Pred nejakým časom bol na www.necenzurovane.net uverejnený článok pod názvom – Židovské korene – Záruka beztrestnosti Ivana Lexu?, od pána Mgr. Andreja Oczvirka (http://necenzurovane.net/17/lexa.html). Keďže článok nebol kompletný, ako prílohu uverejňujeme jeho doplnenie, teda, kompletný článok. Ivan Lexa, rozmaznaný synáčik nomenklatúrneho prednovembrového ortodoxného boľševika, patriaceho medzi tzv. zlatú bratislavskú mládež, svoju aroganciu a bohorovnosť zdedenú po svojom ocinkovi nám názorne predviedol, keď sa stal pravou rukou zločinca, zlodeja, paranoidného protislovenského škodcu, zakladateľa ponovembrového štátneho terorizmu, Vladimíra Mečiara, kde Ivan Lexa sa stal jeho realizátorom a komplicom, hlavne keď bol na funkcii riaditeľa Slovenskej informačnej služby. A nemožno zabudnúť ani na ekonomickú líniu.
Vladimír Pavlík
Ivan Lexa sa narodil 18. augusta 1961 v Bratislave v ČSSR. Pochádza z elitnej, komunistickej, veľmi bohatej rodiny zo židovsko-slovenskými koreňmi. Vlastní oficiálne prezentovaný majetok v hodnote 600 000 000 € až 700 000 000 € ale myslíme si, že hodnota majetku rodiny Lexovcov je niekoľko miliárd eur. Je z najbohatšej rodiny na Slovensku a jednej z bohatých a vplyvných rodín vo Východnej Európe.
Veľmi zaujímavá je informácia o jeho starom otcovi, ktorý pracoval vo vedúcej pozícii v Československej štátnej poisťovni š. p. zriadenej Zákonom č. 85/1952 Zb. o poisťovníctve. „Dedko Ivana Lexu pán Ing. Lexa bol oblastným riaditeľom Štátnej poisťovne na Slovensku. On ma prijal na Krajskú správu Štátnej poisťovne vo Zvolene a neskôr dal preložiť na likvidáciu na Gröslingovej ulici v Bratislave. A tiež na snahu môjho otca dal súhlas k mojej výpovedi vo februári 1953. U štátnej poisťovni som bol od augusta 1952 do februára 1953. Keď som prišiel za pánom Lexom do kancelárie všetci starší úradníci stáli pred ním v pozore, takúto autoritu on požíval. Všimol som si, že na vizitkách a v pracovných registroch mal napísanú národnosť židovskú. Vtedy sa totižto písala k menu úradníkov aj národnosť a židia to vtedy v ČSSR vnímali ako keby sa vrátil fašizmus. Práve v týchto časoch prebiehali antisemitské súdne procesy v ČSSR a židia pracujúci na rôznych vedúcich a verejných postoch sa báli...„ (môj otec doktor práv 1996, 2017).
Lexovská rodina/dynastia zastávala rôzne významné posty od dedka až po vnuka Ivana Lexu a jeho súrodencov. Boli veľmi dobre zapísaní v Československej komunistickej strane ako „finančný mágovia“ a tá ich využívala na rôzne účely. Ivan Lexa osobne zorganizoval a aj riadil únos Michala Kováča ml. a jeho zavlečenie do cudziny a takto sa dopustil viacero závažných trestných činov. „Prvý rozhovor s Fegyveresom vyšiel 16. októbra. Opísal v ňom, ako pred únosom a aj počas tejto nelegálnej operácie tajnej služby sledoval Michal Kováča mladšieho a jeho rodinu. Povedal, čo všetko sa dialo na ceste medzi Svätým Jurom, kde prezidentov syn býval, a Bratislavou, keď mu dve autá značky Seat Ibiza zatarasili cestu, prinútili ho vystúpiť a násilne ho naložili do iného auta a odviezli nevedno kam. Fegyveres sa dokonca vyjadril, že celú akciu cez vysielačku osobne riadil šéf tajnej služby Ivan Lexa.“ (Tóth P., 2013, s. 12, ISBN 978-80-89662-06-7).
V čase keď bol Ivan Lexa (HZDS) poslancom Národnej rady SR spáchal ďalšie trestné činy tým, že nezákonne odpočúval na pôde parlamentu poslancov a ďalšie významné osoby, ktoré by mohol skompromitovať. „V spravodajskej komunite koluje známy príbeh, že jednou z prvých vecí, ktoré si Ivan Lexa od svojich podriadených vydupal, bol kufrík s kamuflovaným nahrávacím zariadením. Keďže na počiatku riaditeľskej kariéry bol zároveň aj poslancom (zákon o nezlučiteľnosti funkcií vstúpil do platnosti až neskôr), údajne chodieval s kufríkom do parlamentu a nahrával si hovory, ktoré viedol medzi štyrmi očami s poslancami vládnej koalície. Netreba asi dodávať, že na nahrávanie (odpočúvanie) rozhovorov s kolegami poslancami nemohol mať povolenie súdu. V spravodajskej praxi ide o neobyčajný a mierne povedané poľutovaniahodný unikát. Žiaden riaditeľ tajnej služby, vedomý si významu svojho postavenia, nebehá po uliciach a inštitúciách s nahrávacím zariadením. Nato má predsa príslušný profesionálny personál. Tiež si treba položiť otázku, akú úctu mal Ivan Lexa k svojim straníckym kolegom a koaličným partnerom, keď si ich potajomky nahrával. Takto nahraté záznamy navyše nemali žiaden spravodajský význam. Zrejme slúžili len na ukojenie prazvláštnych chúťok ich zhotoviteľa. Kufrík, ktorý by inak mohli využívať príslušníci tajnej služby na zmysluplnú prácu, bol pre riaditeľa Lexu zábavkou a zrejme mu dodával pocit mimoriadnej dôležitosti.
„Lexa bol decko, správal sa ako decko, tak dostal hračku ako decko,“ zhodnotil túto epizódu jeden bývalí príslušník SIS, ktorého meno musí ostať na jeho žiadosť utajené. Príbeh z predchádzajúceho odseku je len drobnou ukážkou toho, ako sa SIS postupne menila na súkromnú bezpečnostnú službu v rukách jej riaditeľa.“ (Tóth P., 2013, s. 41, ISBN 978-80-89662-06-7).
Lexovská rodina/dynastia udržiavala vždy nadštandardné vzťahy s Ruskom (bývalí ZSSR) a výnimkou nebol ani Ivan Lexa. „Písal sa ešte rok 1996, keď sa prevalila informácia, že v septembri navštívil Bratislavu šéf ruskej rozviedky generál Trudnikov a rokoval s riaditeľom SIS Lexom o prehĺbení spolupráce medzi oboma službami. Trudnikova pri presune na bratislavské letisko sprevádzala Lexova limuzína. V tom istom mesiaci navštívil Ivan Lexa v sprievode Rudolfa Žiaka Moskvu. Okrem oficiálnych rokovaní na pôde ruskej rozviedky pripravili hostitelia pre Ivana Lexu špeciálny program – lov na tigra v tajge. Pozornosť ruských špiónov k slovenskému hosťovi nasvedčovala, že riaditeľ SIS je u nich varený-pečený a robia všetko pre to, aby si udržali jeho lojalitu.“ (Tóth P., 2013, s. 60, ISBN 978-80-89662-06-7).
Jeho otec pán. doc. JUDr. Ing. Vladimír Lexa, CSc. sa narodil v roku 1937. Bol podpredseda vlády Slovenskej socialistickej republiky za Milana Čiča a jeho meno figuruje vo zväzkoch Štátnej Bezpečnosti pod krycím menom „VLÁĎO“.
„Vladimír Lexa bol vysokým komunistickým vládnym činiteľom. Bol riaditeľom štátneho podniku Chemolak Smolenice. Neskôr sa stal šéfom Štátnej plánovacej komisie. Tento orgán komunistického režimu stanovoval hospodársku politiku štátu. Rozhodoval napríklad o tom, ktorý podnik bude čo vyrábať a koľko, alebo koľko fabrík, ciest, bytov či materských škôl sa postaví a kde.
Vladimír Lexa mal preto po začiatku privatizácie presný prehľad o tom, o aký podnik sa vyplatí uchádzať. V roku 1989 bol Lexa podpredsedom komunistickej vlády. V tejto funkcii pokračoval aj po novembri 1989 vo vláde Milana Čiča až do volieb v júni 1990. Po voľbách 1990 bol poradcom vtedajšieho slovenského ministra financií a neskoršieho prezidenta Michala Kováča.
Vo veľkej privatizácii mohol človek bez patričných stykov uspieť iba náhodou. Šancu mali iba tí, ktorí mali kontakty na vysokých funkcionárov ministerstiev alebo priamo na členov vlády. Takým bol v rokoch 1992 až 1994 napríklad Vladimír Lexa. Vladimír Lexa začal oficiálne podnikať 1. februára 1991, keď založil obchodné družstvo LEKOR. Ako stratég sa podieľal na činnosti Harvadských privatizačných fondov zriadených pre prvú vlnu kupónovej privatizácie. Ale od roku 1992 sa aktívne zapájal aj do priamych predajov.
Svoju privatizačnú stratégiu mal Lexa dobre premyslenú. Špecializoval sa najmä na agrosektor, skupoval napríklad mlyny a cestovinárne. Mal prehľad o všetkom, čo sa v privatizácii dialo. Jeho syn Ivan Lexa totiž v rokoch 1992 – 1994 riadil ako štátny tajomník ministerstvo privatizácie. Za ministra ho prezident Michal Kováč odmietol vymenovať, tak sa stal ministrom formálne sám premiér Vladimír Mečiar. Ale ministerstvu reálne šéfoval mladý Lexa.
Začiatok pôsobenia Ivana Lexu v najvyšších poschodiach slovenskej politiky sa spája zo zaujímavým príbehom. Keď sa stal Vladimír Mečiar po voľbách v roku 1990 predsedom slovenskej vlády, prezentoval v médiách, že chce dať šancu mladým a šikovným ľuďom. Vyzval ich, aby sa prihlásili na konkurz. Neskôr za jedného z najšikovnejších mladých ľudí, ktorí sa do konkurzu prihlásili, označil práve Ivana Lexu. A nezostalo len pri slovách.
V januári 1991 bol 29-ročný Ivan Lexa vymenovaný za šéfa sekretariátu predsedu vlády Vladimíra Mečiara. A hneď vzápätí Vladimír Lexa odchádza s politiky do biznisu. Logicky, veď politické krytie mu už robil syn Ivan.
Majský a Lexa sa obaja na začiatku deväťdesiatych rokov vyhrievali v priazni Vladimíra Mečiara. Ale po páde druhej Mečiarovej vlády v marci 1994 nastal zlom. Lexa zostal podporovateľom Vladimíra Mečiara. Z obchodného hľadiska sa lepšie rozhodol Vladimír Lexa.
Najväčší majetok sa totiž na Slovensku rozdeľoval za tretej Mečiarovej vlády v rokoch 1995 až 1998. A v tom čase pre Lexu pracoval aj generál Lorenc.
Legendy sa rozprávali aj o firme SPOLOČNÁ ISTOTA blízkej HZDS a Lexovcom, kde mali údajne skončiť provízie z privatizácií. Nebohého ministra hospodárstva Jána Duckého v tom čase volali Mr. Twenty Percent a nebolo to vďaka počtu percent HZDS v prieskumoch verejnej mienky...
Tvárou Harvardských investičných fondov bol síce Viktor Kožený, ale v Česku bol rozhodujúcim človekom bývalí príslušník ŠtB Boris Vostrý.
Na Slovensku boli najdôležitejšími ľuďmi „Harvardov“ bývalí komunistický špión Juraj Široký a bývalý podpredseda poslednej komunistickej vlády Vladimír Lexa.
Je otázne, či sa stihol po svojom návrate z väzby do aktivít Harvardských fondov zapojiť aj Alojz Lorenc, alebo začal pracovať pre Lexu až neskôr. Harvardským fondom zverilo svoje kupóny viac ako 630-tisíc občanov Česko-Slovenska. Motivoval ich najmä verejný prísľub, že za svoje kupóny dostanú od „Harvardov“ minimálne 10-tisíc korún. Tento prísľub nebol splnený.
Vzťah Penty a Lexovcov pripomína vzťah dlhoročných milencov, ktorý svoj vzťah najskôr tajili. Potom ale nevydržali a „objali sa“ pred zrakmi celého Slovenska. Neskôr sa však opäť tvárili, že žiaden vzťah medzi nim i nie je. Občas sa ich niekto opýta: „Nemáte vy niečo spolu ?“ Ale oni cudne odpovedajú: „párkrát sme sa rozprávali“. Medzi založením Penty a prvou zarobenou miliardou partnerov Penty vstúpil do hry niekto, koho meno už dobre poznáme. Volá sa Vladimír Lexa. V priebehu roka 1995 sa teda situácia vykryštalizovala takto: Vladimír Lexa bol jedným z najbohatších ľudí na Slovensku. Ivan Lexa bol po Vladimírovi Mečiarovi najmocnejší človek na Slovensku“ (Krajniak M. I., 2015, s. 29, 40, 41, 43, 44, 49, 62, 63, ISBN 978-80-972126-0-5).
Po roku 2001 na nich spomína aj bývala zamestnankyňa mimochodom stavebná inžinierka, ktorá pracovala pod vedením starého otca ale hlavne otca I. Lexu. Poukázala na to, že už za čias socializmu aj po prevrate 1989 si prilievali financie do svojich vačkov. „Dedo a otec Ivana Lexu boli veľmi šikovný finančníci a uznávaní vtedajšími autoritami socialistického režimu. Bolo o nich známe, že si značne finančne prilepšili od čias socializmu, ale hlavne po páde v roku 1989. Vtedy bolo veľa vhodných príležitostí a oni mali kontakty a skúsenosti, ktoré šikovne využili. Za socializmu sa kradlo, pretože bolo všetkého dostatok a nikomu nič nechýbalo. To, že boli židia vedelo len málo ľudí, ktorí s nimi pracovali. Oni o tom neradi hovorili. Ja mám tiež židovský pôvod, ale aby som sa s tým chválila za komunizmu alebo že by som mala výhodnejšie pozície nemôžem povedať.“ (Chromá A., 2001, Bratislava).
V Bratislave dňa 28. 3. 2017
Video k tomuto článku ešte nie je hotové !!!
Mgr. Andrej Oczvirk
Pre trpiacich amnéziou pripomenutie niekoľkých faktov o Lexovej rodine:
http://www.pluska.sk/slovensko/najvplyvnejsi/biznis/vladimir-lexa-st-73-velkofarmar.html
08. novembra 2010, 13:54
Tip redakcii
Stratég a hlava rodinného klanu Lexovcov, otec bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu.
Vladimír Lexa prenechal vedenie biznisu na synov, sám sa údajne zo zdravotných dôvodov stiahol.
Vladimír Lexa starší mal už pred rokom 1989 silnú pozíciu v komunistickej nomenklatúre. Pracoval v chemickom výskume, neskôr šéfoval štátnej plánovacej komisii, bol podpredseda vlády Slovenskej socialistickej republiky, neskôr pôsobil aj v prvej porevolučnej vláde. Bol poradcom viacerých členov vlád, radil Jurajovi Širokému pri zakladaní Harvardských fondov.
V prvej polovici 90. rokov sa zapojil do privatizácie. Spočiatku sa sústredil na mlyny, postupne však ovládol poľnohospodársky sektor, podnikatelia z jeho skupiny ovládajú trnavskú sladovňu a vrhol sa aj na hoteliersky biznis. Rodine patria napríklad bratislavské hotely Tatra a Barónka, jazdecký areál v Pezinku či hektáre pôdy na Slovensku. Podľa vlastných slov má blízko aj ku skupine Penta. Rodina údajne ovláda majetok v odhadovanej hodnote 600 až 700 miliónov eur. V ostatných rokoch preberajú riadenie rodinných firiem synovia Vladimír a Ivan.
Lexa si ho ako príslušník vtedajšej elity mohol dopriať už za socializmu.
Hotel Tatra patrí klanu Lexovcov
https://domov.sme.sk/c/672481/milionarsky-klan-lexovcov.html
Milionársky klan Lexovcov
Pred niekoľkými týždňami začal Vladimír Lexa starší prevádzkovať ďalší hotel. Ide o trojhviezdičkové zariadenie Zátoka s vlastnou súkromnou plážou v najlukratívnejšej časti Seneckých jazier. Stavba trvala neuveriteľných sedem mesiacov a jej cena prevyšuje
22. sep 2002 o 22:30 (dam, rom)
Písmo:A-|A+10
Bratislavský hotel Barónka. Za socializmu slúžil ako robotnícka ubytovňa, dnes je trojhviezdičkovým hotelom. Náročná rekonštrukcia a ďalšie dostavby napredovali aj vďaka britskému kapitálu. Vladimír Lexa mladší mal zároveň do januára 2001 podiel na dlhodobom prenájme bývalého zväzáckeho hotela na Domaši. Prenájmy mládežníckeho majetku sa nedávno prehodnocovali, Lexa ml. sa hotela vzdal, ale snažil sa dostať späť finančnú náhradu za to, čo doň investoval.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Keď prepustili Ivana Lexu v roku 1999 na slobodu, pohyboval sa fotograf SME s policajtmi na jazere pri Lozorne. Zrazu zbadali pri jednej z haciend bývalého riaditeľa SIS. Išlo o túto haciendu (čiernobiela snímka je fotená z jazera, farebné foto z vtáčej perspektívy). Pri kúrii boli aj stajne pre kone, Ivan Lexa sa netají svojou vášňou k jazde na koňoch. Jeho brat Vladimír však tvrdí: „Naozaj nemáme tri domy v Lozorne.“
FOTO SME – JÁN KROŠLÁK a ĽUBOŠ PILC
Júl 1999. Lexa po prepustení z väzby dovolenkoval v Senci na Slnečných jazerách. Chatu mal pri južnom jazere hneď vedľa Ivana Kmotríka. Lexa si vtedy neplnil poslanecké povinnosti z dôvodu, že je chorý. Ako vidno na snímke, liečba vodou zaberala rýchlo. Na mieste novopostaveného hotela Zátoka, o ktorom píšeme, stála pôvodne malá chata. Žeby to bola práve tá, pri ktorej sa bývalý riaditeľ SIS v júli 1999 „rekreoval“ po prepustení z polročnej väzby? Nevedno. Krátko nato utiekol do zahraničia, kde zotrval takmer dva roky.
FOTO SME – ARCHÍV
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
V tomto byte na Drotárskej ulici býva bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa po tom, ako ho polícia našla v Juhoafrickej republike a doviedla nazad do krajiny.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Dom, ktorý je napísaný v obchodných registroch ako bydlisko Vladimíra Lexu staršieho (vpravo), a dom, ktorý dal hneď povyše otec Ivana Lexu stavať. Podľa susedov ho chce zrejme prenajímať, Vladimír Lexa mladší SME tvrdí, že nejde o bývanie pre exriaditeľa SIS. Vila s prekrásnym výhľadom na Slavín má tri podlažia, jeho spodná časť je spolovice presklená, v relaxačnej časti nechýba bazén s dĺžkou asi päť metrov a vírivá vaňa.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Nový hotel klanu Lexovcov. Leží v najlukratívnejšej časti Slnečných jazier pri Senci. Dvojposteľová izba tu stojí 1260 korún, v areáli je krytý bazén s dvoma protiprúdmi, fitnescentrum aj sauna. V čase našej návštevy bol hotel takmer prázdny.
Pred niekoľkými týždňami začal Vladimír Lexa starší prevádzkovať ďalší hotel. Ide o trojhviezdičkové zariadenie Zátoka s vlastnou súkromnou plážou v najlukratívnejšej časti Seneckých jazier. Stavba trvala neuveriteľných sedem mesiacov a jej cena prevyšuje podľa prvých odhadov sto miliónov slovenských korún. Hotel prevádzkuje akciová spoločnosť Himex, ktorá je aj spolumajiteľom seneckého penziónu Labuť. Predsedom predstavenstva akciovky je Vladimír Lexa starší, členmi jej dozornej rady sú Vladimír Lexa mladší a Edita Lexová.
Podľa našich informácií je Vladimír Lexa starší aj spolumajiteľom bratislavského hotela Barónka a vraj aj bratislavského hotela Tatra. V tomto hoteli mala svadobnú hostinu dcéra Vladimíra Mečiara Magdaléna.
Šikovný otec Vladimír
Rodina Lexovcov začala podnikať krátko po revolúcii. Vladimír Lexa starší bol členom poslednej prednovembrovej aj prvej ponovembrovej vlády Slovenskej republiky. Keď v lete 1990 v aktívnej politike skončil, robil poradcu nielen vtedajšiemu ministrovi financií Michalovi Kováčovi, ale poskytoval aj poradenské služby súkromnej zahraničnej firme. Po výmene ministra sa – už s kontaktmi – pustil do podnikania naplno.
Prvý veľký „biznis“ sa Lexovi podaril v roku 1992, keď získal štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany. Hoci sa cena tohto mlyna odhadovala na viac než miliardu korún, bývalému členovi vlády ho so štvoricou partnerov štát odklepol za približne tristo miliónov korún. Krátko nato ovládla táto skupina aj Gemerský mlyn, ktorý vraj získala formou nátlaku na bývalých majiteľov. Tí mali pod psychickým nátlakom podpísať zápisnicu, že odstupujú od zmluvy s Fondom národného majetku.
Podľa Ivana Mikloša tieto mlyny profitovali práve vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany FNM a ministerstiev. Kým Lexa so spoločníkmi kupoval obilie od štátu v hodnote tritisícšesťsto korún za tonu, ostatní za ňu platili na voľnom trhu vyše päťtisíc. Išlo o začiatok sľubnej podnikateľskej kariéry Vladimíra Lexu staršieho, ktorý zabezpečil jeho rodine viac než zaujímavý finančný štart vo svete biznisu.
Dnes sú expolitik Vladimír Lexa starší a jeho syn Vladimír Lexa mladší v predstavenstvách a dozorných radách viacerých podnikov, ktorých základné imanie zvyčajne presahuje niekoľko miliónov korún. Hovorí sa, že profitovali údajne aj vtedy, keď bol ich rodinný príslušník Ivan Lexa štátnym tajomníkom ministerstva privatizácie.
Majú miliardy?
Najzaujímavejšími firmami, kde v štatutárnych orgánoch sedia Vladimír Lexa starší a Vladimír Lexa mladší, sú IRI, a. s, Proreal Plus, a. s., Himex, a. s., B.S.R., s. r. o., Ecoreal, a. s., či RST – Rusko-slovenský trading, a. s. Zaujímavosťou je, že v dozornej rade akciovky Proreal Plus sedel od mája 1998 do decembra 1999 aj jeden z obhajcov exriaditeľa tajnej služby Ľubomír Hlbočan.
Základné imanie IRI predstavovalo k decembru 2000 tridsaťdva miliónov, Himex má imanie štyridsať miliónov sedemstotisíc korún a Ecoreal stoosemdesiatjeden miliónov korún. Vladimír Lexa mladší SME povedal, že spolu s otcom a bratom Ivanom sú úspešní preto, že sú „najmä šikovní a inteligentní“. Konštatovanie, že ich rodina je považovaná za jednu z najbohatších, okomentoval: „Ja by som to povedal asi tak, že nie sme chudobní.“ Vladimír Lexa starší v auguste 2000 skonštatoval: „Síce nie som chudobným podnikateľom, rozhodne však nie som ani superboháčom. To, či môj syn Ivan má alebo nemá nejaké firmy, neviem.“
Podľa juhoafrického podsvetia disponoval Ivan Lexa v zahraničí majetkom, ktorý sa vraj pohyboval od ôsmich do desiatich miliónov dolárov, čo je asi tristošesťdesiat až štyristopäťdesiat miliónov slovenských korún. Bývalý riaditeľ SIS na otázku, z čoho žil dva roky v zahraničí, odpovedal: „Niečo sme mali s manželkou našetrené.“ Podľa slovenského obchodného registra však Ivan Lexa oficiálne nefiguruje v žiadnych súkromných spoločnostiach.
http://biztweet.eu/article/613-imperium-lexovcov-spinavy-biznis-a-tajne-peniaze
Impérium Lexovcov: Špinavý biznis a tajné peniaze
Rodina Lexovcov vyťažila z obdobia mečiarizmu maximum. Ich zločiny neboli potrestané a tešia sa slušnému bohatstvu.
Kauzy, podvody, odpočúvania, či vyhrážky. To sú základy, na ktorých stojí podnikateľské impérium rodiny Lexovcov. V 90tych rokoch sa slovenským dianím prehnali ako uragán. Po miléniu sú takmer neviditeľní a užívajú si nahonobený majetok.
Klan Lexovcov založil Vladimír Lexa starší. Bol členom poslednej prednovembrovej a prvej ponovembrovej vlády. V prvej demokratickej vláde zastával funkciu poradcu ministra financií. Práve vtedy mali začať jeho výhodné nákupy štátneho majetku.
Začal prevzatím Mlynov a cestovinární Piešťany. Štát predal lukratívnu firmu Lexovi za približne tretinu jej skutočnej hodnoty. Pri ďalšom výhodnom biznise už priložil ruku k rodinnému šťastiu aj syn Vladimíra staršieho Ivan Lexa. Ten bol od roku 1991 šéfom tajnej služby SIS. Tešil sa tak výnimočným kontaktom a prakticky neobmedzeným možnostiam vytvárania tlaku. Práve psychický nátlak mal viesť k rozhodnutiu majiteľov firmy Gemerský mlyn. Lexovci mali vyhrážkami donútiť bývalých maji…
http://www.necenzurovane.net/06/statne3.html
V mene vyšších štátnych záujmov, v mene KGB a ŠtB - 3 časť
http://www.necenzurovane.net/pdf/vino.pdf
SPRÁVA O ORGANIZOVANOM OKRÁDANÍ ŠTÁTU A OBYVATELSTVA PO NOVEMBRI 1989
http://www.necenzurovane.net/kovac/kovac14.html
ZAČIATKY ZLOČINOV “BIELYCH GOLIEROV”1
Písal sa rok 1989 keď padla takzvaná železná opona. Ľudia si naivne mysleli, že príde zmena k lepšiemu po ústupe komunizmu. Pravda bola ale úplné iná, čo potvrdilo aj zloženie prvej ponovembrovej vlády Slovenskej republiky.
Zloženie vlády SR
