"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Recenzia na knihu od Ľuboša Juríka Smrť ministra – Noc pred popravou Vladimíra Clementisa               

          Pred nejakým časom som dostal dve knihy s venovaním od ich autorov. Tá prvá, pod názvom SLOVENSKÉ HORORY je od autora Jána Dreveňáka, ktorý tri desiatky rokov pôsobil v policajných službách na rôznych postoch a vo viacerých miestach Slovenska – od radového príslušníka Verejnej bezpečnosti až po riaditeľa policajnej školy, najprv v Bratislave, a potom v Košiciach. Pre svoju čestnosť a principiálnosť radšej predčasne odišiel do dôchodku, ako by mal slúžiť nehodným politikom. Čitatelia by boli šokovaní, pokiaľ by tento človek prehovoril... Jeho záľuby boli a sú širokospektrálne, no od útlej mladosti dominovalo najmä výtvarné umenie a literatúra, ktorej sa intenzívnejšie venuje ostatných šesť rokov. Do tlače má pripravenú obsiahlejšiu trilógiu „V mene zákona! V mene socializmu!“, v ktorej s dávkou štipľavého humoru pranieruje neduhy bývalého režimu, najmä v oblasti činnosti jeho represívneho aparátu. Kniha SLOVENSKĚ HORORY je písaná s ľahkou noblesou, niektoré z desiatich príbehov sú opísané podľa skutočnej udalosti, niektoré patria do autorovej fantázie.

          Druhou knihou, v ktorej bola aj disketa, kde bol film podľa tejto knihy so scenárom samotného autora, kde Vladimíra Clementisa stvárnil Janko Króner, mimoriadne briliantným hereckým výkonom. V prológu spisovateľ Ľuboš Jurík mimo iného napísal: Osud významného slovenského politika, intelektuála, publicistu, politológa a organizátora mi poslúžil ako podklad na premýšľanie o charaktere človeka, o zložitom období moderných slovenských (ale aj českých) dejín, o paradoxoch, akých sú dejiny plné. Clementisov príbeh je príbehom o smutnom osude revolúcie.

          Vladimíra Clementisa odsúdili na trest smrti a aj ho dali popraviť jeho ideoví súpútnici. Odstránili ho, pretože bol od nich múdrejší a čestnejší, ale aj preto – a najmä preto – že sa vzoprel Stalinovi a jeho jastrabom. Clementisa zlikvidoval systém, ktorý sám pomáhal budovať a bol jedným z jeho hlavných strojcov.... Clementisov životný osud, jeho tragický koniec, jeho názory, postoje... sú súčasťou našich dejín. A dejiny – ako sa neraz utvrdzujeme – sú aj odkazom, aj poučením. Pomáhajú lepšie pochopiť súčasnosť, ale sú aj výstrahou. A tiež poučením pre politikov každej generácie. Prinajmenšom v tom, aby boli verní svojim zásadám, aby vnášali do politiky slušnosť a dôstojnosť.

          Spisovateľ, publicista, autor viac ako dvoch desiatok kníh, pán Ľuboš Jurík, z ktorých mnohé vyšli aj v zahraničí, televíznych scenárov a divadelných hier, debutoval zbierkou poviedok Na Poľnej ulici (1973) z prostredia bratislavskej periférie. Druhá kniha poviedok Dlhá namáhavá cesta (1976) je tematickým rozšírením o prostredie z bratislavskej periférie, okolia Ondrejského cintorína a Medickej záhrady. Autor zostal verný bratislavskej téme aj v zbierkach poviedok Už o tom nehovorme (1986) a Keď sa raz nahnevám (1991). Výber z jeho štyroch kníh vyšiel v zbierke Mesto v pondelok ráno (1995) a knihe Bratislavské poviedky (2001) s ilustráciami Martina Kellenbergera. Bratislava ožíva aj v knihe spomienok Rozpomínanie s podtitulom Črty a príbehy zo starej Bratislavy (2006). Románový debut Ľuboša Juríka Emigranti (1977) je pokusom zobraziť osudy emigrantov po roku 1968. Tento román bol preložený do viacerých európskych jazykov, čitateľský úspech však autor dosiahol až románom Novinári (1984), v ktorom autor odkrýva motívy pôsobenia moci a poukazuje na jej slabosti. Podľa románu bol nakrútený rovnako úspešný dvojdielny televízny film. V románe Spravodliví (1989) opísal prostredie justície v posledných rokoch totalitného systému. Ďalší román Všetci sme potomkovia Kainovi vyšiel až v roku 2010. Je to obsiahla próza, ktorá skúma dedičný hriech ľudstva na konkrétnych osudoch povojnovej generácie.... V knihe politických esejí Eurochaos (1997), autor uvažuje o novej podobe Európy v treťom tisícročí. Ďalšou knihou literatúry faktu je kniha Pokušenie moci (2002), v ktorej opísal svoje skúsenosti zo šesťročného pôsobenia v parlamente SR. Za túto knihu dostal prestížnu medzinárodnú cenu Egona E. Kischa... Autor dlhodobo spolupracuje s fotografom Tiborom Huszárom, ktorému napísal textovú časť ku všetkým jeho knihám (Portréty, Cigáni, Koloman Sokol, New York, Na krídlach večnosti, Letokruhy večnosti a Retroperspektíva)...

Môj názor či recenzia na knihu Smrť ministra

          Zvláštnou náhodou bolo, že keď mi poštou prišla kniha od pána Juríka, tak na druhý deň som si najskôr prehral film na diskete, ktorá bola v dotyčnej knihe – no a na ďalší deň sa mi pokazil počítač, ktorý mi priateľ odviezol do opravy, takže som sa v plnej miere mohol osem dní venovať dotyčnej knihe. Aj film aj kniha, musia zanechať v človeku hlboký dojem, lebo každá kniha je prakticky aj autorovou dušou. Objavil som tu jeden výrok Vladimíra Clementisa, ktorý ma aj dnes, pre nás Slovákov, mimoriadne veľkú výpovednú hodnotu. Ten výrok znie: ZA KOLABRÁCIU S FAŠIZMOM POTRESTAJME KONKRÉTNYCH VINNÍKOM, ALE NEMOŽNO TRESTAŤ CELÝ SLOVENSKÝ NÁROD. (Táto veta bola súčasťou dialógu medzi Vladimírom Clementisom a vymyslenou postavou advokáta cez autora tejto knihy poslednú noc pred popravou, kde advokát vystupuje nielen ako spovedník, ale spoločne sa snažia nájsť aj odpovede na otázky, prečo sa udalosti vyvinuli týmto smerom a prečo vyústili do tragédie).  

          Mimo tohto výroku ma zaujali aj vtedajšie vyšetrovacie metódy ŠtB a ruských poradcov ohľadom donútenia priznaní, keď väzni podpisovali aj to, čo nikdy nevykonali. Mnohí z takýchto väzňov, ktorí tieto metódy prežili, pričom prežili aj fašistické koncentráky jednoznačne tvrdili, že vyšetrovacie metódy ŠtB a ruských poradcov boli horšie a zákernejšie ako metódy fašistov a nacistov v koncentračných táboroch. A hovorili aj to, že komunisti a boľševici boli vlastne rodičmi a staršími súrodencami fašistov a nacistov. Veď aj systém ich koncentračných táborov bol len kópiou tých ruských – boľševických, ktoré už dávno fungovali pred tými fašistickými koncentrákmi. A netreba zabúdať ani na toto: komunisti a boľševici – a to sa vzťahuje aj na dnešných ich pohrobkov zo Smeru, HZDS, SNS, ale aj tzv. pravice, aj keď od Novembra 1989 sa úspešne pretransformovali, vždy keď boli v opozícii, tak len rozvracali a keď vládli, tak len kradli a zabíjali. Čo sa týka zabíjania či likvidovania tzv. triednych nepriateľov, vždy sa vedeli prispôsobiť dobe. V rámci svojej zločineckej ideológie sa samopasovali ako predvoj robotníckej, či dokonca ich preliatej krvi. Radoví komunisti a ostatní občania boli len zásterkou, v mene ktorých páchali a naďalej páchajú zločiny proti ľudskosti a zlodejstvá najvyššieho kalibru. Cynicky si prisvojovali zásluhy na všetkom, čo tu vybudovali radoví občania a radoví komunisti – a oni na tom parazitovali. DNES TENTO NAJZLOČINECKEJŠÍ KOMUNISTICKO - FAŠISTICKÝ A EŠTEBÁCKO – FAŠISTICKÝ PRETRANSFORMOVANÝ ODPAD TVORÍ JADRO SMERÁCKEJ MAFIE.

          Mám pred sebou kópiu autentického dokumentu z 10. marca 1945, notársky overeným v roku 1978 Štátnym notárstvom pre Prahu 2, kde plukovník Schebrle dáva príkaz vo forme internej správy agentom gestapa českej národnosti ako majú vstupovať do KSČ a bezpečnostných zložiek a likvidovať tých komunistov, ktorí by ich ohrozovali. Jednalo sa o akciu s krycím názvom VAMPIR. A musím konštatovať, že sa im to úspešne darilo, lebo mnohí z ich rodinných pohrobkov boli v riadiacich funkciách nielen pred novembrom 1989, ale aj po Novembri 1989. Dnes v skutočnosti aj s cudzinou už vlastnia prakticky všetko, čo tu generácie Slovákov vybudovali. Aby som to spresnil podrobnejšie, tak to, čo sa za niekoľko storočí nepodarilo Tatárom, Turkom a Maďarom, tak to sa podarilo za 23 rokov politikom národnosti slovenskej. A vrcholom ich cynizmu je, že ešte sú na to aj hrdí, aj keď slovenskému národu tu prakticky nepatrí už nič.

          No najviac stojí na zamyslenie výrok, ktorý som tu už uviedol, „za kolaboráciu s fašizmom potrestajme konkrétnych vinníkov, ale nemožno trestať celý slovenský národ.“ Lebo to, čo sa tu začalo diať za posledných dvadsať rokov mi pripomína, ako by chceli isté sily, ktorých predkovia sa najviac zaslúžili o vznik fašizmu a nacizmus nás presvedčiť, že Slováci sú tými hlavnými vinníkmi, ktorí tu splodili fašizmus, nacizmus a samotného Hitlera, to oni sú zodpovední za smrť väčšiny Židov v tomto období – a preto musia niesť nielen kolektívnu vinu na večné veky vekov, ale musí sa im to aj neustále pripomínať. To, čo teraz napíšem, sa nevzťahuje na všetkých Židov, ale len na ich cca desať percentnú menšinu, ktorá doposiaľ nesie vinu za to, že vo svete je šírená nenávisť voči všetkým Židom, práve za ich zločiny nielen proti ľudskosti, ale hlavne zločiny ekonomické.

          Ako prvý použijem výrok zo samotnej Biblie, keď Boh Jehova, ktorý vyviedol tento národ z otroctva z Egypta a viedol po púšti do zasľúbenej zeme, bol na tento národ tak nahnevaný, že niekoľkokrát chcel celý národ zničiť priamo na púšti počas cesty do zasľúbenej zeme. Príklad: „A Hospodin hovoril Mojžišovi: Idi, sídi, lebo sa porušil tvoj ľud, ktorý si vyviedol hore z Egyptskej zeme. Skoro zišli z cesty, ktorú som im prikázal. Spravili si teľa zliatinu a klaňajú sa mu a obetujú mu a vravia: Toto sú tvoji bohovia Izraelu, ktorí ťa vyviedli hore z Egyptskej zeme. A Hospodin riekol Mojžišovi: Videl som tento ľud a hľa je to ľud tvrdej šije. A tak teraz ma nechaj, aby sa rozpálil môj hnev na nich a aby som ich vyhladil a teba učiním veľkým národom.“ – 2. Mojžišova 32 : 7 – 10. Že sa tak nestalo, za to môžu Židia ďakovať len Mojžišovi, ktorý po každý raz na kolenách prosil Boha, aby odpustil tomuto národu.   

          No najotrasnejšie svedectvo, či jedno z najotrasnejších svedectiev o likvidácii Židov za aktívnej pomoci vtedajších politikov zo Západu, ktorí, prakticky spolupracovali s hitlerovským fašizmom a nacizmom na likvidácii väzňov v koncentračných táboroch, je svedectvo Židovky Eriky Kellermannovej – Bezdíčkovej, bývalej väzeňkyne koncentračného tábora, ktorú venovala svojim rodičom Alici a Arnoldovi Kellermannovým. Kniha má názov Moje dlouhé mlčení, vyšla s podporou Židovského múzea v Prahe a Židovských obcí Brno. Vydal ju Jiří Brauner, Kurtizánské nakladatelství, Kartouzská 6, Brno v roku 2010 – www.kartuzian.cz. Po odcitovaní toho, čo je na str. 33 tejto knihy, musia aj tí najväčší židobijci pochopiť, aké je to obludné hádzať všetkých Židov do jedného vreca, že sú príčinou všetkého svetového zla a podobne. Nenáviďme len to malé percento tých skutočných židovských vyvrheľov a netvorov – potomkov tých, o ktorých hovorí samotná Biblia. Lebo s veľkou pravdepodobnosťou možno konštatovať, že práve oni vytvorili a finančne podporili fašizmus, nacizmu, Hitlera, výstavbu koncentrákov – a to len pre jediný cieľ: týchto obyčajných radových Židov považovali za menejcenných.

          Takže si odcitujme zo strany 33, text budem prekladať do slovenčiny: ...Dodnes nemôžem odpustiť Spojencom, ktorí boli informovaní, čo sa v Osvienčime robí a transportom v roku 1944 mohli zabrániť, že nevypočuli varovanie židovských organizácií, ktoré upozorňovali, že Nemci NEMAJÚ možnosť voziť Židov z Maďarska a zo Slovenska do poľského vyhladzovacieho tábora autobusmi a ICH JEDINOU ALTERNATÍVOU sú koľaje. Naliehali, nech BOMBARDUJÚ ŽELEZNIČNÉ TRATE, informovali, že Osvienčim, kam transporty idú, JE LIKVIDAČNÝ TÁBOR, kde sa ľudia ako na bežiacom páse zabíjajú v plynových komorách. SPOJENCI TO NIKDY NEUROBILI. Trať bola funkčná až do konca vojny. Prečo? Na to doposiaľ nikto neodpovedal...

          Mimochodom, nesmieme zabudnúť, že práve toto najzločineckejšie židovské plemeno, hoci tvorilo a tvorí len pár percent všetkých Židov, malo v skutočnosti v týchto krajinách politickú a ekonomickú moc – a o niečo vyššie som už naznačil, prečo vlastne nechali naďalej vyvražďovať vlastný židovský národ. Preto je mimoriadne nechutné, keď naďalej hrubo útočia na slovenský národ, ako keby to bol ten hlavný a najväčší vinník tohto zla. A nech aj zároveň vysvetlia, ako by to bolo dopadlo, keby sa bol Tiso postavil Hitlerovi verejne na odpor, aké by boli jeho šance a či by jeho nástupca nebol mnohonásobne horší.

Vladimír Pavlík

    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka