Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii.
Hlavná stránka


35.
Milí rôzni novátori, nevytvárajte si vlastné dvory, ale ceňte si a vážte ostatné ľudské tvory.
19. 5. 2016

            
    Prebehla veľmi zaujímavá debata o knihe "Radosť z evanjelia na Slovensku." Nepochybujem, že analýza bola písaná s dobrým úmyslom, ale nerešpektuje závažnú Ježišovu výstrahu, aby sme si dali pozor a nepohrdli ani jedným z tých maličkých, ktorí v neho veria. Práve kvôli tomuto dešpektu sa dá povedať, že analýza dopadla podľa jednej populárnej pesničky, kde sa spieva, že analýza dokázala h... Autori a im podobní výskumníci majú dobre viditeľnú tendenciu neustále hľadať nejaké vybrané spoločnosti, čo evanjeliu priamo protirečí. Čítam teraz opakovane knihu kňaza Štefana Šmálika "Boží ľud na cestách" a nestačím sa čudovať, ako sa z našej nevesty Kristovej vytratila pokora, obetavosť a snaha vyznať vieru aj za cenu pozemského života, ktorý podľa evanjelia nie je ničím v porovnaní s budúcou slávou .
Takisto prišlo v poslednej dobe k strate pocitu našej jedinečnosti a nevyhnutného poslania, ktoré nám odovzdal Ježiš a ktoré prikázal odovzdávať svetu, ktorý nemáme zbožňovať, ktorému sa nemáme prispôsobovať, ale ktorý máme svojím neohrozeným a nenahraditeľným príkladom radostne meniť. Toto by malo byť tou zvestovateľskou radosťou, ktorej správne smerovanie bezpodmienečne potrebuje pokoru, ktorá ja zabezpečovaná práve hierarchickou organizáciou Cirkvi a tou zásadou, že tí vyšší sú povinní počúvať a rešpektovať vzdychy tých menších od seba, vrátane tých najmenších.

Je možné, že som stále kritickejší, ale aj situácia, nielen vo svete, ale aj vo vnútri Cirkvi, sa stáva stále kritickejšou. Dúfajme a verme, že nezradí posolstvo svojho zakladateľa, ktorý nám názorne predviedol, ako sa dá a ako treba byť poslušným až na smrť. Ak by sa zrada stala, Boh bude musieť hoci aj z kameňov utvoriť nových svojich, nielen vyvolených, ale aj pokorných a poslušných nasledovníkov. Starý ľudový povzdych hovorí, že všetko je do času, ale Pán Boh naveky a mám niekedy pocit, akoby sme hĺbku tohto stručného postrehu prestávali vnímať a rešpektovať.

Milí moji, buďme k sebe a najmä k našim blízkym, hlavne k tým najmenším, dostatočne a aktuálne milosrdní, neroňme pritom krokodílie slzy, ale ostávajme pevní vo viere a v hrdosti na to, čo sme počas dejín Cirkvi dokázali. Ak nedokážeme byť milosrdní s vierou, rešpektom a sebaúctou, ani ten Boh nebude môcť byť milosrdný k nám. Pretože on je Bohom poriadku a nie nepokoja a rešpektuje našu slobodnú vôľu. On nám vymedzil slepé uličky, ale nezabraňuje nám do nich sebaisto a nepokorne vchádzať. Možno aj preto, aby iní videli, ako sa nemá Boh pokúšať a ako sa nesmie experimentovať s jeho náukou a dobre myslenými receptami pre nás, nespravodlivých, hriešnych, pomýlených a chorých. Pretože práve pre takýchto prišiel Kristus, nie pre tých, ktorí sa cítia lepšími, zdravšími a väčšími od všetkých menších a ostatných.

Vlado Gregor                       gregigregor@gmail.com

36. Nepopierajme kresťanstvo ako také, aby nám ostalo aspoň voľajaké.

                                          3. 6. 2016

     Možno sa niektorým zdá, že robím zbytočné poplachy, môžu si byť istí aspoň v tom, že mi nejde o prachy... Úprimná snaha o pravdu nikdy nebola populárna, už Džingischán definuje, že kto hovorí pravdu, nezomrie na chorobu. Trochu študujem aj históriu, veľa som počul aj od mnohých pamätníkov a som šťastný, že som sa narodil do doby, v ktorej mi tá snaha o úprimnosť a poctivosť v myslení príliš neublížili.

     Tí čo ma bližšie poznajú, dobre vedia, že som realista a nie fanatik. Celé roky ale sledujem, ako tie rôzne druhy relativistických špekulácií zaujímajú len malé percento ľudí a aj tí sa rýchlo rozhádajú. Ježiš učeníkom duplikuje, že neprišiel rušiť a meniť Zákon a prorokov, ale ich naplniť, pričom ale fakticky ten Zákon zmenil. Dokonca prísne opakuje, že kto by upravil hoci len jotu, teda najmenšie písmenko v Zákone, bude najmenší v kráľovstve nebeskom. Prečo asi? Vyzerá to na prvý pohľad ako paradox, ale dejinné skúsenosti a aj momentálna situácia nám jasne dávajú najavo, že morálne a pevné spoločenstvo nevybudujeme na múdrych a menej múdrych debatách... Ľudia podvedome nechcú stavať domy na piesku, hľadajú a potrebujú pevné oporné body a jasné koncepcie, nie neustále uvažovania, kto je múdrejší a čo je múdrejšie. Ako sa táto prísnosť, pevnosť a jednoznačnosť dopĺňajú s tým milosrdenstvom, o ktorom sa teraz toľko hovorí a s bolesťou v srdci musím povedať, že aj bohapusto tára?

     Píšem túto úvahu na sviatok Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Pripadá nám niekedy to katolíctvo presladené a sentimentálne, ale tu už naozaj nejde len o katolíkov, ale či prežije kresťanstvo ako také, či sa nerozpustí v amorfnej mase tých najslobodnejších, najotvorenejších a najdemokratickejších. Takíto sa ho, možno často neúmyselne, snažia pochovať - veľmi nenápadne a s navonok dobrými úmyslami, žiaľ občas natoľko dobrými, až sa stávajú hlúpymi. My veríme, že Kristus bol synom Božím, ale v pamäti svojich najbližších a ich nasledovníkov sa momentálne a reálne zachoval kvôli veľkej dobrote svojho citlivého srdca. Ale naozaj pritom nezabúdajme, že nejeden raz nás upozorňuje, že naša reč má byť áno, áno a nie, nie a že len pravda nás vyslobodí, nie nereálne rozprávky o dobrom Jankovi a Marienke a zlej ježibabe, ktorou vraj je tá dogmatická, nemilosrdná, krutá a až príliš pravdivá Cirkev.

     História je učiteľkou života a možno práve tí moslimovia nás znovu naučia vážiť si a ceniť svoju vieru a síce milosrdné, ale vôbec nie hlúpe tradície. Cesty Božie sú nevyspytateľné... Naozaj.


   POKOJ VÁM!    PAX VOBISCUM!    ALEJKUM SALAM!

     Vlado Gregor     gregigregor58@gmail.com


37. Ťažko je žiť bez hriechu a spolu, ale Boh nám dovoľuje plniť jeho vôľu. 12. 6. 2016

           Absolvoval som nedávno Krížovú cestu na bratislavskej Kalvárii, ktorá sa udiala trochu netradične. Presne vtedy, keď sme mali vyjsť na trasu, spustila sa taká búrka a lejak, že sme sa museli schovať pod veľké balkóny neďalekého paneláka a tam si jednotlivé zastavenia odmodliť. Presne vtedy, keď sme skončili, prestalo pršať. Napadá nás pri takýchto udalostiach problém miery a spôsobu Božej všemohúcnosti a tiež nevyhnutnosť plnenia jeho vôle, alebo aspoň zmierenia sa s ňou.
        
     Uvažoval o tom už lekár a cestovateľ John Mandeville v 14. storočí: "Ľudia sa ponáhľajú rôznymi smermi a majú ku svojim cestám úctyhodné dôvody. Pred spaním každý prosí Boha o dobrý vietor a Boh nemá dôvod, aby ho nevyslyšal. Je ale jasné, že nemôže vyslyšať všetkých naraz. Neexistuje vietor, ktorý by bol pre všetkých rovnako dobrý." Lebo ani Boh nemôže zariadiť vietor, ktorý by vial súčasne viacerými smermi...
     Píšem túto úvahu na narodeniny Tonka Srholca. Nechcem byť sentimentálny, ale pri spomienke na Toníčka mi vypadne z oka slzička. Keď som ho stretol, vždy som spomenul, že sme sa narodili v zna- mení Ublížencov, lebo ľudia nechcú pochopiť, čo im chceme naznačiť. Nemohli sme mať často súčasne pravdu, ale mohli sme sa mať radi a aj sme sa mali.

     Keď sa začítame do Biblie, okamžite sa nám vynoria rozpory, ktoré vedú mnohých ľudí k ateizmu a agnosticizmu. Už v Genezis je hlboko znázornený spor medzi ženskou intuíciou a mužskou logikou a nevyhnutnosť problémov a hriechov, ktoré z toho vyplývajú. Krivda na Izmaelovi má nepochybne následky až dodnes... Biblia je teda naozaj kniha reality, najrealistickejšia kniha na svete, z ktorej sa dá výstižne až zázračne poučiť!

     My veríme, že Kristus bol dokonalý a dobrý. Prečo sa potom on sám ohradil, keď ho nazvali učiteľom dobrým a upozornil fanúšikov, že iba Boh je dobrý? Ipse dixit, sám to povedal.

     Veľmi dobre si uvedomujeme, že ani človek, ani žiadne ľudské spoločenstvo nemôžu žiť bez snahy o väčšiu dokonalosť a spravodlivosť a nijaká skupina neprežije bez úsilia o vzájomnú pomoc a solidaritu. Ale nie sú aj tie najlepšie ciele tehotné problémami a možnosťou a realitou nedokonalostí, omylov a hriechov? Práve preto je nemysliteľné odpustenie a milosrdenstvo bez uvedomenia si hriešnosti
a jej možných následkov, teda bez pokánia.

     Ľudia sa dosť pochopiteľne pohoršujú nad Starým Zákonom a bolo vždy veľké pokušenie sa ho zbaviť a zriecť. Sväté Písmo nám však od počiatku plasticky znázorňuje, ako tvrdo sa žije v nepriaznivých okolnostiach a ako je ťažké zachovať si občas nielen charakter, ale aj holú existenciu. Ako sa len natrápil ten "červíček Jakubov", aby v tej nárazníkovej zóne medzi najväčšími ríšami staroveku vôbec prežil!

     Je nemožné, aby Cirkev prežila bez odpúšťania a milosrdenstva a práve to je základom Ježišovho posolstva. Ale ak máme vedieť odpúšťať, musíme si uvedomiť, čo je hriech, ktorý treba odpustiť a ako sa proti hriechom a nevyhnutným problémom z nich vyplývajúcich účinne brániť.
     Myslím si, že väčšina ľudí a Cirkev ako celok to chápu, aj keď niekedy len podvedome a neurčito a preto neprestávam veriť, že ani v tejto dobe relativizmu a chaosu ju brány pekelné nepremôžu.

     Mohol by som túto meditáciu rozpisovať donekonečna, ale Boh je vysoko na nebi a my žijeme nízko pri zemi a tak nech sú naše slová málopočetné...


Vlado Gregor     gregigregor58@gmail.com



   PRINT RSS

             
Hlavná stránka