Proroctvo Izaiáša v štedrovečernej omši Msgnr. Dlugoša v levočskej bazilike sv. Jakuba 24.decembra 2015.

Na Štedrý večer večer roku 2015 druhý program slovenskej verejnoprávnej RTVS odvysielal omšu z levočskej baziliky sv. Jakuba, v ktorej dekan levočského dekanátu Monsignor Dlugoš poďakoval osobne pápežovi Františkovi za veľkú pozornosť a náklonnosť, ktorú preukázal starobylému mestu Levoča tým, že na základe osobitnej pápežskej homílie z 5. novembra 2015 povýšil štatút levočskej katedrály sv. Jakuba na baziliku. Ďalej však profesor teológie začal citovať verše z biblického starozákonného proroctva Izaiáša: 

„Ľud, ktorý chodil vo tme, uzrie veliké svetlo, a nad tými, ktorí bývali v zemi tône smrti, zaskveje sa svetlo.
Rozmnožil si národ, ale si nezveličil radosti. Avšak radovať sa budú pred tebou, ako sa radujú v žatve, ako plesajú, keď delia korisť;
Lebo polámeš jarmo jeho bremena i prút jeho pleca, palicu jeho pohoniča ako v deň zničenia Madiana...“  Iz, 9:2-4  

Po týchto prvých vetách starozákonného proroctva sa autor článku voľky-nevoľky musel odtrhnúť od štedrovečerného stola, a zbystriť pozornosť. Kým vážený teológ predniesol nasledovný odsek, už som sedel pred telkou a robil si poznámky. Monsignor Dlugoš ďalej čítal:
„Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný, a kniežatstvo bude na jeho pleci, a nazovú jeho meno: Predivný, Radca, Silný Bôh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja.
Množiteľovi tohto kniežatstva a pokoju nebude konca. Sedieť bude na tróne Dávidovom a bude panovať nad jeho kráľovstvom, aby ho pevne postavil a založil na pevný základ súdom a spravedlivosťou odteraz až na veky. Horlivosť Hospodina Zástupov to učiní.“
Iz, 9:6-7

V celej tejto záležitosti ma nezarazili tak veľmi samotné fakty a udalosti, spomínané cteným teológom, ako skôr následnosť a vzájomná nadväznosť jeho výrokov, okolností, predchádzajúcich tejto levočskej štedrovečernej omši, ich obsahové a symbolické prepojenie, a v neposlednom radie miesto, kde sa táto udalosť odohrala.  A vopred sa priznám, že keď som si celú záležitosť „rozmenil na drobné“, zachvátil ma podobný „stupor“, ako o deň neskôr, keď čítajúc jeden z priateľom cez facebook sdieľaných linkov som naďabil na nemenej zarážajúce slová z štedrovečerného príhovoru britskej kráľovnej Viktórie, ktorá v priamom prenose „popriala všetkým svojim subjects to enjoy their LAST CHRISTMAS....“ 

V skutočnosti mráz, idúci po chrbte pod dojmom horeuvedených slov britského monarchu, je porovnateľný s apokalyptickou atmosférou, vyžarujúcou z proroctva „starozákonného Izaiáša“. Každý, kto čítal starozákonné proroctvá Jóba, Izaiáša, Habakuka, Daniela alebo Malachiáša, sa zhodne v tom, že priamo predpovedajú apokalypsu rôznym národom, krajinám a mestám „starovekého“ Kanaánu, vyzývajú ľudí činiť pokánie a mnohokrát proroci samotní idú ľuďom príkladom v sebatrýznení a pokání, ako napr. Izaiáš, o ktorom sa v Biblii píše, že „...chodil tri roky nahý a bosý môj služobník Izaiáš“. Zároveň sa bibleisti zhodujú v tom, že práve Izaiášove proroctvá sú spomedzi podobne ladených starozákonných kníh najprepracovanejšie umelecky i obsahovo, a zaujímajú prvoradé postavenie v starozákonnom kanóne „Svätého písma“. Čo je však na celej záležitosti najzarážajúcejšie, nie je samotný fakt verejného ohlásenia Izaiášovho proroctva o Madiánsku, ale okolnosti, ktoré ho sprevádzajú a spôsob, akým je ho potrebné interpretovať.
Pripomíname, že Vianoce sú kresťanský sviatok, a viažu sa predovšetkým na blahodarnú zvesť o Kristovom narodení, oslavujú Evanjelium a novozákonné udalosti. Naše slovenské bohoslužby totiž vykazujú jednu charakteristickú zvláštnosť. Že totiž na Štedrý Večer sa prednostne v rámci omše citujú pasáže z Nového Zákona. Cituje sa Božie Slovo, listy Apoštolov, Žalmy a pod. Omša z levočskej baziliky (t.j. „cisárskeho“ chrámu) vyvoláva dojem, akoby bola nabitá „apokalyptickou energetikou“ Izaiášovho proroctva schválne, z politických dôvodov, zneužijúc pre ten účel najväčší kresťanský sviatok a náležitú mediálnu pozornosť, venovanú v tradične katolíckom Slovensku Štedrovečernej omši. Niečo podobné nie je v tradícií slovenských cirkevníkov, sme malá, patriarchálna a konzervatívna katolícka krajina. Podobná voľba „starozákonných“ apokalyptických veršov sa mi na naše pomery jednoducho zdá byť nemiestna.

Téma „konca dejín“ a apokalyptika proroctva Izaiáša ako odraz súčasného stavu globálnej spoločenskej, politickej, ekonomickej, klimatickej a vojenskej krízy.

Celý problém však predstane v diametrálne odlišnom svetle, ak budeme predpokladať, že Monsignor Dlugoš danú pasáž z Izaiáša predniesol v rámci protislužby pápežovi za jeho mimoriadne blahosklonnú homíliu, snáď na prosbu samotného pápeža? V tom prípade sa konotácia a obsahovo-emočný náboj tohto „posolstva“ javia nanajvýš zmysluplnými. Plne v tradícii Vatikánu, na ktorého činnosť treba prednostne nazerať skrz prizmu jeho dvojitej – politicko-cirkevnej – podstaty. Ako je známe, každá informácia, obzvlášť masovo zdieľaná, predstavuje neštruktúrnu formu riadenia spoločnosti.  Odvážime sa predpokladať, že informácia, obsiahnutá a delegovaná Slovákom skze Izaiášovo proroctvo, spĺňa funkciu deklarácie zámerov globálneho riadenia, ktorého je Vatikán súčasťou. Preto má práve táto udalosť globálny význam.

Z pohľadu globálnej politiky sa jedná o jeden zo zašifovaných symbolov, pomocou ktorých si globálne elity sdieľajú informáciu o plánoch a zámeroch, v danom prípade – ohľadne najbližšej budúcnosti Strednej a Východnej Európy. Symbolizmus, schopnosť čítať medzi riadkami a predovšetkým uvedomenie si druhej významovej úrovne predmetného posolstva tu zohrávajú rozhodujúcu úlohu. Skúsme teda celú probematiku „rozložiť spoločne na drobné“...

Práve z pohľadu globálnej politiky sa levočská Offenbarung javí ako „opodstatnená. Pre málokoho dnes bude prekvapením odhalenie, že svet stojí na pokraji všeobsiahlej sociálnej, ekonomickej, vojensko-politickej a klimatickej krízy, ktorej následky hrozia prerásť do katastrofických rozmerov. Rok 2016 je pre Slovensko kľúčový, naša republika bude predsedať EÚ v období, kedy posledná čelí kritickým a osudovým rozhodnutiam, ktoré rozhodujúcou mierou preddefinujú najbližšiu budúcnosť celého európskeho spoločenstva. Hrozí reálny výstup Veľkej Británie z Únie, následky ktorého pre EÚ sa slovenský premiér Fico v svojom interview TASR ani neodvážil odhadnúť. Mnohí ruskí analytici unisono predpokladajú, že v najbližšej dobe zároveň dôjde k rozuzleniu  drámy na Ukrajine, kde bude definitívne diskreditovaná nacistická kyjevská junta a dôjde k vnútronému preformátovaniu krajiny. V otázke TTIP bol novou európskou bruselskou elitou, stelesňovanou Junckerom, vzatý time-out a členským štátom rozoslané oficiálne listy od Eurokomisie, v ktorých boli vyslovené odporúčania pozastaviť schvaľovací proces TTIP v národných parlamentoch, keďže mnohé sporné ustanovenia a konfliktogénne momenty predmetnej zmluvy, ako aj tajnostkárske okolnosti jej lobovania a vyjednávania za zatvorenými dverami v Bruseli, plodia špekulácie ohľadne vhodnosti takejto dohody pre Európu. Súbežne s týmto kontra-atlantickým manévrom „starých kontinentálnych európskych elít“, zosobňovaných starou guelffskou nemeco-románskou aristokraciou a Vatikánom, však dochádza k tomu, čo poznáme zo sci-fi a „Hviezdnych vojen“ ako „Blowback of the Empire“.

• Súčasný stav migrantskej krízy, hrozba vojenského konfliktu v Strednej Európe a predpovede ruských analytikov.

Podľa renomovaných ruských ekonómov Chazina a Deľjagina sa momentálne v európskom koncerte rysujú dva generálne scenáre:

• USA (chápané viac v kontexte inštrumentu globálnej finančnej elity, než suverénneho národného štátu) potrebujú na prežite a oddialenie krachu svojej astronomicky zadĺženej ekonomiky zhltnúť ekonomiku Západnej Európy podobným spôsobom, ako sa Západná Európa priživila na zničení, odkúpení, vytunelovaní a vyradení konkurencie z východoeurópskych post-socialistických krajín. A hoci USA v značnej miere štruktúrne ovládajú EÚ cez vrstvu euroatlanticky zmýšľajúcich a ideologizovaných politikov naprieč kontinentom a vďaka  permanentnej vojenskej prítomnosti NATO predovšetkým v Nemecku, „starý kontinent“ sa začal v dobe J. Chiraca, G. Schroedera a S. Berlusconiho vymaňovať spod atlantického vplyvu, a preto bolo potrebné najprv zameniť západoeurópske politické elity (Chiraca nahradil Sarkozy, Sarkozyho Hollande; Schroedera nahradila pro-americká Merkelová; Berlusconiho vlastné súdnictvo chce definítvne ostrakizovať), zatiahnuť ich ako „spoluorganizátorov a spoluvykonávateľov“ do teroristických a genocidálnych „trestných“ misíí NATO na Blízkom Východe, a následne bez väčšej námahy prostredníctvom koordinácie činnosti tajných služieb iniciovať a usmerniť pomocou mimovládiek migračné vlny v mnohom spravodlivo na Západ rozhorčených moslimov tak, aby oslabili najkonkurencieschopnejšie štáty Európy, predovšetkým Nemecko. Hovorí sa, že až polovica migrantov, ktorí sa v minulom roku dostali do Nemecka, boli Albánci. Tým pádom USA potrebujú Európu oslabiť, aby sa podvolila, ale nerozpadla. Reakciou „atlantistov“ na vlastnú hru kontinentálnych elít, ktorá sa prejavuje v medializácii vyjadrení „politikov“ pod krídlom GP – Zemana a Orbána, pozastavení rokovaní o TTIP a obranným postojom V4 v otázke migrantov, je podľa nášho názoru direktívno-autoritatívna vládna reforma zákonníka práce vo Francúzsku, umožnená vlastizradným počínaním zjavného „atlantistického pajáca“ Hollanda, vybraného na svoj post bezpochyby viac kvôli priezvisku, než schopnostiam. Ohľadne Nemecka vyvstávajú otázky v súvislosti s nedávnym hlasovaním Bundestagu vo veci genocídy Arménov, ktorá môže predvídateľne vyvolať vlnu civilných nepokojov etnických Turkov, ku ktorým sa s radosťou pripoja moslimskí migranti. V obidvoch prípadoch – Nemecka i Francúzska – sa dá hovoriť o „sabotážnych“ iniciatívach vrcholných ústavných orgánov, ktoré predvídateľne môžu priviesť k serióznemu oslabeniu obidvoch krajín, navyše je otázne, či sa Francúzsku podarí bez újmy sa zhostiť majstrovstiev vo futbale. Takže situácia je výbušná na všetkých frontoch.
• Pre staré európske krajiny a kontinetnálne románsko-germánske elity kontinentu naopak jedinou cestou, ako sa vyhnúť podobnému neblahodarnému scenáru a vymaniť sa spod priameho vplyvu USA a ich predĺženej ruky v systéme Eurobyrokracie – privodiť „akoby prirodzený“ krach EU, po ktorom, ako sa nazdávajú, búdú môcť postaviť „niečo nové na nových základoch“.

Toto „niečo nové“, ako sa predpokladá, má byť podobné starému západoeurópskemu jadru približne v rozmere ríše Karola Veľkého. Práve z tejto perspektívy je žiadúce nazerať na fenomén každoročne udeľovanej ceny Karola Veľkého. Toto nové „kvázi-imperiálne“ teleso bude v sebe združovať predovšetkým hlavných ekonomických ťahúňov starej Európy – Porýnie-Westfálsko, Baden-Wuertembersko, department Rhone-Alpes, Severné Taliansko a španielske Katalánsko. S redukciou terajšej EU do podoby tejto neo-karolovskej „Rímskej ríše“ sa súbežne predpokladá zriadenie „monarchistickej celoeurópskej inštitúcie“. Práve na tú narážal pápež v proroctve Izaiáša, keď anonsoval intronizáciu Kráľa Pokoja na tróne Dávidovom. Nuž, treba trošku ozrejmiť Antikristove plány, keďže podľa proroctiev pravoslávnych svätých starcov budúci (a v mnohých kruhoch očakávaný) príchod nového Krista-Mesiáša (resp. Mahdího, ktorého v rozhovore s pápežom citoval vrcholný duchovný Iránskej Islamskej republiky) bude v skutočnosti príchodom Antikrista, vydávajúceho sa za Mesiáša. Keďže Kristus pochádzal z kolena Dávidovho a bol preukázateľne (nie posmešne) titulovaný aj oslavovaný ako Kráľ Judský, je namieste blahosklonnejšie opätovne zhodnotiť narážky autorov „Svätej Krvi a Svätého Grálu“, ako aj „Da Vinciho kódu“ na možnú existenciu „Christ’s Royal Bloodline“.  V skutočnosti si dnes genealogické príbuzenstvo a „legitímne nástupníctvo“ trónu kráľa Dávida nárokujú dva dynastické domy:

• Otto von Habsburg (zomrel 2011)
• Dedič britskej koruny.

Obidve dynastie totiž o sebe tvrdia, že sú pokračovateľmi rodovej línie západoeurópskych Merovejcov. Pôvodne neveľmi urodzení Windsorovci alias Saxe-Gotha-Coburg si vstup do „elitného“ klubu v skutočnosti kúpili cez ženbu na princeznej Diane, ktorá bola potomkyňou škótskych Stuartovcov. Tí naopak boli potomkami Merovejcov. Naopak Habsburgovci sa do „kráľoského rodu“ priženili skrze Vojvodov Lotrinských. Keď britského panovníka korunujú, arcibiskup z Canterbury hovorí nasledovné – „I crown Thee King/Queen over Thy people Israel“
Vyzerá to, že súčasné politické usporiadanie Európy vyhovuje málokomu, okrem samotných eurobyrokratov,  a súčasná EÚ je v každom prípade odsúdené na zánik. Otázka je len, čo poslúži spúšťačom demontáže EU.
Dokonca aj v prípade, že sa súčasným starým európskym kontinentálnym elitám podarí nejakým zázrakom vymanévrovať atlantistov z poľa boja a zabrániť tak vytvoreniu európskeho chalifátu, môžeme si byť istí, že „atlantisti“ (prednostne USA, keďže britská kráľovná na príklade svojej ceremoniálnej „plavbe na jednej lodi (člne) s nemeckou kancelárkou a spolkovým prezidentom ukázala, že v kritickej chvíli podporí staré kontinentálne euópske elity v neprospech atlantickým, v nemalej miere aj preto, lebo sa nádejá stať monarchom novej „západoeurópskej rímskej ríše“ – pozn. Aut.) plne v tradícií svojej logiky „zničiť to, čo mi už nemôže poslúžiť, aby to neposlúžilo konkurentovi“ sa posnažia za sebou poriadne buchnúť dverami.  Údernou päsťou takéhoto „imperial blowback“ poslúžia tisíce migrantov, ktoré sa dnes sústreďujú pred bránami Stredovýchodnej Európy na Balkáne, predovšetkým v Bosne a Kosove, kde ich preukázateľne vyzbrojujú štruktúry, previazané s najväčšími americkými vojenskými základňami na kontinente – konkrétne 25-tisícová základňa v Kosove, kde sám Pánboh vie, čo sa deje. Pripomíname, že Kosovo je v istom zmysle územie, vyňaté spod pôsobnosti medzinárodného práva.
Avšak obidva scenáre – prvý, predpokladajúci kontrolované oslabenie Európy s ďalekosiahlymi zmenami v národnostnej aj náboženskej zostave obyvateľstva, aj druhý, spojený s všeobsiahlou fašizáciou pravoradikálnych nástupníckych politických režimov na Starom kontinente – nepredpokladajú akýkoľvek „ohľad“, resp. „pozornosť“ voči  východoeurópskym členským krajinám, ktoré na Západe neskrývane považujú za vydržiavaných otrhancov. Zároveň je pre odštartovanie takej dôležitej globálno-politickej udalosti, ako preformátovanie EÚ, Ukrajiny aj Východnej Európy, potrebný istý nezameniteľný prvok poltického života, ktorému sa v odbornej terminológii hovorí force majeure. Takýmto force majeure, ako sa vyjasnilo, sa má stať zničenie Madiánska, a pre nás by malo byť v tejto súvislosti jasné, že Madiánsko s veľkou mierou pravdepodobnosti je jedným zo stredovekých názvov Uhorska, čo sa posnažíme objasniť v druhej časti článku.

Keď si v duchu predstavujem státisíce migrantov, netrpezlivo čakajúcich na európskych hraniciach, tých, ktorí sú ešte v Turecku, ktorých na základe zmluvy medzi Porošenkom a Erdoganom prevážajú na Ukrajinu a do Líbye do objatí ISIS a „Pravému sektoru“, nedokážem sa ubrániť automatickým myšlienkovým konotáciám z oblasti historicko-biblických alegórií medzi súčasnou situáciou a obrazom novovekých barbarov, stojacich na prahu Rímskej ríše, novodobých Izraelitov na prahu „Zasnúbenej Zeme“, kam od začiatku vkráčali ako „dobyvatelia Zeme, ktorá tečie mliekom a medom, a ktorú im Hospodin dal do dedičstva!..“. Práve tak totiž zmýšľa 80 percent mladých, fyzicky zdatných a netajacich sa svojím opovrhovaním hostiteľskými krajinami migrantov, o ktorých si snáď už len havloidi úprimne myslia, že utekajú pred vojnou a mienia sa integrovať do majoritnej spoločnosti... Žeby historické deja vue?

Deja-vu je stav, kedy si človek uvedomuje, že podobné pocity, resp. dojmy, alebo okolnosti ich sprevádzajúce už zaručene niekedy zažil, pričom podobenstvo je natoľko silné, že jeho nositeľ sa na chvíľku akoby „vznáša v časopriestore“ nechápajúc, či je v minulosti, alebo v prítomnosti – tak intenzívne sa mu zrazu pod dojmom nejakého „zmyslového agenta“ sprítomnia najbezprostrednejšie pocity z minulosti!  Práve také deja-vu pociťujem, rezignovane hľadiac na bezpomocnú, panenskú Európu, vystavenú napospas týmto hord...!!!?? Pardon, toto tu už niekedy bolo! Snáď v minulosti, opísanej v proroctve Izaiáša?

Viete, už vidím, ako sa orgány štátov, obetovaných na oltár bitnej obete, budú v závale sťažností od občanov, vydesených plazivou genocídou, hájiť otrepaným alibizmom – „My sme o ničom nevedeli“, „Táto historická výzva nemá obdoby“, „Nik nás nevaroval!“. Nevedomosť neoslobodzuje od zodpovednosti! Obzvlášť, ak nám všetkým takúto pochmúrnu perspektívu predpovedá pápež skrz starozákonného proroka Izaiáša a priame biblické konotácie na súčasnosť! Veď ale kto by od terajších elít očakával, že sa budú zapodievať akýmsi Starým Zákonom, ktorý rozpráva o udalostiach spred neviemkoľkých tisícov rokov na akomsi malom fliačiku neúrodnej blízkovýchodej púšte, však? Je tomu však skutočne tak? Nemôžeme sa naopak práve z Biblie dozvedieť o tom, čo nás čaká?
Veď Stredná Európa bola podobnému „sťahovaniu národov“ či „moslimským výbojom“ vystavená nejedenkrát v svojich dejinách. Naši predkovia poznali aj príchod do týchto krajov Rimanov, aj vojnu cisára Marka Aurélia s Markomanmi a Kvádmi na našom území, aj príchod starých Maďarov, aj pustošenie Mongolov, aj Turkov. Práve o starých Maďaroch sa v uhorských kronikách píše, že „vstupovali do tejto Zeme, ako Izraeliti vstupovali do svojej Zasnúbenej Zeme...“ (Chronicon Pictum alebo De Gesta Hungarorum)  STOP!
Svätá Zem... Zasnúbená Zem... Kto je zasnúbený? Zasnúbená je nevesta. Aká musela byť v minulosti nevesta? Musela byť Panna, panenská.  

Uhorsko – Regnum Marianum – Pannonia.

Málokto vie, že Uhorsko sa v stredoveku nazývalo aj Regnum Marianum. „Svätoštefanská legenda“ rozpráva, že prvý uhorský kráľ svätý Štefan zanechal svoju korunu do dedičstva Panne Márii. Súčasne s tým sa Uhorsko skladalo z „Hornej Zeme“ – Felvideku – Slovenska a „Dolnej Zeme“ – Pannonie. O pôvode slova „Pannonia“ sa v odborných etymologických slovníkoch dozviete všetko, len nie to, že znamená „panenská Zem“, a kľúč k rozlúšteniu tohto „antického“ názvu je hľadaný v ľubovoľných jazykoch, okrem slovanských. Na škodu veci. Pannonia v pravom zmysle slova označuje panenskú – ZASĽÚBENÚ  Zem, tak ako je opísaná v Biblii:

„Lebo Hospodin, Tvoj Bôh, Ťa vovedie do krásnej zeme dobrej, do zeme potokov, ktoré majú hojnosť vody, do zeme pramenných studien a hlbín, vyvierajúcich po údoliach i po vrchoch,
do zeme pšenice, jačmeňa, viníc, fíkov a granátových jabĺk, do zeme olejových olív a medu,
 do zeme, v ktorej nebudeš jesť chleba po chudobne; nebudeš mať v nej ničoho nedostatku, v zemi, ktorej kamene sú železo,  a z jej vrchov budeš sekať meď“  5.Moj, 8 




Myslím, že nebude svätokrádežou vysloviť domnienku, že grandiózne starozákonné udalosti, spojené s dobývaním Zasľúbenej Zeme Izraelitmi, v ktorých sa spomínajú desiatky dobre opevnených miest s vysokými bránami, železo a bronz (bronz – zliatina medi a cínu, kt. sa ľudia naučili získavať a spracovávať len v stredoveku – pozn.aut.), veľké vzdialenosti, ako aj zrážky desaťtisícových armád Izraelitov s Filištínmi, Ammonitmi, Kananejmi, Ferezejmi, Jebuzejmi, Hetejmi a Amorejcami, Médmi a Moábitmi, sa sotva mohli odohrať na tom nešťastnom a krvou zmáčanom fliačiku blízkovýchodnej púšte, ale v úplne iných končinách, oveľa lepšie zodpovedajúcicich poetickému opisu „krajiny, tečúcej medom a mliekom...“ Rieka Jordán, ktorá je v Biblii opísaná ako mohutný veľtok, prechod cez ktorý zabral starozákonnému prorokovi a vodcovi Izraelitov Jozuovi veľa dní príprav a logistických riešení, je napríklad v súčasnom Izraeli stotožňovaná s touto veľmi skromnou „riečkou“.

Kliknite pre zobrazenia v plnom rozlíšení

Avšak vo svetle skutočností, uvedených v článku „Biblia ako hádanka. Kadiaľ pretekala legendárna biblická rieka Píšon...“ (http://www.protiprud.sk/autor/299.htm), konkrétne hypotetického stotožnenia biblickej rieky Píšon s európskym Dunajom, Tisou a Sávou, ako aj biblickej Chavily s európskym Slovenskom a Sedmohradskom,sa lokalizácia biblických udalostí do Európy už nezdá byť taká kontroverzná. Ako ukážeme nižšie, skutočnú epochu a lokalizáciu svetodejinných udalostí, opísaných v Biblii, je nevyhnutné kardinálne reinterpretovať práve s ohľadom na geografiu a toponymiku Strednej a Východnej Európy, a veľa starozákonných udalostí, napr. – vyhubenie Gibey Saulovej, kolena Benjamínovho, vyhubenie Médov – má v uhorských dejinách konkrétne historické analógy v podobe tureckých výbojov.
Navyše „staroveký“ prorok Izaiáš, ako uvidíme, varoval Médov pred tým, čo sa na nich chystá. V tejto súvislosti je žiadúce zodpovedať na otázku – kedy bolo napísané proroctvo Izaiáša?  

Kedy bolo napísané proroctvo Izajáša? Anachronické údaje Izaiáša a problémy ich interpretácie súčasnými historikmi. Proroctvo Izaiáša ako „vrstovitá“ kronika udalostí zo života Ježiša Krista a XV. storočia n.l. Morové epidémie, pád Konštantínopolu, očakávanie „konca sveta“ roku 1492; showdown medzi Osmanskou ríšou a Uhorskom-Domom Jakuba-Izraelom. Uhorsko v Biblii. Krátky náčrt problematiky a naša metodológia. Biblická chronológia všeobecne.

Hľa, čo je známe o prorokovi Izaiášovi z tradičnej histórie, napríklad v podaní ruskej predrevolučnej „Encyklopédie Brockhausa a Efrona: „Izaiáš (hebr. – „Božia Spása“ ~ “Spasiteľ“?)je meno niekoľkých biblických osobností,z ktorých najznámejšou bol Izaiáš prorok. O jeho živote nevieme veľa. Bol Synom Ámosa... ŽIL V JERUZALEME, bol ženatý a mal dvoch synov. K prorockej činnosti ho primälo videnie, o ktorom rozpráva v VI.kapitole svojej knihy. Úplne sa oddal svojmu vysokému Božiemu povolaniu a prorokoval 60 rokov, počas vlády juských kráľov Uziáša, Joatama, Achaza a Ezekiáša (cca. 758 p.n.l.)... Smelo a nebojácne hovoril pravdu do očí kráľom. Traduje sa, že utrpel mučednícku smrť a bol rozpílený drevenou pílou...“
Mimoriadnu známosť v kresťanskej cirkvi Izaiáš získal vďaka svojmu proroctvu o Mesiášovi („Emmanuelovi – kap. VII a IX); prorok natoľko presne a náhľadne zobrazuje udalosti z pozemského života Krista, že Izaiáša niekedy nazývajú aj „piatym Evanjelistom“. Pre tradičných historikov je nepochopiteľné, ako mohol starozákonný prorok tak výstižne predpovedať príchod Mesiáša, preto aj z pohľadu tradičnej chronológie jeho slová vyznievajú mysticky. Ak by sme sa však pokúsili reinterpretovať históriu napísania Izaiášovho proroctva v svetle toho, že Biblia v skutočnosti predstavuje „vrstvovitú“ kroniku globálnych dejín, a jednotlivé knihy Svätého Písma sú „skompilované“ z alegorických opisov reálnych historických udalostí a osobností, zistíme, že skutočná „questo for the truth, which is hidden in the Bible“ – je fascinujúcim a nanajvýš dynamickým dobrodružstvom a výstupy takej metódy môžu mať ďalekosiahle geopolitické dôsledky aj v súčasnosti. V úvode sme už citovali fragment z Izaiáša, rozprávajúci o „Kráľovi Pokoja, Kniežati Večnosti...“ – t.j. podľa nášho názoru o Ježišovi. Hľa, čo o ňom píše kniha Izaiáša (častokrát sa štylizujúc v podobe Božieho monológu) v iných miestach:
„Hľa, môj služobník, ktorého podopriem, môj vyvolený, v ktorom má záľubu moja duša! Dám svojho Ducha na neho, vynášať bude národom súd.“  Iz. 42:1
„Hľa, môj služobník bude rozumne konať, bude vzvýšený a vznešený a bude veľmi vysoký.
Jako sa mnohí zhrozia nad Tebou. (Tak bude zohavený jeho vzhľad nad iných ľudí a jeho podoba nad synov človeka)...“ Iz. 52:14
„Kto uveril našej zvesti? A komu bolo zjavené rameno Hospodinovo?
Lebo vyrástol pred ním ako nežný prútok a jako koreň z vypráhlej zeme; nemal podoby ani krásy; videli sme ho, ale nebolo na ňom vidieť toho, pre čo by sme ho boli bývali žiadostiví.
Opovrhnutý bol a opustený od ľudí, muž bolestí, a oboznámený s nemocou, a jako ten (priama narážka na biblického Jóba – pozn.aut.) pred ktorým skrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili,
Kým on vzal na seba naše nemoci a niesol naše bolesti, a my sme sa domnievali o ňom, že j ranený a zbitý od Boha a strápený.
A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; kázeň nášho pokoja bola vzložená na neho, a jeho sinavicou sme uzdravení.
My všetci sme zblúdili jako ovce, každý z nás sa obrátil na svoju vlastnú cestu, a Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás.
Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svojich úst; vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca, ktorá zanemie pred tými, ktorí ju strihajú, a neotvoril svojich úst.
Vzatý bol z väzby a zo súdu...
A dali mu s bezbožnými jeho hrob (porovnajte s Evanjeliami! – „tam ukrižovali Jeho a zlodejov, jedného po pravej, druhého po ľavej strane“ – Lukáš 23:33) i s bohatým (znovu pozrite Evanjeliá – Kristus bol pochovaný v sklepe Jozefa z Arimatey – boháča)... Spravodlivý... Očistí mohých a ich hriechy ponesie na sebe a primlúval sa za priestupníkov“ Iz, 53:3-9, 53:11)

Skaligerovská história a chronológia nás vytrvalo uisťuje, že toto všetko malo byť napísané veľa storočí pred ukrižovaním Ježiša Krista. Vidí sa nám to ako nanajvýš pochybné. Oveľa pravdepodobnejšie je tvrdenie, že text bol vytvorený po Ježišovi Kristovi, a ako tvrdia autori „Novej Chronológie“ A.T. Fomenko a G.V. Nosovskij – pravdepodbne po XII.storočí nášho letopočtu . Aj samotné meno Izaiáš je alternatívnou variáciou pojmu „Ježiš“, a preto je odôvodnené predpokladať, že predmetné proroctvo, písané podobne ostatným biblickým kniham priamo vrcholnou autoritou „katolíckej“, čili „univerzálnej“ cirkvi, spĺňalo jednak funkciu historickej kroniky reálnych stredovekých udalostí, jednak opisovalo „predapokalyptickú myšlienkovú atmosféru“ súčasníkov autorov proroctva, zároveň však predpovedalo blízku budúcnosť. Na celej veci je najzarážajúcejšia skutočnosť, že proroctvá, ako sa neskôr ukázalo, sa naplnili.
Hovoriac o datovaní Izaiášovho proroctva je dôležité podotknúť jednu okolnosť – ako tvrdia samotní bibleisti, starozákonné proroctvá Jeremiáša, Zachariáša, Izaiáša a Daniela sú obsahovo, tematicky, ale predovšetkým astrologicky úzko prepojené s novozákonnou „Apokalypsou“ Jána Zlatoústa. V súčasnosti je potvrdené, že v „Apokalypse“ je obsiahnutá alegorická alúzia na horoskop, vo forme poetických opisov zodiakálnych znamení. Horoskop v princípe predstavuje konkrétnu konšteláciu súhvezdí (zodiakálnych znamení) na oblohe v konrétnom čase, a je tým pádom považovaný za „absolútnu datovaciu metódu“. Na základe moderných interpretácií astrologických údajov z „Apokalypsy“, rezonujúcich taktiež v starozákonných proroctvách, astronómovia dospeli k prekvapivému, ale logickému záveru – že sa jedná o neskorostredovekú náboženskú literatúru.

 

A keďže je tomu tak, skúsme zistiť, akému „Madiánsku“ predpovedá skazu prorok Izaiáš. Ako uvidíme nižšie, tematika „prekliatia“ územia Madiánska (spravidla uvádzaného spolu s Edomom, Moabom, Ammonom, Benjamínom a pod.) sa vinie ako konštanta celou knihou Genezis v podobe istého „nezahladiteľného, prvotného hriechu“, čím je aj objasňovaná Božia kára, ktorá postihovala ľud a územie, viažúce sa na horeuvedené biblické toponymy, naprieč celou Bibliou. Zároveň odpovieme na otázku, v čom spočíva toto archipôvodné „previnenie“ a poukážeme prostredníctvom nenahraditeľnej Orteliovej mapy „Pannoniae et Illyrici ve teris tabula“ na konkrétne lokality a etnonymy, kde bola „domovina“ biblických Médov, Ammonitov, Moabitov, Edomitov, Ferezejov a iných národov, odsúdených na úplnú záhubu.

Ako sme už boli ukázali vyššie, Pannonia, resp. „Panenská Zem“, môže byť autochtónnym slovanským názvom pre „Zasľúbenú Zem“, opísanú v Biblii. Panna sa v slovanských jazykoch nazýva taktiež „Deva“ - pojem, ktorý je rovnocennú pojmu „Div“- „Boh“. Keďže sme v predchádzajúcom článku stotožnili Devín so „staroegyptskými“ Thébami či Thébskom, nebude od veci trochu pošpeklulovať nad akronymom a alternatívnymi variáciami etymologického koreňa „DV“. Už sme písali, že „Devín“ bol označovaný na starých mapách aj ako Theben, Tewen, Devény, Dowina, ale aj biblický Dibon v zemi Moába. Koreň „DV“ sa môže byť tým pádom „matricou“ pre všetky toponymá a názvy, v ktorých je prítomný v tej či inej podobe kombinácia spoluhláskovej kostry DV ~ DW ~ VD ~ WD ~ DB ~ BD, ale aj DM ~ MD, keďže „M“ je len prevrátené „W“. Z tejto spoluhláskovej kostry boli pravdepodobne odvodené nasledovné toponymá:

Devín, Divín, Divina, Vidin, Demän-ovská jaskyňa, Budín, BUDA ~ DOM, Edom, Madian/Midian.

Všetky tieto pojmy vykazujú, až na menšie alternácie, koreň „DIV“ alebo „DEVA“, čo bolo autochtónnym pomenovaním Ježiša Krista a jeho spoločníčky Márie Magdalény „aramejskými“ obyvateľmi Strednej Európy. Hodné pozornosti je taktiež rozšírené „pohanské staroslovanské božstvo“ Svätý Vít, resp. SvanteVID.
V poslednom článku sme taktiež hovorili, že Egypt, stopy po ktorom sú zjavné na území stredovekého Uhorska, sa v assýrskych a ugaritských prameňoch označuje MSRM, čo je v Biblii zachytené ako „Mizraim“ alebo „Was-Ram“. No Mizraim v podstate znamená to isté, čo Média/Madiánsko, t.j. MEZO-Rím alebo „Ríša Stredu“. Madiánsko, resp. Média znamená presne to isté. Kde sa nachádza geografické centrum Európy, snáď netreba pripomínať.

Médovi/Madiánci boli podľa Herodota rozdelení na 6 plemien a boli Árijcami. Árijci boli vyznavačmi kultu boha slnka – Ra. Čiže oráči-poľnohospodári. Nie nadarmo južný prítok Dunaja, vlievajúci sa do európskeho veľtoku pri súčasnom meste Gyor, volá Rába, čiže „RA“ + staroslovanský suffix „va“, čo značí „toť“, resp. srbské -ovo. Gyor sa po nemecky dodnes volá Raab. Z Biblie ho poznáme aj ako Rabbu Ammonitov. To isté znamená aj pojem „Orava“.
Podľa Herodota je krajina hornatá a studená, zároveň však bohatá na úrodné doliny. Madiánsko bolo preslávené soľou, koňmi a drahokamami. Hlavnou riekou Médie bol „Amard“. V našej rekonštrukcii tomu môže zodpovedať panónska rieka Dráva, t.j. AMARD, prečítaná odzadu s M ~ W. Assýrski králi mali s M. veľa ťažkostí, ich epiteton „Oddialení“ je permanentne prítomný v assýrskych letopisoch, zobrazovaná ako nedostupná horská krajina. Chrabrosť Médov im vyslúžila prívlastok „mohutní“ (Avari ~ Obri) a Assýrčania v nich videli nebezpečného protivníka. Hlavným mestom Médov bola  Ecbatana, čo môže značiť aj „Og“ („Boh“/“Jediný“ - egy/aegy v turkických jazykoch) + „Batana“ alebo „Ak“ („biely“ - tur.) + Batana, t.j.  (Biely/Jediný Boh Budín či Vít – pozri toponym „Batones“ na Orteliovej mape). V našej rekonštrukcii Ecbatane zodpovedá hlavné mesto stredovekého Uhorska – Médie = Budín. Podľa Herodota je úzka spätosť Médie s Assýriou a Babylonom (Pannonia Bubalia – Ortelius); Herodotov opis Ecbatany poukazuje na vysoký stupeň rozvoja astrológie a uctievanie hviezd. O náboženstve Médov toho vieme veľmi málo, ak nepočítame mnohými uznávanú súvislosť medzi jedným z médskych plemien – Mágov – s pomenovaním jednej z dvoch frakcií staroegyptských kňazov – tzv. Thébskych kňazov, čo robí z Médie vlasť mágie. Strabón hovorí v súvislosti s Médmi o rozšírenom fenoméne polygamie. Médi sa v „staroveku“ tešili veľkej sláve, ich meno prežilo ich politickú existenciu a bolo Grékmi často stotožňované s Perziou. V tejto súvislosti podotkneme ešte jeden zaujímavý a číro hypotetický aspekt.
V „Luteránskom Chronografe“ (http://www.chronologia.org/rare/luter_hronograf/luter_hronograf.pdf) zo XVII.storočia sa píše, že prvé kráľovstvo na Zemi bolo Chaldejské. Práve Chaldejcom sa pripisujú neprekonané poznania astronómie, matematiky a čarodejníctva. Údajne práve Chaldejci ako prví začali vedecky a systematicky merať čas (astronómia a veda slúžila v minulosti na predikciu a odhad klimatických a slnečných cyklov, nevyhnutných pre náležité plánovanie poľnohospodárskej – oráčskej – árijskej činnosti), planetárne a hviezdne cykly; tradícia im pripisuje aj vytvorenie jednej z prvých obdôb kalendára. Kalendár a Chaldejci sú jednokorenné slová. Zároveň pojem „Koleda“, ktorý sa v našej slovenskej genetickej pamäti viaže na Vianoce, resp. „Kristove narodenie“, bolo jedným z pomenovaní Krista u bulharskej menšiny Pomakov. Pieseň o cárovi Kolede, zachovaná v folklórnej tradícii Bulharov, v skutočnosti rozpráva o udalostiach zo života Ježiša Krista. A teraz najdôležitejšie – keďže Chaldejcom boli pripisované magické schopnosti, volali ich predkovia Rusov aj kolduny, od slova „koldun“ - kúzelník. Avšak iným slovanským synonymom pre „koldunov“/Chaldejcov je aj volchv. Traja králi (the Magi – angl.) sú v pravoslávnych Evanjeliách zachytení ako „tri volchva“. Ale ruské „volch-vy“ s vysokou pravdepoodobnosťou znamená práve „Valachov“, a „Valachia“, resp. „Chavila“, ako sme ukázali v predchádzajúcom článku, je synonymom pre „Uhorsko“. Tým pádom môžeme predpokladať, že Chavila, Valachia, Chaldejské kráľovstvo sú rôznymi pomenovaniami tej istej krajiny – „krajiny Stredu“ - Uhorska.
Anglická wikipedia o Médoch hovorí, že vďaka nábožensko-politickej previazanosti s Moabitmi, vyznávali viacero božstiev, predovšetkým Bála a Kráľovnú nebies – Astartu, resp. Ester, Ištar. Pripomínam, že biblická „Ester“, babylonská „Ištar“ znamená „hviezda“, a koreň STR v rôznych kombináciách je prítomný v krajinách svätoštefanskej koruny v podobe:
- Turiec, Štr-ba, Turz-ovka, Ostr-ava, Taurisci, Estergom, Dunaj-Ister a pod.
Okrem genocídy Médov, ku ktorej sa vrátime na konci článku, je „Madian“ v Biblii opísaný ako syn Abraháma, čiže ABRA-Chama, resp. AVAR-Chána.

Madiánsko v Koráne
Médovia sú častokrát spomínaní aj v Koráne pod menom „Madyan“. Súra 9, verš 70 hovorí:
„Azda sa netýka príbeh tých, ktorí boli pred nimi? Ľud Noacha, Ada a Thamuda (Dávida? - pozn.aut.), ľud Ibrahimov (Abrahamov – pozn.aut.), obyvatelia (v doslovnom preklade - „spoločníci“) Midiana a dobytých miest (t.j. miest, ktorým prorokoval Lot) – či k ním neprichádzali ich Poslovia s jasnými dôkazmi? Takže to nebol Allah, kto podviedol Médov, ale oni sami na seba privolali trest Boží“.

Súra 7 spomína Madiana ako jedného z národov, ktoré boli varované prorokmi, aby činili pokánie, ináč na nich príde Boží súd. Príbeh Madiana je posledný, po rozprave o Lotovi a zničení miest roviny/nížiny – Sodomy a Gomory. Abdullah Yusuf Ali v svojom komentári k predmetnému koranickému textu (1934) píše: „Osud Madiáncov je opísaný v rovnakých termínoch ako osud Thamuda vo verši 78. Zemetrasenie ich prekvapivo zastihlo v noci, a boli pohŕbení vo vlastných domovoch, aby viac nevyvolávali Allahovu zlosť...“
Korán 26:189:  „pomsta v deň všepohlcujúcej temnoty“, čo môže byť chápané ako sprchu popola a síry, sprevádzajúcu sopečný výbuch.

Prekliate Chanaánu

Tematika „neodpustiteľného hriechu“, ktorého sa dopustili „progenitori“ kanaánskych národov, a za ktoré je Kanaán prekliaty Noahom a vydaný napospas „božiemu ľudu“, sa vinie celou knihou Genezis aj inými starozákonnými knihami, a ako ukážeme nižšie – každý z príbehov alegoricky naráža práve na územie Karpatskej kotliny.  Jedná sa o nasledovné biblické príbehy:

• prvotný hriech Adama (DM) v Édene (možná lokalizácia biblického Édenu – mesto Adony na strednom toku Dunaja, Lazarus Hungary Mark.ppt)
• príbeh Kaina a Ábela, hriech bratovraždy
• hriech Noahovho syna Chama, za ktorý bude pykať Chanaán, „sluha sluhov svojich pánov“.
• hrozný hriech Sodomy a Gomory
• hriech Lotových dcér – incestom splodený Moab a Ammon
• hrozný hriech Benjamínovcov
• príbeh Ezaua a Jakoba, Jakobov hriech ukradnutia prvorodenstva a blahoslavenia od Ezaua.
• Prečin Médov na Izraelitoch, za ktorý boli zarieknutí úplnej záhube.

Kain a Ábel
Príbeh Kaina a Ábela (ich spojením vznikne BAL-KAN – pozn.aut.) je alegorický opis udalostí z obdobia Ježiša Krista, ktorému zodpovedá Ábel. Je známe, že Ábel pásol ovce (Kristus – dobrý pastier), a Kain obrábal zem. Kain, ako možná variácia biblického Chama, predstavuje predovšetkým cisársku, pozemskú moc „svätej rodiny“, ktorej prináležal aj Kristus – Biely (Slnko) Boh, Ábel. V dejinách Uhorska je jeho analógom kráľ Ondrej I., nazývaný aj „Biely“, „Katolícky“ (katolícky znamená „univerzálny“).  Naopak „hriešna“  a prekliata Kainova podstata sa zachovala v ruštine v slove „okajannyj“ - „zlorečený“.

 

Prekliatie Noachovho syna Chama
V príbehu o prečine Noachovho syna Chama, za ktorý mal byť až do siedmeho kolena potrestaný rod jeho syna Chanaána, rezonuje podobný sujet, jako v prípade prvotného hriechu Adama a Evy v rajskej záhrade. Noach vysadil vinicu, nalisoval víno a opil sa, ležiac vyzlečený v svojom stane. Jeho syn Cham si všimol jeho nahotu, a potajomky vojdúc do otcovho stanu, prikryl ho. Keď sa Noach zobudil a zistil, že je prikrytý, nahneval sa na Chama a preklial jeho syna. Rezonujú tu dva momenty – neoprávnené „preniknutie“ a zásah do záležitostí omnoho vyššej autority (strom vedenia dobrého i zlého) a fenomén „nahoty“, ktorú si ani Adam s Evou, ani Noach před spáchaním hriechu synovej svätokrádeže, nevšímali. Je príznačné, že Cham ~ Chan ~ Kain.

Sodoma a Gomora
Príbeh Sodomy a Gomory snáď nebude treba bližšie vysvetľovať z obsahovej stránky, poukážeme v tejto súvislosti akurát na dva smerodajné momenty:

• Sodoma a Gomora boli zničené Bohom nie kvôli preukázateľnému holdovaniu sodomii, satanizmu, incestu a iným zvrátenostiam, ale skôr za to, že nútili cudzincov a všetkých okoloidúcich zúčastňovať sa na ich orgiách.
• Sodoma a Gomora patrili spolu s mestami Bela, Admah a Ceboim k tzv. „mestám roviny“. Kniha Genezis píše, že sa odohrala veľká bitka medzi spojeneckými vojskami týchto miest a Elamským kráľom Kedarloamerom na rovine Siddim.

Ako nám začína byť jasné, pojmy Sodoma – Siddim a Medes sú jednokorenné, čo navádza na myšlienku, že stopy po tejto veľkej biblickej kataklizme stojí za to pohľadať v Uhorsku. Kde sa mohli nachádzať dané mestá? Je známe, že Lót sa prepieral s Bohom v tom, či je Boží trest pre tieto mestá oprávnený, ak sa v nich nájde 50 spravodlivých, a že keď Boh vyriekol svoj definitívny ortieľ, poslal za Lotom do Sodomy dvoch anjelov, ktorí ho súrili odísť z mesta čo možno najrýchlejšie. Keďže bol Lot starý a sprevádzaný dcérami, umožnil mu Boh schovať sa v meste Bela (zvanom aj Coar), ktoré bolo od Sodomy a Gomory nie ďalej, než 20 kilometrov a ktoré bolo ušetrené. Je v Uhorsku nejaké mesto „roviny“, ktoré by sa volalo Bela?
Na polceste medzi jazerom Balaton a Budapešťou leží korunovačné mesto uhorských kráľov – Székesfehervár, Stoličný Belehrad, v latinčine – Alba Regia. „Alba“ znamená toľko čo „Bela“. Jazero Balaton je vnútroštátnou administratívnou hranicou medzi „komitátmi“ Veszprém a Somogy. Ale „Somogy“ sa vyslovuje jako „Somo-ď“, navyše sa latinské „g“ v cyrilike číta jako „d“ a po slovinsky sa predmetná maďarská oblasť volá Somodska župa. Navyše sú jazerá Balaton a Neziderské jazero – bezodtokové a pohorie medzi nimi – Bakoňský les – je sopečného pôvodu. Bezodtokové jazerá vznikajú spravidla tam, kde v dôsledku geoklimatických kataklizmov došlo k „prepadu zeme“.  Ktovie, či stopy po bájnej Sodome a Gomore netreba hľadať na dne Balatonu či Neziderského jazera? 

Lot a jeho dcéry. Incest. Ammon a Moab.
Tematika „neodpustiteľného“ hriechu rezonuje aj v príbehu Lota. Je známe, že po zničení Sodomy a Gomory staručký Lot aj dcérami sa uchýlil najprv v Bele (tj. „Coar“ - jeden z názvov Stoličného Belehradu bol Caesarea), a neskôr v jaskyni. Jeho dcéry, ktoré nemali ženíchov a boli v zemi Kananejov pohostínmi, sa rozhodli otehotnieť od vlastného otca, po tom, ako ho dva večery po sebe opili vínom. Je to prvá zmienka o inceste v Biblii. Z tohto hriešneho splynutia sa narodili synovia – Ammon a Moab. Stopy po biblickom Lotovi sa zachovali aj v miestnom názvosloví, pretože Litva (synonymum „Bielej Rusi“ v stredoveku) znamená LT-va, resp. kráľovstvo Lota, podobne ako v prípade Lotrinska – Lotharingen – Lot + Regni. Na našom území to dosvedčujú toponymá – Liptov, Lietava, Litava. Počas rakúsko-uhorského dualizmu sa uhorská časť monarchie volala aj Zalitavsko (Transleithania).

Podobný „sodomitský“ hriech je spomínaný aj v príbehu o vyhubení izraelského kolena Benjamínovcov. Benjamínovci údajne zabili a zohavili spoločníčky (ženy? - pozn.aut.) istého Levitu, ktorý na cestách pohostínil v Bet-ele (doslova „Vít-Boh“), meste Benjamínovcov. To malo za výsledok spolčenie sa proti nim všetkých zvyšných kolien Izraelových a vyhubenie Benjamína, ktorého prežitie bolo zabezpečené len umožnením málopočetným preživším Benjamínovcom ukradnúť si nevesty z plemena Sabejcov. Tento motív doslova kopíruje známy príbeh starovekého Ríma, ktorý ukradol dievčiny susedného kmeňa Sabínov. Na Slovensku máme mesto Sabinov. Mohlo byť Uhorsko stotožňované s kolenom Benjamínovcov? O súvislosti medzi Ammonitmi – potomkami Lota – a Uhorskom hovorí zreteľný toponym Amanteni na Orteliovej mape, rovnako jako Boi, Bij sú stopami po biblickom Moábovi, pretože Boi – Bo(h)emia  ~ BM ~ Moab. Amoniti sú vyznávačmi egyptského božstva Ammon-Ra. No Benjamín je v Biblii zapisovaný aj jako Ben-Ammi, tj. Syn Ammona. T.j. Benjamínovci sú takými istými synmi Ammona, jako aj Ammoniti. Mimochodom, skutočnosť, že božstvo Ammonitov Ammon predstavuje v skutočnosti Ježiša Krista, dosvedčuje sám Izaiáš, keď Mesiáša nazýva Emmanuel, tj. Ammon + El (Boh).

Ezau a Jakob

V príbehu Ezaua a Jakoba rezonuje podobný motív, ako v príbehu Kaina a Abela. Ezau je variáciou mena „Ježiš“, a podobne, ako v prípade s Izaiášom – sa predpokladá, že Ezau a Jakob predstavujú viacvrstvové „biblické plasty“ z príbehov o Ježišovi Kristovi, Jánovi Krstiteľovi a Judášovi. Konkrétne ide o to, že hoci Ezau bol prvorodený a lovec, jeho brat Jakub, ktorý vyšiel z Rebikiných útrob, držiac sa Ezaua za pätu (Achillova päta; Achilles = Ak (biely) – Illos (Boh)), ľsťou vymámil od brata jeho prvorodenstvo a stal sa Izraelom, patriarchom, vedomý si svojho prestúpenia a ne-povolanosti zasadať na tróne Dávidovom (uhorský a slovenský dvojkríž sa volá aj lotrinský, patriarchov kríž). Podobne ako Ján Krstiteľ, ktorý hovoril, že po „...ňom príde baránok boží, ktorého sandále nie som hodný utierať“. Pripomenieme, že štedrovečerné proroctvo Izaiáša zaznelo v levočskej bazilike svätého Jakuba. Zároveň je v jazyku krymsko-tatárskych karaimov pod pojmom „Ezau“ priamo označované Poľsko. Tým pádom môže byť „Izraelom“ označované Uhorsko, resp. „Dom Jakoba“, pretože územie Benjamína = Ben-Ammon ~ Ben Yawan, kde Yawan je biblický analóg gréckeho pojmu „Ioann“, resp. Ján. Ján Krstiteľ – Jakob sa v uhorských dejinách odrazil ako svätý Štefan. „Štefan“ znamená STF-An, resp. SVT-Ioann, tj.  Svätý Ján Krstiteľ.  Zároveň „Jakob“ môže znamenať „Ak“ (biely) + IOV, kde IOV, resp. Jovis je latinským analógom pre pojem Zeus, či Jupiter. Pozri, napr., město Iovia na Orteliovej mape Pannonie.  

Vážení čitatelia, načrtli sme Vám možné a vysoko pravdepodobné historicko-biblické pozadie Izaiášovho proroctva s ohľadom na Strednú Európu a nástupnícke štáty bývalého Uhorska. Vysvetlili sme, ako je možné vnímať skutočnosť, že práve slová o „skaze Madiánska“ a „zasadnutí …. na trón Dávidov“ nám ústami Msgnr. Dlugoša sdelil pápež v štedrovečernej omši. Z dedičného hriechu „Chanaánu“ sme neopísali len posledný, totiž previnenie Madiáncov proti Izraelitom a káru, ktorá ich za to postihla. Skutočné previnenie Chanaánu teda súvisí s urážkou a znevážením Krista a so sodomitskými hriechmi. V dejinách Slovenska je toto „previnenie“ známe aj jako vyhnanie učeníkov Cyrila a Metoda z Moravy a príkoria Metodovi od „franského“ duchovenstva. Za toto previnenie bola Veľká Morava čoskoro potrestaná vpádom starých Maďarov, tj. v skutočnosti – Mongolov, lebo „Magyar“ ~ „Mo(n)gol“ (MGR-MGL). Ale to si už doštudujte sami, aby sme neboli prekvapení, keď sa dajú do pohybu osudové udalosti. Informovaný znamená pripravený.
A že sa v prípade štedrovečernej levočskej omše skutočne jedná o deklaráciu zámerov globálneho riadenia, dosvedčuje skutočnosť, že Vatikán ako jeden z „oficiálnych“ predstaviteľov Globálneho Prediktora, ktorý svoj pôvod odvodzuje práve od staroegyptského kňažstva, si za tribúnu pre ohlásenie svojich zámerov zvolil práve Levoču. Levoča, podobne ako Levice a Ľvov, nepochádzajú od slova „Lev“, ale „Leviti“, čiže vykonávatelia kultu „Bieleho“ (LV-VL-BL) Boha. Levoča je metropolou Spišu, ktorý v dejinách „starovekého“ a „antického“ Egypta vystupuje ako jeden z troch centier „of early monastic and heremitic Christendom“ - Scetis. Spiš sa v latine zapisuje jako Scepus, čo je len alternatívne ozvučenie pojmu „Scetis“  vzhľadom na to, že grécke „Ф“ sa mohlo zapisovať ako „P“ a „T“. Ďalšími dvomi monastickými centrami „starovekého“ Egypta boli – Nitria a Kelia. V súčasnej Strednej Európe im zodpovedajú slovenská Nitra  a slovinské město Celje.

Ako sa však môžeme vyhnúť biblickej pohrome? Tým, že budeme hájiť čistotu Kristovho posolstva (čo nie vždy sa rovná dnešnej kresťanskej indoktrinácii) – duchovného dedičstva Cyrilia a Metoda (o skutočnej podstate „solúnskych bratov“ čítaj viac na http://www.hlavnespravy.sk/cyril-a-metod-medzi-mytom-a-skutocnostou-1-cast/802184), a nepripustíme šírenie sodomie, ako nás k tomu vyzýva LGBT naklonený mainstream a sám pápež František. Pretože práve inštitucionalizácia sodomie bezchybne ohlasuje „koniec časov“. A zároveň tým, že budeme schopní dešifrovať tieto skryté posolstvá GP.

Stanislav Slabeycius, Žilina, jún 2016.

   PRINT RSS