

Predkladám Vám môj životný príbeh.

Mám 60 rokov, toho času žijem v exile vo Švédsku. 35 rokov sa venujem výrobe a montáži oceľových konštrukcií. Môj život ovplyvňujú pozitívne vzory.  Som stabilizujúci faktor spoločnosti. Svedomie sú moje mantinely. Mám pevné charakterové vlastnosti. Keď sa povie, kto si bez viny, môžem skaly hádzať.
Nespravodlivosť som vnímal od školského veku. Ako desaťročnému sa mi dostali do rúk knihy Gardistické inferno a Katinský les.

Matka pochádza z rodiny spišských Nemcov a Maďarov. Po vojne bola jej rodina prenasledovaná. Keď sa vrátili po fronte, miestny partizán býval v ich dome a ich nasťahoval do šopy. Jej brat, inžinier, si odsedel 10 rokov na Sibíri a 9 rokov pochodil všetky naše väznice. Jej otec, druhý brat lekár a matka boli prenasledovaní.

Pamätám si budovateľský entuziazmus spoločnosti v roku 1968. Alweg, dubčekovské rožky, dobrovoľné pracovné zmeny, štátny poklad. Dvadsiaty prvý august bolo obrovské sklamanie, morálne škody a veľa ľudskej tragédie. Zapojil som sa do odporu. Odstraňovali sme smerové tabule a maľovali heslá proti okupantom. Mal som 16 rokov, moji rovesníci sa hrávali na slepú babu a ja som chcel za slobodu bojovať.

Po auguste 1968 bola naša rodina prenasledovaná. Otec, progresívny novátor a organizátor, kritizoval príchod vojsk. Bol vlastným šoférom obvinený a stíhaný, že na služobnej ceste v Čechách v noci 21.augusta strieľal pištoľou na ruský tank. Bol stíhaný, že dal zdemontovať a zabetónovať červenú hviezdu z brány firmy Technoplast, ktorú vybudoval a riadil. Bol súdený komunistickou plevelou desať rokov. Z každého zamestnania ho prepustili, keď zistili, za čo je stíhaný. Hrozilo mu väzenie 12 rokov. Nakoniec sa po desiatich rokoch našiel čestný sudca, ktorý vycecal našu rodinu z  peňazí a oslobodil ho.

Na strednej škole som bol na pokyn riaditeľa školy vylúčený zo SZM. Riaditeľ Šiška bol ultrakomunista, ktorý v päťdesiatych rokoch dobrovoľný podpis a odovzdanie pôdy družstvám na východnom Slovensku riešil naložením a zadebnením sedliakov do maringotiek, ktoré ťahali po východoslovenských lesoch „na Sibír“. O kolektivizácii družstiev v prešovskom kraji pod jeho vedením som čítal na jar 1968 články denníku Práca a Smena.

V rokoch 1972-74 som absolvoval základnú vojenskú službu pre menej spoľahlivých, stavba ciest a mostov, neskôr veliteľ čaty, teraz nadporučík v zálohe. V rokoch 1973 a 74 som bol najzdatnejší športovec v osemboji-VOZ v rámci Prvej armády. Šport bol môj únik a kompenzácia na stav spoločnosti a vnímal som postupnú demoralizáciu spoločnosti až do rozpadu socializmu.

Od ZVS do revolúcie som pracoval ako vedúci pridruženej výroby na JRD vo výrobe a montáži konštrukcií. Tu bol priestor pre nespokojných. Pre moje slobodné názory som bol pod dohľadom ŠTB. Prešlo cezo mňa do miliardy korún materiálu a výkonov. Nikdy som nezaváhal a nikdy som s tým nemal problém. Mám prácu a disciplínu v krvi.

Som antikomunista. Neznášam faloš. Do revolúcie som sa zapojil v prvý deň. Bola sobota, alebo nedeľa, na faru v Topoľčanoch sme sa zišli cca desiati ľudia. Pozerali sme videozáznam z potlačenia študentskej demonštrácie z Prahy. Bola to úžasná chvíľa. Zúčastnil som sa všetkých mítingov. Bol som  členom VPN. Delenie VPN som obstál na pravej strane. Bola to vec princípu. Osobu Mečiara som vnímal ako demagóga. Topoľčany boli jednou z bášt HZDS. Osoba, ktorá sa podieľala na zavádzaní mečiarizmu je dnes prezident.

Podnikať som začal v roku 1990 v prenajatých priestoroch. V roku 1990-91 sme vyrobili vyše 100 vagónov halových konštrukcií pre automobilku Togliatti v Sovietskom zväze. V roku 1992-93 to bola výroba a montáž technologických konštrukcií pre výstavbu novej prevádzky pozinkovní automobilových plechov nemeckej hute Klöckner Brémy. Bola to veľmi úspešná zákazka a otvorila nám na Západ cestu.

100% produkcie všetko export. V roku 1991 som kúpil pôdu a vybudoval firmu na zelenej lúke. Zamestnával som cca 50-60 zamestnancov.  Keď sa rozkrádalo, ja som tvoril, budoval a zamestnával. Čo je  patriotizmus som pochopil v Nemecku. Mal som česť stretnúť sa s múdrymi a váženými ľuďmi z oblasti politiky a priemyslu. Tí zostali mojimi vzormi. Získané prostriedky som neinvestoval do osobného luxusu, ale späť do firmy a spoločnosti. Tu, na Slovensku. Tak, ako to má byť. Moje skúsenosti publikovali niektoré slovenské médiá.

Bol som nezištným a aktívnym podporovateľom spoločnosti. Keď sa otváralo Slovenské veľvyslanectvo v Bonne, ako podporovateľ som sústredil sponzorov a prostriedky, ktoré umožnili zrealizovať otváraciu recepciu s 350 hosťami. Bol som podporovateľ rozlúčkovej recepcie dovtedajšej chargé d´affaires a podporovateľom uvítacej recepcie nového veľvyslanca.  Bol som rok dodávateľom všetkých slovenských denníkov a periodík do Bonnu, keďže po rozdelení republiky nebolo možné hneď všetko. O veciach som nehovoril. Konal som. Počas pôsobenia v Nemecku som si uvedomil nutnosť v celoeurópsku integráciu.

Bolo to po rozdelení republiky. Ministerstvu vnútra som oznámil zločin spreneverených 1,2 miliardy korún. Boli to bankovky údajne posťahované zo zahraničia po rozdelení republiky a delené v Prahe. Bankovky bolo treba previezť z Prahy na stredné Slovensko. Tam sa mali kolkovať. Vedel som z kade, kam a kto. Organizáciou prevozu z Čiech na Slovensko bol poverený bývalý ŠTB-ák Jozef Škultéty. Ten ma do veci angažoval. Ja som mal vec zabezpečovať prepravou. Škultéty sa poznal s mojím otcom, ktorý pôsobil s ním vo vedení Zväzu autodopravcov a dôveroval mi.
Škultéty je tá osoba, ktorá odcudzila na Mečiarov príkaz v roku 1990 z Tisovej vily v Trenčíne dokumenty svedčiace o tom, že Mečiar bol evidovaný v ŠTB pod krycím menom Doktor.

Za spreneverením bankoviek boli najvyšší predstavitelia HZDS. Cca týždeň pred prevozom som bol vec oznámiť na MV SR v Bratislave. HZDS bolo všade. Mimo MV SR nebolo vec oznámiť komu. Bol som cca 2 hodiny vypočutý. Vypočúvajúci policajt stále odbehoval. Bol som ubezpečený, že sa vo veci bude konať. Rátal som, že budem pri akcii zaistený. Bolo mi zaďakované za môj občiansky postoj. Zápis sa nekonal. Zostal ticho. Škultéty mi už nevolal. Bol predo mnou varovaný. Neskôr, pri náhodilom stretnutí sa so mnou o tom nechcel baviť a vec zahovoril. Myslím, že ministrom vnútra bol vtedy Gustáv Krajčí.

V spoločnosti narastala nespokojnosť a vznikali nové strany, blížili sa voľby. Škultéty bol pred voľbami poverený presadiť za predsedu Strany podnikateľov Slovenska-SPS skompromitovateľnú osobu Libora Ollera z Nitrianského Pravna. Dva mesiace pred voľbami bol odvolaný dovtedajší predseda SPS Vladimír Randa a zvolený Libor Oller. Škultéty iniciatívnejšie presadzoval Ollera za predsedu, ako Oller sám chcel. O mesiac neskôr bol na inom zasadnutí Oller Random odvolaný a Randa znovu zvolený za predsedu SPS. HZDS sa nepodarilo skompromitovať tesne pred voľbami SPS pred verejnosťou tým, že mala v čele predsedu, ktorý v čase emigrácie vykradol poštový vlak a zavraždil poštového pracovníka v Rakúsku. Oller bol zatknutý pred voľbami  rakúskymi orgánmi už ako nie predseda SPS. HZDS zneužívalo informácie tajnej služby, ktoré získavala ŠTB z radov emigrantov v časoch komunizmu na  Západe.

V roku 1995 vydal Okresný prokurátor v Topoľčanoch JUDr. Marko príkaz na predbežné opatrenie na majetok firmy, ktorú som vybudoval. Bolo to ústretové gesto voči predsedovi HZDS Ing. Mokrému v Topoľčanoch, ktorý záhadne zreštituoval susedných 100 hektárov pôdy, ktoré mi vnucoval. Dostal som vtedy od neho podmienku pozemky kúpiť. Odmietol som. Súd 8 rokov spochybňoval zákon, na základe ktorého som kúpil stavebný objekt.  Bola to ekonomická apokalypsa, ktorá natrvalo poznačila firmu, zamestnancov a moju rodinu. Majetok výrobnej firmy sa používa ako garancia bankám. Firma nemala čím garantovať úvery na prefinancovanie akcií. Do väčších akcií v zahraničí sme nemohli ísť, nebolo ich ako prefinancovať. Firma bola odkázaná ponevierať sa v domácom prostredí úpadku, klientelizmu a korupcie. Zahraničným partnerom sme nemohli vysvetľovať tento problém.

V roku 1994 nás oslovila rakúska spoločnosť Voest Alpine vo veci 850 tonovej konštrukcie pre huť Voest Alpine v Linci. Jednalo sa o modernizáciu pozinkovne plechov za prevádzky. Objem zhruba 1,25 milióna mariek. Našou dodávkou bola statika, dokumentácia, demontáž existujúcej, dodávka a montáž novej konštrukcie. Zmluva podpísaná a rakúsky partner uhradil zálohu na faktoringovú banku. Z dôvodu blokácie majetku firmy nebolo možné vybaviť bankovú garanciu a použiť zálohu. Akcia padla a dlhodobo poškodila firmu u nemeckej organizácii Nister, ktorá projektovala a realizovala pozinkovne plechov v celom svete. Stratili sme Nister a všetky realizované zákazky nimi.

Dnes už bývalý OP JUDr. Marko sa priatelil s rýchlozbohatlíkmi, ktorí vzišli z dražobných špekulantov, pašovateľov alkoholu, cigariet, kradnutých áut a všetkej ostatnej plevele, ktorá ekonomicky likvidovala štát. Takou osobou je Anton Kozinka, osoba z Topoľčian. Ten dnes  prijíma návštevy vo svojej vile z radov politikov, polície a justície. V roku 2010 pred voľbami bol u neho Róbert Fico a primátor Topoľčian. Keď si Fico vypočul nadutého Kozinku, údajne sa zdvihol a odišiel.  Predsedkyňa OS v Topoľčanoch JUDr. Šišková zážitok z návštevy vo vile Kozinku  rozprávala kolegom na súde. Bola nesmierne uveličená jeho pohostinnosťou. Kozinka  je majiteľom bitúnku. JUDr. Šišková bola do roku 2006, kedy vstúpila do politiky a vzápätí do justície spoločníčkou v právnickej firme so švagrinou Kozinku, tiež právničkou, za slobodna Kmotorkovou.                                   

Kozinka pracoval pred cca 30 rokmi v prevádzke pridruženej výroby na JRD Šumiac na strednom Slovensku ako vodič nákladného vozidla. Prevádzku som riadil. Odcudzil stavebný materiál v hodnote cca 35 tisíc korún. Bol som zástupca JRD, teda žalobca na súde. Jeho advokát a sudca nakoniec vyrobili z prvotriedneho materiálu kovošrot. Kozinka mi po súde prisahal doživotnú pomstu. Jeho motív mať priateľov v justíciu pramení zrejme z tej doby. Kozinka korumpoval kdekoho hostinami, klobásami a mäsom z nutného bitúnku. Krátko po súde ma obvinil, že som mu poškodil vozidlo. Keď som sa ráno od spolupracovníka a člena PSVB dozvedel, z čoho ma Kozinka obvinil a prečo boli u mňa v noci policajti, ktorí mi nepovedali dôvod, ráno som sa dostavil som na VB a trval som na dôslednom vyšetrení a výpovedi. Z VB ma poslali domov, vraj sa nič nedeje a o nič nejde. Strýc jeho ženy, JUDr. Vančo bol náčelník vyšetrovačky na VB, ten vyšetrovanie riadil.  Bol súd, Kozinka súd vyhral a ja som bol odsúdený Okresným súdom k úhrade škody cca 10 tisíc korún. Bol to krst mladého sudcu. Bola to pre mňa prvá osobná skúsenosť s justíciou a bolo to pre mňa obrovské sklamanie. Všetko, čo som vytvoril a vybudoval, som chcel na Slovensku zanechať, zobrať ženu, deti a emigrovať. Toto sa nedopatrením nepodarilo. Táto skúsenosť s režimom mi otvorila oči. Ako mladý a k práci vychovaný človek som bol plný ideálov.

Po revolúcii som videl veľké množstvo krívd, zločinu a zneužívania moci. Môj otec bol predseda privatizačnej komisie v okrese. Rozprával mi o intervenciách politikov. Mám dvoch bratov, vedeli sme tvoriť, nič sme neprivatizovali, ale budovali. Zostať čistý dokáže iba silný človek. Cca v roku 1995-6 som založil regionálny mesačník TŔŇ, ktorý pranieroval privatizáciu a štátny zločin. Zapájal som sa do občianskych aktivít, kedy sa vyjadrovala nespokojnosť s režimom. Vedel som, že je nutné poraziť moc politicky. Vražda Remiáša bola v TŔŇ-i okomentovaná a bol uverejnený článok s vyšetrujúcim policajtom. Písať o nich bolo pre provinčných odporcov režimu vecou odvahy. Náladu spoločnosti poznačoval stalinizmus a strach. HZDS si nechávalo rozkrádanie štátu odobrovať na mítingoch ľuďmi, ktorí nevideli do hĺbky a vnímali ich ako spasiteľov a záchrancov Slovenska.  

HZDS sa skúšalo so mnou dohodnúť. Prednosta okresného úradu Ing. Bezák, člen HZDS ma oslovil, „poďte s nami pán Martoš“. Mali sme rozhovor. Mohol som si vyberať. Moji známi a bývalí priatelia, ktorí nikdy nič pre spoločnosť neurobili, sa stali z večera do rána bez práce zamestnávateľmi a vlastníkmi výrobných firiem a veľkých majetkov. Zostal som nad vecou a ponuku HZDS som neprial.

Predpokladal som, že súd vo veci predbežného opatrenia na majetok firmy nedopadne spravodlivo. HZDS sa správalo ako vojnový víťaz. Uvažoval som nad rizikami, aj fyzickej likvidácie. Kto kritizoval HZDS, ohrozoval Mečiara a stával sa jeho nepriateľom. Vedel som, že sa budem musieť vysťahovať. Boj som nevzdával a nečakal som na rozhodnutie súdu. Založil som výrobu na Ukrajine a v Čechách obchodnú prevádzku. Chcel som na Ukrajine vyrábať a cez Poľsko do Čiech dovážať. Nemeckí partneri mi ponúkali k prenájmu podobnú prevádzku v Nemecku.

Skúsil som ešte jednu možnosť na domácej pôde. Rozhodol som sa ísť do privatizácie STS v Topoľčanoch. Napriek blokácii majetku firmy sme mali za sebou rakúsku banku. Banka poskytla prísľub 80%-ného úveru na zaplatenie z ceny v prípade úspešnej privatizácie. Ak by boli súdy dopadli v môj prospech, boli by sme vyrábali v dvoch prevádzkach. Roboty sme mali hodne. Privatizačný projekt som predkladal na SPF v Bratislave. O privatizáciu mala záujem aj skupina protežovaná Združením robotníkov Slovenska. Tí v prvom kole ponúkli 10% z ceny v hotovosti a ostatné na splátky. Súťaž bola preto zrušená a bolo vyhlásené druhé kolo. Projekt do druhého kola som prišiel odovzdať v termíne o 5 minút 12. Privatizácia bola už  skriminalizovaná,  rátal som, že niekto z  komisie otvorí moju obálku predčasne a podsunie alternatívu iných podmienok. Keď som vošiel do budovy, dvere do podateľne boli zamknuté a nebolo osoby, ktorá by projekt prevzala. Zistil som, že za chvíľu zasadá privatizačná komisia. Nerobil som si z privatizácie ilúzie, šiel som priamo do kancelárie predsedkyne privatizačnej komisie. Komisia už zasadala a skladala sa asi z ôsmych ľudí. Nafajčené, na stoloch alkohol a projekty. Bolo to ako v krčme. So mnou nečakali. Bol som rozhorčený. Predsedkyňa bola zjavne pod vplyvom alkoholu. Žiadal som ju prevziať projekt. To odmietla, že je po lehote. Vytkol som jej, že je pod vplyvom alkoholu. Ostatní mlčali. Vyzval som ju, aby na mňa dýchla. To aj splnila. Páchlo z nej ako zo suda. Ako člen privatizačnej komisie tam bol prítomný Ing. Ján Bezák, vtedy prednosta Okresného úradu v Topoľčanoch. Asi po desiatich minútach prišla stráž, ktorá ma z budovy vyviedla.

Privatizáciu STS som opísal v článku „Jedna privatizačná story“, ktorá bola vtedy uverejnená aj v denníku SME a regionálnom mesačníku TRN. STS-ku, tak ako tisíce fabrík na Slovensku čakal ten istý osud. Privatizátori nemali morálnu silu a záujem sa trápiť, takmer do jedného si popostavovali domy, firmu zadĺžili, ľudí poprepúšťali a dali sa na kšefty.  Budovy predali a dnes už tam nie je ani jeden z nich. 

Reakcia na môj článok nedala na seba dlho čakať. Bol vyvolaný súdny proces, v ktorom som bol obvinený z nactiutŕhania privatizátorov. Proces viedla sudkyňa JUDr. Králiková, osoba, cez ktorú si kde kto vybavoval súdne procesy. Tá mi najprv 15 minút navrhovala, aby som podal voči súdu námietku pre zaujatosť. O rozsudku už bolo rozhodnuté. Nechal som vec na prirodzený vývoj. Proces prebiehal niekoľkokrát a skončil cca v roku 1998. Na súd sa postupne dostavili švagrovia, manželky a susedia privatizátorov a vypovedali, ako sa nad mojím článkom pohoršovali ľudia z dediny. Vraj aj učiteľky a spolužiaci sa ich deti pýtali, čo to porobili ich otcovia pri privatizácii STS.   

Jedno, alebo dve pojednávania pred skončením procesu ma vyhľadal občan Vít, na priezvisko si nespomínam, občan z Bošian. V čase privatizácie, cca 2-3 roky predtým, bol zástupcom prednostu Okresného úradu v Topoľčanoch, predsedom strany Združenia robotníkov Slovenska a  členom akčnej trojky v okrese Topoľčany. Povedal mi, že má informácie o súdnom procese, že to považuje za krivdu proti mojej osobe, že v čase privatizácie bol do veci zainteresovaný, že to bol on, ktorý na požiadanie otca jedného z privatizátorov vybavoval privatizáciu STS v prospech konečných víťazov cez Ing. Jána Bezáka, člena privatizačnej komisie Slovenského pozemkového fondu. Povedal mi, že to urobil za to, že mu privatizátori sľúbili malotraktor, ktorý sa na STS vtedy vyrábal. Tento sľub mu potom nesplnili. Mal som pocit, že mimo nesplneného sľubu sa v ňom prebudilo aj svedomie. Ponúkol mi, že pôjde na súd svedčiť v môj prospech a potvrdí, že privatizácia STS prebiehala klientelisticky a korupčne tak, ako som v článku napísal.

Po jeho výpovedi ho sudkyňa zastrašovala, že či si je vedomý, že ho bude za korupciu stíhať a že môže ísť do väzenia. Keď to nepomáhalo, zosmiešňovala ho, že aké má vzdelanie a ako mohol robiť on zástupcu prednostu Okresného úradu ako šofér nákladného vozidla. On trval na svojej výpovedi. Napriek tomu som bol v roku 1998 odsúdený sudkyňou JUDr. Králikovou za poškodenie dobrého mena privatizátorov na odškodné 2x 100 tisíc korún. Po vynesení rozsudku som sa odvolal, namietal som zaujatosť Topoľčianskeho súdu.  KS v Nitre rozsudok potvrdil. Tento rozsudok ma utvrdil, že justícia je zločinecká organizácia.

Cca v novembri 1996 boli odhalení dvaja ľudia, ktorých úlohou bolo zavraždiť moju osobu. Boli odhalení v súvislosti s nedokonanou vraždou inej osoby v horách nad obcou Bojná. Ja som mal byť zavraždený mesiac na to. Ján Krajčík, dnes podozrivý a obvinený z iných vrážd, polícii neprezradil kto vraždu objednal. Druhý páchateľ prezradil zámer, ale nepoznal objednávateľa. Vyšetrovanie dozoroval Okresný prokurátor JUDr. Marko, čiže HZDS a priateľ Antona Kozinku. JUDr. Marko zakázal polícii varovať ma pred zavraždením. Tak bolo dozorované aj vyšetrovania. Polícia vedela, že mám byť do konca roku zavraždený, nevedela prečo a kto vraždu objednal. Bolo dôvodné podozrenie, že vražda je zálohovaná. Prokurátor mal zrejme za to, že vraždu objednalo HZDS, alebo SIS za moju aktivistickú činnosť a chcel im to umožniť. Vyšetrujúci policajt Boris Števkovič ma tajne oslovil, stretli sme sa v noci pri ČOV a pod prísahou, že ho nevyzradím varoval pred vraždou a povedal niekoľko podrobnosti. Mal som sa na mesiac skryť. Neprezradil mi mená páchateľov, ale nebol problém zistiť, koho polícia v súvislosti s vraždou z Bojnej zaistila. Povedal mi, že podľa informácie, ktorú im vyzradil jeden z páchateľov, mám byť popravený do konca toho roku. Bol som už nimi sledovaný doma aj v práci. Tiež mi povedal, že majú zavraždiť námestníka, alebo privatizátora z trnavského cukrovaru, že či ho nepoznám. Toho som varoval. Cca po dvoch rokov , keď prepustili z väzenia Krajčíka, som ho na Bojnej vyhľadal. Vzal som ho k sebe do firmy. Potreboval pomoc, ponúkol som mu prácu. Všetko mi povedal. Niekoľkokrát sme sa stretli. Povedal mi plán, ukázal mi zásahy a technickú prípravu na vraždu v mojej firme. Vec som spísal a predložil ministrovi spravodlivosti JUDr. Čarnogurskému, ktorý preveril postup prokurátora.  Prokurátor bol zakrátko prepustený. JUDr. Marko vie o mojom postupe. Neskôr, jeho terajšia manželka, tiež  prokurátorka JUDr. Marková vykonšpirovala ako akt pomsty proti mne súdny proces vo veci nezaplateného poistenia firmy za roky 2000-2002, ktorú zničilo predbežné opatrenie vydané v roku 1995 jej manželom.

Krátko predtým mafián Peter Novotný z Partizánskeho demonštratívne vyfackal  na ceste kontrolujúceho dopravného policajta. Okresný prokurátor JUDr. Marko vec ututlal ako šarvátku medzi policajtom a Novotným.  Keď bol zavraždený Pavol Bezák z Bošian, jeden z privatizátorov ZDA Partizánske, podľa niektorých informácií na miesto vraždy vzápätí doletel mercedesom so svojou suitou plne vyzbrojený Peter Novotný. Podľa vyjadrenia jedného policajta, v aute polícia našla niekoľko samopalov.  Bolo by zaújmavé, ako sa s touto vecou vysporiadal vtedy jeho priateľ Okresný prokurátor JUDr. Peter Marko.
 
Cca od roku 1996 až do volieb v roku 1998 som na Slovensku maľoval heslá odporu proti zločincom väčšinou na big boardoch a dostupných stenách po celom Slovensku. „Boj proti mečiarizmu je boj proti zločinu“ a spústa iných myšlienok boli známe. V rámci okresu v tých rokoch som bol jedným z občianskych iniciátorov a organizátorov niekoľkých úspešných mítingov, ktoré boli pozitívnou rozbuškou a prípravou do volieb 1998. Topoľčany boli baštou HZDS. Ľudia ožívali a postupne sa prestávali báť. Opozičné politické strany, moji priatelia sa chovali opatrnícky a venovali sa radšej rodine a biznisu.  Túto pravdu dnes neradi počujú. Ako občan som aktívne publikoval aj v niektorých slovenských médiách, v HN a v SME, kde som prezentoval občana, ktorý sa nebojí pomenovať stav v spoločnosti. Zrealizoval som cca 5 letákových akcií v topoľčianskom okrese v počte až po 30 000ks. Prostriedky na ne som zháňal sám. Bol som jeden z prvých aktivistov používajúci megafón vyzývajúci občanov k podpisovej akcii a k účasti v referende. Obsahom letákov bola filozofia a článok.  Ľudia sa ma pýtali, kto ma platí a koľko za to mám. V súvislosti s blokáciou firmy som mal veľmi ťažkú finančnú situáciu. Firma a rodina trpela. Do takýchto akcií sa ľudia zapájali so strachom, ak sa nejednalo o peniaze.

   Rátal som so smrťou!!!  Môj postoj bol pre mňa vecou cti  chlapa!!! Bol som úplne sám!!!

Bol som jeden z účastníkov silného protestu pred budovou Markízy v roku cca 1997. Protest zorganizovali študenti proti obsadeniu ľuďmi nasadenými Kočnerom. Vedel som, že Mečiar musí pocítiť tvrdší a aktívny odpor. Zhruba od 10 hodiny do 15 hodiny som mal niekoľko revolučných výziev a  vstupov megafónom. Situáciu komentovali aj média. Do večera pri Markízu prišlo niekoľko tisíc revolučne naladených ľudí. Vyzval som ľudí na pochod pred budovu vlády. Chcel som viac. Medzitým prišli niektorí opoziční politici, ktorí zmiernili náladu. Bolo to aj tak dobré. Na druhý deň sa dokázali na Slovensku zorganizovať akčné protesty, myslím v Prešove, Košiciach a Žiline. Boli to posledné protesty s revolučnou iskrou, kedy občania vážnejšie pohrozili Mečiarovi.

Predmarkizácky protest bol významný aj tým, že túto revolučnú iskru monitorovalo a prišlo zahasiť komando cca 20 na zeleno uniformovaných nie policajtov, bez hodnosti, čísla a mena, zrejme zo SIS, ktorým velil v poslednej dobe známy bývalý dôstojník SIS menom Hrbáček, taktiež spomínaný v erotickom salóne v Senci a v súvislosti s únosom prezidentovho syna. Po príchode opozičných politikov a po zmiernení nálady komando odišlo na dvoch, alebo troch vozidlách T-813 zelenej farby. Táto skutočnosť sa nikdy nikde nespomína, alebo si ju nikto nevšimol. Svedčila by o použití SIS v potlačovaní občanom.

Cca v roku 1996-97 sa konal míting HZDS v hádzanárskej hale v Topoľčanoch. Cca dvadsať tisíc letákmi som vyzval na účasť všetkých nespokojných občanov okolia Topoľčian. Hala bola opozične zmýšľajúcimi občanmi preplnená. Bolo to osie hniezdo. Prítomní  hostia boli Mečiar, Nagyová, Cabaj, Sečanský, primátor Korec, poslanec v NR SR.  Míting bol úspešný, HZDS bolo vypískané, primátorovi nebolo umožnené povedať ani slovo, ako vedľa Mečiara sediaca osoba musel opustiť s piskotom halu a HZDS na domácej pôde zažili hanbu. Toto bola medicína na HZDS. Občanov bolo treba posmeľovať a ukázať im odvahu. HZDS chcelo stalinistickým zastrašovaním a vraždami zlomiť spoločnosť.

Cca v roku 1994-8 som zistil, že telefónne číslo, aké som mal v práci na stole, má taktiež iná osoba z obce Dvorany nad Nitrou. Toto číslo tento občan nepoužíval, malo zrejme slúžiť na nahrávanie rozhovorov mojej osoby. Ten sa odmietol so mnou o tom baviť. Informácia je dokázateľná.

Keď som sa dozvedel, že Mikuláš Černák terorizuje Františka Mojžiša, navštívil som Mojžiša v B.Bystrici. Podieľal som sa na článku, ktorý vyzýval občanov k odporu proti podsvetiu a výpalnému a uverejnili sme „Výzvu občanom Slovenska na odpor proti podsvetiu“. Polícia a justícia bola v rukách barbarov a ponechala život Františka Mojžiša zámerne napospas zločinu. Ten sa musel pred zavraždením brániť úplne sám. Mojžiš so ženou a štyrmi deťmi musel ujsť zo Slovenska a pred smrťou sa skrývať niekoľko mesiacov v kláštore v Čechách. Čo vtedy nespáchalo podsvetie, to dnes dokonala zločinecká justícia.

Mojžiš nezorganizoval pyramídu, ale fungujúci podnik, ktorý zamestnával do tisíc ľudí. Mojžiš bol novodobý Baťa. Peniaze klientov rozkradla tak ako celé hospodárstvo lačná svorka politikov a justície. Poznám prípad bystrického servisu Audi, ktorí bol „predaný“ dvom osobám z Topoľčian za pár šupov. Považujem odsúdenie Mojžiša za justičnú vraždu.

Krátko na to bol mne známou osobou zorganizovaný „náhodilý“ telefonický rozhovor medzi mnou a Ľubomírom Ferusom z Nitry. Odmietol som sa s Ferusom baviť. Vec som oznámil prezidentovi policajného zboru a políciu požiadal o ochranu. Vzápätí jeho aktivity prestali. Podsvetie malo informátorov v polícii.

Nikdy som nepristúpil k plateniu výpalného, ani k servilnému priateľstvu a k spolupráci s podsvetím. Platili tí, čo sa báli a tí, čo nemali čisté ruky. V Topoľčanoch sa stalo, že žena, ktorá odmietla platiť, dostala bitku pred vlastným chlapom. Prokuratúra a polícia o týchto veciach vedeli. Mal som na nich boľavé srdce. 

Cca v roku 1996 syn JUDr. Jendrála, riaditeľa okresnej polície v Topoľčanoch založil SBS-ku na „ochranu“ firiem. Ľudia mali ochrany už plné zuby. Navštívil som v tej veci riaditeľa polície. Bránil syna, že služby poskytuje lacnejšie ako Mikuláš Černák. Systém bol ten istý. Bola to vynútená ochrana zo strachu pred ochrancom. Riaditeľ bol neskôr odvolaný.

V roku 1997-98 ma predseda DÚ Ing. Kukan cez Ing. Máriusa Hričovského oslovil a ponúkol mi post krajského lídra DÚ za kraj Nitra. Nemal som vysporiadaný súd vo veci blokácie majetku firmy, nevedel som ako to dopadne a nechcel som poškodiť stranu. Aj preto som ponuku neprijal a nespĺňalo to ani moju predstavu o budúcom živote. Som priamy človek pre praktický život a nie pre politiku. Neskôr sa stal krajským lídrom Tomáš Galbavý.

Cca dva mesiace pred voľbami 1998 som vypracoval „Výzvu občanom voliť. Cca 30 000 letákov bolo rozhodených po okrese. Bola to filozofia človeka z praxe, ktorá oslovovala bežných ľudí.

Som osoba, ktorá má dlhoročné organizačné skúsenosti v riadení výroby. Firme vznikla blokáciou majetku škoda na nerealizovanom objeme za cca 1,0-2,0 miliardy korún. To je obrovské množstvo zamestnaných ľudí. Bola to organizovaná ekonomická likvidácia mojej osoby a  firmy zločineckým režimom.

Bol som 8 rokov predsedom SOPK v okrese Topoľčany. Bol som 4 roky podpredsedom Únie podnikateľov na Slovensku. Bol som jeden z prvých slovenských aktivistov vo veci presadzovania podmienok a zákonov v podnikaní. Po voľbách 1998 som sa týchto postov vzdal. Chcel som sa venovať firme, chcel som sa venovať tomu, čo mi zničila moc a čo som zameškal. Moji priatelia sa dostali na dôležité posty. Osem rokov som ich nevyhľadával a neotravoval. Nič som neprivatizoval, ťažko zarábané prostriedky, ktoré som vytvoril som investoval späť do spoločnosti a všetko som vybudoval bez dotácii a štátnej pomoci. Zostal som skromnou osobou. Preto som prežil.

Cca v roku 2004-5 bol obvinený z podvodov DPH a vzatý do väzby občan z Topoľčian Jozef Hudec. Jozef Hudec bol tri roky vo väzbe, teraz je na slobode a majetok mu zostal. Bol vyrátaný daňový únik cca 750 miliónov korún. Traja pracovníci DÚ boli v tejto súvislosti 3 roky vo väzbe a po väzbe z DÚ prepustení.

Cca v roku 2005 som bol obvinený sudkyňou OS v Topoľčanoch, JUDr. Králikovou, že som na budove OS v Topoľčanoch namaľoval heslo, že „sudkyňa Králiková je skorumpovaná chrapač“. V tejto veci som bol predvolaný vypovedať na políciu v Nitre. Sudkyňa sa mala vyjadriť, že „neodíde do dôchodku, kým Martoš nepôjde sedieť“. Informáciu mám zo súdu z Topoľčian.

Sudkyňa Králiková sa mala angažovať vo veci prepustenie z väzby za vydieranie Viliamom Mišenkom. Informáciu mám od Antona Šotníka, otca Denisa Šotníka, ktorý podmienky prepustenia osobne zjednával v Nitrianskej Blatnici v dome JUDr. Králikovej. Viliam Mišenka má byť jeden z účastníkov vylúpenia VÚB banky v Nitre.  Keď som písal sťažnosť GP SR vo veci 5To/61/2009 asi pred štyrmi rokmi, v ktorej som písal o tejto veci a uviedol som v nej zdroj informácii, sťažnosť sa postúpila policajtovi z Nitry, ktorý predtým pôsobil v Topoľčanoch. Moju sťažnosť na JUDr. Králikovú čítala samotná JUDr. Králiková. Sudkyňa Králiková prišla k rodine Šotníka, kde vytýkala únik informácie o ovplyvňovaní súdu vo veci prepustenie Viliama Mišenku z väzby.

Denis Šotník vlastní v Topoľčanoch reštauráciu KELT, ktorú prerobil z dedovizne. V čase prerábania KELTU mi Anton Šotník povedal, že spoluinvestorom KELTU je ďalší účastník vykradnutej VÚB banky v Nitre, expolicajt, ktorého brat mal byť ochrankou v banke. Chodil tam na vozidle JEEP nitrianskej SPZ. Denis Šotník kúpil dom, alebo penzión v Trenčianskych Tepliciach na ulici, kde býva Vladimír Mečiar. Prokuratúra o tom vedela.

Kto robí podvody s DPH, s čím robí a ako to robí, bolo a je v Topoľčanoch verejným tajomstvom. Podvody kryjú ľudia z DÚ, polície a prokuratúry. Začiatkom roku 2010 som mal rozhovor s mladým, cca 30 ročným príslušníkom polície v Topoľčanoch, ktorý rieši ekonomickú trestnú činnosť. Povedal mi informácie o občanoch menom Uharek a Detko z Topoľčian, ktorí zorganizovali sieť firiem, ktoré robili podvody s DPH. Sú to dnes bohatí ľudia. Policajt mi povedal, že v Topoľčanoch sú piati policajti, ktorí kryjú Uhareka.  Povedal mi, že toto je názor niektorých policajtov. Občan Uharek má podľa neho svojich ľudí aj na polícii v Nitre. Keď som tieto informácie zverejnil na stránkach ZOJ v roku 2011, na druhý deň ráno na pokyn prokuratúry prišlo policajné komando asi 8 policajtov do firmy môjho syna a zobrali všetky počítače. Bola to zastrašovacia akcia.

Podvody s DPH by neboli možné bez spolupráce  Daňového úradu. V Topoľčanoch bol roky riaditeľom DÚ Ing. Štefan Valaský. Ten bol potrestaný preložením na DÚ v Nitre, keď sa malo zistiť, že jeho syn sa mal obohatiť na DPH zhruba o 150 miliónov korún. Takto sa to na verejnosti komentuje v Topoľčanoch. Ing.Valaský je minimálne tridsať rokov priateľom známej rodiny Mišenkových. Paľo Mišenka a  Milan Valaský, brat Ing. Štefana Valaského, riaditeľa DÚ,  boli za starého systému pracovníkmi váhy dobytka a prasiat na bitúnku v Topoľčanoch. Brat bývalého riaditeľa bitúnku a neskôr primátora v Topoľčanoch, Ing. Pavla Segeša, Štefan Segeš bol donedávna generálnym vrcholovým prokurátorom SR. Rodiny štyroch bratov Segešových a  štyroch bratov Mišenkových vyrastali na jednom dvore. Paľo Mišenka bol krátko po revolúcii zaistený s arzénom zo Sovietskeho zväzu. Podľa médií to bolo niekoľko percent svetových zásob.  

Moje stanovisko je pevné. Hájim štát, spoločnosť a tým aj seba. Nerobím nič výnimočné. Je to vecou výchovy, samovýchovy, pozitívnych vzorov a odvahy. Byť rovným je ale tŕnistá cesta. V roku 2009-10 som sledoval záhadné vozidlá, ktoré sa pristavovali a pohybovali v nočných hodinách okolo firmy. Keď sa spojí zločin a moc, musíte rátať s najhorším.

Strategická blokácia majetku, nedostupnosť úverových zdrojov a neustála podkapitalizácia bola dôvodom nemožnosti prefinancovať vážnejšie zákazky. Keď bola Európa vo výstavbe, my sme získavali prostriedky od nebankových subjektov za vysoké úroky. K tomu som zakladal dom a súkromný majetok. Zadĺženosť sa preniesla cez ekonomiku a platbyschopnosť voči dodávateľom materiálov, energie, doprave, výške a termínu miezd zamestnancom a taktiež voči poisťovni. Do toho sa vlúdi neplatič. Mal som na výber. Buď ľudí nezdierať a platiť podľa noriem a poisťovňu potom, alebo neplatiť ľudí, rozpustiť firmu a následne nesplatiť dlhy a poisťovňu.

Štrajk dopravcov som vnímal ako protest občanov proti rozkrádaniu štátu. Bol som jedným z účastníkov a podporovateľov štrajku dopravcov. Podporoval som štrajk písaním povzbudzujúcich článkov. Poľnú kuchyňu na Rožňavskej pre dopravcov som od kamaráta požičal ja. Štrajk nebol odporom proti štátu, štrajk bol prejavom odporu proti zločinom moci.

Som tá osoba, ktorá vystúpila v zimných mesiacoch v roku 2010 na protestnom mítingu autodopravcov pred úradom vlády a pomenoval som Interblue Group, Nástenkový tender a  Mýtny systém za zločin organizovaný mocou.

Som tá osoba, ktorá vystúpila v marci 2010 na protestnom mítingu na námestí SNP, na ktorom som hovoril  o zločinoch justície.  Zločinom sudcu nie je iba prijatý úplatok. Zločinom sudcu je aj žiadny trest, alebo nespravodlivý rozsudok. Je vrcholom zločinu, keď občana súdi zločinec.

K voľbám 2010 som spracoval štvorstranovú „Výzvu občanom voliť“, ktorá sa rozposlala na cca 750 000 mailových adries.  
Moje politické  a občianske postoje samozrejme nezostali bez odozvy. Dotknuté osoby a strany mali dlhodobú snahu ma umlčať. Sú to najvyšší predstavitelia justície a politickej moci.  

Mnohoročný „dohľad“ nad mojou osobou mala osoba menom Marián Števkovič, bývalý príslušník VB, obyvateľ Bošian, okres Topoľčany. Má cca 61 rokov. Marián Števkovič je osoba, ktorej životopis je doktorátom zločinu sicílskej mafie. Deväť ročnú školu skončil v siedmej triede. V časoch normalizácie vstúpil do radov VB. Jeho pôsobenie vo VB sa spája so všetkým zlým, čo sa môže do zločinca v uniforme zmestiť. Števkovič bol postrachom okresu. Vydieranie, bitky, pytliactvo a zastrašovanie streľbou do okien. Po fyzickom konflikte s kuchárom zo Salaša z Duchonky, táto osoba v tú noc bez stopy navždy zmizla. Písal sa rok cca 1979, toto bolo už aj na súdruhov veľa, prišla inšpekcia z Ministerstva vnútra a Števkovič bol z VB prepustený. Vtedy bol chránencom okresného náčelníka JUDr. Benka, ktorého dcéra má byť dnes hovorkyňou strany SNS.

Po prepustení z VB nastúpil do JRD Radošínka Veľké Ripňany ako vedúci prevádzky pridruženej výroby. Bol to pre neho formálne vytvorený post, nevedel robiť. Po 2 rokoch bola na JRD prevedená hĺbková revízia. Bola to vtedy druhá najväčšia kauza po Babinskom, kráľovi Oravy.  Asi šesť vrcholových členov JRD bolo odsúdených na vysoké tresty. Števkovič dostal 10 rokov nepodmienečne, väčšinu si odsedel  a na slobodu prišiel až v časoch revolúcie. Jeho životopis bol prijímacím testom do strany SNS. Stal sa z neho osobný poradca štátneho tajomníka ministra vnútra JUDr. Čečota. Osobného poradcu robil do volieb 2010. Dnes je z neho doktor práva. Ako poradca štátneho tajomníka mal dvere v justícii otvorené. Venoval sa súdnym procesom, vedel zariadiť stíhanie, väzbu, oslobodenie, výšku trestu a stratu majetku. Týmto spôsobom sa stal vydieračom a tichým spoločníkom niekoľkých firiem v Topoľčanoch a má byť spravovateľom firiem, ktoré sprivatizovalo SNS. Venoval sa prijímaniu policajtov na akadémiu, skúškam a doktorátom. V Topoľčanoch je niekoľko policajtov, ktorí vyštudovali jeho zásluhou. Števkovič je človek pre najšpinavšiu prácu. Je osobným priateľom Ivana Gašparoviča, ktorý ho navštevuje v  jeho poľovnom revíry na Veľkom Poli. Tento zločinec má tiež podiel na prenasledovaní mojej osoby.  Marián Števkovič sa ako prísediaci demonštratívne zúčastnil jedného súdneho procesu, ktorý bol na Najvyššom súde.

O prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi som  písal, že to bol on, ktorému sa vyhrážal Mečiar CD-čkom, na ktorom malo byť jeho meno v súvislosti s vkladom a výberom obrovských súm do HORIZONT-u.  Boli to  peniaze z privatizácie.

Prezidenta Slovenskej republiky som preto o pomoc nežiadal.

Bývalý policajt, neskôr právny poradca  JUDr. Alena Šišková kandidovala do parlamentu vo voľbách 2006 za HZDS na 65 mieste. Po voľbách vstúpila do radov justície. Samozrejmosťou bol post predsedkyňe Okresného súdu v Topoľčanoch. Bola to trafika.

Manželka bývalého prokurátora JUDr. Marka, JUDr. Marková vyvolala proti mojej osobe  súdny proces vo veci zameškaného poistného a odvodov za roky 2000-2002 vo firme, ktorú zničilo predbežné opatrenie jej manžela. V poisťovni zostal dlh spolu cca 30 826 EUR. Znalecký posudok polície bol vypracovaný tak, aby splnil želanie objednávateľa. Dal som vypracovať posudok osobou z ústavu súdneho znalectva v oblasti ekonomiky. Posudok obhájil moje stanovisko, že firma bola podkapitalizovaná a nemala v rokoch 2001-2 prostriedky na úhradu splátok. Nejednalo sa o podvod, stav sme priznávali, rátali sme s úhradami po obdržaní financií. Firma nebola z dôvodu blokácie majetku, nedostatku akcií a druhotnej platobnej neschopnosti schopná si pravidelne plniť povinnosť voči poisťovni. Elektrika, materiál, nafta, mzdy, odvody, pôžičky, stroje, dlhy, opravy, doprava a tak ďalej. Kolotoč, ktorému rozumie hospodár.

JUDr. Šišková ako predseda senátu a prísediaci pán Ardamica a Marko, servílni a driemajúci dôchodcovia, sympatizanti a  členovia HZDS v miestnych organizáciách.

Znalecký posudok, ani moje argumenty  JUDr. Šišková nebrala na vedomie. Dňa 12.3.2007 som bol odsúdený k nepodmienečnému trestu vo výške 37 mesiacov. Napísal som sťažnosť na GP SR s hore uvádzanými skutočnosťami. GP SR  tento list postúpila na políciu do Nitry. Odvolací súd na KS v Nitre dňa 17.1.2008 zrušil rozsudok a vrátil vec na prvostupňový súd.

Na druhom, alebo treťom pojednávaní si vypočula JUDr. Šišková názor znalkyne, ktorý spochybnil a vyvrátil znalecký posudok znalkyne objednanej políciou. Sudkyňa JUDr. Šišková odmietla brať na zreteľ predložený vypracovaný Znalecký posudok.

Na ďalšom pojednávaní dňa 11.9.2009 sudkyňa JUDr. Šišková prehlásila, že zhromaždila históriu o mne a zamerala sa na spochybňovanie a zosmiešňovanie mojej osoby. Bol to pokus o kritiku úbohou stvorou, ktorá nemá šajnu o tejto problematike. V rokoch 2005-2008 až do krízy som zamestnával do 100 ľudí v dvoch prevádzkach v Topoľčanoch a Humennom a vyrábali sme cca 350 ton konštrukcií mesačne. Bol som odsúdený nepodmienečným trestom vo výške 37 mesiacov.

Nebol som schopný platiť faktúry obhajcu. Bol mi pridelený ex offo JUDr. Kanás z Nitry. Advokát ma pozval na stretnutie. Povedal mi, že by bola škoda ma zavrieť, že by sa to dalo vybaviť na podmienku. Odmietol som. Povedal som mu, že sa odmietam so súdom dojednávať o mojej akejkoľvek vine a treste a trvám na oslobodení a ospravedlnení sa súdu mojej osobe. S uznaním konštatoval, že takého klienta ešte v živote nemal.

KS v Nitre v zastúpení JUDr. Némethovou dňa 27.5.2010 potvrdil rozhodnutie OS s určením trestu vo výške 37 mesiacov.  Na súde som už nebol prítomný.

Po vynesení rozsudku mi pri osobnom rozhovore JUDr. Kanás povedal, že je škoda, že som nebol na súde, že by bola sudkyňa zrejme zhovievavejšia.

O túto komédiu nestojím. Odmietam sa nechať ponižovať zločincami.

Mám čisté svedomie. V lete 2010 som odišiel do Českej republiky a rozbehol tam práce. Rátal som, že sa pomery na Slovensku zmenia, mne sa justícia ospravedlní a ja sa budem môcť vrátiť. Bol som aktívny prispievateľ článkov za zmenu a očistu v justícii na stránkach ZOJ pod menom don Kichot a mojím plným menom. Na Slovensku som bol hľadaná osoba. V Prahe som sa rozprával s človekom zo švédskeho veľvyslanectva. Švédsko má informácie o stave na Slovensku. Po odvysielaní pátracej akcii po mojej osobe v televízii na Slovensku som odcestoval do Švédska. Vo Švédsku som bol 17.novembra 2010 na základe internetovej stopy zadržaný a umiestnený do vydávajúcej väzby. Predložil som moju obranu a argumenty. Po troch týždňoch som bol švédskym súdom oslobodený. Som slobodný človek.

Vážená verejnosť,

dnes je rok 2013, ja mám 60 rokov, po mojich životných skúsenostiach považujem slovenskú justíciu za zločinecké divadlo. Je to semenisko nespravodlivosti  a rozkladu štátu..

Mnou popísaný príbeh nie je vymyslený horor. Je to príbeh človeka, ktorý si plní občiansku povinnosť a ktorý sa nebojí postaviť zločincom ani politikom v radoch moci na odpor. Čo očakávam? Dovolávanie sa spravodlivosti u zločincov, ktorí boli a sú pri moci je nezmysel. Chcem vyvolať revolúciu. Chcem vyvolať revolúciu svedomia. Keď počas druhej svetovej vojny gardisti transportovali židov, postavili na to zákon. Každý jeden z nich, ktorý by si chcel zachrániť život, by porušil zákon. Je našou povinnosťou postaviť na odpor. Aj za cenu straty slobody a života. Čo budú hovoriť o svojich dedoch budúce generácie?

Som čestný človek. Nemienim sa vzdať. Je pre mňa vecou cti proti zločincom bojovať. Monopol na spravodlivosť, neznamená pravdu. Nemienim rešpektovať ľudí, ktorí sám zločinecky porušujú zákon.

Keď moc okráda a ubližuje občanom, treba jej najvyšším činiteľom nemilosrdne odrezať hlavu!!!

Vyzývam všetkých občanov, postaviť sa zločineckej moci na tvrdý odpor!!!

MOR-HO!!!

Štefan Martoš


    Facebook
Hlavná stránka