Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!
|
Zomrel Ľuboš Jurík, jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorý mal odvahu odhaliť skutočnú pravdu o stave dnešnej spoločnostihttps://twitter.com/VladimirPavlik1https://vk.com/vlado.pavlik
Komerčné televízie vrátane RTVS dali prednosť bulvárnej informácii o zatknutí instagramovej „hviezdy“ Zuzany Plačkovej zadržanej pri protidrogovom záťahu pred informovaním verejnosti o smrti vzácneho človeka, publicistu Luboša Juríka, ktorého pre jeho odvahu písať o pre mnohých nepríjemnej pravde mnohí jeho kolegovia nenávideli.
Nenávideli ho tak ako nenávidia občianskeho aktivistu a signatára Charty 77 Vladimíra Pavlíka, na ktorého je v mediálne embargo a ktorého s Ľubošom Juríkom spájalo vzácne priateľstvo aké môže vzniknúť len medzi ľuďmi, ktorým išlo vždy o spravodlivosť a pravdu. Ľuboš Jurík a Vladimír Pavlík by mali byť vzorom pre množstvo povrchných kresťanov a politikov oháňajúcich sa Bohom, ktorí si neuvedomujú, že kresťanmi sú len do tej miery do akej dokážu odporovať zlu a že súdení nebudú za vieru ale za svoje skutky. Verš z Biblie (Jn 15, 18-21) má v prípade oboch svoje opodstatnenie. Nekrológ Vladimíra Pavlíka za spisovateľom Ľubošom JuríkomPosledné ZBOHOM do spisovateľského nebíčka, poďakovanie spojené s úprimnou a nefalšovanou úctou, vážený drahý priateľ, pán Ľuboš JuríkPre mnohých, ktorí to budú čítať, si položia otázku, čo viedlo takú intelektuálnu spisovateľskú osobnosť, uznávanú nielen v Európe, ale aj mimo nej, že uzavrel nádherné nefalšované priateľstvo s človekom môjho typu, ktorý mi to dal nielen najavo poslaním svojich kníh, s nádherným a úprimným venovaním? Ako dôkaz tu poslúžia venovania na jeho knihách mojej osobe, ako aj ukážka z jednej tej knihy, venované mojej osobe. Nedá sa zabudnúť, že dokázal vycítiť, čo mi dal jasne najavo aj vo vzájomných súkromných komunikáciách, že nie som žiadny typ zákerného a podlého človeka, pričom by mi nikdy nenapadlo, že tento vzácny človek, ľavicový intelektuál, s tým jeho veľkým dobrosrdečným srdcom, dlhé roky sleduje moje dokumenty a články, snažiac sa pochopiť, čo ma práve k takémuto štýlu doviedlo.Rozhodol sa, že so mnou nadviaže kontakt poslaním svojej knihy – POKUŠENIE MOCI, ako aj jej pokračovanie pod názvom – POUČENIE Z MOCI. Ako keby z môjho písania pochopil – prišiel k záveru, že si vážim Alexandra Dubčeka, a s osobným venovaním mi poslal knihu, ktorú, obrazne povedané, mu venoval, majúcu 575 stránok. Toto všetko je súčasťou prílohy, ako aj obsiahly a perfektne zdokumentovaný článok v denníku Sme. Nádherná spomienka mu bola venovaná aj v internetovom SLOVE. Paradoxne, tie najväčšie mienkotvorné médiá to prešli mlčaním. More sĺz zo mňa vytieklo, keď som toto písal a vracal sa do spomienok. Ako zahanbujúco som sa cítil, keď mi napísal, že prečo nemá toľko odvahy ako ja, práve on, ktorý svoju odvahu dokazoval niekoľkonásobne viac, ako ja osobne. Mohol by som tu napísať omnoho viac. Aj o tom, ako niektorí, tzv. ľavicoví intelektuáli kaviarenského typu mu nedokázali zabudnúť, že sa zaoberá primitívnym hulvátom môjho typu. Moje životné skúsenosti v tomto sú veľmi bohaté, lebo som bol u istej časti z politického a intelektuálneho spektra LEN ako debilný robotník, skurvený robotník, proletársky hulvát, lebo pre ľudí tohto typu bolo niečo nepochopiteľné, že v istom období, keď som viedol súdny spor s Vladimírom Mečiarom, to bolo aj mediálnou súčasťou. Že aj robotník, ako samouk, sa dostane do spoločnosti vysokoškolsky vzdelaných ľudí, s mimoriadne rozumovými schopnosťami, ktorí v čase normalizácie za svoje názory nemohli vykonávať svoje profesijné povolania. Nikdy mi nedávali najavo, že som len robotníkom, boli voči mne trpezliví, nikdy sa mi nesmiali, keď som v začiatkoch niektorým veciam nerozumel, pričom moje vyjadrenia boli priamo diletantské. Nechcem to písať ako samochválu, ale za tie roky som pri nich dospel. Niekedy dochádzalo aj k takým paradoxom, že keď som za bývalého režimu niečo napísal na vysoké stranícke a štátne orgány, tak podľa nich, to nemohol napísať robotník, ale ľudia vysokoškolsky vzdelaní a ja, ako robotník, som to podpísal. Vážený a drahý priateľ Ľuboš Jurík, som si tým istý, že aj v tom spisovateľskom nebíčku budete žiariť, ako tá najžiarivejšia nebeská hviezda, ktorá nikdy nezhasne, tak ako Vaša duša, ktorá odišla z Vášho tela. Vladimír Pavlík
http://www.necenzurovane.net/16/vrahovia.html
|