Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

13. Ak neexistuje slobodná vôľa,
ale len akási pravda holá, beznádej nás rýchlo zdolá.

31. 7. 2020

Prečítal som obe knihy Yuvala Harariho "Sapiens" aj "Homo Deus". Písal ich veľmi vzdelaný a bystrý človek, ale vidím v knihách zásadné rozpory. Paradoxne ide o to neustále pokušenie "budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo", ale pritom sa tu vlastne popiera individualita, originalita a predsa len určitá nezávislosť človeka, teda celkom určitá sloboda a možnosť, napriek všetkej determinácii, sa v určitom zmysle a za konkrétnych podmienok slobodne rozhodnúť. Pretože možnosť byť akýmsi bohom napojeným na počítač, ktorý ma rádovo a kvalitatívne prekonáva, vo mne nevyvoláva žiadnu hrdosť ani radosť.
Ako sa píše v Kazateľovi, "nič nie je nové pod slnkom." Našu determináciu, pudovosť a živočíšnosť naznačuje už apoštol Pavol v známom výroku, že nekoná to, čo by chcel, ale koná to, čo v skutočnosti nechce a preto sám seba nazýva biednym človekom. Tejto determinácii, ktorú nazýva dedičnou hriešnosťou, sa až chorobne vášnivo venuje Aurelius Augustinus, ktorý príznačne trpí aj tým, že nedokáže vôľou ovládať svoje vetry... Keď tak sledujem jeho životopis, asi by sa mal hanbiť za celkom iné veci a činiť pokánie hlavne za svoje opovážlivé konštrukcie. Iste ho do veľkej miery ospravedlňuje to, že mnohé fakty, ktoré sú pre nás samozrejmé, nepoznal a ani nemohol poznať. Preto netreba pochybovať o jeho genialite, dobrých úmysloch, ba ani o svätosti.
Podobne a možno ešte intenzívnejšie sa so svojou hriešnou pudovosťou trápil Martin Luther a takisto si nevedel poradiť so živočíchom v sebe samom, ani prakticky, ani teoreticky. Zničený touto
dilemou vlastne úplne opustil koncepciu slobodnej vôle, čo mu veľmi dôrazne a vtipne vyčítal Erazmus Rotterdamský v diele "De libero arbitrio." Vlastne kvôli tomu sa s ním rozišiel.
Sme naivní, keď predpokladáme, že Ježiš o týchto problémoch človeka, o jeho zodpovednosti a možnosti ju poznať a vyvodiť z nej osobné povinnosti, nevedel a nehovoril. Vlastne celé podobenstvo o márnotratnom synovi je o tom. Takisto nepochybuje o našej občasnej nevyhnutnosti hrešiť, teda o nedokonalosti, ktorú vlastnou vôľou nedokážeme odstrániť, ale len pochopením druhých a snahou im odpustiť. Len takto sa môžeme dostať k objektívnemu poznaniu seba samého a k možnosti sa zmeniť, teda konať pokánie. To neznamená úzkostlivosť, komplexy a strach, pretože ak si uvedomujeme hoci len jediný a malý talent, máme slobodu a povinnosť ho rozvíjať. To je podstata úcty k slabému človeku a rešpekt k jeho individualite a teda aj cesta k slobode v Duchu svätom. To je aj nádej, prednosť a výlučnosť kresťanstva. Neopúšťajme ho, milí moji a ani my sami sa neopúšťajme a po splnení týchto podmienok nás neopustí ani Boh.

KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!


Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com

 

14. Vyznajme svoje hriechy, omyly a viny,
aj tak nás nakoniec dobehnú dejiny.

16. 8 2020

Zúčastnil som sa 15. augusta spomienky na smrť Andreja Hlinku. Mohlo nás tam byť okolo osemdesiat, žiadni oficiálni predstavitelia politického ani cirkevného života si ho neprišli uctiť. Svojho oltárneho spolubrata pozdravil iba staručký kňaz, ktorého chceli mladí ľavicoví fanatici pred pár rokmi silou - mocou obviniť z popierania holokaustu. Z politickej scény som tam registroval iba dve členky strany, ktorú permanentne nie je vhodné ani spomenúť.
Je to paradoxné, keď si uvedomíme, aká sláva sa bude diať o pár dní pri oslave veľmi nejednoznačného partizánskeho hnutia, ktoré v predstihu pripravovalo škodu a krivdu mnohým ľuďom. Smutné je aj to, že zajtra sa chystám na stretnutie nežne revolučného kresťanského hnutia, ktoré si neváži a nectí históriu kresťanov vo vlastnom národe a hneď v zárodku sa vyjadrilo, že bude pôsobiť ako červotoče a spochybňovať každého a všetkých. Je to jeho dedičný hriech a bez jeho vyznania nie je možné žiadne jeho znovuzrodenie a či archaickejšie vzkriesenie.
Celkove je hrozný pohľad na naše dejiny a absolútnu neúctu k ľuďom, ktorí pre nás čosi, i keď s chybami a nedostatkami, predsa len vykonali. Stále totiž počúvame "lebo Tiso", "lebo Husák", "lebo Mečiar", "lebo Fico" a tak ďalej a tak podobne. V politike je vždy problém, čo sa dá robiť a čo nie, koho záujmy a do akej miery môžeme chrániť. Ak sme teraz na 80 percent závislí od nemeckej ekonomiky, asi to za Tisa nebolo ináč, tým viac, že aj česká ekonomika bola toho času súčasťou nemeckej. Vždy je problém aspoň niekomu pomáhať a pritom udržovať väčšinu ľudí nad vodou.
Pracujem už 37 rokov v jednej búde, ktorá má okolo 30 zamestnancov a uvedomujem si, aké je zložité riadiť aj takéto malé spoločenstvo bez kompromisov a krívd, niekedy aj zbytočných a zlomyseľných, ale väčšinou potrebných a nevyhnutných. Celé evanjelium Ježiša Krista je práve o neodporovaní zlu a nevyhnutnosti odpúšťania. Je to veľmi smutné, ak si to, zvlášť v poslednom a či ostatnom čase, neuvedomujú mnohí ľudia, ktorí sa považujú a vyhlasujú za kresťanov.

Bože, buď milostivý nám hriešnym a tak trochu aj smiešnym!

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com

15. Nemusíme a nemôžeme sa cítiť ako obri,
ale môžeme veriť tomu, že treba byť dobrý.
12. 9. 2020

Oslovili raz Ježiša: "Učiteľu dobrý." A on sa ohradil: "Prečo ma nazývaš dobrým? Dobrý je jedine Boh." Zjednodušene môžeme povedať, že dobrý a absolútny nemôže byť nedokonalý, hoci i ten najsvätejší človek. Z logiky sveta a či vesmíru vyplýva, že môže existovať len preto, že ho riadi jedna vôľa. My sme stvorení na Boží obraz a takisto nemôžeme nepresadzovať svoju vôľu a nesnažiť sa o svoj svätý pokoj. Ale vždy pritom musíme mať na mysli, že naše snahy sú relatívne a omylné a vždy sa musíme snažiť predovšetkým chápať Božiu dobrotu a aplikovať ju vo svojom živote.
Veľa sa špekuluje a uvažuje o tom, či vôbec máme nejakú slobodnú vôľu a či máme vôbec možnosť slobodne sa v niečom rozhodovať. Sú to iste možno aj neprekonateľné teoretické problémy, ale našťastie živá skúsenosť a teda reálna prax, nám hovoria, že môžeme byť dobrí, môžeme konkrétnu dobrotu rozdávať, prijímať a hlavne byť za ňu vďační. Ale komu? Asi predsa len tomu Bohu, ktorý dal existenciu nielen vesmíru, ale aj tej partikulárnej čiastočke, ktorou sme my sami.
Boh už v knihe Genezis hovorí, že všetko, čo stvoril, je dobré a človeka dokonca definuje, ako niečo veľmi dobré. Prečo sa nám teda tak často vzprieči žalúdok pri pohľade na ľudské zlo a nedokonalosť? Riešili tento problém rozliční teoretici a veľduchovia, vrátane sv. Aurelia Augustína. Listoval som nedávno Katechizmus katolíckej Cirkvi a je tam mnoho odkazov na tzv. dedičný hriech a ešte viac na tzv. prvotný hriech. O čo tu vlastne ide? Nejde o to, že sme hriešni a nedokonalí, to je úplne jasné, ale kto za to môže?
Bol raz jeden Adam a jedna Eva, ktorí zapríčinili všetko zlo a nedokonalosť nielen v ľudskom svete, ale aj v celom vesmíre? Mohol dobrý Boh stvoriť úplne skazeného a zlého človeka, ktorý je s celým svetom odsúdený na smrť a večné trápenie? Isteže nie a ak sme po Augustínovi stáročia stavali svoju vieru a istotu na nevinnom omyle, tak s postupným rastom horčičného zrnka ju stále viac staviame na úmyselnej lži. Musíme už s tým raz skončiť, lebo celá stavba sa nám zosype a Syn človeka naozaj nenájde vieru na Zemi pri svojom druhom príchode.
Každý si teda hľadáme možnosť vlastnej dobroty a spokojnosti a narážame na to, že to isté chcú, často aj na náš úkor, aj naši blížni a vzdialenejší. Paradoxne, vďaka veľkým trápeniam a bolestiam smerujeme k tomu, že máme na tieto naše možnosti a nemožnosti stále reálnejší a sebakritickejší pohľad.
Preto je čoraz hriešnejšie tvrdiť, že človek ako pojem je mysliteľný bez trápenia, bolesti a smrti, teda bez logickej, nevyhnutnej a do veľkej miery aj nezavinenej nedokonalosti. Augustínova koncepcia je síce logická, ale evidentne neľútostná a ak máme len trochu ľudské srdce, musíme ju s veľkou ľútosťou opustiť a snažiť sa o niečo lepšie a milosrdnejšie. Jedine to nám pomôže lepšie poznať dobrého Boha a jeho vôľu. Pre každého z nás osobne.

Buď vôľa Tvoja! Fiat voluntas Tua!

Vlado Gregor ,
gregigregor58@gmail.com





   PRINT RSS

             
Hlavná stránka