Rodičia a starí rodičia, ktorí spoločne so zločincami a vlastizradcami z vysokej politiky umožnili, aby ich vlastné deti a vnuci boli okradnutí o budúcnosť vo vlastnej krajine, spoločne ich vyhnali a vyháňajú do cudziny, budúce generácie obrali o detstvo a budúcnosť, tvoria cca 70 % Slovákov, nemožno považovať za súčasť národa, ale len za plebejcov bez vlastného názoru, ktorí nikdy nemajú právo byť súčasťou tohto národa, lebo prispeli a prispievajú k jeho postupnej likvidácii. Národ a každý jednotlivec, ktorý sa zmieri s tým, že bol okradnutý je nielen zbabelý ale najmä neskutočne hlúpy a zaslúži si otroctvo!
Hlavná stránka
Translator

Zločinecké a psychopaticko-sadistické ponovembrové Slovensko sa inšpiruje nacistickými zločinmi voči ťažko zdravotne postihnutým občanom  

https://vk.com/vlado.pavlik

 
           

          Uverejňujem ďalší otrasný príbeh, ktorý vo forme osobného vyznania opísala a zdokumentovala pani Zdenka Belánová, kde konkrétne dokumenty budú v tomto otrasnom svedectve vo forme príloh.

Vladimír Pavlík


          Volám sa Zdenka Belánová, mám 34 rokov a Parkinsonovu chorobu, ťažký stupeň.
Podarilo sa mi horko ťažko vybojovať 60 % invalidný dôchodok, aj to po druhom odvolaní. Prvý krát ma posudzovali v Rožňave, dali mi 40 %, invalidita vzniká pri 41 %. Tak som sa odvolala, no bez úspechu. Takže po pozberaní nových nálezov som znovu podala žiadosť. Znovu ma posudzovali v Rožňave. Výsledok ten istý. Odvolala som sa a išla som do Prešova, kde mi priznali 60 %. Tešila som sa ako malá, to som však ani len netušila, že dostanem iba 140 euro. Z toho sa nedá ani dôstojne žiť a nie to ešte sa nejako liečiť. Pochybujem, že ma niekto s touto diagnózou zamestná, veď čo sa dá robiť s trasúcimi rukami a môj stav sa bude iba zhoršovať. Veľmi ma bolieva aj chrbát. Nedokázala by som v robote dlho stáť, ani sedieť.

          Okrem toho mám aj psychiatrické diagnózy. Kým som to zvládala, pracovala som a preto mi invalidný vypočítali z môjho zárobku. Naši spoluobčania nič nerobia a majú viac. Sú obdobia, keď sa cítim relatívne dobre, ale sú aj také, kedy sa neviem postaviť ani z postele. Chodím do Košíc do novej nemocnice k špecialistovi, ktorý sa venuje týmto chorobám (expyramídovým), medzi ktoré patrí aj parkinsonova choroba. Bývam s otcom v rodinnom dome, ktorý som po maminej smrti zdedila. Brat je v ústave, tiež má Parkinsona. Mama mi 15. decembra 2016 umrela a bez nej to ide z kopca. Potrebovala by som absolvovať viacero kúpeľných liečení, ale všetko niečo stojí a jednoducho si to nemôžem z tých 140 eur dovoliť. Bojím sa toho, čo bude, ak sa oco pominie, preto to musím riešiť už teraz a nie keď bude horieť.

          Od augusta 2018 som nezamestnaná. Z roboty som musela odísť, nezvládala som to ani fyzicky, ani psychicky. Pracovala som vždy manuálne, naposledy štyri roky ako balička pri stroji vo firme, ktorá sa zaoberala výrobou vložiek, plienok, intimiek. Podľa brata viem, že Parkinson je ochorenie, ktoré sa zlepšovať nebude. Najmä ruky sa mi veľmi trasú, vždy som s tým mala problém. Ako dieťa ma to vôbec netrápilo, narodila som sa zdravá, resp. chorá, ale chorobu ešte nebolo možné vôbec pozorovať. Až vekom sa začal môj zdravotný stav zhoršovať. Po roku som musela odísť z Hotelovej akadémie a prestúpiť na Obchodnú, kde mi ale problém robil strojopis. Nedokázala som naklepať toľko úderov ako moji spolužiaci a ani prstoklad nebol dobrý. Musela som profesorke strojopisu priniesť potvrdenie od lekára, aby zohľadnila moje problémy vo výuke. Tiež písať na šmykľavú tabuľu s fixkou som nedokázala a museli to za mňa robiť spolužiaci, čo mi bolo neskutočne trápne. Neustále sa môj zdravotný stav zhoršuje, dokonca často padám a musím mať palicu, jednoducho ma zradia nohy a ja spadnem na zem z ničoho nič, je to veľmi nepríjemné, vyhliadky na zlepšenie nie sú.

          Mám preukaz ZŤP s doprovodom. Doktor navrhuje operáciu, stimuláciu mozgu, ale ja to nechcem, som ešte mladá a čo ak by to nevyšlo a ja by som nedajbože zostala na vozíku, čo bude potom, kto sa bude o mňa starať.
Parkinson ale to nie je len tras, táto choroba je veľmi zákerná a postupne človeka zničí. Ja už skutočne neviem ako ďalej, teraz je to ešte celkom fajn, lebo mi finančne pomáha oco, ale čo budem robiť so 140 euro sama, to teda vôbec neviem.

Obraciam sa preto na čitateľov tohto portálu s prosbou o finančnú pomoc na účet: SK8656000 0000 0023 3252 0001

.
Rozhodnutie Úradu práce
Lekárske nálezy



   PRINT RSS


             
Hlavná stránka