"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Sudca JUDr. Peter Koman v mene oligarchov existenčne likviduje dôchodcov – 1. časť

              To že slovenská justícia patrí  vďaka niektorým sudcom, ktorí kazia jej meno, medzi najnedôveryhodnejšie inštitúcie na Slovensku už bolo nespočetne krát preukázané. Títo nehodní sudcovia  neslúžia zákonnosti a spravodlivosti, ale gaunerom, oligarchom a podvodníkom. Dnes sú  pobúrení, že sa im zmrazili platy a hodlajú sa obrátiť na Ústavný súd. Niektorí z nich  by si však nezaslúžil ani minimálnu mzdu, pretože bez zábran,  platení  z peňazí daňových poplatníkov, svojimi rozsudkami likvidujú dôchodcov a ničia  život mnohým  ľuďom, ktorí boli v práve. Mnohí z nich sa podieľali na  vytvorení  konkurznej justičnej mafie, ktorá okradla tento štát a nás všetkých o desiatky miliárd. Tí čestní, ktorí sa na tom nepodieľali však väčšinou mlčia, rovnako ako  všetci premiéri, predsedovia parlamentov, 150 členný zbor poslancov  NR SR, prezidenti, ministri vnútra a spravodlivosti, ako aj generálni prokurátori.

Prípad troch dôchodcov z Popradu je názornou ukážkou ako možno za pomoci vhodného sudcu pripraviť o pozemok a navyše ešte aj existenčne zlikvidovať týchto chudákov z ktorých dvaja sú onkologickí pacienti a to len preto, lebo si dovolili požiadať o vydržanie pozemku, ktorý užívali vyše 50 rokov ich rodičia spolu s nimi na sadenie zemiakov. Keďže na všetko mali úradné dokumenty potvrdzujúce držbu pozemku ich rodičmi, súhlas Slovenského pozemkového fondu a súhlas Mesta Poprad, zdalo by sa, že nič nebráni vydržaniu pozemku na čo sa podľa zákona vyžaduje užívanie po dobu najmenej 10 rokov. Túto podmienku preukázateľne splnili ešte v roku 1964 na základe Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. § 115 a § 118, (inštitút vydržania a neskoršie novely platného k 31. 3. 1964), podľa ktorého  sa držiteľ, ktorý užíval pozemok dobromyseľne ako svoj vlastný stával jeho vlastníkom, keďže pozemok, ktorý spoločne s rodičmi užívali na poľnohospodárske účely a riadne pritom odvádzali kontingent, im rodičia darovali neformálnou darovacou zmluvou ešte v roku 1954. V tomto zmysle to bolo uvedené v dodatku k notárskej zápisnici zo dňa 9. 1. 2009.

Problém bol však v tom, že na tento pozemok si začal brúsiť zuby Pavol Jurčík, miestny oligarcha a privatizér dnes už zbúraného Popradského pivovaru, ktorý prežil za 200 rokov monarchiu, dve svetové vojny a niekoľko režimov, ale neprežil éru komunistického kapitalizmu. Podrobnosti o tom, ako bol tento pivovar najprv vytunelovaný, potom predaný a zbúraný sú uverejnené v článku s názvom "Ako tzv. privatizéri prepojení s ŚtB vytunelovali Popradský pivovar s dvestoročnou tradíciou". http://www.necenzurovane.net/12/tunelari.html

Zatiaľ čo po spoločnosti VEGA, spol. s r.o., Poprad, v ktorej bol štatutárom od roku 1999 do roku 2007  spomínaný Pavol Jurčík , prepojený s bývalým eštebakom Ďuricom, ostal k 31. 12. 2003 daňový nedoplatok vo výške 1. 095 399 eur a v spoločnosti Pivovar TATRAN, a.s. nedoplatok vo výške 265 551 eur, majetok Pavla Jurčíka, ktorý  bol za socializmu radovým pracovníkom a neskôr majstrom tohto pivovaru, a jeho  synov sa utešene rozrástol. Synom zriadil firmu a postavil rodinné domy  a  keďže v jednom z nich bol problém s kanalizáciou, rozhodol sa získať do svojho vlastníctva pozemok susediaci s jeho domom, ktorý mali v užívaní práve spomínaní dôchodcovia.  Títo po smrti svojich rodičov, dali pozemok do užívania rodine Švagerkovej  a neskôr rodine Božoňovej z Popradu –Veľkej, ktoré im za to dávali zemiaky.  Rodinní príslušníci Pavla Jurčíka, začali pod zámienkou vydržania,  najprv z  pozemku odorávať a neskôr týchto ľudí  vyháňať tvrdiac, že pozemok bol darovaný otcovi Pavla Jurčíka.  Takto začali pozemok užívať bez právneho dôvodu, aby si mohli podať  žiadosť o jeho vydržanie.

V roku 2006 si Pavol Jurčík podal žiadosť o vydržanie pozemku a pred komisiou ROEP nepravdivo uviedol, že pôvodná vlastníčka pozemku  zahynula v koncentračnom tábore  a ešte pred odchodom pozemok darovala švagrinej jeho otca. Problém bol však v tom, že tento pozemok od 2. Sv. vojny užívali rodičia týchto troch dôchodcov z Popradu, ktorí mali k tomu úradné dokumenty priamo zo Správy katastra. V rokoch 1968 -1969 bola časť pozemku vyvlastnená na rodinnú výstavbu a vyvlastňovacie rozhodnutia potvrdzovali, že držiteľom a užívateľom pozemku  bol  vždy  nebohý otec týchto dôchodcov a nie otec Pavla Jurčíka. Navyše komisii ROEP predložili  rozhodnutie z roku 1984 o výstavbe tatranskej železnice na časti pozemku za čo bola užívateľovi pozemku –ich otcovi vyplatená finančná náhrada.  Keďže boli na vydržanie pozemku podané dve žiadosti, komisia ROEP obe žiadosti zamietla   s tým, že z dôvodu duplicity má o  veci  rozhodnúť súd.

Pavol Jurčík a jeho bratia však žalobu nepodali, keďže si bol vedomí, že pred komisiou ROEP klamali a nemajú žiadne právne relevantné dôkazy na užívanie pozemku, ktorými by preukázali jeho vydržanie.  V tomto spore Pavla Jurčíka zastupoval jeho známy advokát JUDr. Jaroslav Sidor, ďalší známy ponovembrový zbohatlík, ktorý bol pred novembrom 1989 vyšetrovateľom prokuratúry.  Vo vyjadrení k žalobe sa dôchodcom dokonca  vyhrážal podaním žaloby za obmedzovanie vlastníckych práv Pavla Jurčíka, hoci žiadne k tomuto pozemku nikdy nemal. V priebehu konania však na  základe úradných listín správca pozemku nezisteného vlastníka - Slovenský pozemkový fond a mesto Poprad, vydali súhlas na vydržanie a pozemok sa stal po vydaní notárskej zápisnice úradne potvrdzujúcej zákonné vydržanie, vlastníctvom týchto troch dôchodcov, čím odpadol predmet sporu a oni podanú žalobu vzali späť.

 Keď sa Pavol Jurčík  dozvedel, že  vlastníkmi pozemku sa stali  dôchodcovia, po porade s jeho starým známym JUDr.  Sidorom,  prišli k záveru, že vydržanie pozemku Pavlom Jurčíkom a jeho rodinou je  už nemožné. Preto sa rozhodli vyjsť s pravdou von a priznať, že pôvodná vlastníčka o ktorej pred úradmi v čase rozhodovania rodina Jurčíkova vyhlasovala, že zahynula v koncentračnom tábore, v skutočnosti zomrela až v roku 1969 v Bratislave, keďže mali zmluvu o predaji iných pozemkov, ktoré táto predala v roku 1948, teda už po ukončení 2. Sv. vojny bratovi ich otca Ondrejovi Jurčíkovi,  čo pred úradmi a aj v  súdnom konaní v roku 2007 úmyselne zatajili a kúpnu zmluvu predložili súdu až v roku 2013.  Rozhodli sa preto vyhľadať  dcéru pôvodnej vlastníčky a ponúknuť jej dohodu, že  ak im dá plnú moc, v jej mene podajú súdu návrh na určenie, že pozemok patrí do dedičstva po jej matke. S určitosťou možno predpokladať, že je sľúbili za túto „spoluprácu“ patričnú kompenzáciu  a rýchle ukončenie súdneho sporu bez jej účasti, keďže táto v júli 1968 emigrovala a bola už občiankou Izraela. Dohodli, že po ukončení sporu sa pozemok  formálne prevedie  zrejme pseudo-predajom do vlastníctva Pavla Jurčíka.  Z dôvodu hladkého a rýchleho súdneho konania uviedli v podanej žalobe, že navrhovateľka je občanom SR  s miestom bydliska v Bratislave. Zároveň uviedli, že dedičstvo doposiaľ prejednané nebolo ako by sa  malo jednať o novoobjavený majetok. V apríli 2009 bola bez predošlej výzvy na mimosúdnu dohodu podaná proti dôchodcom žaloba na okresnom súde v Poprade, aby súd určil, že pozemok patrí do pozostalosti po nebohej Alici Fischerovej rod. Czobelovej.

Zámer Pavla Jurčíka a jeho prefíkaného advokáta  však narazil na niečo s čím títo  chamtiví a úlisní podvodníci nepočítali  a to na obyčajnú ľudská poctivosť a čestnosť. (Tieto vlastnosti im zrejme boli vždy úplne cudzie).

Dôchodcom bolo podozrivé, že niekto kto sa dožaduje dedičstva ich najprv neosloví a nenavrhne  mimosúdnu  dohodu, čím by sa vyhol súdnemu sporu a skôr dostal k svojmu dedičstvu,  preto sami napísali list s návrhom na mimosúdnu dohodu. na adresu navrhovateľky uvedenú v žalobe a navrhli jej že sú ochotní pozemok bezodplatne previesť do jej vlastníctva, resp. ho predať a peniaze jej dať. Mali len jednu podmienku, aby sa nenechala manipulovať Pavlom Jurčíkom a jeho advokátom.

Na ich prekvapenie sa im list vrátil s oznámením, že adresát je neznámy.  Keďže zistili, že uvedená adresa je dom vo vlastnícke Židovskej náboženskej obce, rozhodli sa list poslať navrhovateľke prostredníctvom tejto obce. List odoslaný ŽNO.

 Odpovede od ŽNO sa však nedočkali a začali tušiť, že tu niečo smrdí.  

Cez register obyvateľstva zistili, že navrhovateľka v júli 1968 emigrovala a nebýva na území Slovenskej republiky preto  požiadali na súde o skutočnú adresu navrhovateľky, aby jej mohli zaslať návrh na mimosúdnu dohodu.  Advokát navrhovateľky JUDr.  Sidor na súde vyhlásil, že im jej adresu nedá pretože navrhovateľka má právo na ochranu svojich osobných údajov. (Zrejme sa jedná o prvý prípad na Slovensku kde je adresa navrhovateľa predmetom utajenia). Pozoruhodná bola aj reakcia samosudcu Komana, ktorý od začiatku súdneho konania  pristupoval k odporcom ako k obvineným v trestnom konaní a vytýkal im, prečo si  vydržali pozemok, ktorí im nepatril. Samosudca uviedol, že navrhovateľ môže bývať aj v Grónsku a je to preto úplne jedno a rovnako je úplne jedno, či uvedie alebo neuvedie svoje skutočné občianstvo,  doslovne uviedol, že navrhovateľ môže byť aj Eskimák.  (Príslušné ustanovenie § 79 OSP však hovorí o tom, že žaloba musí byť po stránke formálnej ako aj obsahovej podaná na základe pravdivých skutočností a údajov).



Keďže  v tomto prípade Pavol Jurčík a jeho advokát žalobou chceli zrušiť právny stav, ktorý sami spôsobili  tým, že pred úradmi a súdom v rokoch 2006-2007 ešte pred  podaním žaloby zatajili existenciu možného dediča pozemku, bolo na nich na Generálnu prokuratúru SR podané trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchanie trestného podvodu činu a  poškodzovania cudzích práv, ktorého sa mali dopustiť tým, že v úmysle získať majetkový prospech a spôsobiť odporcom značnú finančnú ujmu,  okrem iného aj v  ním podanom návrhu v roku 2009 uvedením nepravdivých údajov o bydlisku a štátnej príslušnosti navrhovateľky , čím vedome zavádzali a ovplyvňovali súd  uvedením nepravdivých skutočností rozhodujúcich pre konečné rozhodnutie súdu.

Poznámka: Prokuratúra ako vždy ak sa jedná o oligarchov, konkurzných tunelárov  s konexiami a ekonomickým krytím,  štandardne nezistila žiadne porušenie zákona v duchu ponovembrového hesla:  podvádzalo, tunelovalo a kradlo sa v súlade so zákonom!

Poznámka:
Podrobnosti tohto prípadu vrátane prístupu prokuratúry sú uvedené v príspevku „Prokuratúra kryje podvodníkov a nadržiava ponovembrovým zbohatlíkom“ uverejnenom na stránke http://www.obcania.szm.com/prokuraturapp/pp1.html
Dávam v tejto súvislosti do pozornosti čitateľov, že súd namiesto preverenia dôkazov navrhovanými odporcami ako napríklad, zistenia či po smrti navrhovateľky bolo dedičské konanie, namiesto toho považoval za potrebné pri svojom rozhodovaní o veci, vyzvať na požiadanie JUDr. Sidora odporcov, aby v lehote 7 dní identifikovali súdu osobu menom Jozef Paluch, autora uvedeného príspevku.
Výzva Okresného súdu v Poprade
Dňa 29.3.2011 JUDr. Sidor pred súdom vyhlásil, že podá trestné oznámenie za ohováranie).

      Bolo zrejme, že keby sa konanie neodročilo  na žiadosť odporcov z dôvodu podania trestného oznámenia, všetko by rýchlo pokračovalo podľa scenára JUDr. Sidora, ktorý  6.4.2009 na základe plnej moci Viery Belovej podal žalobu o určenie, že pozostalosť patrí do dedičstva po jej nebohej matke proti odporcom, trom dôchodcom, ktorí týmto podľa ich plánu mali prísť o nehnuteľnosť po rodičoch a navyše za to mali ešte zo svojich mizerných dôchodkov zaplatiť trovy konania a právneho zastúpenia pre JUDr. Sidora. Práve neprimerane vysokými trovami právneho zastúpenia chcel tento, pred rokom 1989 bývalý vyšetrovateľ prokuratúry, ktorého otec už ako tzv. robotnícky prokurátor v 50. rokoch verne prisluhoval komunistickému režimu, dosiahnuť nátlakom aby sa títo biedni dôchodcovia pasívne podrobili jeho zámerom. Ako potvrdzuje jeho list zo dňa 17. 2. 2011 len za účasť na 3 pojednávaniach, ktoré boli všetky odročené si naúčtoval sumu 579.25 EUR za každé, pričom jeho celkove trovy vrátane podania návrhu k dňu 17.2.2011 už dosiahli sumu vo, výške takmer 6000 Eur. V rozpore s vyhláškou o odmenách a náhradách pre advokátov č. 655/2004 Z.z. účtoval namiesto bežného právneho úkonu aký má byť pri určovacej žalobe sumu vychádzajúcu z podľa neho vyčíslenej hodnoty sporu, pričom treba podotknúť, že za odročené konania sa môže žiadať odmena len vo výške 1/4.

Spojenie  bývalého vyšetrovateľa prokuratúry pred rokom 1989 a zmanipulovanej emigrantky = hyenizmus najhrubšieho zrna

       Na celej veci je najsmutnejšie to, že dcéra pôvodnej vlastníčky tohto pozemku, z ktorého v roku 1969 komunisti vyvlastnili polovicu na výstavbu rodinných domov, mimochodom práve pre rodinu Pavla Jurčíka, si neuplatnila nárok na celé dedičstvo,  ktoré pozostávalo z 31 pozemkov, ale žiadala len o ten,  ktorý si chcel vydržať Pavol Jurčík.  Nežiadala pri tom  na súde ani náhradu za vyvlastnenú časť, ani náhradu za zbytok pozemku ktorý bol vydržaný, ale spriahla sa s Pavlom Jurčíkom a jeho advokátom, ktorí ju chceli sami predtým podviesť tým, že v čase keď o vydržanie pozemku žiadal Pavol Jurčík,  zatajili skutočnosť, že jej matka nezahynula počas vojny. Títo postkomunistickí novozbohatlícki podvodníci sa teraz pasovali do úlohy jej spasiteľov predstierajúc, že im ide o jej prospech.

Pozoruhodné je mlčanie Židovskej náboženskej obce, ktorá bola listom upovedomená, že  pani Belová sa prostredníctvom plnej moci, ktorú podpísala JUDr. Sidorovi stala nástrojom na presadzovanie zištných dôvodov ľudí, ktorých jedinou životnou hodnotou sú peniaze a majetok. Navyše jeden z nich, Pavol Jurčík sa nezastavil ani pred nepravdivým tvrdením o smrti jej matky, aby takto dosiahol vydržanie pozemku, ktorý mu nikdy nepatril. Z úcty k obetiam holokaustu by malo byť neprípustné, aby bola takto zneužívaná smrť týchto obetí na osobné obohacovanie sa bezcharakternými jedincami.

            Je poľutovaniahodné, že ŽNO nezaujímalo toto bezprecedentné zneužívanie obetí holokaustu a nepotvrdila ani príjem tejto žiadosti ak už nemala odvahu na ňu odpovedať.

ŽNO ako aj Viere Belovej je úplne ľahostajný osud troch dôchodcov a nestačí že boli ochotní na ňu previesť pozemok, ale navyše majú ešte  byť  zruinovaní platením trov jej právnemu zástupcovi, ktorý v jej mene dňa 17. 2. 2011 odmietol mimosúdnu dohodu.

 Je na zamyslenie prečo sa  ŽNO  takto iniciatívne neangažovala v prípade dnes už nebohého Juraja Fischera, statočného Žida, ktorý sa pred smrťou v koncentráku zachránil útekom z Lučenca do zahraničia, kde sa zapojil do ozbrojeného odboja v zahraničí. Juraj Fischer sa však ako účastník západného odboja dočkal od komunistov len perzekúcie a konfiškácie jeho majetku bez náhrady v roku 1960 o ktorý ho komunisti pripravili podľa zákona 108/45. Po prevrate v novembri roku 1989 sa však ani ako Rytier čestnej légie, najvyššieho francúzskeho vyznamenania, nedomohol spravodlivosti ani u pretransformovaných demokratov a neuspel ani na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Jediný kto ho vtedy podporil bolo Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov http://www.szcpv.org/07/fischer.html  
 O jeho prípade som už  podrobne písal v príspevku s názvom Úcta a obdiv pre statočného židovského občana Juraja Fischera http://necenzurovane.net/09/obet.html
                                        

***

Ako sa za pomoci ŽNO vyrábajú z emigrantov legitímni občania SR s bydliskom na Slovensku

Nalejme si však čistého vína a poďme s pravdou von. Naši dôchodcovia nemohli ani tušiť, že sa obrátili na nesprávnu adresu, pretože práve ŽNO participovala na zavádzaní súdu.

Vráťme sa však o niečo skôr,  Pavol Jurčík a  JUDr. J. Sidor kontaktovali navrhovateľku na adrese v meste Rishon Le Zion v Izraeli, kde mala trvalý pobyt a následne ju nahovorili, aby v žalobe neuvádzala skutočný trvalý pobyt v Izraeli, ale aby na istý čas vycestovala na Slovensko a uviedla ako bydlisko adresu na Slovensku ako občianka Slovenskej republiky a nie ako občianka Izraela. Týmto mali byť súd ako aj odporcovia uvedené v omyl, že sa jedná o riadnu občianku SR s bydliskom na Slovensku v Bratislave.  V žalobe preto uviedol jej rodné číslo na základe rodného listu o ktorý navrhovateľka požiadala v kontexte s jeho zámerom v Bratislave až dňa 25. 6. 2008. Aj keď sa Viera Belová narodila na Slovensku, rodný list ešte nezakladá štátne občianstvo v zmysle zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve SR. Návrh odporcov, aby navrhovateľka predložila overený doklad totožnosti - občiansky preukaz súd zamietol.

V kontexte s dohovoreným plánom dňa 11. 6. 2008 nechala Viera Belová vystaviť úmrtný list jej matky a formálne si uviedla bydlisko v byte na Kominárskej č. 6/211 v Bratislave, ktorý bol podľa listu vlastníctva č. 3128 Správa katastra Bratislava III Mestská časť Nové Mesto vo vlastníctve ŽNO Bratislava, kde údajne nejaký čas pracovala.

Viera Belová sa však dopustila jednej chyby, neuvedomila si, že nestačí miesto bydliska len formálne uvádzať, ale podľa Zákona č. 253/1998 Zb. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky, je každý občan SR povinný úradne hlásiť každý trvalý alebo prechodný pobyt. V zmysle tohto zákona je aj občan žijúci v zahraničí povinný hlásiť po 90 dňoch svoj prechodný pobyt. V decembri 2008 podpísala JUDr. J. Sidorovi plnú moc a onedlho sa vrátila späť do Izraela. Všetky uvedené skutočnosti mali byť súdu zatajené, aby nespochybňovali oprávnenosť nároku navrhovateľky na pozostalosť, ktorú nebohá Alica Fisherová rod. Czobelová nadobudla na základe dedičského konania v roku 1948.

O nepravdivých údajoch uvedených v žalobe  sa naši dôchodcovia dozvedeli zhodou okolností v súvislosti s neúspešným odoslaním návrhu na mimosúdnu dohodu a žiadosti odoslanej ŽNO. Keďže nedostali odpoveď,  prostredníctvom zámeho z Bratislavy zistili, že na adrese uvedenej v žalobe býva úplne iná osoba a po preverení  adresy bydliska  zistili, že navrhovateľka na uvedenej adrese nemala nikdy úradne nahlásený pobyt v zmysle Zákona č. 253/1998 Z.z.  Ako potvrdzujem v prílohe  potvrdením Registra obyvateľov SR č. p. RE-1-5151/2011 zo dňa 19. 4. 2011 , posledným trvalým pobytom bol do 2.7.1968, Bratislava 1, Staré mesto, Obchodná 22, kedy navrhovateľka emigrovala do Izraela. Túto skutočnosť potvrdila aj Agenda evidencie obyvateľov – Miestny úrad Bratislava III - Nové Mesto. Po uzatvorení manželstva sa pani Viera Belová preukázateľne stala  občianskou Izraela, čo v podanom návrhu jej právny zástupca JUDr. Jaroslav Sidor  úmyselne zatajil.

Od: ohlasovnapobytu@banm.sk
Poslane:Thu, 14 Apr 2011 12:19:57 +0200
Predmet:RE: Ziadost
Dobrý deň,
p. Viera Belová, rod. Fišerová,  nar. 20.4.1946, nemá trvalý pobyt na území SR od r. 1968. V prípade záujmu o posledný trvalý pobyt na území SR, príp. prechodný pobyt Vám odporúčame obrátiť sa na REGOB SR – centrálny register obyvateľov SR, Nám. Ľ.Štúra 1, Banská Bystrica.
Ohlasovňa pobytov – Tóthová, telef. 02 49 253 339


Sent: Wednesday, April 13, 2011 8:29 AM
To: ohlasovnapobytu@banm.sk
Subject: Ziadost

Na konaní na Okresnom súde v Poprade odporcovia predložili uvedené dôkazy súdu a žiadali, aby bol návrh žaloby zamietnutý z dôvodu porušenia ust. § 79 Občianskeho súdneho poriadku. Súd však ich návrh neakceptoval a pokračoval v pojednávaní návrhom JUDr. Sidora na výsluch pochybných svedkov navádzaných a ovplyvnených Pavlom Jurčíkom.
 
Až po dvoch rokoch,  po naliehaní odporcov, samosudca požiadal  súd v Bratislave, aby preveril či bolo po smrti matky navrhovateľky dedičské konanie, keďže v žalobe sa uvádza, že dedičstvo prejedané nebolo. V ďalších častiach uverejním kópiu  uznesenia z roku 1969 z dedičského konania na ktorom bol prítomný manžel nebohej Karol Fisher, ktorý si neuplatnil v zmysle právneho poučenia  žiadny nárok na pozemky v Poprade.

Pozoruhodné  bolo, že v tomto uznesení uviedol svoju dcéru Vieru Fisherovú, ako študentku v Bratislave, hoci v tom čase už bola takmer rok v  tzv. kapitalistickom zahraničí.  On sám emigroval v roku 1971, z čoho je zrejme, že  v tom čase o bezcennú poľnohospodársku pôdu v Poprade nemal záujem.  Z tohto dôvodu do 15 dní nepodal proti rozhodnutiu odvolanie a  ani  on a ani jeho dcéra v zmysle občianskeho zákonníka, v lehote 3 rokov si neuplatnili návrhom na súde žiadny dedičský nárok. Samosudca odmietol vyžiadanie súdneho spisu ZNB, ktorým by odporcovia preukázali,  že vo veci bolo v neprítomnosti navrhovateľky vedené trestné konanie za nelegálne opustenie republiky, čo navrhovateľka na súde poprela.  Uplatnenie nároku na pozostalosť po vyše 40 rokoch, ku ktorej sa zmenili vlastnícke vzťahy, keďže bola vydržaná,  je v tomto prípade zjavne sporné. Samosudca sa týmito skutočnosťami nemal záujem zaoberať a v odôvodnení rozsudku v neprospech dôchodcov z 15. 12. 2014  ich zámerne neuviedol.

Na záver si dovolím malé zamyslenie nad súčasným žalostným stavom súdnictva a podradnom postavení radového občana, ktorý sa dostane do súkolesia slovenskej justície ovplyvňovanej úlisnými a bezohľadnými advokátmi. Ako asi môžu dopadnúť títo dôchodcovia, ktorých právny zástupca to psychicky nevydržal po vyhrážkach a nátlaku JUDr. Sidora a zo zdravotných dôvodov ukončil ich právne zastupovanie v novembri 2010 a celkove aké šance má obyčajný človek bez skúseností a právneho vedomia v dnešnej justičnej džungli.

Ján Marko           


   PRINT RSS
Hlavná stránka