Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka

Meditácie nie príliš medové IV.

Pokračovanie knižiek Svedectvo času I., II. (1978 – 2015) a
Meditácie nie príliš medové I. - III. (2015 – 2019)

OBSAH:

1. Ježiš nám neprišiel priniesť priveľa pokoja, aby sme celkom pokojní nepadli do hnoja.
2. História sa postupne ku koncu chýli, ale múdry človek sa stále hlúpejšie mýli.
3. Môžeme si už na zemi tvoriť malé raje, ak jeden druhému bez kariérizmu praje.
4. Ani človek ani národ bez vzájomnej pokory nič dobrého a trvalého nestvorí.
5. Zdá sa, že skúšame hororové testy a privolávame si netušené resty.
6. S úctou počúvam "Staň sa mi podľa tvojho slova" a verím, že sa to deje naďalej a znova.
7. Tá rýchlo preslávená korona nám hádže definície priamo do lona.

 


1. Ježiš nám neprišiel priniesť priveľa pokoja, aby sme celkom pokojní nepadli do hnoja..

/ Matúš 10, 34 a Lukáš 12, 51 /

Vianoce 2019

Pochybnosti a nevera vznikajú pozvoľna a už v predkoncilovej teológii sa prejavuje tendencia menšej úcty k Bohu a k preceňovaniu, niekedy až k zbožňovaniu človeka. Spomeniem Maritaina, Congara, de Lubaca a de Chardina, etc.

Vieme zo socializmu, ale už aj zo súčasnosti, že nie je natoľko dôležité, čo sa oficiálne hovorí a čo sa verejne vytlačí, ale to, čo sa dá čítať medzi riadkami a k čomu to nakoniec vedie. "Podľa ovocia ich spoznáte…"

K histórii, dôsledkom a následkom koncilu odporúčam texty dona Luigiho Villu /1918 - 2012 /, ktorý dokonca vydával časopis Chiesa viva. Dobrá a faktografická je aj kniha protestanta Ericha Brüninga "Cudzí agent", kronika koncilu od Ralpha Wiltgena SVD "Rýn sa vlieva do Tiberu" a čerstvo preložená kniha Roberta de Matteiho " II: vatikánsky koncil." Ak sa vám to nechce čítať, stačí si prelistovať spomienky Hansa Künga a všeličo o zákulisí a cieľoch podaktorých účastníkov koncilu sa bez námahy dozviete. Málokedy citujem, pretože sa zaoberám všeobecnými a všeľudskými zásadami, ale keď konečne niečo zacitujem, znamená to, že sa to naozaj oplatí prečítať.

Nepochybne sme sa dostali do štádia, keď sa hanbíme za to, že ešte vôbec existujeme. Nečudujte sa, že to nielen mňa, ale mnohých veriacich trápi. Asi nielen ja mám smutný dojem, že otec František nechce len stvoriť novú Cirkev, ale chce zaviesť aj novú vieru. A to ľudia odmietnu a už aj odmietajú. "Nahneval si vládcu? Obráť sa k ľudu. Nahneval si ľud? Tak utekaj." / kaukazské príslovie / Stalo sa totiž to, že po koncile sa neoficiálne uznal judaizmus za rovnocenný kresťanstvu a po Seelisburgu už aj oficiálne, doslova sa zakázala misia medzi židmi. Čo je tak trochu paradox, ak nie rovno nezmysel. Pretože čo iné robil medzi svojimi rodákmi Ješua Mašiach, ak nie zvestoval evanjelium pre ich záchranu a obrátenie? A žiaľ Bohu, vzniká vo mne ďalší dojem, že po rehabilitácii judaizmu vznikli snahy po rehabilitácii šamanizmu, to jest pohanstva.

Otec František teda nejde na nervy len mne tým, že stále treba vysvetľovať, ako to vlastne myslel. Pritom v evanjeliu sa píše jasne: "Vaša reč nech je áno, áno a nie, nie a čo je navyše, je od Zlého." /Matúš, 5, 37/ Moji rodní Záhoráci zase hovoria: " Myslet a srat není jedno.

"Modlárstvo nie je len obdivovanie Pachamamy a ušľachtilých divochov, ale akékoľvek uctievanie sveta a človeka. Ak preceňujeme možnosti politiky a ekonomiky, určite páchame modloslužbu. Pretože prvý príkaz Desatora o tom, že si máme ctiť len nášho Stvoriteľa a
jedine jemu sa máme klaňať, je dosť jasný a kategorický. NON POSSUMUS, to jest nemôžeme, hovorili tisícky mučeníkov, ktorých nútili k modloslužbe a NIKTO nám nemôže prikazovať niečo iné a tolerantnejšie.

 

Bože, buď nám milostivý a zachráň nás!


Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com



2. História sa postupne ku koncu chýli, ale múdry človek sa stále hlúpejšie mýli.

25. 1. 2020
                                                         
Každý človek v niečo verí, lebo bez viery a spoľahnutia sa nemôže prežiť, ani len fyzicky. Málokto však svoju vieru domýšľa a reflektuje, sú na to niekedy potrebné naozaj silné zážitky.

     Málokto si uvedomuje aj to, aké nezmyselné sú hádky medzi evolucionistami a kreacionistami. Boh existuje totiž nezávisle od času a nad časom, dokonca existoval ešte pred časom. Pre neho je totiž aj to, čo sa nám, žijúcim, rastúcim a upadajúcim v čase, zdá ako evolúcia, vlastne kreáciou. Pretože Boh pozná začiatok aj koniec toho, čo sa deje pod Slnkom, ako na to prišiel už starozákonný Kazateľ.

Dobro je iste prvotné a ťažko by sa verilo v Boha, ktorý nie je, nechce a nevie byť dobrý. Zároveň je ale nepochybné, že trápenia, nedokonalosti a teda aj zlo, majú nejaký zmysel, pretože ináč by tu neboli. Ťažko sa to bez konkrétneho prežitia chápe a ešte ťažšie vysvetľuje, ale bez celkom určitého zla by sa to dobro nemohlo zjaviť, prejaviť a teda ani realizovať. Je to asi nevyhnutná daň, že popri všetkej láske a sentimente si aj konkurujeme a pri svojej nevyhnutnej
nedokonalosti sa aj nevyhnutne a zavinene i nezavinene mýlime.

Rodinná a bratská láska sa považuje za najintenzívnejšiu a nespochybniteľnú. Paradox je ale ten, že v rodinách sa vyskytuje aj najviac nenávisti, závisti, ponižovania a zneužívania... Je to niekedy kruté, ale je nielen neľudské, ale aj proti prírode, nedbať predovšetkým na ľudí, ktorí od nás závisia, spoliehajú sa na nás a za ktorých sme zodpovední. Bez alfa samcov a bez včelej kráľovnej, teda bez konkrétneho poriadku a hierarchie, nemôžu fungovať nielen cicavce a hmyz, ale ani ľudské spoločenstvo. Preto buďme ekumenickí a tolerantní, ale vážme si samých seba a svoju osvedčenú vieru a poučnú históriu. Ak to nebudeme robiť, márne bude náš vzor Ježiš Kristus hľadať vieru na Zemi, keď znovu príde. Buďme teda odpúšťajúci a milosrdní, ale uvedomujme si, že môžeme byť takí len vtedy, keď si pevne určíme, čomu máme veriť a na čo sa môžeme spoľahnúť.

Na záver spomeniem ešte môj osobný paradox. Svoje nadšenie som si vypestoval v opozícii a v súboji s násilným komunizmom. S hrôzou ale zisťujem, že po jeho páde je naša viera oveľa viac ohrozená ako vtedy, keď bol tento nepriateľ mocný a jasný, ale evidentne nezmyselný a poraziteľný. Dobro a pravda teda nepochybne pretrvávajú a nedajú sa zrušiť a pochovať, ale nepochybujme, že aj zlo je stále rafinovanejšie a nebezpečnejšie, hoci zdanlivo maximálne tolerantné a zmierlivé.

Buďme realisti a nedajme sa klamať vlkmi v rúchu baránka a pastiermi, ktorí zradili svoje poučujúce a ochraňujúce povolanie a poslanie. Pretože žiaľ Bohu, zdá sa, že ich rady sa rozrastajú a šíria väčší strach a neistotu, než násilný a nekompromisný komunizmus. Ten však definitívne prekonáme len vtedy, keď budeme vďační, za to, čo sme prijali ako dar a ak budeme zadarmo a nezištne rozdávať to, čo sme zadarmo dostali.

                             Tak nám Pán Boh pomáhaj!

 

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com


    

3. Môžeme si už na zemi tvoriť malé raje, ak jeden druhému bez kariérizmu praje.

8. 2. 2020

Stretol som nedávno dve myši. Jedna hovorila druhej:"Budem voliť mačky, lebo sľúbili, že nebudú chytať myši." Milí moji, demagógia si nachádza stále nové a netušené dimenzie. Určite sú poľutovaniahodné javy ako korupcia, protekcionizmus, klientelizmus a podobne, ale nemusia byť vždy zlé a už vôbec to nie sú javy práve tie neodpustiteľné a najhoršie. Pretože bez toho, aby sa medzi sebou podporovali ľudia a skupiny ľudí, by sa civilizácia zrútila. Dobre to vystihuje Ježiš v podobenstve o nepoctivom správcovi. Nebudem uvádzať kapitolu a verš, veď vy mladší a technicky zdatní si to poľahky vygooglite.

Mimochodom, ak by rodiny, spoluveriaci a jednoducho dobrí a milosrdní ľudia nedržali spolu, ako by mohol sústavne vznikať na Zemi dočasný raj, hoci len lokálne a časovo obmedzený? Sám by som sa bez otcových známostí nedostal ani na gymnázium, ani na vysokú školu, ktorú som však aj tak kvôli obludnému mrzačeniu dejín, ktoré som tam študoval, nebol schopný psychicky dokončiť, hoci intelektuálne ma história od malička nadchýnala.

Hnevá ma totiž, ako sa historické fakty nekriticky prenášajú do súčasných pomerov, bez ohľadu na vtedajšie možnosti a podmienky a ako sa vyrábajú nekritizovateľní hrdinovia z nereálnych, ba občas až fanatických fantastov.

Citujem z článku o jubilantovi Vincentovi Šabíkovi, zakladateľovi Literárneho týždenníka: "Na postave takého intelektuála, ako je V. Šabík, by sa dalo rekonštruovať obdobie socializmu. Jeho spomienky by pomohli rozmotať pravdivý obraz času, ktorý sme všetci žili a evidovali. Podľa neho inštitúcie skôr chránili, najhorší boli jednotlivci - udavači, "kostolníci", ako im Šabík hovorí, ktorí si zapisovali a udávali. V. Šabík je totiž zástanca "pozitívnej deviácie", ktorý nie veľmi súhlasí s demonštratívnym disidentstvom a úplným dištancom od vládnucej a manipulatívnej strany. Zdôvodňuje to tým, že byť v procese je aj šanca napomáhať zmierňovaniu jeho ostrosti a aj niečo konkrétne v prospech kultúry robiť. Tento postoj je rovnako legitímny a oprávnený ako disidentský." /Slovenské pohľady 9, 2017, krátené/

Sám som bol celý život disident, verejne od roku 1979, ale nikdy som nemal neúctu k ľuďom, ktorý si predstavovali život ináč a chceli slušne a charakterne žiť aj za cenu určitého prispôsobenia. Často nie je totiž hrdina len ten, ktorý bojuje a protestuje, ale aj ten, ktorý mlčí, uvažuje a ticho koná.

O dôležitosti prispôsobenia sa a schvaľovaní túžby po dokonalosti a svätosti vie svoje aj katolícka Cirkev, ktorá účinkovala v mnohých neľahkých časoch a mnohým ľuďom uľahčovala a spestrovala ich život, dávala im pocit dôstojnosti a nádeje. Často aj v neľútostnom a priznajme si, že niekedy v krivdiacom boji proti rôznym druhom nereálnych fantastov. Dogmy Cirkvi sa nenariaďovali zhora, schvaľovali sa až potom, keď sa zistilo, že veľká väčšina veriaceho ľudu si ich váži a ctí. Nejde teda ani tak o ich doslovnú realitu, ale o pravdivý ideál a konkrétne usmernenie, ktoré predstavujú. Sú to ťažké zamyslenia a skúmania a presahujú možnosti tejto úvahy, ale vyzývam mladé a nadšené mozgy, aby sa nad nimi vážne zamysleli. Možno im to dodá možnosť aj niečo konkrétne a reálne urobiť a pomôcť mnohému dobrému, ktoré sa nie možno, ale určite deje okolo nás. Neučme sa teda bohapusto nadávať, ale ticho a reálne pomáhať!

A SLOVO NECH SA STANE TELOM!

Vlado Gregor, gregigregor58@gmail.com





   PRINT RSS

             
Hlavná stránka