"...hlboko s Vami nesúhlasím, urobím však všetko pre to, aby ste mohol svoj názor slobodne hlásať" - Voltaire
Politici musia strpieť akékoľvek názory občanov - Inak tam nepatria!
Hlavná stránka

Ako zločinci a zlodeji z vysokej politiky konsolidujú – pre svoje blaho a na úkor biedy, utrpenia a zadlžovania občanov              

          Netreba si brať žiadne servítky do úst, ak skonštatujem, že najorganizovanejším zločincom a zlodejom na vrchole slovenskej pyramídy je samotná Slovenská republika. Pokiaľ to rozmeníme na drobné, tak táto pyramída má niekoľko chobotníc – riadiacich a slúžiacich. Medzi tie riadiace chobotnice možno zaradiť ponovembrové vlády, parlamenty, finančné skupiny, mimoriadne silné zahraničné konzorciá ktoré pomocou zapredaných, skorumpovaných a vlastizradných politikov tu majú nezanedbateľnú ekonomickú a finančnú moc a môžu rozhodovať aj o našej ekonomike a politike. Do tej druhej kategórie, slúžiacich chobotníc, patria Generálna prokuratúra SR, Ústavný súd SR, Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo spravodlivosti SR, Najvyšší súd SR, SIS – od ktorých sa to prenáša na nižšie inštitúcie.

Ako to začalo?

          Obídem bokom niektoré prednovembrové udalosti, vcelku dosť závažné, napr., že vtedajší federálny minister vnútra Vratislav Vajnar, ktorého námestníkom bol Alojz Lorenc,  bol dlhodobým agentom CIA, neverbovaným v období keď pracoval v misii OSN pre Československú socialistickú republiku, pričom vtedajší náčelník ŠtB o tomto pomlčal – a prečo mlčal to si už domyslíte, keď mu dokonca neprekážalo, že Vajnar rozpustil aj tú skupinu špecialistov ŠtB, ktorá to odhalila – preto sa ani nemožno čudovať, že práve niektorí jedinci z tohto ministerstva sa spolupodielali na réžii 17. Novembra...

          Veľmi výrečný je napr. aj dokument anglického experta na ochranu ekonomických záujmov Johna Millera, ktorý dňa 30. 8. 1990 poslal anglický a český text trojstranovej správy vtedajšiemu poradcovi prezidenta Havla Jiřímu Křižanovi – a na strane číslo dva bolo aj toto upozornenie: Otevření hranic, privatizace, větší osobní svoboda, atd., to všechno jsou věci přispívajíci ke zvýšení rizika ztrát a jsou nebezpečnými pro majetek a občany ČSFR. (Keď sa pozrieme v dnešnej dobe na českú a slovenskú realitu, tak si nielen s plnou vážnosťou ale aj so zdesením musíme uvedomiť pravdivosť tohto dokumentu. No nielen to. Zároveň sa ukázalo, že konkrétni členovia z radov komunisticko-fašistických a eštebácko-fašistických zločincov po dlhodobej príprave a následnej realizácii s cudzou štátnou mocou sa rozhodli zapredať a okradnúť nielen vlastný štát ale aj vlastný národ – pozn. autora V. P.)

          Na základe ďalšej reality dnes môžeme aj skonštatovať, že tzv. svojbytnosť Slovenska pripravovala organizovaná zločinecká skupina pod vedením popredného slovenského škodcu a neskoršieho zakladateľa slovenského štátneho terorizmu Vladimíra Mečiara, keď s týmto štátnym terorizmom sa vo februári 2012 stotožnil aj neoboľševický Smer, čím dal jasne najavo, že štátny terorizmus považuje za súčasť triedneho boja. Ako to vtedy fungovalo, keď predsedom vtedajšieho parlamentu bol ďalší protislovenský škodca Ivan Gašparovič, toho času ako przniteľ demokracie a zákonnosti na funkcii prezidenta vypovedá svedectvo jedného z jeho najbližších spolupracovníkov, spisovateľa Ľuboša Juríka, autora knihy Pokušenie moci. Na stranách č. 273 – 275 sa dočítame aj takéto svedectvo:

          Privatizácia bola od roku 1990 rozhodujúcim objektom politického a mocenského zápasu na Slovensku i vo všetkých postkomunistických krajinách. Bola hybnou silou mnohých politických aktov, sporov, politického vypätia i pádu. Vznešené ideály o slobode, ľudských právach, voľnom pohybe a pod. SA STALI LEN ZÁSTERKOU PRE GRANDIÓZNE ROZDEĽOVANIE (či skôr rozkrádanie) ŠTÁTNEHO MAJETKU, KTORÝ SA HROMADIL POL STOROČIA. Z večera do rána vznikali neuveriteľne bohatí ľudia, ktorí sa len vďaka politickému rozhodnutiu stali mnohonásobnými milionármi, ba miliardármi. Obyčajní ľudia, ktorí dovtedy žili v družstevných bytoch, šetrili na škodovku či žiguli, chodievali na dovolenku k Balatonu či do Bulharska, mali zrazu nepredstaviteľné majetky, stačilo byť v správnej strane či hnutí. Žiaľ, táto tendencia – aj keď v inej, kultivovanejšej podobe provízii či auditov – pokračovala aj počas vlády Mikuláša Dzurindu.

Mravné zásady, morálne hodnoty, základné piliere civilizačných noriem sa dali do nezadržateľného, deštrukčného pohybu. Privatizácia našla spoločnosť absolútne nepripravenú a spôsobila také škody v spoločenskom organizme, ktoré už prakticky nikdy nebude možné odstrániť a napraviť. K takým rozsiahlym vlastníckym zmenám došlo azda len v období vyvlastňovania majetku komunistickými stranami. Problém našej privatizácie je najmä v tom, že v mnohých prípadoch sa privatizovalo pre bohatstvo samotné, teda vyberali sa ľudia, ktorí budú bohatí. Mečiarova vláda nezohľadňovala, či nadobúdateľ je schopný zabezpečiť efektívne fungovanie majetku, vláda HZDS, SNS a ZRS zohľadňovala predovšetkým to, kto je z ktorej strany. To bola tzv. slovenská cesta, ktorá deformovala celý privatizačný proces.

          Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na Vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedov NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie. Ponúkali stranícku poslušnosť. Keď som sa niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, ŽE MÁM PRED SEBOU ZHROMAŽDENIE FABRIKANTOV, MAJITEĽOV TOVÁRNÍ, NEHNUTEĽNOSTÍ A BANKOVÝCH ÚČTOV. DO PARLAMENTU CHODILI LEN AKOBY MIMOCHODOM, ZDVIHNÚŤ RUKU, KEĎ SA HLASOVALO. INAK SA NIKDY K NIČOMU NEVYJADROVALI, MNOHÍ ANI RAZ POČAS VOLEBNÉHO OBDOBIA NEVYSTÚPILI, NEBOLI TAM PRETO, ABY TVORILI ZÁKONY, ABY ZASTUPOVALI SVOJICH VOLIČOV. BOLI TAM NATO, ABY PRIVATIZOVALI, ABY ZBOHATLI. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, DOKONCA AJ SERVILNÝCH BOSSOCH PODSVETIA, KTORÍ SA VRHLI AKO SUPY NA DOVTEDY ŠTÁTNE PODNIKY. VYBAVOVALI PO STRANÍCKEJ ZNÁMOSTI ÚVERY V BANKÁCH, HLBOKO POD CENU DOSTÁVALI LUKRATÍVNE OBJEKTY, POZEMKY, NEHNUTEĽNOSTI, ABY ICH OBRATOM PREDÁVALI ČI VYKRÁDALI.

          Privatizácia prakticky položila na lopatky národné hospodárstvo, milióny a miliardy, ktoré sprivatizovali „poctiví mečiarovci“ A KTORÉ ULIALI DO ZAHRANIČNÝCH BÁNK NA SÚKROMNÉ KONTÁ, spôsobili pokles výroby, zatváranie podnikov, dramatický rast nezamestnanosti, sociálne napätie, praktické zrútenie zdravotníctva, vážne problémy v školstve a v celej sociálnej sfére, nehovoriac o nevyčíslených morálnych škodách. (Preto sa ani nemôžeme čudovať, keď súčasná ficokoalícia musí potom „reformovať“ a „konsolidovať“, samozrejme, na úkor občanov a nie skutočných vinníkov. Či už sa jedná o politikov pravice, ľavice, či tzv. národných strán, všetci sa správajú ako jedna protislovenská rodina, pokiaľ vytvoria koalíciu – pozn. autora V. P.)

O čom s obľubou mlčí politická a ekonomická „elita“ pri zatajovaní skutočných problémov

          Jednou z najzákladnejších výhovoriek politikov je, že nie sú peniaze, alebo, že prerozdeliť môžeme len to, na čo máme. Počúvajú to učitelia, zdravotné sestry, lekári, poľnohospodári, telesne a zdravotne postihnutí, živnostníci... Paradoxne, toto sa nevzťahuje na tých, ktorí toto vedome a cieľavedome zapríčiňujú. Sú to členovia ponovembrových vlád a parlamentov. Je preukázateľné, že každý rok, v mene každej koalície, ktorá sa správa ako zločinecko-zlodejská, protislovenská a sabotérska organizácia, tu každý rok štátny rozpočet príde o cca 6-7 miliárd eur cez korupciu, daňové úniky, vedome a cieľavedome predražované verejné obstarávania. Keď si to prerátame za posledných 20 rokov, tak dostaneme sumu cca 120-140 miliárd eur, ktoré buď sú na súkromných účtoch, alebo sú z nich postavené milionárske nemovitosti, majitelia vedú nákladný a luxusný život, pričom nevyprodukujú žiadne pozitívne hodnoty pre tento štát. Ich skutočná profesia je – PIJAVICE PRISATÉ NA ŠTÁTNOM ROZPOČTE.

          Samozrejme, že takto rozkradnuté peniaze chýbajú v štátnom rozpočte, pričom organizovaní zločinci z ponovembrových vlád a parlamentov s obľubou realizujú dve veci: zvyšovanie daní – zdražovanie a pôžičky zo zahraničia – čím sa nielen zadlžujeme, ale strácame aj ekonomickú a štátotvárnu svojbytnosť. Žiaľ, do tohto organizovaného zločinu sú zapojené aj naše ekonomické elity, ktorej členovia nedokážu z titulu svojej profesijnej a občianskej cti, keďže ju už dávno stratili, nedokážu verejne povedať, že ZA TIE ROZKRADNUTÉ MILIARDY, KTORÉ SÚ NA SÚKROMNÝCH ÚČTOCH, SME MOHLI POUŽIŤ PRESNE NA TO, NA ČO POUŽÍVAME ZAHRANIČNÉ ÚVERY. Keď to ale rozmeníme na drobné, tak nám vyjde nasledovné: tými pôžičkami či úvermi dopĺňame to ukradnuté – a to, čo je ukradnuté, by bohato stačilo pre všetky profesie v tomto štáte, ktoré nie sú primerane ohodnotené. Že dokonca aj zahraničné pôžičky sú bezbreho zneužívané zločinecko-zlodejskou luzou z vysokej politiky, budem dokumentovať na jednom z prípadov:

          Po šiestich rokoch vládnutia pravicovo-fašistickej vlády pod vedením Mikuláša Dzurindu vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac v Nočných dialógoch Slovenského rozhlasu dňa 23. 4. 2004 priznal, že na Slovensku zomierajú ľudia, ktorých by bolo možné zachrániť, no na prístroje a vybavenie CHÝBAJÚ PENIAZE. Paradoxne, po tomto priznaní mlčali nielen všetci politici a médiá, ale mlčali aj ponížené slúžky a prostitútky z Ministerstva vnútra SR a Generálnej prokuratúry SR, lebo tieto dva štátne orgány riadili ľudia, ktorých tam dosadili politici z vtedajšej koalície. Čiže, žiadne zločiny proti ľudskosti, ale len nevyhnutné ekonomické reformy. Takto cynicky a vulgárne sa nazývali ekonomické a sociálne experimenty páchané na „svojbytnom“ slovenskom národe v mene politikov pod dohľadom Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. A čerešničkou na tomto cynizme bolo, že minister zdravotníctva Rudolf Zajac dostal od Svetovej banky pôžičku 2,7 miliardy korún NIE NA NÁKUP NOVÝCH PRÍSTROJOV A ZARIADENÍ, ale na vysvetlenie zdravotnej reformy!?!?!? Tak sa pýtam, čo ZNAMENÁ život obyčajného Slováka pre lichvárov s fašistickým cynizmom zo Svetovej banky a slovenských pravicových fašistov?

          Aký to paradox, keď Mikuláš Dzurinda v mesačníku euroREPORT – č. 12/2005 povedal: REFORMY BOLIA, ALE SÚ ÚČINNÉ. A jeden z tých, ktorý sa na týchto ekonomických zločinoch proti ľudskosti nabalil, Lars Christensen z Danske Bank pre agentúru Reuters 18. 4. 2006 povedal: POD VEDENÍM DZURINDU SA SLOVENSKO STALO ÚŽASNÝM PRÍBEHOM O CESTE K BOHATSTVU. Takže, politickí podvodníci zo Smeru, netvrďte, že nie sú peniaze a netárajte o nejakej konsolidácii. Stačila by úplne jednoduchá vec: aby všetci tí arcizlodeji preukázali ako nadobudli svoje majetky, vrátane politikov – a rozpustenie Generálnej prokuratúry SR, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Vladimír Pavlík      

    Facebook Print Friendly and PDF


             
Hlavná stránka