Pokračovanie |
Právne záruky slobody prejavu a práva na informáciePoznámka: táto časť je určená politickým gaunerom, ktorí na každý náznak ich kritiky reagujú podaním žaloby na ochranu osobnosti alebo trestného oznámenia, ako aj a všetkým pseudodemokratom, ktorý každý slobodný prejav vlastného názoru označujú ako extrémizmus, antisemitizmus, xenofobiu, homofóbiu alebo fašizmus. Na jednej strane majú plné ústa demokracie a na druhej je akákoľvek diskusia o určitých historických faktoch dogmou a trestným činom. Spoločnosť v ktorej je možné spochybňovať alebo zosmiešňovať náboženstvo, posvätnosť zväzku muža a ženy, rodinné hodnoty, právo na život bez eutanázie, či dokonca aj samotného Boha, ale akákoľvek kritika len jediného národa a jeho činov je neprípustná a právne postihnuteľná, nemá právo nazývať sa demokratickou či slobodnou a v konečnom dôsledku je historicky odsúdená k postupnému úpadku a zániku. |
Počas 40 rokov komunistickej vlády existovala síce ústavne zaručená sloboda prejavu a aj mediálny zákon (zákon o tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch), ktorý sa na túto slobodu prejavu odvolával, v skutočnosti však médiá boli ovládané komunistickou stranou a riadené jej direktívami. Až politická zmena po roku 1989 mala priniesť skutočnú slobodu médií, odstránenie cenzúry a štátneho monopolu v oblasti médií. Aká je skutočnosť po dvadsiatich rokoch viac ako jednoznačne dokazuje existencia tejto webovej stránky. Obsahom štandardu ochrany slobody prejavu tak ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právo na slobodu prejavu. Východiská a jurisdikcia: Právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný. Každý sa môže rovnako dovolávať štandardu ochrany slobody prejavu vytvoreného aplikačnou praxou Európskeho súdu podľa čl. 10 Dohovoru, a to z nasledujúcich dôvodov: „ Pre stanovenie rozsahu a ochranu určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky štátu“. (rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 5/93, sp,zn, II ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97). Slobode prejavu sa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR zaručuje osobitná ochrana (nález Ústavného súdu sp.zn. II ÚS 28/96).Podľa č. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Európsky súd vo viacerých prípadoch k rozsahu a obsahu slobody prejavu zaujal nasledujúce právne názory: Nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť (Dalban proti Rumunsku z roku 1999, munatis mutandis Feldek proti Slovenskej republike z roku 2001). Európsky súd s odvolaním sa na rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 dospel k záveru, že poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, je podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“. Mimoriadne dôležité je aj uviesť, že „ak majú opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácii o otázkach legitímneho verejného záujmy, musí sa Európsky súd pozorne zaoberať ich primeranosťou“. (rozsudok vo veci Jersild proti Dánsku z roku 1994). Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, ak je podrobená kritike za svoje konanie (mutatis mutandis rozsudky Európskeho súdu vo veciach, Oberschlick proti Rakúsku z roku 1991, Vereinigung demokratischer Soldaten Osterreichs a Gubi proti Rakúsku z roku 1994, Oberschlick proti Rakúsku z roku 1997). Voľba spravodajskej techniky je výlučne oprávnením tlače, pričom žiadný súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť (prípady Jersild proti Dánsky z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000). Pre úplnosť je potrebné uviesť, že novinárska sloboda dokonca zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania alebo dokonca provokácie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995) a nesporne aj interpretovania faktov (rozsudok Európskeho súdu vo veci Lingens proti Rakúsku z roku 1986). |
Návrat na hlavnú stránku |
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria! |